Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/510/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112200672 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112200672.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v právnej veci o návrat maloletého dieťaťa M. B., M.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Českej a Slovenskej republiky do krajiny obvyklého pobytu, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, so sídlom Štefánikova tr. 88, 949 01 Nitra, dieťa matky: I.. Q. Q., M.. XX.XX.XXXX, bytom D.G. XXX, XXX XX D., Slovenská republika, štátna príslušnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Doc. Adriánou Švecovou s.r.o., so sídlom Kominárska 2,4, 831 40 Bratislava, a otca I.. L. B., M.. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX Ř. E. U., Česká republika, štátna príslušnosť Českej republiky, o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.06.2013, č.k. 1P/6/2012-258, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo zvyšku sa uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom uznesení súd prvého stupňa nenariadil návrat maloletej M. B. M.. XX.XX.XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu do Českej republiky a v konaní úspešnej matke nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods.2 Ústavy SR, čl.1, 3, 12,13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, čl. 17 preambuly, čl.11 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ust. § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel k záveru o neopodstatnenosti návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané, že maloletá M. B. sa narodila v U. R. XX.XX.XXXX rodičom, ktorí neuzavreli manželstvo a má štátne občianstvo Českej republiky. Po narodení maloletá spoločne s rodičmi ako rodina žili v rodinnom dome otca v obci Ř. E. U., dieťa navštevovalo detskú lekárku v U. a matka ( ktorá je štátna občianka Slovenskej republiky) mala nárok na rodičovský príspevok XXXX.-Kč. Otec maloletej ( ktorý je občanom Českej republiky ) stratil prácu, v roku 2010 bol dlhodobo nezamestnaný, nezarábal dostatok financií na uspokojenie všetkých potrieb rodiny a matka zo svojho príspevku nemohla pre dieťa zabezpečiť základné potreby; aj z uvedeného dôvodu začala na preklenutie nepriaznivého obdobia chodiť na Slovensko k rodičom častejšie ( každé 3 týždne). Po tom, čo otec maloletej prišiel po troch mesiacoch zamestnania v apríli 2011 opäť o prácu, matka sa do Českej republiky odmietla vrátiť. Pokiaľ ide o posúdenie opatrovníckeho práva otcom k maloletej súd prvého stupňa ustálil, že obaja rodičia ( teda aj otec ) svoje opatrovnícke právo riadne vykonávali, keďže žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletej M., a to do 02.04.2011, kedy matka s maloletou odišla na Slovensko na pravidelnú návštevu svojich rodičov a následne sa odmietla vrátiť s maloletou do Českej republiky. Od uvedeného dňa sa maloletá spolu s matkou zdržiava na Slovensku nepretržite. Súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval, že matka maloletú M. neoprávnene zadržiava na území Slovenska minimálne od mesiaca máj 2011. Otec, ktorý s trvalým premiestnením maloletej na územie Slovenska nesúhlasil a následne sa s neoprávneným zadržiavaním dieťaťa na území Slovenska nezmieril, podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu dieťaťa a jeho návrh na vydanie rozhodnutia o návrate maloletého dieťaťa bol súdu doručený dňa 09.01.2012. V decembri 2011 matka podala na príslušný súd Okresný súd U. - východ návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Okresný súd U. - východ rozsudkom 30Nc 468/2011-138 zo dňa 15.06.2012, právoplatným dňa 16.07.2012 schválil dohodu rodičov v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matke a otec sa zaviazal na výživu maloletej prispievať výživným XXXX,-Kč, zároveň bol upravený styk otca s maloletou s akceptáciou a ohľadom na pobyt matky a maloletej na území Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa ďalej za dostatočne preukázané, že rodičia maloletej už v období pred odchodom matky s maloletou na Slovensko v apríli 2011 nežili v harmonickom zväzku. V súčasnej dobe sú vzťahy medzi rodičmi vážne narušené, poznačené neschopnosťou komunikovať, nedodržiavaním rozhodnutia súdu v súvislosti s úpravou styku otca s maloletou zo strany matky, ako aj viacerými súdnymi spormi. Súd prvého stupňa preto dospel k úvahe, že nie je v záujme maloletej, aby za daného stavu rodičia bývali v jednej domácnosti v rodinnom dome otca ( podľa jeho ponuky). Súčasne mal za preukázané, že maloletá je vo svojom útlom veku silne citovo naviazaná na svoju matku a návrat maloletej bez možnosti návratu matky, by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie maloletej ( ktoré bolo zabezpečené zo strany kolízneho opatrovníka s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa) z ktorého jednoznačne vyplynulo, že maloletú aj keď s otcom rada trávi čas, by odlúčenie od matky jednoznačne ohrozilo na zdravom psychickom vývoji. Súd prvého stupňa preto v ďalšom skúmal preukázanie vykonania primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom. Podľa citovaného ustanovenia súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Po prihliadnutí k skutkovým okolnostiam prípadu za primerané opatrenia v tomto prípade považoval zabezpečenie vhodného bývania pre matku a maloletú zo strany otca a súčasne uhradenie nájomného na primeranú dobu po ich návrate, mimo bydliska otca. Na žiadosť súdu sa v priebehu konania otec maloletej zaviazal za účelom prijatia vhodných opatrení pre ochranu maloletej po jej návrate do Českej republiky zabezpečiť pre maloletú a matku prenájom bytu. Potvrdil trvanie zdravotnej starostlivosti maloletej v Českej republike a možnosť zápisu do predškolského zariadenia od septembra 2013, ktorý je však viazaný na súhlas oboch rodičov. Súd prvého stupňa viazaný postupom podľa č. 11 ods. 4 Nariadenia Rady v záujme odstránenia pochybnosti, že dieťa by po návrate nebolo vystavené fyzickej či duševnej ujme, alebo inej pre neho neznesiteľnej situácie, vyzval listom zo dňa 29.04.2013 ústredný orgán Českej republiky na prešetrenie pomerov a bytových podmienok v otcom prenajatej nehnuteľnosti. Z písomnej správy zo šetrenia pomerov Mestského úradu Q. M. C. - P. Q., odboru sociálnych vecí a zdravotníctva, detašované pracovisko U. X, M.. D. X, XXX XX U. X zo dňa 26.06.2013 v prenajatom byte zabezpečenom zo strany otca pre matku a maloletú ( na J. U. X- C., P..B.. M. XXX/XX ) vyplynulo, že ide o obytnú izbu o rozlohe XX L. s kúpeľňou nachádzajúcu sa na prvom nadzemnom poschodí. Obytná izba je vybavená zvýšeným lôžkom, gaučom, konferenčným stolíkom, skriňou a skrinkami, malou chladničkou, mikrovlnnou rúrou, dvojplatničkou a rýchlo varnou kanvicou. Nehnuteľnosť sa nachádza v dostupnosti mestskej hromadnej dopravy. Náklady spojené s prenájmom predstavujú mesačne XXXX,-Kč. Záver správy obsahoval vyjadrenie, že počas šetrenia neboli zistené nedostatky, ktoré by bránili pobytu maloletej a jej matky v uvedenej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval, že vo všetkých obdobných konaniach je súčasne povinný sledovať najvyšší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov. Záujmy dieťaťa sú dvojaké - udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné a zároveň sa rozvíjať v zdravom prostredí. V danom prípade po zhodnotení vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že zo strany otca boli vykonané primerané opatrenia , na ktoré sa zaviazal v záujme zabezpečenia ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Napriek záverom písomnej správy Mestského úradu Q. M. C. - P. Q., odboru sociálnych vecí a zdravotníctva dospel k záveru, že ubytovacie zariadenie a podmienky na starostlivosť a výchovu maloletej v otcom prenajatej obytnej izbe sú nedostatočné, nezodpovedajúce primeranému štandardu podmienok, v ktorých by mohla matka plnohodnotne zabezpečiť opateru maloletého dieťaťa v jej veku a prípravu stravy. Podľa názoru súdu uvedené bytové podmienky nielenže nezodpovedajú požiadavke primeranosti, ale sú spôsobilé ohroziť zdravie maloletého dieťaťa. Nakoľko matka maloletej je po ukončení materskej dovolenky bez dostatočných finančných prostriedkov a úspor, je v prípade návratu odkázaná na zabezpečenie primeraného ubytovania pre seba a maloletú na nevyhnutný čas, minimálne do doby získania primeraného zamestnania. Podmienky ubytovania maloletej a matky v obytnej izbe, ktorú v prípade návratu maloletej otec poskytol na základe zmluvy o prenájme nehnuteľnosti, vyhodnotil ako nedostatočné na to, aby mal s čo najvyššou možnou mierou pravdepodobnosti vylúčené, že dieťa sa prikázaním návratu nedostane do nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne do neznesiteľnej situácie. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu súd prvého stupňa po vyhodnotení jednotlivých dôkazov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach ustálil, že v danom prípade sú splnené podmienky upravené v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a keďže existuje vážne nebezpečenstvo, že by návrat maloletú M. B. priviedol do neznesiteľnej situácie ( pričom opatrenia deklarované otcom maloletej pre ochranu maloletej po jej návrate vyhodnotil za nepostačujúce), návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu do Českej republiky nenariadil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím k tomu, že matka maloletej si náhradu trov konania nevyčíslila a neuplatnila. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej navrhujúc, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, v ktorom nariadi návrat maloletej M. B., M.. X.X.XXXX do miesta jej obvyklého pobytu v Českej republike , matke uloží povinnosť zaistiť návrat maloletej v lehote do tridsiatich dní odo dňa doručenia rozhodnutia a deklaruje, že pokiaľ matka v danej lehote návrat maloletej nezaistí, je otec oprávnený za týmto účelom prevziať maloletú v Slovenskej republike. V odvolaní poukázal na to, že po výzve splnil požiadavky súdu smerujúce k zabezpečeniu vykonania primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do Českej republiky - pre matku a maloletú zaistil vhodné bývanie na adrese P..B.. M. XXX/XX, U. X, zaplatil ako nájomné na prvý mesiac, tak aj kauciu slúžiacu na prípadné poškodenie zariadenia bytu alebo na prípadné nezaplatenie nájomného a naviac sa zaviazal k zaplateniu ďalších dvoch mesačných nájmov. Z pohľadu dopravnej dostupnosti sa byt nachádza na dobrej polohe ( pár minút k zastávkam električky, autobusu a metra) a v jeho blízkosti mala maloletá zabezpečenú i lekársku starostlivosť a možnosť navštevovať predškolské zariadenie. Zo správy Mestského úradu Q. M. C. - P. Q., odboru sociálnych vecí a zdravotníctva zo dňa 26.6.2013 jasne vyplýva, že neexistujú nedostatky, ktoré by mali brániť pobytu matky a dieťaťa v zaistenom obydlí. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa konkrétne nevyplýva, v čom tento vidí neprimeraný štandard ubytovania, popr. akým spôsobom by mohlo dané ubytovanie ohroziť fyzický alebo duševný vývoj maloletej alebo ju poprípade inak dostať do neznesiteľnej situácie . Matka maloletej nepretržite pracuje od februára 2012 a v roku 2008 ( kedy spolu žili ) disponovala finančnou sumou vo výške XXX.XXX,- Sk získanou za predaj bytu v M.. Otec napokon poukázal na jeho veľmi dobrý vzťah s maloletou vyplývajúci i zo správy kolízneho opatrovníka z 31.5.2013 z ktorej je zrejmé, že dcéra sa na stretnutia s ním teší, kontakt s ním vníma pozitívne až do miery, že na matku zabúda . Riešenie v najlepšom záujme pre dcéru je striedavá starostlivosť oboch rodičov , keď takáto situácia by mohla reálne nastať po súdom nariadenom návrate maloletej do Českej republiky. Matka v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu otca navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť. Podľa jej názoru sa so skutočnosťami uvádzanými otcom v odvolaní vyporiadal konajúci súd vo svojom rozhodnutí. Nehnuteľnosť zabezpečená otcom pre bývanie maloletej a matky nie je spôsobilá na užívanie, a to i s prihliadnutím na exekúciu na túto nehnuteľnosť, neprimeranú plochu určenú na bývanie , ale hlavne nedostatkov týkajúcich sa zabezpečenia prístrojov, vybavenia bytu a ostatných zdravie ohrozujúcich skutočností. Otec i napriek opakovaným možnostiam, kedy mu súd poskytol dostatok času na zabezpečenie primeraných opatrení, tieto nedokázal zabezpečiť na úrovni, kedy by maloletá nebol ohrozená. Skutočnosť, že otec sa snažil poskytnúť ubytovanie v takej kvalite a v takom štandarde ako sa pokúsil, jednoznačne potvrdzuje, že otec nemá dostatok finančných prostriedkov, vzhľadom na jeho príjem, zaťaženie platbami hypotéky a výživným na dve deti. Je evidentné, že by nedokázal finančne zabezpečiť preklenovacie a adaptačné obdobie maloletej a matky. Otec úmyselne vytrháva z kontextu správy kolízneho opatrovníka skutočnosti, ktoré si následne prispôsobuje. Zrejme zabudol a opomenul skutočnosť, že maloletá sa podľa jej vyjadrenia do Českej republiky vrátiť nechce. Skúmanie finančných pomerov matky nie je v danom prípade na mieste, keďže sa nejedná o vec starostlivosti o maloletú, ale o návratové konanie. Je nepochybné, že návratom do Českej republiky by sa dostala do finančných problémov, keďže by prišla o možnosť kariérne rásť v predmetnej pracovnej oblasti a pokračovať v novom vzťahu, ktorý má. Tvrdenie otca o zaviazaní sa platením považovala za irelevantné, nakoľko otcovi žiadna takáto povinnosť nevyplývala a nebolo by ju možné ani relevantne vyžadovať alebo od neho vymáhať. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletej M. B., M.. X.X.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa , v ktorom nenariadil návrat maloletej M. B., M.. X.X.XXXX do krajiny obvyklého pobytu ( Českej republiky ) a v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré otec čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti rozhodnutiu; z uvedeného dôvodu , osvojac si dôvody rozhodnutia odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. Podľa čl. 12 Dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. Podľa čl. 17 preambuly Nariadenia Rady ( ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie(ES) č. 1347/2000, v prípadoch neoprávneného premiestnenia dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z 25.októbra 1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä čl. 11. Podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, že v danej veci predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Česká republika, kde sa maloletá narodila a kde až do 2.4.2011 žila v spoločnej domácnosti rodičov. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje za neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva k maloletej vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že po nevrátení sa matky spoločne s maloletou z návštevy rodiny v Slovenskej republike plánovanej na obdobie približne dvoch týždňov, došlo na prelome mesiaca apríl a máj 2011 k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z Českej republiky na územie Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods.4 Nariadenia Rady ako výnimku upravujúcu situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade ( zhodnotiac skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania ) existuje vážne nebezpečenstvo, že by návrat maloletú M. B. priviedol do neznesiteľnej situácie, keďže v konaní nebolo bez akejkoľvek pochybnosti preukázané vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate. Z dokazovania veľmi dôsledne vykonaného súdom prvého stupňa súvisiaceho s posudzovaním podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady ES ( správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra o prešetrení pomerov u matky z 17.02.2012, výsluchu rodičov, vyjadrenia detskej lekárky maloletej, psychologického nálezu maloletej z 03.02.2012 vypracovaného U.. L. U., výsluchom maloletej prostredníctvom kolízneho opatrovníka z 3.5.2013 ) je možné vyvodiť, že maloletá je rozumovo vyspelé dieťa, veľmi silno naviazané na matku a prípadná dlhodobá neprítomnosť matky v nej vyvoláva pocit strachu. Za správny mal i záver súdu prvého stupňa o tom, že na zabezpečenie ochrany maloletej M. po jej vrátení neboli prijaté primerané opatrenia bez akejkoľvek pochybnosti zaručujúce, že prípadný návrat maloletú nevystaví duševnej ujme alebo ju inak neprivedie do neznesiteľnej situácie. Ani pred odvolacím súdom nebolo možné nezohľadniť nedostatočné podmienky na bývanie pre matku a maloletú, ktorých vykonanie preukázal v priebehu konania otec maloletej. Otcom ponúknutý typ bývania i bez prihliadnutia na nedoloženie dostatočných záruk vo vzťahu k jeho trvaniu a uhrádzaniu platieb za nájom, nezodpovedá štandardom pre slušné a zdravie neohrozujúce bývanie pre matku spoločne s dieťaťom. Odvolacím námietkám v tomto smere je možné priznať úspech len vo vzťahu k preukázaniu polohy bývania, v blízkom dosahu ktorého sú hlavné dopravné spojenia ( zástavky električky, autobusu a metra ). Rozloha a členenie ubytovacieho priestoru ( XX m2 pre dve osoby , zvýšený priestor pre spanie spôsobujúci riziko prípadného pádu dieťaťa ), ako i jeho vybavenosť ( bez dostatočného priestoru pre prípravu stravy s elektrickou dvojplatničkou ) však už nezodpovedá základným potrebám bývania pre dve osoby, t.j. matky a maloletej v predškolskom veku. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V prejednávanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. K námietkám otca v odvolaní poukazujúceho na závery výsluchu kolízneho opatrovníka maloletej zo dňa 31.5.2013 a správy Mestského úradu Q. M. C. - P. Q., odboru sociálnych vecí a zdravotníctva z 26.6.2013 je treba uviesť, že ( ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ) oba tieto dôkazy spoločne s ostatnými súd prvého stupňa pri rozhodovaní vyhodnocoval jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania ( § 132 O.s.p.). Pri prihliadnutí k záverom odvolacieho súdu uvedeným v predošlej časti rozhodnutia týkajúcich sa vyhodnotenia v konaní vykonaného dokazovania, odvolací súd na námietky otca o nesprávnych skutkových záveroch ako na nedôvodné neprihliadol. Za nepodstatné a nemajúce význam pre posúdenie danej veci vyhodnotil i tvrdenia otca o tom, že matka v roku 2008 pri odchode zo spoločnej domácnosti disponovala sumou vo výške XXX.XXX,- Sk získanou predajom bytu. Berúc v úvahu predmet konania ( nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu ) a i výsledky vykonaného dokazovania je bez akejkoľvek pochybnosti, že matka by sa prípadným navrátením do Českej republiky dostala do existenčných problémov a musela by si hľadať nové pracovné uplatnenie. Otcom v odvolaní namietaná konštatácia súdu prvého stupňa uvedená v odôvodnení rozhodnutia týkajúca sa finančných pomerov matky, súvisela len s hodnotením otcom predložených záruk, ktorými osvedčoval vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate (čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady ES). Na základe uvedeného odvolací súd výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom nenariadil návrat maloletej M. B., M.. X.X.XXXX na územie Českej republiky podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento pri použití § 142 ods.1 O.s.p. nepriznal matke právo na náhradu trov konania poukazujúc na to, že matka si trovy konania nevyčíslila a neuplatnila. Odvolací súd pri posudzovaní vecnej a právnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti ( ktoré podliehalo odvolaciemu prieskumu ) poznamenáva, že právna úprava konania o navrátenie dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu vzťahujúca sa na takéto konanie javí prvky tak sporového, ako i nesporového konania. Prvky sporového konania je možné odvodiť od ustanovení čl.8 a nasl. Dohovoru, čl. 11 Nariadenia Rady ( ES) č. 2201/2003 z ktorých vyplýva, že konanie o nariadenie návratu dieťaťa je možné začať len na základe návrhu ( žiadosti ) na príslušný justičný, alebo správny orgán. Prihliadajúc na čl.4 Dohovoru určujúceho vekovú hranicu dieťaťa pre jeho možné použitie ( 16 rokov ) je však zrejmé, že konanie o nariadenie návratu je zároveň konaním týkajúcim sa záujmov maloletých detí. Vychádzajúc zo systematického zaradenia tohto konania do osobitných ustanovení piatej hlavy zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( Občiansky súdny poriadok ) do ustanovení upravujúcich starostlivosť súdu o maloletých ( čo i len odkazom na formu takéhoto rozhodnutia v § 176 ods.2 O.s.p.) odvolací súd dospel k záveru , že konanie o nariadenie návratu je treba v súvislosti s posudzovaním náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové. Na základe tejto úvahy podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania účastníkov tak, že právo na náhradu trov konania nemá žiaden z účastníkov ( analogické použitie § 146 ods.1 písm. a/ O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.