Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/18/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110208541 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110208541.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: U.. I. Y., bytom S. Q.. Č.. XX, I., zast. advokátom JUDr. Jurajom Hadrbulcom, Riečna ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanému: A. Y., bytom E.. A.. I. Č.. XX, I., zast. advokátkou JUDr. Zdenkou Benčíkovou, o zrušenie výživného na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. októbra 2011, č. k. 7C 33/2010 - 177, pomerom hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa vykonaním dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 9C 144/2000 - 580 z 24. 4. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. 9. 2006 bol žalobca zaviazaný prispievať na výživu žalovaného sumou 12.000,- Sk mesačne k rukám matky počnúc právoplatnosťou rozsudku. Vo februári 2007 bola žalovanému Ústavom dedičných metabolických porúch Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe a 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe potvrdená diagnóza ochorenia M.Niemann - Pick typ C, pričom ide o ochorenie, ktoré v prípade, že nie je liečené, má závažnú prognózu spojenú so zhoršovaním mentálnych a pohybových funkcií dieťaťa až po rýchle znižovanie jeho schopnosti samostatného pohybu končiace imobilitou, poruchou prehĺtania a narušenia kompletnej samoobslužnosti pacienta. Žalovanému vznikol nárok na invalidný dôchodok 25. 5. 2007, pričom žalobca dňa 18. 10. 2007 podal žalobu na Okresný súd Bratislava I na zrušenie vyživovacej povinnosti. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17C 149/2007 a žaloba bola zamietnutá rozsudkom sp. zn. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 12Co 285/2008 - 102 z 24. 9. 2009, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. 890 227 6372 z 9. 12. 2010 bol žalovanému od 1. 1. 2011 zvýšený invalidný dôchodok na sumu 285,20 eur mesačne. Z listu odborného učilišťa, Dúbravská cesta 1, Bratislava z 25. 9. 2009 vyplynulo, že prospech žalovaného z odborného výcviku sa v 3. ročníku zhoršil na stupeň nedostatočný, nebol preto pripustený k záverečným skúškam a bol zaučený. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že 10. 6. 2009 žalovaný ukončil štúdium na Odbornom učilišti pre deti s kombinovaným postihnutím pri DSS ROSA, ale táto skutočnosť sama o sebe nie je dôkazom toho, že je schopný sám sa živiť (toto štúdium žalovaný ukončil ešte v čase predchádzajúceho konania o zrušenie výživného). Z výdavkového a pokladničného dokladu č. 215 z 10. 9. 2009 súd prvého stupňa zistil, že žalobca prevzal sumu 32.915,20 eur od spoločnosti FREQUENTIS, s. r. o. ako nájomné za 4. kvartál 2009, pričom dohodou o ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov s nájomcom FREQUENTIS, s. r. o. sa dohodol na ukončení nájmu k 31. 12. 2009. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím č. 520 204 1620 zo 6. 7. 2010 zvýšila žalobcovi invalidný dôchodok od 21. 5. 2010 na sumu 576,40 eur mesačne. Z aktuálneho výpisu z obchodného registra vl. č. 7333/B vyplynulo, že žalobca je jediným štatutárnym orgánom - konateľom spoločnosti Pressfoto, s. r. o., pričom z nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Pressfoto, s. r. o. a žalobcom je zrejmé, že žalobca sa od 1. 1. 2010 stal nájomcom miestností na 2. podlaží rodinného domu súp. č. XXXXX, S. XX, I.. Rodinný dom v Bratislave, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. K., v ktorom žalobca býva, previedol do vlastníctva svojej spoločnosti Pressfoto, s. r. o., ako aj vlastnícke práva k nebytovým priestorom č. 6/12 o rozlohe 595 m2, nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží budovy so súp. č. XXXX, parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1454 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. B., nebytový priestor č. 7/12 o rozlohe 594,60 m2, nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží budovy so súp. č. 1960, stojaci na parc. č. XXXX/ X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1454 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. B., pričom za tieto nehnuteľnosti prevzal kúpnu cenu 769.720,- eur. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že súd naposledy rozsudkom č. k. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Co 285/2008 - 102 z 24. 9. 2009, právoplatným 12. 10. 2009 žalobu žalobcu na zrušenie vyživovacej povinnosti voči žalovanému zamietol. Súd prvého stupňa zisťoval rozhodujúce skutočnosti dôležité pre právne posúdenie charakteru a miery závažnosti zmeny pomerov na strane oboch účastníkov za obdobie od poslednej úpravy výživného, pričom poukázal na skutočnosť, že odo dňa právoplatnosti rozsudku č. k. 17C 149/2008 do podania žaloby na súd ubehol čas v trvaní 4 mesiacov, pričom súdom prvého stupňa zistené zmeny v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalobcu a žalovaného nie sú podstatnou zmenou tak, ako to má na mysli ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine a neodôvodňujú zrušenie vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Poukázal na odôvodnenie rozsudku č. k. 17C 149/2007 - 87, v ktorom súd konštatoval, že priznanie invalidného dôchodku žalovanému nie je možné bez ďalšieho dôvodiť ako schopnosť žalovaného samostatne sa živiť a dovŕšenie plnoletosti samo o sebe nemá a nemôže mať za následok zánik vyživovacej povinnosti rodiča, pričom majetkové a zárobkové pomery žalovaného sa výrazne nezmenili od poslednej úpravy. Súd prvého stupňa poukázal aj na skutočnosť, že žaloba bola podaná cca po 4 mesiacoch po poslednej úprave výživného. Ďalej mal súd prvého stupňa za nesporné, že o žalovaného sa naďalej stará jeho mama, s ktorou žije žalovaný v spoločnej domácnosti, pričom žalobca sa ku dňu rozhodnutia súdu žiadnym spôsobom nezúčastňuje na osobnej starostlivosti o žalovaného a tento záujem ani neprejavil. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že vzhľadom na vážny zdravotný stav žalovaného, ktorý si vyžaduje mimoriadne zvýšenú starostlivosť v záujme zabránenia progresie nepriaznivých následkov ochorenia do budúcnosti sa budú výdavky spojené so starostlivosťou o jeho osobu len zvyšovať a invalidný dôchodok žalovaného a príjem jeho matky nebude postačovať na uhrádzanie všetkých výdavkov. Mal za to, že určené bežné výživné rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 313/2006 - 609 v sume 398,33 eur mesačne zabezpečí naďalej plnoletému dieťaťu hmotnú a kultúrnu úroveň na úrovni rodičov, s poukazom na možnosti a schopnosti rodičov a potreby dieťaťa. V súčasnosti je zrejmé, že žalovaný, vzhľadom na svoj neustále sa zhoršujúci zdravotný stav sa nebude môcť v budúcnosti zamestnať a preto súd prvého stupňa dal do pozornosti, že trvanie vyživovacej povinnosti nie je viazané na dosiahnutie plnoletosti či ukončenie školskej dochádzky. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že zo strany žalobcu, ktorý si bol a je si vedomý odkázanosti syna na neho s výživou, bolo možné zložiť peňažnú sumu získanú či už z predaja nehnuteľností svojej spoločnosti, v ktorej je jediným konateľom, alebo z ich prenájmu na výživné, ktoré sa stane splatné v budúcnosti na osobitný účet zriadený v prospech dieťaťa a zabezpečiť pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné, aj keď už nejde o maloleté dieťa. Žalobca mal finančné prostriedky na pokrytie výživného pre syna (z predaja nehnuteľností spoločnosti, ktorej je žalobca jediný konateľ v sume 769.720,- eur a z prenájmu nehnuteľností v sume 32.915,20 eur) a sám sa rozhodol, ako s nimi naloží. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa zamietol žalobu aj v časti zníženia výživného. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že výklad súdu prvého stupňa ust. § 62 Zák. o rodine v časti zániku vyživovacej povinnosti považuje za extenzívny. Z citovaného ustanovenia zákona o rodine totiž vyplýva predpoklad ukončenia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom za predpokladu splnenia zákonného kritéria a to nadobudnutie schopnosti sa živiť. Žalovaný ukončil prípravu na povolanie s tým, že z dôvodov jeho zdravotného stavu v príprave na povolanie nebolo možné pokračovať a tiež žalovaný vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav nebude môcť samostatne vystúpiť do závislej alebo podnikateľskej činnosti. Platná právna úprava na takéto situácie u občanov, ktorí pre prekážky v zdravotnom stave nie sú schopní samostatne pracovať pamätá a to najmä sociálnym poistením takýchto občanov. Žalobca sám je invalidným dôchodcom a je teda z hľadiska príjmu v rovnakom právnom režime ako žalovaný. Taktiež uviedol, že ku žalovanému má rovnakú vyživovaciu povinnosť aj jeho matka s tým, že v pracovných dňoch je žalovanému poskytovaná potrebná starostlivosť v domove sociálnych služieb a matka si žalovaného berie k sebe iba v dňoch pracovného pokoja. Mal za to, že táto skutočnosť nebola súdom prvého stupňa zohľadnená pri rozhodovaní o jeho žalobe. Je pravdou, že odpredajom nehnuteľností získal finančné prostriedky, avšak tieto finančné prostriedky boli použité pri splatení jeho záväzkov o čom doložil príslušné podklady v konaní vedenom pod sp. zn. 1P 211/10. Vytkol súdu prvého stupňa, že pokiaľ dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zrušenie vyživovacej povinnosti, mal vyhovieť žalobe v časti zníženia vyživovacej povinnosti tak, ako to požadoval. Poukázal na to, že súd prvého stupňa na jednej strane poukázal na ust. § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, na druhej strane súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatuje, že náklady na liečbu žalovaného sú síce doteraz hradené sociálnou poisťovňou, avšak nie je isté, či aj v budúcnosti táto liečba bude poisťovňou hradená. Mal za to, že súd prvého stupňa nemohol na jednej strane vychádzať z pomerov, ktoré sú tu v čase vyhlásenie rozsudku a na druhej strane vychádzať z predpokladov, ktoré ku dňu vyhlásenia rozsudku nenastali. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Žalobcovi sa prostredníctvom odvolania nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal zrušenia, resp. zníženia vyživovacej povinnosti na tom skutkovom základe, že žalovaný ukončil 11. 6. 2009 štúdium na odbornom učilišti a v súčasnosti je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý je jeho výlučným príjmom a ktorý vytvára žalovanému podmienky samostatne sa živiť. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd 18. 10. 2007 domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti z dôvodu, že žalovaný nadobudol plnoletosť a bol mu priznaný invalidný dôchodok, ktorý je jeho príjmom a vytvára podmienky samostatne sa živiť. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 12Co 285/2008 - 102 z 24. 9. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dovŕšenie plnoletosti samo osebe nemá (a nemôže mať) za následok zánik vyživovacej povinnosti rodiča, na ktorého výživou je dieťa odkázané a takýto následok nemôže mať ani priznanie invalidného dôchodku. Rozsudok č. k. 17C 149/2007 nadobudol právoplatnosť 12. 10. 2009. Žalobca následne 22. 2. 2010 podal žalobu na súd, pričom sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti z tých istých dôvodov, ktoré uvádzal v žalobe z 18. 10. 2007. Súd prvého stupňa preto správne zisťoval mieru závažnosti pomerov na strane oboch účastníkov konania za obdobie od poslednej úpravy výživného a správne poukázal i na skutočnosť, že odo dňa právoplatnosti rozsudku č. k. 17C 149/2007 do podania žaloby uplynul čas 4 mesiacov. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, (ako to uviedol i Krajský súd v rozsudku 12Co 285/2008), že priznanie invalidného dôchodku žalovanému nie je možné bez ďalšieho dôvodiť ako schopnosť žalovaného samostatne sa živiť a že dovŕšenie plnoletosti samo o sebe nemá a nemôže mať za následok zánik vyživovacej povinnosti rodiča, pričom majetkové a zárobkové pomery žalovaného sa od poslednej úpravy výrazne nezmenili. Bol preto správny postup súdu prvého stupňa, keď s poukazom na skutočnosť, že žaloba bola podaná po 4 mesiacoch po poslednej úprave výživného (kedy bola zamietnutá žaloba na zrušenie vyživovacej povinnosti), žalobu v časti o zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol. V časti žaloby, ktorou žalobca alternatívne žiadal o zníženie vyživovacej povinnosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobca získal finančné prostriedky z predaja nehnuteľností vo výške 769.720 eur a z prenájmu nehnuteľností vo výške 32.915,20 eur a mal možnosť tieto finančné prostriedky zložiť na osobitný účet a z tohto účtu zabezpečiť pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré žalobca predal, boli predané spoločnosti Pressfoto, spol. s r. o., v ktorej je žalobca jediným štatutárnym orgánom - konateľom a je aj jedným zo spoločníkov, pričom jeho podiel predstavuje 90 %, z čoho možno vyvodiť, že žalobca je majoritným spoločníkom tejto spoločnosti. Žalobca teda predajom týchto nehnuteľností získal finančné prostriedky v takej výške, že nie je možné vyvodiť záver, že by na jeho strane došlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie vyživovacej povinnosti. Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.. O trovách prvostupňového konania i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.