Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/517/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112200672 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1112200672.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci o návrat maloletého dieťaťa M. B., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, so sídlom Štefánikova tr. 88, 949 01 Nitra, dieťa rodičov: matka - I.. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX D., Slovenská republika, štátna príslušnosť Slovenskej republiky, zastúpená Doc. Adriánou Švecovou s.r.o., so sídlom Kominárska 2,4, 831 40 Bratislava, a otec - I.. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX Ř. E. U., Česká republika, štátna príslušnosť Českej republiky, o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.08.2012, č.k. 1P/6/2012-131, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom uznesení súd prvého stupňa zamietol návrh otca na nariadenie návratu maloletej M. B., nar. XX.XX.XXXX do Českej republiky a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania ( § 165 ods.1 písm. a/ O.s.p. ). Rozhodnutie právne odôvodnil ust. čl. 1 ods.2 Ústavy SR, čl.1, 3, 12,13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, ust. § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu otca o nariadenie návratu maloletej. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že maloletá M. B. sa narodila rodičom z mimomanželského vzťahu v Prahe. Rodičia maloletej pred jej narodením žili a pracovali v Českej republike a po narodení dieťaťa žili výlučne v rodinnom dome v obci Ř. u Prahy. Rodičia nepretržite od narodenia maloletej vykonávali opatrovnícke právo spoločne až do 02.04.2011, kedy matka s maloletou odišla na Slovensko na pravidelnú návštevu svojich rodičov a následne sa odmietla vrátiť s maloletou do Českej republiky. Matka v decembri 2011 podala na Okresný súd Praha - východ návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Okresný súd Praha - východ rozsudkom 30Nc 468/2011-138 z 15.06.2012, právoplatným 16.7.2012 schválil dohodu rodičov v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matke a otec sa zaviazal na výživu maloletej prispievať výživným XXXX ,-Kč. Styk otca s maloletou bol na základe dohody rodičov upravený tak, že tento akceptuje skutočnosť pobytu matky a maloletej na území Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa uvedené konanie otca vyhodnotil ako následné zmierenie sa s premiestnením alebo zadržaním maloletej na území Slovenskej republiky, keďže uzavrel pred Okresným súdom Praha - východ rodičovskú dohodu, podľa ktorej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matke s rešpektovaním pobytu matky a maloletej na území Slovenskej republiky, čomu bola v rámci dohody rodičov prispôsobená aj úprava styku otca s maloletou. O zmierení sa otca s premiestnením dieťaťa na územie Slovenskej republiky svedčí i opakovaná žiadosť otca o odročenie pojednávaní vo veci návratu maloletej a tým netrvanie otca na urýchlenom rozhodnutí súdu s cieľom zabezpečenia návratu maloletej. S prihliadnutím na rozsudok Okresného súdu Praha - východ 30Nc 468/2011-138 z 15.06.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2012 súd prvého stupňa konštatoval, že zverením maloletej do osobnej starostlivosti matke na základe dobrovoľnej dohody oboch rodičov došlo k zmene obvyklého pobytu maloletej a maloletá tak od 16.07.20212 nadobudla obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc z tejto úvahy posúdil návrh otca na nariadenie návratu maloletej do Českej republiky ako nedôvodný. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej poukazujúc na to, že sa s premiestnením alebo zadržaním maloletej na území Slovenskej republiky nezmieril, čoho dôkazom je skutočnosť, že po rozsudku českého súdu nezobral späť návrh na nariadenie návratu maloletej do Českej republiky, ale sa aktívne konaní zúčastňoval a v priebehu nich jednoznačne trval na návrhu. Ďalším logickým dôkazom o jeho nezmierení sa je podanie tohto odvolania. Zo zápisnice z pojednávania Okresného súdu Praha - východ zo dňa 15.06.2012 vyplýva, že pri výrazne odlišných názoroch oboch rodičov sa sudca pokúsil o zmierne vyriešenie sporu a sám navrhol kompromisnú dohodu o pomeroch maloletej, na ktorú následne matka a otec pristúpili s tým, že žiadajú súd o rozhodnutie vo veci určenia styku otca s dcérou. Následne sudca rozhodol tak, že každý párny týždeň sa styk uskutoční v Českej republike s odovzdaním neplnoletej pred bydliskom otca a každý nepárny týždeň v Slovenskej republike s odovzdaním maloletej pred bydliskom matky. K súdom navrhnutej dohode pristúpil z dôvodu, že v tej dobe jeho styky s dcérou nefungovali dlhšie ako dva mesiace, keď toto kompromisné riešenie považoval a považuje len za dočasné riešenie, ktoré mu dáva určitú istotu pravidelného styku s maloletou. Ako najlepšie riešenie pre dieťa považuje striedavú starostlivosť rodičov, ktorá by mohla nastať po súdom nariadenom návrate maloletej do Českej republiky. Matka v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu otca navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť poukazujúc na neprípustnosť odvolania pre nenaplnenie znakov odvolania, keďže sa jedná o odvolanie proti uzneseniu, z odvolania nie je jasné, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda a zároveň ide o odvolanie len voči dôvodom rozhodnutia. Pokiaľ ide o otcom tvrdené kompromisné rozhodnutie Okresného súdu Praha, č.k. 30 Nc 468/2011-138 poukázala na to, že vzdanie sa práva na odvolanie otcom znamená, že otec sa zmieril so situáciou a na základe rodičovskej dohody súhlasil so zverením maloletej do starostlivosti matky, so skutočnosťou, že nie je nariadený návrat na územie Českej republiky a s rešpektovaním pobytu maloletej a matky na území Slovenskej republiky. Maloletá Nina je plne adaptovaná, za svoj domov považuje domov v Rišňovciach a prostredie v ktorom žije. Vytrhnutie z terajšieho prostredia a terajších vytvorených citových kamarátskych a rodinných väzieb by viedlo k vážnej citovej, psychickej ujme majúcej za následok vážne poškodenie maloletej do ďalšieho vývojového obdobia. Maloletá má na Slovensku všetko potrebné zázemie, vytvorený harmonický a láskyplný domov, ako všetko potrebné materiálne zabezpečenie. V danej veci je nepochybné, že otec sa so situáciou, že dieťa sa nachádza na Slovensku zmieril a svoje tvrdenia upravuje len účelovo, pričom bolo preukázané, že sám nemá záujem o styk s maloletou. Matka uviedla, že súhlasí s rozhodovaním súdu podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, ktorého právny rámec bol pre tento prípad základom. Styk s otcom ako matka nikdy neodmietala a nebránila mu. Za súčasného právneho stavu, kedy otec maloletej sám, na základe vlastného slobodného rozhodnutia stretnutia s vlastnou dcérou ignoroval, nie je možné jej konanie posudzovať ako porušovanie opatrovníckych práv otca. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné. V danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, a to Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do niektorého štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Haagsky Dohovor stavia medzi svoje popredné ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu detí, sleduje snahu obnoviť situáciu zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava deti v inej krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorej mali deti obvyklý pobyt predtým ako boli premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckych právach sa má uskutočniť pred príslušnými orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý pobyt predtým ako boli premiestené. Cieľom Dohovoru je preto obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom. S poukazom na uvedené v posudzovanom prípade súd prvého stupňa správne vychádzajúc z čl. 3 Dohovoru zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Česká republika, pokiaľ ide o opatrovnícke práva rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že opatrovnícke práva k maloletej vykonávali obaja rodičia, a to v spoločnej domácnosti v obci Ř. u Prahy. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V danej prejednávanej veci matka súhlas zo strany otca v konaní nepredložila, a keďže ani z vykonaného dokazovania v priebehu konania takýto záver nebolo možné vyvodiť, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že odchodom matky s maloletou dňa 2.4.2011 došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej z Českej republiky na územie Slovenskej republiky. Odvolací súd sa však nestotožnil s úvahou súdu prvého stupňa o tom, že otec sa následne zmieril s premiestnením maloletej na území Slovenskej republiky ( z čoho vyvodil, že maloletá následne nadobudla na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt ), keď za takéto konanie posúdil jednak uzavretie rodičovskej dohody pred Okresným súdom Praha - východ, podľa ktorej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matke s rešpektovaním pobytu matky a maloletej na území Slovenskej republiky ( s prispôsobením úpravy styku otca s maloletou), ako aj opakované žiadosti otca o odročenie pojednávaní vo veci návratu maloletej, čím potvrdil netrvanie na urýchlenom rozhodnutí súdu s cieľom zabezpečenia návratu maloletej. Uvedená úvaha súdu prvého stupňa je v rozpore jednak so zistenými skutkovými okolnosťami prípadu, ako aj s faktickým konaním otca, ktorý v priebehu konania opakovane deklaroval, a to i po nadobudnutí právoplatnosti označeného rozsudku, že trvá na nariadení návratu maloletej do Českej republiky ( a to v návrhu, ako i v priebehu pojednávaní nariadených na dni 11.06.2012, 27.06.2012 a 24.08.2012). Argumentáciu súdu prvého stupňa týkajúcu sa dôvodov, ktoré posúdil ako následné zmierenie sa s premiestnením maloletej nie je možné posúdiť ako vecne správnu, keďže z obsahu spisu vyplýva, že konanie pred Okresným súdom Praha - východ ( v ktorého právomoci je rozhodovať o úprave pomerov rodičov k maloletej ) bolo začaté po návrhu matky na úpravu práv a povinností a jeho predmetom bola úprava pomerov rodičov maloletého dieťaťa, ktorí spoločne nežijú. Postup otca v tomto konaní a jeho postoj k otázke zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky, výšky jeho vyživovacej povinnosti a úprave styku s maloletou , ako i nepodanie odvolania proti rozsudku vo veci samej však nie je možné posudzovať ako následné zmierenie sa s premiestnením, resp. zadržaním maloletej na území Slovenskej republiky. Predmetom daného konania bola úprava odlišných práv a povinností ako tých, o ktorých súd rozhoduje v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu posudzovaného podľa v tomto rozhodnutí už citovaných osobitných predpisov. Uzavretím rodičovskej dohody o zverení maloletej do starostlivosti matky a výšky vyživovacej povinnosti otca a nepodaním odvolania proti celému rozsudku Okresného súdu Praha - východ, č.k. 30Nc 468/2011-138 z 15.06.2012 ( vrátane výroku o súdom určenom styku otca s dieťaťom ) otec v tomto konaní len realizoval svoje procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom bez toho, že by mu ich realizácia mala byť na ťarchu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Pokiaľ ide o skutkovú argumentáciu súdu prvého stupňa považujúceho za následné zmierenie sa otca i jeho žiadosti o odročenie nariadených pojednávaní ( žiadosti otca z 22.02.2012 a 30.03.2012 ) tu rovnako platí, že otec maloletej len využil práva dané mu procesným predpisom a na úvahe súdu prvého stupňa bolo, či nariadené pojednávanie pri akceptovaní ospravedlnenia otca odročí , alebo či využije postup podľa § 101 ods.2 O.s.p. a vec prejedná v jeho neprítomnosti. Pre úplnosť je treba uviesť, že súd prvého stupňa ospravedlnenia oboch rodičov ( teda aj matky ), ktorými rodičia ospravedlnili neprítomnosť na pojednávaniach nariadených na dni 02.03.2012 a 04.04.2012 akceptoval a bez ďalšieho ich odročil. Uvedené znamená, že súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie založil na nesprávnych skutkových záveroch o tom, že otec sa následne zmieril s premiestnením, resp. zadržaním maloletej na území Slovenskej republiky, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci samej z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti návrhu otca, ako i námietok matky prezentovaných v priebehu konania pred prvostupňovým súdom a i v odvolacom konaní smerujúcich k aplikovaniu čl. 13 písm. b/ Dohovoru už nezaoberal. So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať predčasné právne závery súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti návrhu otca za správne. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, kedy požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnych skutkových záveroch a nesprávnom právnom posúdení veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). Úlohou súdu prvého stupňa bude doplniť dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vec právne posúdiť a vo veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p.., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prípadne prečo nevykonal ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.