Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/67/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114221886 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114221886.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: Y. H., W. Č.. S. XX, W., zastúpenej Mgr. Tomášom Bašticom, advokátom so sídlom Grösslingova 56, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, so sídlom Dobrovičova 12, Bratislava, IČO: 00 156 621, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. januára 2017, č. k. 8C/141/2014 - 263, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 16.000 eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom žalovaného spočívajúcim v prieťahoch v správnom konaní vedenom na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek (v súčasnosti Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor) pod č. k. 404/1992, predmetom ktorého sú reštitučné nároky poškodenej žalobkyne ako dedičky po žiadateľovi U. Š., podľa zákona č. 221/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len "Zákon o pôde"). Vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobkyne U. Š.B., jej brat, dňa 27.04.1992 (o tejto žiadosti sa na správnom orgáne viedlo konanie pod č. k. 404/1992, neskôr po späťvzatí časti návrhu žalobkyňou dňa 27.03.2014 sa o zvyšných troch pozemkoch viedlo konanie pod č. k. 404/1992), dňa 29.12.1992 (o tejto žiadosti sa na správnom orgáne viedlo konanie pod č. k. 1413/92) na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek, podal žiadosti (návrhy) na začatie správnych konaní, v ktorých si uplatnil reštitučné nároky k viacerým nehnuteľnostiam. Dňa 24.12.1994 U. Š. zomrel a žalobkyňa ako zákonná dedička po ňom sa stala účastníčkou predmetných správnych konaní. Správny orgán o uplatnených reštitučných nárokoch rozhodol rozhodnutím zo dňa 25.08.1998 tak, že žalobkyňa spĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/ Zákona o pôde, ale pre údajnú prekážku zastavanosti pozemkov parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX O.. Ú.. N. W. neboli žalobkyni tieto pozemky vydané do vlastníctva. Na základe opravného prostriedku žalobkyne zo dňa 06.11.1998 bol správny orgán povinný podľa § 56 a § 57 Správneho poriadku predložiť odvolanie so spisom odvolaciemu orgánu v lehote 30 dní, správny orgán však predložil odvolanie so spisom Krajskému súdu v Bratislave až dňa 24.04.2003. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 2Sp/60/2003 zo dňa 29.09.2003 zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a od vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie v novembri 2003 do roku 2013 bol správny orgán úplne nečinný, nevykonal žiadny úkon. Po podaní sťažnosti žalobkyňou zastúpenou advokátom JUDr. Tomášom Klinkom dňa 26.09.2013 na prieťahy v tomto reštitučnom konaní, o ktorej nadriadený orgán správneho orgánu Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát pôdohospodárstva, listom zo dňa 12.12.2013 oznámil žalobkyni, že sťažnosť považuje za opodstatnenú, začal správny orgán vo veci po 10 rokoch ďalej konať a na deň 23.01.2014 určil ústne pojednávanie. Dňa 27.03.2014 žalobkyňa zobrala návrh na začatie reštitučného konania späť v časti týkajúcej sa 69 pozemkov, v ktorej časti bolo správne konanie zastavené rozhodnutím zo dňa 20.08.2014, právoplatným dňa 28.08.2014, späťvzatie sa netýkalo troch ostatných pozemkov parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X O.. Ú.. F. N. W., v súčasnej dobe v časti k. ú. T. A. Q. Y. Q. Č. O.. Ú.. N. W.. Vo veci týchto troch pozemkov správny orgán koná ďalej pod č. k. 404/92, ktoré však ešte nie je právoplatne skončené. Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím č. k. 404/92 zo dňa 12.10.2015 rozhodol tak, že žalobkyňa nespĺňa podmienky uvedené v ustanovené § 6 ods. 1 písm. k/ Zákona o pôde, a preto jej nebolo priznané vlastnícke právo k pozemkom (F.. XXXX/X, XXXX/X, XXXX, v 1/2), ani právo na náhradu. Na základe opravného prostriedku podanému proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňou sa vec nachádza na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 9Sp/127/2015, vo veci nebolo ešte rozhodnuté. Žalobkyňa podala dňa 24.07.2014 na Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.000 eur a vzhľadom na svoj vek (v čase podania žaloby 87 rokov) nečakala na márne uplynutie zákonnej 6-mesačnej lehoty podľa § 16 ods. 4 č. zákona 514/2003 Z. z. na vybavenie tejto žiadosti a dňa 28.07.2017 podala žalobu na súd. V priebehu konania predložila list Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 28.10.2014 o zamietnutí jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako nedôvodnej. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, 4, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že v danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu správneho orgánu, keď konanie je postihnuté opakovanými prieťahmi a nečinnosťou, konštatovanou samotným správnym orgánom pri vybavovaní sťažnosti podanej žalobkyňou v septembri 2013, ktorá bola vyhodnotená ako opodstatnená, a až na jej základe začal správny orgán po desiatich rokoch zase konať tým, že dňa 23.01.2014 určil vo veci ústne pojednávanie. Názor žalovaného, že nečinnosť správneho orgánu si spôsobila žalobkyňa sama svojou nečinnosťou a samostatným nepreukazovaním skutočností potrebných na rozhodnutie vo veci, posúdil ako striktný formalistický postoj žalovaného popierajúci zásady správneho konania, a to zásadu zákonnosti, zásadu oficiality, zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, zásadu procesnej rovnosti atď. Pokiaľ ide o existujúce objektívne skutočnosti, napr. nedostatok alebo fluktuácia zamestnancov, výmena vedenia správneho orgánu, rozsiahlosť agendy príslušného správneho orgánu a pod., uviedol, že štát má zabezpečiť také personálne a organizačno-technické podmienky výkonu správneho orgánu, aby tento mohol veci prejednať a rozhodnúť v primeranej lehote, a ak takéto podmienky štát nezabezpečí a v personálnych existujúcich silách nie je objektívne možné zvládnuť prejednanie veci a rozhodnutie v primeraných lehotách, je štát povinný znášať za túto systémovú vadu zodpovednosť. Vzhľadom na neprimeranú dĺžku v trvaní 22 rokov doposiaľ v celosti právoplatne neskončeného reštitučného konania dospel k záveru, že žalobkyni prináleží nemajetková satisfakcia podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a ako primeranú satisfakciu ustálil sumu 8.000 eur, a to aj s poukazom na výšku odškodnenia upravenú v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, keďže podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Podľa § 6 citovaného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy, a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie primeranej nemajetkovej satisfakcie v sume 8.000 eur a vo zvyšnej časti nárok ako nedôvodný zamietol. Žalobu zamietol aj v časti uplatneného príslušenstva s odôvodnením, že výška nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy súdu, žalovaný sa nemôže s jej plnením dostať do omeškania pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým je výška tejto ujmy určená a poukázal aj na to, že príslušenstvo ani nebolo predmetom predbežného prerokovania nároku. Posúdil ako nedôvodnú aj námietku premlčania vznesenú žalovaným z dôvodu, že podľa jeho názoru sa žalobkyňa o škode musela dozvedieť už z výzvy správneho orgánu na doplnenie žiadosti zo dňa 24.03.1993 a aj z rozhodnutia správneho orgánu o prerušení konania zo dňa 01.03.1996. Uviedol, že nesprávny úradný postup v administratívnom konaní je potrebné posudzovať komplexne za celú dĺžku trvania správneho konania, ktoré začalo v roku 1992 a doposiaľ nie je právoplatne skončené. Ďalej dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 161 C.s.p. z dôvodu namietaného žalovaným, že žalobkyňa si nesplnila zákonnú povinnosť podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepočkala na rozhodnutie príslušného orgánu o jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ale bezprostredne po podaní žiadosti podala žalobu na súd. Uviedol, že podanie žaloby pred uplynutím zákonnej 6- mesačnej lehoty na vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je síce predčasné, ale počas konania došlo k odstráneniu tohto nedostatku, pretože žalovaný žiadosť žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodnú listom zo dňa 28.10.2014, doručeným právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 03.11.2014, a teda k vybaveniu žiadosti žalobkyne došlo počas súdneho konania, ešte predtým, ako súd začal vec prejednávať a rozhodol o nej, čím došlo k odstráneniu (zhojeniu) tejto zákonnej skutočnosti. Nestotožnil sa ani so záverom žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v spore vzhľadom na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, pozemkový a lesný odbor č. k. 404/92 zo dňa 12.10.2015 o tom, že žalobkyňa nespĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k/ Zákona o pôde a o nepriznaní jej vlastníckeho práva k pozemkom. Uviedol, že výsledok správneho konania je irelevantný z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v spore; aktívna vecná legitimácia žalobkyne v spore sa neodvíja od jej úspešnosti alebo neúspešnosti v správnom konaní v merite veci, ale odvíja sa od skutočnosti, že v namietanom správnom konaní je jeho účastníčkou. Vzhľadom na to zamietol aj návrh žalovaného na prerušenie konania až do právoplatného skončenia reštitučného konania, kedy bude jednoznačné, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou reštitučnou osobou. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, alternatívne žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zdôvodnením žalobkyňou požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2011 z apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 202/2013 z augusta 2013, v ktorých ústavný súd priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur za 16, resp. 19 rokov trvajúce reštitučné konanie pred všeobecnými súdmi. Súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadne dôvody, prečo odmietol zohľadniť pri určení výšky priznanej satisfakcie kritériá podľa judikatúry Ústavného súdu SR a podporne Ústavného súdu ČR, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné a pre nedostatok dôvodov je v tejto časti napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Uviedla, že sa domáha finančného zadosťučinenia za viac ako 22-ročné čakanie na výsledok reštitučného konania a jedným zo štyroch kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívne kritérium závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, ktoré kritérium má osobitný význam, a keďže samotné reštitučné konanie malo slúžiť ako obnovenie spravodlivého stavu, ako náprava minulých krívd spôsobených štátom, je závažnosť vzniknutej ujmy v prípade prieťahov v reštitučnom konaní objektívne vyššia, keďže žalobkyňa - poškodená ich vníma ako ďalšiu krivdu zo strany štátu. Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/20003 Z.z. obsahuje len demonštratívny výpočet kritérií, a preto mal súd prihliadnuť aj na ďalšie kritériá štandardne zohľadňované Ústavným súdom, medzi ktoré patrí aj extrémna dĺžka daného konania, ktorá je v danom prípade objektívnym faktorom. Právny význam má aj plynutie času, a to v rôznych súvislostiach v hmotnom aj procesnom práve a platí vyvrátiteľná domnienka, že prieťahy v konaní orgánov verejnej moci vo vzťahu k účastníkom - fyzickým osobám vždy spôsobujú ujmy v ich osobnostnej sfére. K tomu sa pridáva vnímanie márnosti vlastného snaženia, zbytočnosti dovolávania sa spravodlivosti, strata viery v právny štát, vnímanie ignorácie zo strany štátu a pretrvávajúci stav právnej neistoty; nejde len o pocity alebo dojmy poškodeného, ale o následky extrémne dlhého konania v psychike každého človeka. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 553/2012 zo 16.01.2013, ktorý sa týka posudzovania nečinnosti v reštitučnom konaní pred tým istým správnym orgánom, pričom tento nález bol zaradený do Zbierky nálezov a uznesení pod č. 6/2013 s právnou vetou: "Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutá v nálezoch, ktorými rozhodoval o sťažnostiach na prieťahy v konaniach pred všeobecnými súdmi, je v plnom rozsahu aplikovateľná i pri posudzovaní namietanej nečinnosti orgánov verejnej správy." Ďalej poukázala na nálezy Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 4227/12 z 12.05.2014 a sp. zn. II. ÚS 1430/13 z 24.07.2014 a na Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolégia Nejvyššího soudu ČR z 13.04.2011 sp. zn. Cpjn 206/2010, v zmysle ktorého pri úvahe o celkovej dĺžke konania treba prihliadať aj k tej jeho časti, v ktorej ako účastník vystupoval právny predchodca osoby, ktorá vstúpila do konania ako jeho dedič a ktorá sa teraz domáha primeraného zadosťučinenia a pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia treba prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvalo, a nielen k tej dobe, počas ktorej dochádzalo k prieťahom v zmysle nečinnosti. Za dôvodný považuje aj nárok na úroky z omeškania, začiatok plynutia lehoty z omeškania bol určený v súlade s ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a správne bola stanovená aj ich výška. Nemohli byť predmetom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, pretože lehota omeškania začala žalovanému plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, t.j. 03.11.2014, kedy bolo žalobkyni doručené oznámenie žalovaného o zamietnutí jej žiadosti na predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania a uložil mu povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a aby odvolací súd rozhodol sám v zmysle § 390 písm. a/ a b/ C.s.p. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe neúplne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávny a zmätočný považuje výrok rozsudku v druhej časti, pretože podľa jeho názoru mal súd svojím výrokom uviesť, či zistil nesprávny úradný postup žalovaného, resp. nečinnosť, prípadne prieťahy v konaní; alebo určiť, že zodpovednosť žalovaného za náhradu škody uplatňovanú titulom nesprávneho úradného postupu je daná a v odôvodnení mal okrem iného uviesť, ako bol preukázaný tento nesprávny úradný postup i v príčinnej súvislosti so vznikom škody, ako nemajetkovej ujmy, keďže doposiaľ žiaden príslušný orgán o nesprávnom úradnom postupe žalovaného pri vybavovaní reštitučných nárokov žalobkyne právoplatne nerozhodol. Výrok považuje za nezrozumiteľný; nie je zrejmé, či sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu, nečinnosti alebo prieťahov v konaní. Namietal, že súd prvej inštancie sa iba stotožnil s účelovými návrhmi, vyjadreniami a stanoviskami žalobkyne, ale písomné vyjadrenie žalovaného k návrhu žalobkyne zo dňa 31.03.2015 neposúdil a nevyhodnotil. Poukázal na porušenie § 16 ods. 4 vety prvej zákona č. 514/2003 Z.z. žalobkyňou tým, že nevyčkala na písomné oznámenie žalovaného o predbežnom prerokovaní nároku jej žiadosti na náhradu škody v zákonnej 6-mesačnej lehote, na ktoré poukázal aj pred súdom prvej inštancie a predložil aj viaceré dôkazy a judikáty, avšak súd prvej inštancie sa odmietol s nimi zaoberať. Okrem toho poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25.02.2013 sp. zn. 14Co/18/2013, ďalej na odbornú literatúru autorov Kmeť, M., Galanda, M., Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. In: Bulletin Slovenskej advokácie, 8/2005, rozsudok Okresného súdu Košice II 13C/1/2011 - 98 zo dňa 26.10.2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C/152/2009 - 121 zo dňa 15.04.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/334/2011 - 140 zo dňa 02.10.2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/175/2012 z 28.05.2013, s ktorými sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a ani to v odôvodnení rozsudku neodôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. namietal, že mu nebolo doručené na vyjadrenie písomné podanie žalobkyne, ktorým navrhla pripustiť zmenu petitu žaloby v znení uvedenom vo výroku uznesenia súdu prvej inštancie z 10.07.2015, ktorým pripustil zmenu petitu žaloby. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ani ním navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov, a to vedúcej odboru pozemkového a lesného Okresného úradu Bratislava, ako aj informovanú a odborne spôsobilú zamestnankyňu odboru pozemkového a lesného Okresného úradu Bratislava I, v súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom žalovaného. Toto svedectvo považuje za zásadné pre posúdenie údajných prieťahov v konaní a navrhol preto vykonanie týchto dôkazov odvolacím súdom. Opakovane tiež žiadal vykonanie dokazovania vyžiadaním súvisiacich s právnych spisov žalobkyne s číslami konania Okresného úradu, odboru pozemkového a lesného Bratislava, ktoré dokazovanie súd bez odôvodnenia nevykonal. Zotrval vo svojom odvolaní aj na námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, taktiež uplatnenej aj v konaní pred súdom prvej inštancie, a to aj s poukazom na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Sp/60/2003 zo dňa 29.09.2003, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa nemala a nemá právoplatný status reštituentky. V rozpore s týmto rozhodnutím sud prvej inštancie vyhovel žalobe, čím potvrdil záväznosť, že žalobkyňa bola aj v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku vlastníčkou uplatnených pozemkov. Vyžiadanie správnych spisov vedených v konkrétnych správnych konaniach navrhol aj z dôvodu, že žalobkyňa v žalobe napadá nesprávny úradný postup v správnych konaniach, v ktorých reštitučný nárok nebol uplatnený žalobkyňou, ani jej právnym predchodcom, ale inou fyzickou osobou. Súd prvej inštancie posudzoval túto vec ako nesprávny úradný postup žalovaného a vo veci rozhodol bez preukázania dôkazu, oboznámenia sa so správnym spisom žalobkyne, nevyžiadal ani rozsiahly správny spis žalobkyne, ktorý obsahuje všetky skutočnosti pri vybavovaní jej požadovaných a uplatnených reštitučných nárokoch vedených pod číslami správneho konania č. k. 404/92; č. k. 1413/92; č. k. 580/92 a č. k. 1004/92. Ani písomne zachytený výsluch a výpoveď mobilnej, aktívnej žalobkyne do zápisnice o pojednávaní z 30.09.2016 v jej domácom prostredí nepotvrdil a nepreukázal žiaden zásah do jej osobnostného práva pri uplatnení si nemajetkovej ujmy; nie je zrejmé, a ani preukázané, akým negatívnym následkom a v ktorých oblastiach spoločenského života bola žalobkyňa poškodená. Podľa jeho názoru žalobkyni nevznikla žiadna nemajetková ujma ako škoda v právnom režime zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre z 11.06.2008 sp. zn. 5Co/9/2008 a namietal, že žiaden príslušný orgán, či už správny úrad, súd, prokurátor v danom prípade formou vybavovania, napr. podnetu na postup podľa § 50 Správneho poriadku a podnetu na vydanie upozornenia prokurátora alebo žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej moci, vec žalobkyne neposudzoval, vo veci nekonal, nerozhodoval a žiadny z príslušných orgánov správne konanie v reštitučnej veci žalobkyne neposudzoval a nekonštatoval nesprávny úradný postup. V súvislosti s námietkou nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne navrhol súdu, aby v konaní vyriešil aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne ako predbežnú otázku, keďže žalovaný jej vlastnícke právo k pozemku a právo na náhradu vyššie uvedeným rozhodnutím správneho orgánu spochybňuje a vyvracia a vzhľadom na to, že žalobkyňa podala proti rozhodnutiu správneho orgánu z 12.10.2015 návrh na preskúmanie rozhodnutia, ktoré konanie je vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 9 Sp/127/2015, navrhol súdu prvej inštancie prerušiť konanie až do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, súd však jeho návrh zamietol a tento postup v napadnutom rozsudku nedostatočne odôvodnil. Namietol, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd; práva podľa čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i práva podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie. Taktiež bola porušená zásada rovnosti zbraní a kontradiktornosti konania, a tým aj právo na spravodlivý proces. Namietal, že súd vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p.; na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a taktiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne opätovne poukázal na to, že mu nebol doručený návrh žalobkyne na pripustenie zmeny petitu žaloby a poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011 a zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co/15/97, v zmysle ktorých povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a uviedla, že odvolanie žalovaného považuje za neopodstatnené a ním uvedené dôvody za chaotické, ich ustálenie ponecháva na posúdenie odvolaciemu súdu. V odvolaní žalovaný len opakuje svoje nesúrodé tvrdenia uvedené v priebehu konania, s ktorými sa vysporiadal súd prvej inštancie, pričom všetky žalovaným nastolené otázky, ktoré by mohli mať pre vec podstatný význam, boli súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zodpovedané s logickým zdôvodnením. Pokiaľ sa žalovaný - štát v odvolaní domáha ochrany svojich ústavných práv, poukázal na relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že štát v zásade nie je nositeľom základných práv a taktiež na rozhodnutia, v ktorých Ústavný súd z rovnakých dôvodov odmietol priznať aktívnu legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti obci, či súdnemu exekútorovi. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorou sa proti žalovanému domáha zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu správneho orgánu spočívajúceho v nečinnosti a prieťahoch v správnom konaní, predmetom ktorého sú reštitučné nároky žalobkyne ako dedičky po žiadateľovi U. Š., ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný uviedol na svoju obranu. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo a následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia; správne vyhodnotil, vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a dospel k správnemu záveru, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzhľadom na neprimeranú dĺžku doposiaľ právoplatne neskončeného správneho konania má žalobkyňa právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú ako primeranú ustálil v sume 8.000 eur. Svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 8. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, spôsobenú žalobkyni zbytočnými prieťahmi v správnom konaní vedenom na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek, Bratislava (v súčasnosti Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor) pod č. k. 404/1992, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ako i zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, spočívajúceho v nečinnosti a prieťahoch v konaní, správne vychádzal z predložených listinných dôkazov a najmä z oznámenia výsledku prešetrenia sťažnosti žalobkyne Okresným úradom Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát pôdohospodárstva zo dňa 12.12.2013, v ktorom nadriadený správny orgán konštatoval zistenie porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu, a to § 49 Zákona o správnom konaní a sťažnosť žalobkyne posúdil ako opodstatnenú, ktorými listinnými dôkazmi bol aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný nesprávny úradný postup správneho orgánu. Správne s prihliadnutím na dĺžku v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie, právoplatne neskončeného správneho konania v trvaní 22 rokov a tiež na postup príslušného správneho orgánu, zistený na základe žalobkyňou predložených listinných dôkazov, dospel k záveru, že v danom prípade samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni týmto nesprávnym úradným postupom, a preto má právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., primeranosť ktorej správne ustálil aj s prihliadnutím na výšku odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z., v sume 8.000 eur. Odvolací súd sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ako aj s uvedenými závermi a odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožnil. 9. Súd prvej inštancie správne ako nedôvodné posúdil žalovaným vznesené námietky premlčania uplatneného nároku, nesplnenia si povinností podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobkyňou, ako aj námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a dostatočne sa s uvedenými námietkami žalovaného vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Dozvedieť sa o škode, resp. nemajetkovej ujme znamená, že sa poškodený dozvedel o takejto ujme určitého konkrétneho druhu a rozsahu, ktorú možno vyčísliť v peniazoch. Nedôvodne žalovaný v konaní namietal, že žalobkyňa sa o škode mohla dozvedieť už z prvej výzvy správneho orgánu na doplnenie žiadosti zo dňa 24.03.1993 a aj z rozhodnutia správneho orgánu o prerušení konania zo dňa 01.03.1996, keď žalobkyňa sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej nielen do 01.03.1996, ale aj v nasledujúcom období, a to až do podania žaloby na súd, kedy ešte nebolo predmetné reštitučné konanie právoplatne skončené, a preto v čase doručenia jej prvej výzvy správneho orgánu a rozhodnutia o prerušení konania nemohla mať vedomosť, ako dlho bude celé konanie trvať, a ani o tom, či prieťahy zo strany žalovaného v konaní budú naďalej pretrvávať, a teda nemohla mať ani vedomosť o rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorá jej týmto vznikne. Správne súd prvej inštancie pri posudzovaní žalovaným vznesenej námietky premlčania vychádzal z komplexného posudzovania nesprávneho úradného postupu za celú dĺžku trvania správneho konania, keď nesporné je, že od zrušenia rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 25.08.1998 rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Sp/60/2003 zo dňa 29.09.2003 a vrátenia veci na ďalšie konanie, bol správny orgán nečinný až do podania sťažnosti žalobkyňou dňa 26.09.2013, o ktorej nečinnosti správneho orgánu v trvaní 10 rokov, žalobkyňa pred uplynutím tohto obdobia nemohla mať žiadnu vedomosť a nemohla sa teda skôr dozvedieť o skutočnostiach rozhodných pre uplatnenie jej práva. Nemohlo preto ani dôjsť k premlčaniu jej nároku podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore nie je rozhodujúca úspešnosť, príp. neúspešnosť žalobkyne v správnom konaní, predmetom ktorého je jej reštitučný nárok, a nedôvodne preto žalovaný namietal v konaní, že vzhľadom na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, Pozemkový a lesný odbor č. k. 404/92 zo dňa 12.10.2015 žalobkyňa nespĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm. k/ Zákona o pôde, preto nemá a ani nemala status reštituentky. Rozhodujúca je skutočnosť, že žalobkyňa je nesporne účastníčkou predmetného reštitučného konania a aj správne orgány s ňou ako účastníčkou konania konali, čo vyplýva z predložených listinných dôkazov a najmä z rozhodnutí správnych orgánov. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore a s tým súvisiacim návrhom žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia reštitučného konania. Odvolací súd preto posúdil ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia zamietnutia jeho návrhu na prerušenia konania. Nedôvodne tiež žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal dostatočne s jeho námietkou, že žalobkyňa si nesplnila zákonnú povinnosť podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., keď nevyčkala na rozhodnutie príslušného orgánu o jej žiadosti o predbežné prerokovanie jej nároku a s predloženými rozhodnutiami iných súdov, keď súd prvej inštancie konštatoval predčasné podanie žaloby, avšak správne za rozhodujúce považoval vybavenie žiadosti žalobkyne ešte počas súdneho konania, t.j. pred rozhodnutím o jej žalobe. Neukončenie procesu predbežného prejednania nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy pred podaním žaloby na súd, bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu konvalidované vybavením žiadosti žalobkyne v čase pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na to sa na daný prípad nevzťahujú rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný, keď Krajský súd v Bratislave uznesením z 25.02.2013 sp. zn. 14Co/18/2013 rozhodoval vo veci, v ktorej ešte v čase vydania rozhodnutia neuplynula lehota 6 mesiacov, počas ktorej malo Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnúť o žiadosti žiadateľa a v ďalšom prípade si žalobca vôbec nesplnil povinnosť prerokovať nárok s príslušným ústredným orgánom. 10. Žalovaný v odvolaní ďalej namieta, že mu nebolo doručené na vyjadrenie podanie žalobkyne, ktorým navrhla pripustiť zmenu petitu žaloby, avšak odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 16.000 eur spolu s úrokom z omeškania, ktorý špecifikovala vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 24.02.2015 výškou 5,05 % ročne od 03.11.2014 až do zaplatenia. Vzhľadom na uplatnenie nároku na úroky z omeškania už v samotnej žalobe nedošlo uvedeným podaním žalobkyne k zmene pôvodného petitu žaloby, spočívajúcej v jeho rozšírení, ale len k jeho spresneniu a vzhľadom na to nedoručením tohto podania žalovanému nedošlo do zásahu do jeho procesných práv v takej miere, v dôsledku ktorej by bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Nedôvodne žalovaný namieta aj neurčitosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku, keď výrok rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje dostatočne špecifikovanú povinnosť uloženú žalovanému, je z neho zrejmé, že ide o peňažné plnenie v presne určenej výške a taktiež je zrejmé zamietnutie žaloby v jej zvyšku, ako aj návrhu žalovaného na prerušenie konania a priznanie žalobkyni nároku na náhradu trov konania, pričom ďalšie skutočnosti súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. 11. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a správne vysporiadal aj s návrhmi žalovaného na vykonanie dokazovania vyžiadaním a oboznámením sa so spisovým materiálom správneho orgánu a výsluchom svedkov, keď uviedol, že spisový materiál nevyžiadal z dôvodu, aby sa týmto postupom nepredlžovalo napádané reštitučné konanie trvajúce od roku 1992 a výsluchy navrhnutých svedkov posúdil ako nehospodárne pre meritum veci, preto že by išlo o vyjadrenie zamestnankýň, ktoré spis mali na starosti iba v určitom časovom období a nevedeli by sa vyjadriť k celému priebehu konania od roku 1992. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkýň N. W. Y. U.. D. Q. písomným podaním doručeným súdu dňa 12.10.2015 s odôvodnením, že ich výsluch súvisí s tvrdením žalobkyne, že ako účastníčka správneho konania je postihnutá zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) správneho orgánu, avšak podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný vo svojom návrhu na vykonanie dôkazov neuviedol, aká konkrétna skutočnosť mala byť preukázaná výsluchom týchto svedkýň a v súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi preukazujúcimi priebeh predmetného správneho konania, ktorý žalovaný nerozporoval, bolo dokazovanie výsluchom týchto svedkýň, bez jeho zamerania na určitú konkrétnu skutočnosť spornú medzi stranami, nadbytočné. Vyžiadaním správnych spisov pod č. k. 404/92, č. k. 1413/92, č. k. 580/92 a č. k. 1004/92 od Okresného úradu Bratislava, pozemkového a lesného oboru, navrhol žalovaný vykonať dokazovanie písomným podaním doručeným súdu dňa 02.04.2015, avšak na pojednávaní dňa 08.03.2016 uviedol, že už nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a v ďalšom vyjadrení na tomto pojednávaní uviedol len, že v prípade potreby je možné si správne spisy vyžiadať, následne písomným podaním doručeným súdu dňa 16.03.2016 opätovne navrhol vyžiadanie predmetných správnych spisov, a to aj z dôvodu, že žalobkyňa napáda nesprávny úradný postup v správnych konaniach, v ktorých reštitučný návrh nebol uplatnený žalobkyňou, ani jej právnym predchodcom, ale inou fyzickou osobou, pričom na ďalšom pojednávaní dňa 29.11.2016 sa opätovne vyjadril tak, že z jeho strany nie sú žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. S prihliadnutím na dĺžku trvania predmetného reštitučného konania, ktoré v čase konania pred súdom prvej inštancie nebolo ešte právoplatne skončené, a sám žalobca jednoznačne netrval na vykonaní tohto dokazovania, ale najmä vzhľadom na dostatočne preukázaný priebeh správneho konania žalobkyňou predloženými listinnými dôkazmi, ktoré žalovaný nespochybňoval, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade vykonanie dokazovania oboznámením obsahu predmetných správnych spisov nie je potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom vychádzal aj zo skutočnosti, že uplatnenie reštitučného nároku inou osobou ako žalobkyňou, a to F. Ž.E., namietal žalovaný v konaniach vedených pod č. k. 580/92 a 1004/92, avšak žalobkyňa sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej prieťahmi v konaní vedenom pod sp. zn. 404/1992, čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.12.2016. 12. Žalovaný ďalej v odvolaní namieta, že žalobkyňa v konaní nepreukázala žiaden zásah do jej osobnostného práva, nepreukázala akým negatívnym následkom a v ktorých oblastiach spoločenského života bola poškodená a že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutiami, na ktoré poukázal v konaní pred súdom prvej inštancie, a to rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/175/2012 z 28.05.2013, Okresného súdu Košice II sp. zn. 13C/1/2011 zo dňa 26.10.2011, Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/152/2009 - 121 zo dňa 15.04.2011 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/334/2011 - 140 zo dňa 02.10.2012. K týmto námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s právnymi názormi uvedenými vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Co/175/2012, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než nemajetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. a že i keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, závisí od výsledkov vykonaného dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú a je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. V uvedenom konaní však tieto závery boli aplikované na iný skutkový stav, keď žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej nečinnosťou Slovenskej komory exekútorov tým, že sťažnosť žalobkyne bola doručená Slovenskej exekútorskej komore dňa 20.11.2006 a vybavená bola dňa 13.03.2008, t. j. po márnom uplynutí zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov na jej vybavenie a taktiež nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré jej sťažnosť doručenú dňa 21.02.2007 vybavilo až listom zo dňa 05.02.2008, t. j. taktiež po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom žaloba v časti žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v uvedenej veci bola zamietnutá z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu jej bola spôsobená nemajetková ujma; nepreukázala svoje tvrdenie, že došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu; samotné prieťahy v konaní, ktoré u nej vyvolali stav právnej neistoty, nezakladajú nárok na nemajetkovú ujmu a pokiaľ nemajetkovú ujmu odôvodňovala nezákonnosťou postupu exekútora v exekučnom konaní, v ktorom sa domáhala vymoženia prostriedkov určených na kúpu jej bytu a predstavujúcich celý jej majetok, súd konštatoval, že ani včasné vybavenie sťažnosti žalobkyne nezakladalo predpoklad pre úspešné domáhanie sa práv žalobkyne v exekučnom konaní. Na rozdiel od uvedených skutkových okolností zistených v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave v konaní sp. zn. 8Co/175/2012, žalobkyňa v prejednávanej veci preukázala predloženými listinnými dôkazmi nielen existenciu nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, keď jej sťažnosť na nečinnosť a prieťahy bola vyhodnotená ako opodstatnená, ale preukázala aj trvanie tohto nesprávneho úradného postupu správneho orgánu počas 22 rokov, t.j. v extrémnej dĺžke, čím bola preukázaná nielen neistota žalobkyne ohľadne výsledku jej reštitučného konania, ale aj prežívanie tohto stavu právnej neistoty žalobkyňou počas extrémne dlhého obdobia, a to vo vysokom veku, keď v čase podania žaloby mala 87 rokov, s čím súvisí aj prežívanie pocitov beznádeje, márnosti a zbytočnosti vlastného snaženia, vnímanie ignorácie zo strany štátu a sklamania v očakávaniach nápravy minulých krívd spôsobených štátom, ktorá mala byť nastolená práve prostredníctvom uplatnených reštitučných nárokov. Vzhľadom na vysoký vek žalobkyne a extrémnu dĺžku reštitučného konania, ktoré v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo skončené, je ujma spôsobená žalobkyni prieťahmi v správnom konaní ujmou natoľko závažnou, že nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie iba samotné konštatovanie porušenia práva a nemožno ju ani uspokojiť inak, a preto sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Taktiež ďalšie rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný, nie sú aplikovateľné v danom prípade, keď v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/1/2011 sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu trvaním právnej neistoty ohľadne prinavrátenia mu vlastníctva k pozemkom, ktoré mu boli odňaté, v trvaní 6 rokov a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/152/2009 a následne vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5Co/334/2011 sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že v dôsledku prieťahov v konaní sa jej manžel z dôvodu úmrtia nedožil vydania rozhodnutia o reštitučnom nároku, avšak nepožiadala žalovaného o predbežné prerokovanie jej nároku na základe písomnej žiadosti. 13. Pokiaľ ide o primeranú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni, je potrebné pri jej posudzovaní vychádzať z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., upravujúceho demonštratívny výpočet skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, pričom vzhľadom na demonštratívny charakter tohto výpočtu je potrebné prihliadnuť aj na iné zistené závažné skutočnosti. V danom prípade odvolací súd s prihliadnutím na závažnosť dôsledkov dlhotrvajúceho konania na súkromný život žalobkyne spočívajúcich aj v prežívaní tiesnivých pocitov neistoty, bezmocnosti a beznádeje, znásobených vekom žalobkyne, v súvislosti s ktorým nečinnosť správneho orgánu a prieťahy v správnom konaní vyvolali u žalobkyni aj pocity obavy, či sa (vôbec) dožije skončenia predmetného reštitučného konania; ďalej s prihliadnutím na extrémnu dĺžku predmetného konania v trvaní 22 rokov a aj na okolnosti, za ktorých k tejto ujme došlo, spočívajúce v nečinnosti správneho orgánu v období od podania odvolania žalobkyňou proti rozhodnutiu správneho orgánu dňa 06.11.1998 do postúpenia spisu odvolaciemu orgánu dňa 24.04.2003, t. j. vyše 4 roky a ďalej v období od vydania rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Sp/60/2003 dňa 29.09.2003 až do 23.01.2014, kedy správny orgán nariadil ústne pojednávanie, t. j. v trvaní 10 rokov, dospel odvolací súd k záveru, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ustálenej súdom prvej inštancie na sumu 8.000 eur, treba považovať za správnu. Odvolací súd však posúdil ako nedôvodné námietky žalobkyne, týkajúce sa zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti jej uplatneného nároku, a to s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, Ústavního soudu ČR, aj na Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolégia Nejvyššího soudu ČR z 13.04.2011 sp. zn. Cpjn206/2010, keď podľa názoru odvolacieho súdu kritériá, na ktoré žalobkyňa poukázala vo svojom odvolaní, odôvodňujú súdom ustálenú výšku nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur a zodpovedajú aj závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy aj z hľadiska charakteru predmetného reštitučného konania, predmetom ktorého sú majetkové nároky, ohľadne ktorých prežívanie neistoty nevzbudzuje tiesnivé pocity až takej intenzity ako napr. v trestnom konaní, konaní týkajúceho sa života a zdravia, konaní starostlivosti o maloletých, o osobnom stave alebo v pracovnoprávnych sporoch. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti totiž možno považovať za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej za obdobie jedného roka sumu 400 eur, čo za obdobie 20 rokov predstavuje sumu 8.000 eur, pričom 2 roky trvania reštitučného konania možno považovať za primeranú dobu. 14. Nedôvodne žalobkyňa v odvolaní namieta aj zamietnutie žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania, keď v zmysle ustálenej praxe súdov, na ktorú poukázal aj žalovaný vo svojich vyjadreniach, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník odstáva do omeškania. 15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pretože žalobkyňa bola plne úspešná v základe uplatneného nároku a čiastočné zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy nie je neúspechom žalobkyne, ale je prejavom úvahy súdu, keďže výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).