Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/62/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107231390 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1107231390.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: E. J., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. Š. XX, A. C., právne zastúpený JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, advokátska kancelária, Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12. októbra 2017, č. k. 16C/138/2007 - 362, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 12. októbra 2017, č. k. 16C/138/2007 - 362 v napadnutej časti, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u je . V časti trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu zo sumy, ktorá mu bola priznaná napadnutým rozsudkom. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 4 165 eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, súd žalobu vo zvyšku zamietol a žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 20.09.2007 voči žalovanej domáhal zaplatenia 79 705,29 eur, titulom náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nezákonného trestného stíhania a vykonania väzby. 2. Súd prvej inštancie poukázal na žalobu žalobcu a tam uvedené dôvody. Konštatoval, že žalobca na pojednávaní dňa 22.01.2009 vzal žalobu v časti o zaplatení 8 948,40 eur späť a konanie žiadal zastaviť. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22. apríla 2009, pod č. k. 16C/138/2007 - 109 konanie, podľa v tom čase účinného ustanovenia § 96 ods. 1 veta 3 OSP v časti o zaplatenie sumy vo výške 8 948,44 eur zastavil. Žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby naďalej zotrval na náhrade škody titulom náhrady trov obhajoby vo výške 2 702,48 eur, náhrady škody za peňažné prostriedky žalobcovi na úhradu životných nákladov počas väzby vo výške 199,16 eur, náhrady straty na zárobku vo výške 1 467,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84 eur. Žalovaná v priebehu prvoinštančného konania podaním zo dňa 12.03.2009 a na pojednávaní zo dňa 16.03.2009 uznala nárok žalobcu na náhradu škody, čo do výšky a čo do dôvodu v sume 4 169,85 eur, keď uznala nárok žalobcu na náhradu trov trestného konania vo výške 2 702,48 eur a nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 1 467,37 eur. I. Stav konania do vydania rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2007, č.k. 16C/138/2007-362 3. Súd prvej inštancie prvýkrát rozsudkom zo dňa 12.11.2009 pod č. k. 16C/138/2007 rozhodol tak, že žalobe žalobcu, v časti o náhradu škody vo výške 7 489,24 eur vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Priznaná suma 7 489,24 eur pozostávala z náhrady nákladov trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 2 702,48 eur, z náhrady za stratu na zárobku vo výške 1 467,37 eur a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur. Súd žalobu zamietol v časti náhrady škody vo výške 63 267,60 eur, ktorá predstavovala zvyšok nemajetkovej ujmy v sume 63 068,45 eur a uplatnenú náhradu poskytnutých finančných prostriedkov v sume 199,16 eur. Súd žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za obhajobu v trestnom konaní v uplatnenej výške 2 702,48 eur a náhradu straty na zárobku v uplatnenej výške 1 467,37 eur za čas väzby, keď žalovaná nárok žalobcu v tejto časti uznala čo do výšky a dôvodu. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 eur, keď mal za to, že nemajetková ujma v priznanej výške je vzhľadom na preukázaný rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi v súvislosti s trestným stíhaním a vzatím do väzby vznikli, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy primeraná. Žalobca voči tomuto rozsudku podal odvolanie a to proti výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a proti výroku o náhrade trov konania. Taktiež žalovaná voči rozsudku zo dňa 12.11.2009, č. k. 16C/138/2007 - 162 podala odvolanie a to voči priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 3 319,39 eur, keď súdom priznanú nemajetkovú ujmu považovala za nie celkom primeranú. Po podaní odvolania žalobca na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa 07.02.2012 vzal žalobu v časti o zaplatenie 199,16 eur späť. Zaplatenie sumy 199,16 eur sa žalobca domáhal titulom náhrady preukázaných peňažných prostriedkov na úhradu životných nákladov počas väzby. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol vo veci na základe odvolania žalobcu a žalovanej uznesením č. k. 7Co/54/2010-213 zo dňa 29.02.2012 tak, že konanie v časti o zaplatenie 199,16 eur podľa § 96 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu späťvzatia tejto časti žaloby žalobcom zastavil, odvolanie žalovanej z dôvodu, že nemalo náležitosti podľa § 205 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku odmietol a rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 489,24 eur v časti 3.319,39 eur a vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. 4. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2009, č. k. 16C 138/2007-162 nadobudol právoplatnosť v časti o zaplatenie 4 169,85 eur (náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a náhrada straty na zárobku) dňom 30.12.2009. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84 eur. 5. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu opätovne rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 14. februára 2013, pod č. k. 16C/138/2007 - 287 a to tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 035,63 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 409,96 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd mal v konaní za preukázané, že pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. boli splnené zákonné podmienky. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby a trestné stíhanie v súvislosti, s ktorým bola väzba vykonaná, bolo neskôr zastavené. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovanej, že žalobca nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 8 ods. 6 Zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko väzbu si zavinil sám, keď kupoval autorádiá nekalého pôvodu a tieto následne predával. Skutočnosť, že žalobca si väzbu zavinil sám, žalovaná nepreukázala. Súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby, ako i zo skutočnosti, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené, keď v trestnom konaní nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca ako obvinený, mal za to, že žalobca si väzbu nezavinil sám. Súd ustálil, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nestotožnil sa však so žalobcom uplatnenou výškou nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu nemajetková ujma v priznanej výške 3 035,63 eur bola vzhľadom na preukázaný rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi v súvislosti s jeho vzatím do väzby a trestným stíhaním vznikli a s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy primeraná. Žalobca bol vzatý do väzby dňa 25.11.2004 a prepustený bol z väzby dňa 23.03.2005. Väzba trvala 119 dní. Trestné stíhanie žalobcu začalo dňa 24.11.2004 a bolo zastavené dňa 08.11.2005. Súd pri rozhodovaní o výške uplatnenej nemajetkovej ujmy prihliadol k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody žalobcu (trvanie väzby), keď časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie výšky odškodnenia a prihliadol k následkom väzby v osobnej sfére žalobcu, pričom vzal do úvahy, že už samotná väzba mala pre žalobcu negatívny dopad na slobodu pohybu a že jej výkon sám o sebe spôsobil žalobcovi ujmu na základných právach a dôstojnosti, neistotu a stres. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal analogicky z § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2012 a priznal žalobcovi vzhľadom na dopad väzby na jeho osobu, na intenzitu tohto dopadu a spôsobené následky, nemajetkovú ujmu vo výške 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za celé obdobie trvania väzby, teda sumu vo výške 2 023,75 eur a za nezákonné trestné stíhanie za 11 mesiacov a 8 dní priznal 1 z nároku z náhrady za väzbu teda sumu vo výške 1 011,88 eur. Súd pri priznaní nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré trvalo 350 dní a bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, žalobca i spáchal, prihliadol okrem iného i na skutočnosť, že spolu s trestným stíhaním, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, sa viedlo paralelne i iné trestné stíhanie žalobcu, pričom nebolo možné oddeliť, v súvislosti s ktorým trestným stíhaním vznikla ujma, uvádzaná žalobcom, teda v súvislosti, s ktorým, resp. pre ktoré mal väčšie problémy s okolím. Súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a prihliadol na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a spoločenskom živote. 6. Proti rozsudku č. k. 16C 138/2007-287 zo dňa 14. februára 2013, v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, podala žalovaná odvolanie a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi náhradu trov konania neprizná, alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie i žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania v zmysle vyčíslenia. Mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že v zmysle pôvodného rozsudku zo dňa 12.11.2009, č. k. 16C/138/2007-162, ako aj uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 29.02.2012, č. k. 7Co/54/2010-2013, možno ustáliť, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko boli splnené všetky zákonné podmienky. V konaní ostala sporná iba jej výška. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol vo veci na základe odvolania žalobcu a žalovanej uznesením č. k. 14Co/304/2013-343, zo dňa 30. marca 2017 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 16C/138/2007-287 zo dňa 14.02.2013 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď mal za to, že je dôvodná odvolacia námietka žalobu, pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady vychádzal zo znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení zákona 517/2008, účinného od 01.09.2009 (v zmysle ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). Novela zákona č. 514/2003 Z. z. vykonaná zákonom č. 517/2004 Z. z. stanovila kritériá pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa riadi predpismi účinnými do 31.12.2008. Odvolací súd poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012, sp. zn. 7Cdo/145/2011, v zmysle ktorého, ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 01.01.2009, má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31.12.2008. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z., účinným od 01.01.2013 došlo v § 17 k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Táto novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať § 17 v zmysle tejto novely (zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01.01.2013, by znamenalo pripustiť, že v hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by poprel nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením zákazu retroaktivity. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, takýto postup namietal v odvolaní i žalovaný s tým, že použitie neúčinného právneho predpisu súdom prvej inštancie (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2012), predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. 8. K odvolacím dôvodom žalovanej, že súd prvej inštancie svoj záver ohľadom zavinenia väzby na strane žalobcu neodôvodnil a že z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že na strane žalobcu došlo v súvislosti s rozhodnutím o väzbe k vzniku nemajetkovej ujmy takého rozsahu, že je nevyhnutné poskytnutie náhrady v peniazoch, odvolací súd uviedol, že tieto nie sú dôvodné. Odvolací súd poukázal v tejto súvislosti na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý po zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom opätovne doplnil dokazovanie najmä samotným výsluchom žalobcu so zameraním na preukázanie, že vzatím žalobcu do väzby došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti, že po prepustení z väzby a nástupu do práce mal vážne problémy s kolegami. Taktiež že celá situácia sa veľmi nepriaznivo dotkla jeho rodiny, manželky a maloletého syna. Poukázal tiež na dokazovanie výsluchom svedkov I., otca manželky žalobcu, svedka T. V. (nadriadený žalobcu pred jeho odchodom do dôchodku), svedkyne D.. F. V., priamej nadriadenej manželky žalobcu, svedka X. B., bývalého kamaráta žalobcu, ktorými výpoveďami žalobca preukazoval, že jeho vzatie do väzby malo na neho negatívny vplyv. Taktiež na jeho postavenie v spoločnosti, keď v očiach verejnosti bol označovaný za zlodeja, podvodníka, ktorý je zapletený s organizovaným zločinom. Odvolací súd považoval za správny názor súdu prvej inštancie, pokiaľ sa tento nestotožnil s tvrdením žalovanej, že žalobca nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že väzbu si mal zaviniť sám, keď mal kupovať autorádiá nekalého pôvodu a tieto následne predávať. Odvolací súd uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že takto označeným konaním si žalobca sám nezavinil vzatie do väzby, je správny. Za správny záver považoval i stanovisko súdu prvej inštancie, že vzhľadom na rozhodnutie súdu o vzatí do väzby vrátane žalobcu, bola dôvodná obava, predpokladaná v § 67 ods. 1 písmeno b), c) Trestného poriadku, t. j. že obvinení budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo ináč mariť objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie, alebo že budú pokračovať v trestnej činnosti, t. j. že nie je možné vylúčiť ich kolúzne aktivity, ktoré by smerovali k ovplyvňovaniu seba navzájom a že by nepokračovali v páchaní trestnej činnosti. Odvolací súd považoval za správne i závery súdu prvej inštancie ohľadne poškodenia zdravia žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom väzby a tiež pokiaľ sa týkali posúdenia zhoršenia kvality života žalobcu po prepustení z väzby. Uviedol, že súd podľa § 17 účinného do 31.12.2008 správne pokračoval v intenciách odôvodnenia odvolacieho súdu a doplnil dokazovanie v otázke poškodenia zdravia žalobcu. Závery súdu prvej inštancie považoval za správne, keď v konečnom dôsledku i samotný žalobca konštatoval, že je v dôkaznej núdzi v súvislosti s preukázaním príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia a výkonom väzby. Doplneným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca v čase bezprostredne predchádzajúcej väzbe mal zdravotné problémy v mesiacoch január - marec 2004, kedy bol práceneschopný v letných mesiacoch roku 2004 ako i v októbri 2004. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania odvolací súd uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku o trovách pôvodného konania, odvolacieho konania a konania po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom rozhodol podľa § 142 os. 3 OSP, keď mal zato, že žalobca bol v časti škody (trovy obhajoby, ušlý zisk a škoda vo výške vynaložených prostriedkov počas väzby) neúspešný len v pomerne nepatrnej časti, bola odvolacia námietka žalovanej dôvodná. Keď žalobca v priebehu konania vzal časť svojho nároku vo výške 8 948,44 eur ako i v časti 199,16 eur späť a v tejto časti bolo vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby konanie zastavené. Za dôvodnú považoval odvolací súd i námietku žalovanej, pokiaľ sa jednalo o úkon právnej služby, ktorá spočívala v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. mal za to, že žalovaná správne poukázala na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Náklady spojené so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku nie je možné podľa odvolacieho súdu vzťahovať k náhrade nákladov v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Mal za to, že nesprávny bol postup súdu prvej inštancie, ak medzi trovy pôvodného konania zahrnul i úkon - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. II. Stav konania, v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2017, č.k. 16C/138/2007-362 9. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a konštatoval, že predmetom konania po opätovnom rozhodnutí odvolacieho súdu bol uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84 eur s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bolo stanovenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorú mal súd posúdiť podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v účinnom znení do 31.12.2008, vec správne posúdil podľa § 1, 3, 4, 6, 8 a § 16, 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 a § 27b ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2009. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodná vo výške 4 165,00 eur. Žalobca preukázal kumulatívne splnenie zákonom požadovaných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti, za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku vzatia a vykonania väzby žalobcom v období od 25.11.2004 do 23.03.2005. Podľa citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, existencia škody ako majetkovej a nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd mal v konaní za preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby a trestné stíhanie v súvislosti, s ktorým bola väzba žalobcom vykonaná, bolo neskôr zastavené. Žalobca bol vzatý do väzby dňa 25.11.2004 a prepustený z väzby bol dňa 23.03.2005. Väzba trvala 119 dní. Vzatie žalobcu do väzby je konaním, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. Žalobca v konaní preukázal, že v dôsledku vzatia do väzby mu bola spôsobená nemajetková ujma, keď došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, preukázal, že pociťoval následky v odlišnom správaní príbuzných a osôb v jeho blízkom či širšom okruhu. Väzba, ktorú žalobca vykonal vyvolala negatívne reakcie rodinných príslušníkov, kolegov v práci, známych a kamarátov žalobcu. Osoby z blízkeho, ako i zo širšieho okruhu žalobcu v dôsledku jeho vzatia do väzby negatívne začali hodnotiť žalobcu, neverili mu a mali voči jeho osobe a rodine výhrady. Vzatie žalobcu do väzby malo nepopierateľne negatívny dopad na celú jeho rodinu, na jeho manželku a maloletého syna. Žalobca mal problémy v práci, kolegovia v práci mu nedôverovali a mali k nemu po jeho návrate z väzby negatívny postoj, v dôsledku čoho bol žalobca i preradený na nižšie platenú prácu a musel čeliť narážkam kolegov, susedov a známych. V mieste bydliska bola táto skutočnosť známa, čo vyvolávalo spoločensky nepríjemné situácie, či už pre žalobcu po prepustení z väzby, alebo pre jeho blízku rodinu počas trvania väzby. Súd mal za preukázané, že vo veci vzatia žalobcu do väzby došlo k porušeniu práva žalobcu s tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vzatia do väzby mu bola spôsobená nemajetková ujma. 10. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi. V konaní bolo preukázané , že výkon väzby žalobcu trval od 25.11.2004 do 23.03.2005 t. j. 119 dní a teda je nepochybné, že žalobca má nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou väzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote a preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške 4 165,00 eur (119 dní x 35 eur/deň), keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 35 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 eur za 1 deň pozbavenia osobnej slobody stanovil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo/2357/2010). 11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že žalobca nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko si väzbu mal zaviniť sám. Poukázal na rozhodnutie súdu vzatí do väzby siedmich obvinených, medzi ktorými bol i žalobca, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že u všetkých siedmich obvinených v počiatočnom štádiu prípravného konania bola daná dôvodná obava predpokladaná v § 67 ods. 1 písmeno b) a c) Trestného poriadku teda, že obvinení budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo budú pokračovať v trestnej činnosti a bolo konštatované, že v prípade prepustenia obvinených zo zadržania nie je možné vylúčiť ich kolúzne aktivity smerujúce k ovplyvňovania seba navzájom a že by nepokračovali v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na odôvodnenie rozhodnutia vzatí do väzby a v súvislosti s tým, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že v trestnom konaní nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca, mal súd prvej inštancie za to, že žalobca si väzbu nezavinil sám. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na odôvodnenie odvolacieho súdu, na ktoré dôvody súd prvej inštancie opätovne poukázal. K tvrdeniam žalobcu ohľadne zhoršenia jeho zdravotného stavu v súvislosti s vykonanou väzbou, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad, z ktorého by vyplývalo, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, resp. k poškodeniu zdravia došlo práve v príčinnej súvislosti s väzbou. Sám žalobca v priebehu konania uviedol, že príčinnú súvislosť medzi poškodením zdravia a výkon väzby preukázať nevie a že je v dôkaznej núdzi. 12. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, ktoré začalo vznesením obvinenia dňa 24.11.2004 a bolo skončené jeho zastavením dňa 08.11.2005 zamietol a náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi v jeho dôsledku nepriznal. Trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo síce nezákonné, keď bolo následne zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný žalobca i spáchal, ale súd zohľadnil námietku žalovanej, že spolu s trestným stíhaním, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, sa viedlo paralelne i iné trestné stíhanie žalobcu, ktoré bolo podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku podmienečne zastavené, keď žalobca ako obvinený vyhlásil, že skutok, za ktorý je stíhaný, spáchal. Trestné stíhanie v dôsledku vedenia, ktorého si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody začalo vznesením obvinenia dňa 24.11.2004 a bolo skončené jeho zastavením dňa 08.11.2005 a trestné stíhanie, ktoré bolo podmienečne zastavené, začalo vznesením obvinenia dňa 25.11.2004 a podmienečne bolo zastavené uznesením zo dňa 06.03.2006, právoplatným dňa 14.03.2006. Z uvedeného je zrejmé, že obe trestné stíhania žalobcu začali v rovnakom čase a teda ani nebolo možné stanoviť, ktoré trestné stíhanie zapríčinilo následky, ktorými žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej vedením trestného stíhania. Žalobca v prejednávanej veci neoznačil a nepreukázal existenciu následkov vedenia nezákonného stíhania takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy. Súd vzhľadom k uvedenému nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku vedenia nezákonného trestného stíhania zamietol. 13. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku žalovanej vo vzťahu k jej tvrdeniam, že žalobca nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku vzatia do väzby z dôvodov uvádzaných žalobcom, pretože žalobca mal nakupovať odcudzené autorádiá za výhodnú cenu, ktoré následne so ziskom predal, pričom sám mal podozrenie o ich nekalom pôvode. Žalovaná však svoje tvrdenia ohľadne možnosti naštrbenia dobrej povesti žalobcu v súvislosti s jeho aktivitami uvedenými žalovanou nijakým spôsobom nepreukázala, jej tvrdenia ostali len v štádiu možnosti a ich preukázanie ani dokazovanie vykonať nenavrhla. 14. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku vykonanej väzby v časti 4 165 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu výšky priznanej súdom. Žalovaná dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojich tvrdení a námietok ohľadne nedôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu neuniesla. 15. Súd poukázal na ustanovenie § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Žalobca sa domáhal zaplatenia ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní. Žalovaná žiadala v prípade úspechu žalobcu v konaní o určenie 30 dňovej lehoty na splnenie povinnosti s odôvodnením administratívno-časovej náročnosti úhrady a potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej. Súd na základe žiadosti žalovanej uložil žalovanej dlhšiu lehotu na splnenie uloženej povinnosti a to lehotu 30 dní, keď túto považoval za primeranú vzhľadom na dôvody uvádzané žalovanou (v 1.výroku napadnutého rozsudku je uvedená lehota 15 dní; tento výrok ale nebol napadnutý odvolaním - poznámka odvolacieho súdu). 16. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku podľa pomerného úspechu žalovanej v spore, pričom žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich náhradu trov neuplatnila. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná mala nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v pomere 79 %, pričom žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy vo výške 79 705,29 eur. V konaní mal úspech v priznanej časti istiny vo výške 8 334, 85 eur ((2.702,48 eur náhrada nákladov trov obhajoby v trestnom konaní, 1 467,37 eur strata na zárobku, 4 165,00 eur nemajetková ujma) a žalovaná bola v konaní úspešná v časti o zaplatenie 71 370,44 eur, keď súd v časti nároku o zaplatenie 9 147,60 eur /8 948,44 eur časť trov obhajoby, 199,16 eur náhrada životných nákladov počas väzby) konanie zastavil, pričom zastavenie konania procesne zavinil žalobca, nakoľko žalobu v tejto časti vzal späť nie v dôsledku zavinenia žalovanou a v časti o zaplatenie 62 222,84 eur, keď súd žalobu v tejto časti zamietol. Úspech žalobcu predstavuje 10,50 % (súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie spolu v sume 8.334,85 eur), úspech žalovanej predstavuje 89,50 % (súd konanie v časti o zaplatenie 9 147,60 eur zastavil a v časti o zaplatenie 62 222,84 eur zamietol) a teda celkový (čistý) úspech žalovanej predstavuje 79 % (89,50 % - 10,50 %/). 17. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zároveň žalobcovi voči žalovanej prizná náhradu trov v plnom rozsahu. Mal za to, že žaloba žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodná, pretože žalobca kumulatívne preukázal splnenie za zákonom stanovených podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len ako zákon č. 514/2003 Z. z.), keď v dôsledku vzatia a vykonania väzby žalobcom v období od 25.11.2004 do 23.03.2005, ktorá väzba bola vykonaná v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo neskôr zastavené, žalobca v konaní preukázal, že v dôsledku vzatia do väzby mu bola spôsobená nemajetková ujma, keď uňho v značnej miere došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, preukázal, že pociťoval následky v v odlišnom správaní príbuzných a osôb v jeho blízkom a širšom okruhu. Žalobca sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že preukázal splnenie zákonných podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, avšak namieta výšku priznanej náhrady za čas väzby, keď súd prvej inštancie vychádzal zo sumy 35 eur za deň väzby, čo pri väzbe žalobcu v trvaní 119 dní predstavuje sumu vo výške 4 165 eur (119 dní x 35 eur/deň). 18. Žalobca považoval rozsudok v časti o určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za nepreskúmateľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keď náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4 165 eur v žiadnom prípade nemôže zmierniť následky neoprávneného zásahu, ktorý nepriaznivo ovplyvnil osobný, rodinný a spoločenský život žalobcu. 19. K výške náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obdobné prípady i v iných štátoch Európskej únie a konkrétne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010, avšak súd okrem tohto rozsudku neuviedol a nepoukázal na žiadne obdobné prípady a ani prípady v iných štátoch EÚ, čím ani len nedal žalobcovi možnosť overiť správnosť tohto právneho záveru. K aplikácii rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010, sa podľa žalobcu nezhoduje svojím právnym stavom s vecou žalobcu, keď české súdy rozhodovali na základe zákona č. 58/1969 Zb., pretože v čase vzniku žalobcovho nároku bol na Slovensku platný a účinný zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v ustanovení § 17 ods. 2 explicitne upravoval nárok osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Tiež rozhodnutia súdnych autorít cudzích štátov nemajú na území SR záväznosť a aplikovateľnosť. 20. K posúdeniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu žalobca uviedol, že z predmetného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva, že slovenské súdy majú s ohľadom na obdobné prípady v iných členských krajinách EÚ určovať výšku nemajetkovej ujmy na základe aritmetického pravidla, spočívajúceho vo vynásobení určitej paušálnej čiastky počtom dní trvania väzby. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie pri určení sumy nemajetkovej ujmy v priznanej výške nedostatočne prihliadol a nesprávne posúdil skutočnosti, ktoré v tomto konaní vyšli najavo, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru o primeranosti priznanej sumy. Zdôraznil, že samotné trestné stíhanie žalobcu trvalo 350 dní od vznesenia obvinenia dňa 24.11. 2004 až do zastavenia trestného stíhania dňa 08.11.2005. Tiež uviedol, že zmyslom zákona č. 514/2003 Z. z. je nahradiť škodu nemajetkovú ujmu poškodeným osobám za všetky zásahy do ich práv, t. j. aj za nepriame zásahy, ktoré však právom pociťovali ako zásahy smerujúce priamo voči nim samotným. Uviedol tiež, že už z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z roku 2012 vyplýva, že odvolací súd považoval sumu 3 319,39 eur za nedostatočnú ako náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie podľa žalobcu mechanickým výpočtom výšky náhrady nemajetkovej ujmy za 1 deň trvania väzby neprimerane objektivizoval utrpenú ujmu žalobcu, pričom síce formálne vyslovil porušenie práv žalobcu v jeho súkromnej sfére, tieto skutočnosti však nevzal do úvahy pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy a túto priznal len v minimálnom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v pôvodne žalovanej sume vo výške 66 387,84 eur. Žalobca zároveň namietal správnosť výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej. I keď Civilný sporový poriadok v platnom znení neobsahuje obdobné ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ktorý bol účinný do 30.06.2016, v zmysle ktorého mohol súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, avšak pri rozhodovaní o trovách konania, v ktorých výška plnenia závisí od posúdenia súdu, ako je aj žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné aplikovať všeobecnú zásadu úspechu v spore v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tým spôsobom, že za procesný úspech v spore sa považuje už priznanie právneho základu nároku. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR III.US/170/99 s tým, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a otázka výšky nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. Priznanie plnej náhrady trov konania je potom odôvodnené cez interpretáciu pojmu „ úspech vo veci“ podľa § 255 CSP, kedy sa úspech žalobcu skúma, čo do právneho základu, t. j. do otázky, že žalobcovi vznikol nárok na škody od štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. , a nie čo do výšky priznaného nároku. Teda nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno žalobcu totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Podľa Civilného sporového poriadku je v konaniach, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu, vhodné rozhodnúť tak, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. V danej veci žalobca bol jednoznačne procesne úspešný čo do právneho základu žaloby, teda preukázania existencie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. samotná výška škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá sa odvíja od procesného úspechu žalobcu, potom závisela výlučne od posúdenia súdu, ktorú žalobca nemohol nijako predvídať, keďže to nie je objektívne možné. Mal za to, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní otázky trov konania žalobcu uznať za procesne úspešnú stranu, s prihliadnutím na jeho procesný úspech čo do právneho základu sporu a priznať mu v napadnutom rozsudku plný nárok na náhradu trov konania. 21. Žalobca následne podaním, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 01.02.2018 doplnil svoje odvolanie tak, že podáva odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu nepriznanej časti majetkovej ujmy, t. j. proti výrokom II. a výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žiadal, aby odvolací súd priznal zvyšnú časť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň uviedol, že trvá na odvolacích dôvodoch uvedených v odôvodnení odvolania zo dňa 04.12.2017. 22. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. Odvolanie žalobcu bolo žalovanej doručené dňa 10.01.2018 a doplnenie odvolania žalobcu bolo žalovanej doručené dňa 12.02.2018. 23. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné vo veci samej, avšak je dôvodné pokiaľ napáda rozhodnutie o trovách. 24. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď po opätovnom vykonaní dokazovania v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP), z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, pokiaľ sa týka veci samej, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 25. Odvolací súd preskúmal a vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej vykonal dokazovania v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav správne právne posúdil. 26. Na zdôraznenie správnosti jeho záverov odvolací súd uvádza nasledovné. 27. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom konania po opätovnom rozhodnutí odvolacieho súdu bol uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84 eur s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bolo stanovenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorú mal súd posúdiť podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., v účinnom znení do 31.12.2008. 28. Správne súd prvej inštancie po opätovnom vykonaní dokazovania a jeho následného vyhodnotenia vo veci samej, dospel k záveru, že žaloba žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodná. Žalobca v konaní preukázal splnenie zákonom požadovaných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku vzatia a vykonania väzby žalobcom v období od 25.11.2004 do 23.03.2005. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že väzba žalobcu trvala 119 dní, vzatie žalobcu do väzby je konaním, ktoré je a aj bolo spôsobilé privodiť ujmu na právach samotného žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie súdu prvej inštancie napadnutého rozsudku pod čl. 16 a nasl. napadnutého rozsudku. 29. Neobstojí odvolací dôvod žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti o určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Podľa odvolacieho súdu právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. súd prvej inštancie mal výsledkami vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby, trestné stíhanie v súvislosti s ktorým bola väzba žalobcom vykonaná, bolo neskôr zastavené, v konaní súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že u žalobcu v značnej miere došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, keď sám žalobca v konaní preukázal, že pociťoval následky v odlišnom správaní príbuzných a osôb v jeho blízkom či širšom okruhu, súd prvej inštancie konštatoval, že samotné vzatie žalobcu do väzby malo nepopierateľne negatívny dopad na celú jeho rodinu, na manželku, na maloletého syna. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalobca mal problémy v práci, kolegovia k žalobcovi po jeho návrate z väzbe mali negatívny postoj k nemu, keďže okrem iného žalobca čelil narážkam kolegov, susedov a známych v mieste bydliska. Skutočnosť, že žalobca bol vo väzbe, bola známa, čo vyvolávalo nepríjemné situácie nielen pre samotného žalobcu, ale i pre jeho blízku rodinu. Správne súd prvej inštancie uviedol, že iba samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu, nie je dostatočným zadosťučinením. Súd prvej inštancie mal za to, že nemajetková ujma má byť určitou úhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutého žalobcu, pričom žalobca v konaní preukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa. súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v ním priznanej výške považoval za primeraný i vzhľadom na výšku nemajetkovej ujmy priznávanej v iných obdobných sporoch v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie okrem rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/10 neuviedol a nepoukázal na ďalšie rozhodnutia a tým nedal žalobcovi možnosť overiť si správnosť tohto právneho záveru. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na závery, ktoré uviedol vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 30. marca 2017, čl. 21 (str. 9-10 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave). K doteraz uvedenému odvolací súd udáva nasledovné: Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia jediného predpokladu a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 citovaného zákona). Kritériá, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon len príkladmo (§ 17 ods. 3 citovaného zákona). Tieto kritériá sa využívajú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenia nemajetkovej ujmy (napríklad okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo). Peňažná satisfakcia je slovenským darcom (na rozdiel od iných právnych poriadkov a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,) minimálne pokiaľ ide o odškodňovanie neprimeranej dĺžky trestného konania, či judikatúry Ústavného súdu ČR vnímaná ako satisfakcia subsidiárna, ktorá nastupuje až v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pri aplikácii tohto princípu je súd limitovaný okrem iného článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý garantuje každému účinný prostriedok nápravy aj v prípade, keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Všeobecné kritériá pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa stali súčasťou zákona s účinnosťou až od 01. januára 2009, jeho novelizáciou zákona č. 517/2008 Z. z., keď v období pred 01. januárom 2009 (rozhodné obdobie pre predmetnú vec) zákon kritériá nestanovoval, vychádzal podľa dôvodovej správy z toho, že právo na náhradu škody je potrebné chápať ako „spravodlivé zadosťučinenie“ poskytujúce aj satisfakciu za morálnu ujmu. Najvyšší súd Slovenskej republiky pre rozhodovane o výške zdôraznil rešpektovanie požiadavky spravodlivosti. Hoci výšku majetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, určenie takejto výšky nemajetkovej ujmy má byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázané, že zadosťučinenie podľa 1. odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v spoločnosti a pod. 30. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu stanovil primerane, vzhľadom na zistené skutkové okolnosti v danej veci, časové okolnosti väzby - jej trvanie, ako i vzhľadom na zistené následky v osobnostnej sfére žalobcu. Ide teda o konkrétne skutkové okolnosti, ktoré sú individuálne, a preto je individuálne pristupované k ustáleniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 29.05.2013, IIÚS 595/2012 Ústavný súd za porušenie osobnej slobody podľa čl . 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR sťažovateľovi, ktorý žiadal 50 000 eur od Špecializovaného súdu a 100 000 eur od Najvyššieho súdu SR, priznal sumu 4 000 eur za porušenie osobnej slobody, keď prihliadal na okolnosti prípadu, vzniknutý následok a princípy spravodlivosti. Napríklad Najvyšší súd Českej republiky stanovil kritériá, odvolávajúc sa na princíp Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Shilayev v. Rusko, 72, kde priznal Európsky súd pre ľudské práva za neoprávnenú väzbu v trvaní 12, resp. 13 mesiacov primerané zadosťučinenie v prepočte 885 000 Kč. Tiež vo veci Al Jedda - v. Spojené kráľovstvo za 18 mesačnú väzbu sumu 16 500 eur. 31. Obdobne odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/128/2015, zo dňa 3.2.2016. V žalobe si žalobca okrem iných nárokov uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, keď žiadal priznať za jeden deň väzby sumu 30 eur, pričom celková doba väzby trvala 175 dní. I keď k rozhodnutiu o väzbe došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., v konečnom dôsledku išlo o nárok žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy. Súd mal za to, že suma 30 eur za jeden deň trvania väzby je dôvodná, a za 175 dní nezákonnej väzby priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 5 250 eur. 32. Odvolací súd opätovne uvádza, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu vždy musí zodpovedať aj požiadavke spravodlivosti a táto je výlučne na posúdení súdu, pričom súd je povinný prihliadať na okolnosti prípadu a závažnosť vzniknutej ujmy v súlade s požiadavkou spravodlivosti. 33. Dôvodná však bola odvolacia námietka žalobcu voči výroku o trovách prvoinštančného konania, ktorým žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania z dôvodu, že samotná výška škody - nemajetkovej ujmy sa odvíjala od procesného úspechu žalobcu, ktorá závisela výlučne od posúdenia súdu. Odvolací súd v danej veci prihliadol na samotnú povahu konania, ako aj na to, že výška plnenia priznaná žalobcovi závisela výlučne od posúdenia súdu, ktorú žalobca nemohol nijakým spôsobom predvídať. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08. februára, sp. zn. IÚS 56/2017, v ktorom sa Ústavný súd SR vyjadril k otázke nároku na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku v kontexte nového Civilného sporového poriadku. Aj podľa názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v tomto rozhodnutí, princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 sa uplatňuje podľa nového Civilného sporového poriadku. I keď žalobca nebol v konaní plne úspešný (žalobca bol úspešný len v časti o zaplatenie 4 169,85 eur - náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a náhrada za straty na zárobku - na základe právoplatného rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12.11.2009 č. konania 16C/138/2007 - 162 a čiastočne úspešný vo výške 4 165 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, keď sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 66 387.84 eur, aj keď žalobca nebol úspešný, pokiaľ sa týka jeho nárokov v požadovanej výške, odvolací súd má za to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, návrh žalobcu bol čo do právneho základu opodstatnený, a preto vzhľadom na zásadu úspechu, rešpektujúc princíp právnej istoty a princípu prístupu k spravodlivosti v zmysle CSP, odvolací súd má za to, že skutočným zmyslom a účelom právnej úpravy náhrady trov konania v zmysle ustanovenia § 255 Civilného sporového konania, je priznať náhradu trov konania i čiastočne úspešnému žalobcovi i v prípade, že rozhodnutie súdu o výške plnenia závisí od úvahy súdu (resp. od znaleckého posudku). Odvolací súd prihliadol na samotnú povahu konania, pričom za spravodlivé považuje také rozhodnutie v súvislosti s náhradou trov konania, podľa ktorého má žalobca proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania z celkovo priznanej sumy. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania zmenil podľa ustanovenia § 388 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to zo sumy, ktorá mu bola priznaná v napadnutým rozsudkom. 34. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech vo veci, avšak trovy odvolacieho konania si neuplatnila, ani jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerov hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).