Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/334/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109219139 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109219139.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľky: R.. Ž. F., F. U. F., R. X proti odporcovi: Slovenskej republike-Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 12, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 15.04.2011 č.k. 25C 152/2009-121 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľka v celom rozsahu zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka sa návrhom podaným pôvodne na Krajský súd v Bratislave dňa 5.10.2005 domáhala proti odporcom v prvom rade Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky a odporcovi v druhom rade Slovenskému pozemkovému fondu preskúmania postupu správneho orgánu spočívajúceho v jeho nečinnosti, uzavretia dohody o vydaní veci a poskytnutia primeranej náhrady, ako aj priznania nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za prieťahy v správnom konaní (ďalej len "o zodpovednosti za škodu"). Krajský súd v Bratislave uznesením z 13.11.2008, č.k. 1S 347/2005-64, vylúčil časť žaloby navrhovateľky týkajúcej sa náhrady škody za prieťahy v správnom konaní na samostatné konanie, pričom uznesením z 24.4.2009, sp. zn. 1S 38/2009, postúpil vec tunajšiemu súdu ako vecne a miestne príslušnému. Navrhovateľka v žalobe dôvodila, že jej nebohý manžel MUDr. Aladár Bečer si podaním z 16.9.1991 uplatnil na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - mesto nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. Po jeho smrti, jeho právni nástupcovia ako osoby oprávnené, síce splnili podmienky zákona na vydanie nehnuteľností, tieto im však neboli vydané. Nepriznaním vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam rozhodnutím bývalého Okresného úradu Bratislava IV z 10.1.2003 vzniklo oprávneným osobám právo na náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo § 15 a 16 zákona č. 229/1991 Zb. Z tohto dôvodu požiadala navrhovateľka príslušný správny orgán o poskytnutie náhradného pozemku, ktorá náhrada jej však nebola poskytnutá. Nedôvodnými prieťahmi v správnom konaní boli porušené jej ústavné práva, z dôvodu ktorého žiadala o nemajetkovú ujmu podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu. V priebehu konania (podaním z 4.11.2010) navrhovateľka rozšírila žalobu, keď žiadala určiť, že o reštitučnom nároku navrhovateľky a ďalších dedičov nebohého MUDr. Aladára Bečera orgány štátnej správy prekročili primeranú lehotu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s článkom 14 Dohovoru tým, že nepristupovali rovnako k občanom Slovenskej republiky, ktorí sa nachádzali v rovnakej situácii. Odporca s návrhom navrhovateľky nesúhlasil, žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť, keďže ho považoval za zmätočný a nepodložený dôkazmi preukazujúcimi nesprávny úradný postup orgánov verejnej správy a príčinnú súvislosť medzi týmto postupom a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľka taktiež nesplnila jednu z podmienok pre uplatnenie svojho nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nárok s odporcom predbežne neprerokovala. Keďže uznesením Krajského súdu v Bratislave bol na samostatné konanie vylúčený návrh smerujúci nielen voči odporcovi v prvom rade, ale aj voči Slovenskému pozemkovému fondu ako odporcovi v druhom rade, a navrhovateľka sa v prebiehajúcom konaní domáhala nemajetkovej ujmy len voči Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom pôdohospodárstva SR, súd uznesením z 21.4.2010, č.k. 25C 152/2009-62, vyzval navrhovateľku na špecifikáciu, či je účastníkom konania aj ďalší subjekt (Slovenský pozemkový fond) a čoho sa voči nemu domáha, a to pod následkom odmietnutia jej podania v tejto časti. Navrhovateľka síce na výzvu súdu reagovala, avšak súdom vytýkané nedostatky neodstránila, preto súd prvého stupňa uznesením z 2.7.2010, č.k. 25C 152/2009-82, podanie navrhovateľky v časti smerujúcej voči Slovenskému pozemkovému fondu ako odporcovi v druhom rade odmietol. Súd prvého stupňa zistil z obsahu spisu Obvodného pozemkového úradu Bratislava č. 99/91-178/11 zn. 930/2011/BER, že nebohý manžel navrhovateľky MUDr. Aladár Bečer si podaním adresovaným Pozemkovému úradu Bratislava - vidiek dňa 16.9.1991 uplatnil nárok na vydanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. mesta Bratislava - Karlova Ves, a to parcely č. 19834/14 - záhrada (roľa) o výmere 1.285 m2, podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Listom z 25.3.1992 a 2.4.1992 žiadal o vrátenie náhrady „in natura“, resp. formou náhradného pozemku. Na základe ohliadky nehnuteľnosti dňa 7.4.1992 správny orgán zistil, že táto slúži ako ochranné pásmo medzi odchovňou vtákov, karanténou vtákov a výbehmi. Listom z 8.10.1992 Pozemkový úrad Bratislava - mesto žiadateľa upozornil, že konanie na pozemkovom úrade sa začína dňom doručenia dohody o vydaní nehnuteľnosti a ak k dohode medzi oprávnenou a povinnou osobou nedôjde môže oprávnená osoba požiadať o vydanie rozhodnutia o vlastníctve podľa § 9 ods. 4 zákona formou písomného návrhu. Správny orgán súčasne uviedol zoznam dokladov potrebných predložiť. Keďže nedošlo k uzavretiu dohody s povinnou osobou, MUDr. Aladár Bečer oznámil listom z 26.10.1992 podanie návrhu podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. Pozemkový úrad Bratislava mesto rozhodnutím z 12.11.1992 určil, že MUDr. Bečer nie je vlastníkom nehnuteľnosti parcela č. 19834/14 označenej ako les, PK vložka č. 12552, k.ú. Karlova Ves, ktorá prešla do vlastníctva Československého štátu vyvlastnením za náhradu rozhodnutím Obvodného národného výboru Staré mesto z 11.11.1961. Nehnuteľnosť slúži v plnom rozsahu účelu, pre ktorý bola vyvlastnená. Na odvolanie žiadateľa z 18.12.1992 po odstúpení spisového materiálu, Mestský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom dňa 16.7.1993, sp. zn. 18S 119/92, tak, že rozhodnutie pozemkového úradu zrušil pre nedostatok dôvodov ako nepreskúmateľné, vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne mu uložil vykonať stanovené úlohy. Po vrátení spisového materiálu súdom pozemkový úrad vykonal v súlade s pokynom súdu šetrenie ohľadne nehnuteľnosti (charakter, rozsah užívania a pod), v dňoch 31.10.1995 a 6.12.1995 uskutočnil ústne pojednávanie, dopyt na Magistrát hlavného mesta SR Bratislavu ohľadne skutočností oznámených zo strany povinnej osoby. Na základe žiadosti navrhovateľky na vykonanie nápravy z 20.11.1996 správny orgán (Okresný úrad Bratislava IV) uskutočnil dňa 3.12.1996 ústne pojednávanie, na ktorom navrhovateľka ako oprávnená osoba rozšírila uplatnený nárok o nárok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., keď netrvala na vrátení nehnuteľnosti „in natura“, ale žiadala o pridelenie náhradného pozemku. Keďže navrhovateľka sa označila za osobu oprávnenú, rovnako tak v liste z 9.4.1997, Okresný úrad Bratislava IV ju dňa 11.4.1997 vyzval na oznámenie dedičov po nebohom MUDr. Aladárovi Bečerovi, ktoré údaje navrhovateľka oznámila listom z 18.4.1997. Následne dňa 30.4.1997 správny orgán pod č.j. 96/18735 99/91 rozhodol, že oprávnené osoby spĺňajú podmienky na vydanie nehnuteľnosti, avšak nepriznal im vlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. 19834/14 označenej ako les, PK vložka č. 12552, k.ú. Karlova Ves, z dôvodu, že ju nemožno vydať. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.6.1997. Žiadosťou z 22.10.1997 oprávnené osoby opätovne požiadali o poskytnutie náhrady „in natura“ formou primeraného náhradného pozemku. Slovenský pozemkový fond listom z 6.4.1998 oznámil, že mu nebolo zaslané rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV z 30.4.1997, pričom žiadal aj o zaslanie ocenenia pozemku. Navrhovateľka zaslala správnemu orgánu dňa 5.8.1998 znalecký posudok č. 21/1998, pričom listom z 23.9.1998 súčasne čestne prehlásila, že nehnuteľnosť parc.č.19834/14 bola záhradou. Listom z 28.10.1998 navrhovateľka požiadala o vydanie oficiálneho dokladu k reštitučnému sporu. Následne sa dňa 16.3.1999 obrátila na správny orgán (Okresný úrad Bratislava IV, odbor pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva) s návrhom na obnovu konania, ku ktorému návrhu doložila dňa 9.8.1999 a 30.12.1999 listinné doklady a listom z 17.11.2000 žiadala o vydanie rozhodnutia o jej návrhu. Ďalšie relevantné doklady doložila k návrhu 28.10.2002 a 9.12.2001 reagujúc tak na výzvu správneho orgánu z 18.10.2002. Podľa úradného záznamu sa navrhovateľka dostavila na správny orgán dňa 25.2.2002 za účelom prejednania návrhu na obnovu konania. Rozhodnutím z 29.4.2002, č.j. 99/91 správny orgán povolil obnovu konania vo veci rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV z 17.6.1997. Následne dňa 10.1.2003 Okresný úrad Bratislava IV rozhodnutím č. 99/9117/03-10/J07, potvrdil, že oprávnené osoby, a to navrhovateľka a jej potomkovia, spĺňajú podmienky zákona na vydanie nehnuteľnosti, keďže nehnuteľnosť parcela č. 19834/14, o výmere 1.285 m2, PK vložka č. 12552, k.ú. Karlova Ves, bola podľa rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1961 vyvlastnená v prospech štátu, avšak oprávneným osobám nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemok je zastavaný, a nie je ho možné v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. vydať. Nepriznaním vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa však správny orgán nedotkol práva oprávnených osôb na náhradu v zmysle § 11 ods. 2 zákona alebo ak nebudú súhlasiť práva na náhradu podľa § 16 zákona. Voči predmetnému rozhodnutiu podal Slovenský pozemkový fond dňa 5.2.2003 odvolanie, ku ktorému sa na výzvu správneho orgánu vyjadrili tak oprávnené osoby dňa 12.3. a 31.3.2003, ako aj Hlavné mesto Slovenskej republiky dňa 2.4.2003. Rozsudkom z 6.10.2003 Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV č. 99/91, zn. 17/03-10/J07 z 10.1.2003 a Slovenskému pozemkovému fondu nepriznal náhradu trov konania. Súd vychádzal z toho, že nehnuteľnosť parcela č. 19834/14, o výmere 1.285 m2, PK vložka č. 12552, k.ú. Karlova Ves bola evidovaná ako les, ale z hľadiska účelu sa využívala ako záhrada, ktorá okolnosť musela byť pri rozhodovaní zohľadnená. Krajský súd vrátil spis dňa 12.2.2004 späť na Obvodný pozemkový úrad. Listom z 16.6.2004 navrhovateľka požiadala o posúdenie znaleckého posudku vyhotoveného na žiadosť oprávnených osôb. Slovenský pozemkový fond požiadal správny orgán o vyznačenie doložky právoplatnosti na rozhodnutí správneho orgánu z 10.1.2003 listom z 8.7.2004 a žiadal zaslať aj doklad preukazujúci ocenenie nehnuteľnosti. Správny orgán po oznámení dátumu právoplatnosti na rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňa 30.7.2004 vyhovel žiadosti a žiadané doklady, a to rozhodnutia správneho orgánu, ako aj znalecké posudky č. 68/2004 a 04/2004 vypracované dňa 9.9.2004 a 16.12.2004, pripravil na zaslanie Slovenskému pozemkovému fondu dňa 7.4.2005. Odporca, zotrval na nedôvodnosti návrhu navrhovateľky a žiadal ho v celom rozsahu zamietnuť, pretože v konaní neboli splnené zákonné podmienky objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, keď nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátneho orgánu, existencia škody, ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávny úradným postupom. Navrhovateľka podľa neho nesplnila ani zákonný predpoklad na uplatnenie nároku na náhradu škody, keď nepožiadala odporcu o jeho predbežné prerokovanie. V ďalšom, namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu, keď vychádzal zo žaloby z 5.10.2005 a označenia odporcu ako nadriadeného orgánu pre Obvodný pozemkový úrad a Slovenský pozemkový fond. Slovenský pozemkový fond je v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. právnickou osobou a má právnu subjektivitu, preto za nesprávny úradný postup ním spôsobený nemôže zodpovedať Slovenská republika v zastúpení Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR je totiž v rámci špecializovanej štátnej správy nadriadeným orgánom pre obvodné a krajské pozemkové úrady. S poukazom na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29.12.2010, č.k. 1S 347/2005-97, zástupca odporcu ďalej namietal, že o návrhu navrhovateľky z 5.10.2005 krajský súd rozhodol a v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Slovenský pozemkový fond zaslal navrhovateľke dohodu o vysporiadaní reštitučného nároku. Navrhovateľke bola poskytnutá finančná náhrada a ona sama súhlasila, aby záväzky z dohody vyplývajúce boli voči nej vysporiadané aj neskoršie. Z tohto dôvodu namietal prekážku - res iudicata. A napokon, zástupca odporcu pokladal nárok navrhovateľky na nemajetkovú ujmu za premlčaný, pretože o nemajetkovej ujme sa navrhovateľka musela dozvedieť už dňa 16.7.2003, ktorý dátum označila za počiatok prieťahov v reštitučnom konaní. Keďže žalobu na súd podala až dňa 5.10.2005, podala ju po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty stanovenej v § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľka zotrvala na tvrdení, že bývalý Pozemkový úrad, neskôr Okresný úrad Bratislava IV, a následne aj Obvodný pozemkový úrad v Bratislave, sa dopustili nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v reštitučnom konaní v období od 16.7.1993 do konca roka 2004. Zároveň uviedla, že celý postup je ako taký zachytený v spise Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. 99/91. Podľa nej aj z dôvodových správ k zákonu č. 229/1991 Zb. vyplýva, že zákonodarca mal záujem, aby reštitučné veci boli vyriešené urýchlene, keďže ich účelom bolo napraviť predchádzajúce spáchané krivdy. V tejto súvislosti uviedla, že jej právna zástupkyňa podala v predmetnej veci aj sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorá bola uznesením č. III.ÚS 145/2004 odmietnutá pre nedostatok právomoci súdu o nej konať, a podala aj sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá bola rovnako odmietnutá z dôvodu nevyužitia dostupných prostriedkov nápravy na národnej úrovni. Nárok na nemajetkovú ujmu navrhovateľka odôvodňovala tým, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcu sa jej nebohý manžel nedožil spravodlivého rozhodnutia o jeho žiadosti. Sama považovala obdobie rozhodovania za zdĺhavé, keď viackrát navštívila a urgovala príslušné úrady, aby manželovu žiadosť vybavili. Pokiaľ išlo o predbežné prerokovanie nároku s odporcom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. poukázala na list z 28.2.2005, ktorým sa obrátila na Ministerstvo pôdohospodárstva SR a žiadala o nemajetkovú ujmu. Tento list považovala za žiadosť o predbežné prerokovanie, hoci sa domnievala, že nárok na nemajetkovú ujmu má osobný charakter, je nepremlčateľný a samotný zákon č. 514/2003 Z.z. nijako nesankcionuje prípadný nedostatok podmienky prerokovania nároku s odporcom. Vo vzťahu k vysloveniu určovacieho výroku navrhovateľka zastávala názor, že súdy majú rozhodovať aj o porušení ústavných a komunitárnych práv. Na námietky odporcu navrhovateľka v ďalšom doplnila, že predmetom konania nie je nesprávnosť postupu Slovenského pozemkového fondu. Konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave vedené pod sp. zn. 1S 347/2005, v ktorom súd zastavil konanie voči SR- Ministerstvu pôdohospodárstva SR pre späťvzatie návrhu, nemôže zakladať prekážku rozhodnutej veci. V prebiehajúcom konaní (25C 152/2009) ide totiž o úplne odlišnú situáciu ako v konaní pred krajským súdom. Pokiaľ odporca namietal premlčanie práva na nemajetkovú ujmu tu uviedla, že hoci rozhodujúce obdobie prieťahov v konaní vymedzila počnúc od 16.7.1993, v tom čase ešte nevedela o vzniku ujmy, keďže reštitučné konanie nebolo ešte ukončené. Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je potom rozhodný koniec roka 2004, kedy sa nesprávny úradný postup orgánov podľa navrhovateľky skončil. Až po tomto období mohla totiž podať žalobu na súd a domáhať sa nemajetkovej ujmy. Keďže žalobu podala na súd v roku 2005, jej nárok nemôže byť premlčaný. Z obsahu listu navrhovateľky z 28.2.2005 vyplýva, že sa ním sťažovala na Ministerstve pôdohospodárstva SR na prieťahy v správnom konaní. Po opísaní priebehu konania od roku 1992 až po rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV z 10.1.2003, ktoré bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, nedošlo i napriek viacerým urgenciám navrhovateľky k dohode o náhrade za pozemok „in natura“, ani o peňažnej náhrade za porasty a investície, hoci boli vypracované ďalšie dva znalecké posudky. Okrem ospravedlnenia navrhovateľka v liste žiadala aj o priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,-Sk. Na predmetný list, ktorý bol postúpený Slovenskému pozemkovému fondu, reagoval jeho generálny riaditeľ dňa 4.4.2005. Ten po prešetrení napádaného postupu dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala nečinnosť, ani prieťahy pri vybavovaní žiadosti. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 9.12.2010, č.k. 1S 347/2005-97, súd prvého stupňa zistil, že súd konanie voči odporcovi v prvom rade - Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka zastavil, návrh smerujúci voči odporcovi v druhom rade, a to Slovenskému pozemkovému fondu zamietol a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa pôvodne domáhala preskúmania postupu správneho orgánu spočívajúceho v jeho nečinnosti, náhrady nemajetkovej ujmy a uzavretia dohody o vydaní veci a poskytnutia primeranej náhrady. Samotnému rozhodnutiu predchádzalo vydanie uznesenia z 30.4.2007, ktorým krajský súd konanie pre vady podania zastavil. Predmetné rozhodnutie však Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesením z 1.8.2007, sp.zn. 6Sžo 112/2007, a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľka si uplatňovala žalobou dva samostatné nároky - jeden podľa piatej časti štvrtej hlavy O.s.p. na nečinnosť orgánu verejnej správy v súvislosti s poskytnutím náhrady za nevydané pozemky a druhý občianskoprávny, a to náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za prieťahy v správnom konaní, ktorý nárok následne krajský súd uznesením z 13.11.2008 vylúčil na samostatné konanie. Navrhovateľka podaním z 29.12.2009 žiadala konanie voči odporcovi označenému ako Slovenská republika - Ministerstvo pôdohospodárstva SR zastaviť, keď za jediného účastníka konania na strane odporcu považovala Slovenský pozemkový fond. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. 27 ods. 2, ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, ust. § 9 ods. 1, ust. § 15 ods. 1, ust. § 17 ods. 1,2,3, ust. § 18 ods. 1,2, ust. § 20 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ust. § 1 ods. 1, zákona č. 85/1969 Zb., ust. § 11, ust. § 13ods. 1,2 OZ konštatujúc, že pokiaľ ide o prvú časť návrhu navrhovateľka sa ním domáhala určenia, že o jej reštitučnom nároku a o nároku ďalších dedičov nebohého MUDr. Aladára Bečera orgány štátnej správy prekročili primeranú lehotu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") v spojitosti s článkom 14 Dohovoru tým, že nepristupovali rovnako k občanom Slovenskej republiky, ktorí sa nachádzali v rovnakej situácii. Potrebu rozhodnutia o návrhu pritom odôvodňovala tým, že súdy by mali rozhodovať o porušení komunitárnych a ústavných práv. V prvom rade súd prvého stupňa uviedol, že došlo k zrejmému omylu v podanom návrhu, keď navrhovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia jej práv, ku ktorému malo dôjsť orgánmi štátnej správy v správnom (reštitučnom) konaní, s odkazom na článok 6 Dohovoru, ktorý však dopadá na konanie pred súdom (a nie pred orgánmi štátnej správy). Odhliadnuc od tohto omylu, návrh navrhovateľky nespĺňal podmienky rozhodovania podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. č. 514/2003 Z.z., nakoľko predmetná zákonná úprava upravuje zodpovednosť štátu za prípadnú škodu. Súd by mohol síce konštatovať porušenie práv v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu za tam vymedzených podmienok, avšak nie porušenie tých práv zakotvených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná Ústava Slovenskej republiky zveruje prejednanie sťažností na porušenie základných práv a slobôd (obsiahnutých aj v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa článku 154 ods. 1 Ústavy SR)- Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Tunajší súd teda nemá právomoc na takéto prejednanie, čo vyplýva napokon aj zo znenia ustanovenia § 7 Občianskeho súdneho poriadku. Avšak takúto žalobu nemožno postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako súdu s právomocou prejednať uvedený návrh, pretože tým nie sú naplnené zákonné podmienky na podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky (článok 127 ods. 1 Ústavy SR). Preto súd prvého stupňa s poukazom aj na nedôvodnosť nemajetkovej ujmy, ktorej priznania sa navrhovateľka domáhala v druhej časti žalobného návrhu, návrh v tejto časti zamietol. Navrhovateľka sa v ďalšej časti návrhu domáhala nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov odporcu, ku ktorému došlo tým, že v období od 16.7.1993 do cca konca roka 2004, resp. v období vymedzenom obsahom spisu Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. 99/91, sa dopustili zbytočných prieťahov. Svoj návrh kvalifikovala titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa posudzoval návrh navrhovateľky na nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu (obdobie od 1.7.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z.z.) tak ako uvádzala samotná navrhovateľka, ale so zreteľom na to, že za počiatok nesprávneho úradného postupu označila dátum 16.7.1993, v ktorom čase bol účinný zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu, posudzoval jej návrh aj podľa ustanovení tohto zákona (s poukazom na § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Uviedol, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb, ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť tak pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu. Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Navrhovateľka neuvádzala, že by jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nejaká majetková škoda; svoj nárok kvalifikovala ako ujmu nemajetkovú. Tu súd bez bližšieho skúmania, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu udáva, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu je zákonom špeciálnym a upravuje podmienky vzniku zodpovednosti a rozsah náhrady, ktorá sa odškodňuje. Podľa tohto zákona však nie je možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody, a preto pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je treba postupovať podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Za zásah do tohto práva je pritom považované každé konanie, ale aj opomenutie, ktoré je objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby, a smeruje k určitej zmene oproti súčasnému stavu. Zásah teda musí znamenať zmenu súčasného stavu k horšiemu. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti charakterizuje každé konanie, či opomenutie zasahujúce do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore s povinnosťou zdržať sa zásahu stanovenou právnym poriadkom. Navrhovateľka v priebehu konania nepreukázala, že by jej v dôsledku ňou vytýkaného nezákonného úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Na otázku súdu na základe čoho žiada o priznanie nemajetkovej ujmy a v čom mala táto nemajetková ujma spočívať totiž uviedla, že nemajetková ujma predstavuje určité zadosťučinenie za to, že sa jej nebohý manžel nedožil vydania rozhodnutia v správnom konaní. Z tohto jej tvrdenia teda nemožno vyvodiť, že v dôsledku ňou vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, a teda že by jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Ako bolo vyššie uvedené súd prvého stupňa sa zaoberal posudzovaním nároku navrhovateľky na nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný postup orgánov odporcu aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, ktorý v ustanoveniach § 17 ods. 2 a 3 umožňuje odškodniť aj nemajetkovú ujmu, avšak za bližšie vymedzených podmienok. S ohľadom na obsah výpovede a tvrdení navrhovateľky, aj v tomto prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka nijako nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy. Samotná skutočnosť, že sa manžel navrhovateľky z dôvodu úmrtia nedožil vydania rozhodnutia o reštitučnom nároku, ešte sama o sebe nezakladá navrhovateľke nárok na nemajetkovú ujmu. Naviac, ako v konaní pred súdom správne podotkol aj zástupca odporcu, pred podaním samotného návrhu na súd navrhovateľka nevyužila postup podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu a nepožiadala odporcu o predbežné prerokovanie jej nároku na základe písomnej žiadosti. I keď sa v tomto smere odvolávala na list z 28.2.2005 adresovaný Ministerstvu pôdohospodárstva SR, z jeho názvu a obsahu nemožno vyvodiť, že ide o žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Navrhovateľka v ňom totiž formou sťažnosti upozorňovala na vzniknuté prieťahy v konaní pozemkových úradov a Slovenského pozemkového fondu a žiadala o nápravu stavu spolu s poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150.000,-Sk. Tento list podľa názoru súdu nemožno považovať za písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľka tak nesplnila jeden zo základných predpokladov uplatnenia nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup, ktorý, na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb., musí predchádzať uplatneniu práva na súde. Sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľka nepreukázala súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu tak v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä vznik škody a príčinnú súvislosť medzi ňou vytýkaným nesprávnym úradným postupom a škodou. So zreteľom na túto skutočnosť súd návrh navrhovateľky zamietol. Pokiaľ ide o námietky vznesené zo strany odporcu v priebehu konania, ktoré spočívali v :1. nedostatku pasívnej vecnej legitimácii odporcu, 2. prekážke res iudicata s konaním pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1S 347/2005 a 3. premlčaní práva navrhovateľky na náhradu škody, tieto vyhodnotil súd ako nedôvodné. Pokiaľ ide o prvú námietku týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu, tú zástupca odporcu videl v tom, že navrhovateľka v písomne podanej žalobe z 5.10.2005 uviedla ako odporcu v prvom rade Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom pôdohospodárstva SR, pričom ministerstvo považovala za nadriadený orgán štátnej správy tak pre Obvodný pozemkový úrad Bratislava, ako aj pre Slovenský pozemkový fond, hoci Slovenský pozemkový fond je právnickou osobou s vlastnou právnou subjektivitou a za jeho postup v konaní ministerstvo nezodpovedá. Súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú, nakoľko navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu (č.l. 103, 104) viac krát uviedla, že predmetom konania nie je nesprávny úradný postup Slovenského pozemkového fondu (viď jej vyjadrenie na č.l. 104 "odporca poukazuje na konanie so Slovenským pozemkovým fondom, to však nie je predmetom tohto konania), ale "konkrétne postup bývalého Pozemkového úradu, neskôr Okresného úradu Bratislava IV, príslušný odbor a následne postup Obvodného pozemkového úradu v Bratislave" (výpoveď na pojednávaní súdu z č.l.103). Keďže v zmysle organizačnej a riadiacej štruktúry je nadriadeným orgánom Obvodného pozemkového úradu Bratislava a jeho predchodcov práve Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, navrhovateľkou označený odporca je pasívne vecne legitimovaný v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. Druhá námietka zástupcu odporcu sa týkala existencie prekážky res iudicata s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1S 347/2005. Túto námietku vyhodnotil súd rovnako za nedôvodnú, keďže z obsahu uznesenia krajského súdu z 9.12.2010, na ktoré sa odporca pri námietke odvolával nevyplýva, že by sa krajský súd meritórne zaoberal nárokom navrhovateľky na nemajetkovú ujmu. Práve naopak, je zrejmé, že súd tento návrh vylúčil uznesením z 3.11.2008, č.k. 1S 347/2005-64, na samostatné konanie a následne konanie o zvyšnom návrhu voči odporcovi v prvom rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti zastavil z dôvodu uskutočneného späťvzatia (viď strana druhá a šiesta rozhodnutia). Predmetné rozhodnutie teda nemohlo tvoriť prekážku res iudicata pre prebiehajúce konanie (sp. zn. 25C 152/2009). A napokon za nedôvodnú súd považoval aj námietku premlčania nároku navrhovateľky na nemajetkovú ujmu v trojročnej premlčacej lehote (§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), keď sa nestotožnil s názorom odporcu, podľa ktorého sa mala navrhovateľka dozvedieť o škode, resp. ujme, ktorá jej mala nesprávnym úradným postupom vzniknúť už dňa 16.7.1993. Ustanovenie § 19 ods. 1 veta prvá zákona o zodpovednosti za škodu stanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Dozvedieť sa o škode (v danom prípade o nemajetkovej ujme) znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej, popr. odškodňovanej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno vyčísliť v peniazoch. Podľa názoru súdu navrhovateľka nemohla dňa 16.7.1993 vedieť o tom ako dlho bude trvať reštitučný spor, či v ňom budú orgány štátnej správy postupovať plynule a bez zbytočných prieťahov, ktoré okolnosti boli rozhodujúce pre podanie návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Až po skončení tvrdeného nesprávneho úradného postupu (koniec roka 2004) sa mohla navrhovateľka o rozhodných skutočnostiach potrebných na uplatnenie jej práva dozvedieť, a preto nemohlo dôjsť k premlčaniu jej práva na nemajetkovú ujmu (aj s poukazom na § 101 OZ, keďže zákon č. 58/1969 Zb. nerozoznával nárok na nemajetkovú ujmu, ale odkazoval na ustanovenia Občianskeho zákonníka). O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľka opätovne podrobne rozoberajúc skutkový stav a konštatujúc, že aj súd prvého stupňa sa podrobne oboznámil s obsahom správneho konania teda aj rozhodovania a nesprávneho úradného postupu pri vybavovaní reštitučného nároku po nebohom manželovi navrhovateľky. Zopakovala, že sa domáha porušenia ústavného ako aj komunitárneho práva, poukazujúc na dôvodové správy k zák. č. 229/1991 Zb. a zákonu č. 514/2003 Z.z.. Taktiež sa zaoberala námietkami odporcu ktoré vyslovil v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a ktorými sa súd prvého stupňa podrobne zaoberal. Navrhla aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovie. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca uvádzajúc, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vysporiadal sa zo všetkými dôkazmi a spisovým materiálom vyvodil správny právny záver. navrhovateľka ani vo svojom odvolaní neuviedla nové právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon o zodpovednosti za škodu") zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť ) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 17 ods. 1,2 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon o zodpovednosti štátu"), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 20 zákona o zodpovednosti štátu pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z.z.). Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že porušenia práv navrhovateľky, ku ktorému malo dôjsť orgánmi štátnej správy v správnom konaní, s poukazom na nedodržanie článku 6 Dohovoru, tento dopadá na konanie pred súdom (a nie pred orgánmi štátnej správy). Odhliadnuc od toho návrh navrhovateľky nespĺňal podmienky rozhodovania podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. č. 514/2003 Z.z., nakoľko predmetná zákonná úprava upravuje zodpovednosť štátu za prípadnú škodu - ktorú navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala. Súd prvého stupňa síce konštatoval porušenie práv v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu za tam vymedzených podmienok, avšak nie porušenie tých práv zakotvených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná Ústava Slovenskej republiky zveruje prejednanie sťažností na porušenie základných práv a slobôd (obsiahnutých aj v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom podľa článku 154 ods. 1 Ústavy SR)- Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Navrhovateľka zároveň skutočne v priebehu konania nepreukázala ani to, že by jej v dôsledku ňou vytýkaného nezákonného úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Nemajetková ujma predstavuje určité zadosťučinenie za to, že sa jej nebohý manžel nedožil vydania rozhodnutia v správnom konaní. Z tohto jej tvrdenia teda nemožno vyvodiť, že v dôsledku ňou vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, a teda že by jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Nie menej závažnou skutočnosťou je aj fakt, že pred podaním samotného návrhu na súd navrhovateľka nevyužila postup podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu a nepožiadala odporcu o predbežné prerokovanie jej nároku na základe písomnej žiadosti. Správne vyhodnotil súd prvého stupňa aj námietky vznesené zo strany odporcu v priebehu konania, ktoré spočívali v - nedostatku pasívnej vecnej legitimácii odporcu, - prekážke res iudicata s konaním pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1S 347/2005 a - premlčaní práva navrhovateľky na náhradu škody, keď tieto vyhodnotil súd ako nedôvodné. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O..sp., v odvolacom konaní úspešný odporca náhradu trov neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.), nebolo tak možné mu náhradu trov odvolacieho konania priznať. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.