Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/65/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215549 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1206215549.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : Z.. Z. N., Y. G. H. Č.. XXX, Q. S., zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám. osloboditeľov 10, Michalovce proti odporcovi: Y. Y. M..N.., F.: XX XXX XXX, N. N. Y. U. XXX, XXX XX G., zastúpený: JUDr. Anton Blaha, advokát, so sídlom Mickiewiczova 6, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 8C/329/2006-284 zo dňa 04.04.2011 takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti z r u š u j e a v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zastavil konanie v časti o nepeňažné plnenie a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 6 165,54 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ vzal svoj návrh v časti, ktorá sa týka ospravedlnenia späť podaním zo dňa 11.8.2010, doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.08.2010. Navrhovateľ(žalobca) voči odporcovi (žalovanému) zotrval na návrhu v časti, ktorej sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 199.163,51 eur. Podaný návrh odôvodnil tým, že odporca v týždenníku S. Č.. XX/ XXXX v článku s názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q.“ uverejnil o navrhovateľovi nepravdivé údaje. Zo strany odporcu ako vydavateľa malo dôjsť k zneužívaniu slobody prejavu, slova a tlače. Zverejnením údajov o navrhovateľovi došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného života. Ako sudca mal postavenie ústavného činiteľa, z dôvodu neoprávneného zásahu odporcu však už nikdy nebude mať vážnosť a dôstojnosť, ani postavenie nezávislého sudcu. Navrhovateľ mal za to, že konaním odporcu došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere, v jeho prípade by sa morálne zadosťučinenie nezdalo postačujúce a preto ako opodstatnené a spravodlivé žiadal priznanie zadosťučinenia v peniazoch a to vo výške 199.163,51 eur. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že aktuálna časť žaloby nie je dôvodná. Poukázal na to, že pre úspešnosť uplatnenia nároku musí žalovaná strana preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu jej vážnosti v spoločnosti a dôstojnosti, a to značným spôsobom, teda že je osobná ujma spojená s konkrétnym a citeľným dopadom na spoločenské postavenie osoby. Podľa názoru súdu prvého stupňa z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca v konaní preukázal okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade žalobcovi nepostačovalo len ospravedlnenie, predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci a rodine. Informácie uverejnené v napadnutom článku sa začali v médiách a na internete objavovať už vo februári 2004, po tom ako na žalobcu podal trestné oznámenie vtedajší minister spravodlivosti, teda viac než rok pred uverejnením napadnutého článku. Pre súd je nevieryhodná príčinná súvislosť napadnutého článku so znížením vážnosti a dôstojnosti žalobcu značným spôsobom, pokiaľ sú totožné informácie verejne známe vyše 12 mesiacov z kvantitatívne masovejších a relevantnejších prameňov ako je bulvárny týždenník, čo nemohlo ujsť pozornosti najbližšieho rodinného a pracovného prostredia žalobcu. Kvalifikovanú intenzitu a rozsah zásahu tak možno predpokladať v čase prvých zverejnení, nie pri zverejnených opakovaných informáciách starých vyše roka. S potrebou preukázať trvanie nepriaznivých následkov kolidujú rozsudky Špeciálneho súdu v Pezinku a disciplinárneho senátu NS SR, ktoré takisto boli medializované a relativizujú žalobcom a svedkami tvrdenú trvalosť intenzity zásahu značným spôsobom. Žalobca bol vymenovaný do funkcie predsedu okresného súdu, čo je v priamou rozpore s tvrdenou diskvalifikáciou a stratou dôvery, znížením vážnosti v spoločnosti na základe napadnutého článku. Výpovede svedkov z okruhu rodiny, súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôveryhodné v tom zmysle, že by ich rokmi budovaný vzťah stroskotal práve na rok starých informáciách uverejnených v bulvárnom týždenníku a takým zostal aj po oslobodzujúcich rozhodnutiach a vymenovaní do funkcie predsedu súdu. Súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o objektívnom znížení svojej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere v príčinnej súvislosti s napadnutým článkom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 10.11.2011, doručeným súdu dňa 14.11.2011. V podanom odvolaní navrhovateľ argumentoval tým že, súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na tvrdenie, že informácie uverejnené v napadnutom článku sa začali objavovať v iných médiách vo februári 2004. Z uvedeného dôvodu nemôže ísť o príčinnú súvislosť zníženia dôstojnosti a vážnosti žalobcu v značnej miere, nakoľko totožné informácie už boli zverejnené 12 mesiacov od zverejnenia napadnutého článku, pričom výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Bol toho názoru, že uvedené tvrdenia neobstoja, nakoľko sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. V konaní vypovedali svedkovia, ktorí opísali, s akými reakciami sa stretli a aké následky spôsobil žalovaný článok zverejnený v týždenníku Markíza č. 10/2005. Navrhovateľ sa mal ocitnúť v izolácii, svedkovia uverili predmetnému článku. Zdôraznil, že inými dôkazmi než výsluchmi svedkov v konaní o ochranu osobnosti nie je možné spôsobené následky preukázať. Uviedol, že článok č. XX/XXXX zverejnený v týždenníku S. u svedkov len umocnil presvedčenie, že žalobca zorganizoval 30- miliónový podvod, ako sudca zneužil svoje postavenie a chcel sa obohatiť na úkor poisťovne a podobne. Každé médium osobitne však zodpovedá za zásah do práv fyzickej osoby. Odporcu nemožno vyviniť tým, že podobné informácie o žalobcovi boli skôr zverejnené v iných médiách. Obsah článku s názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q. má byť dôkazom o znížení vážnosti v značnej miere. K zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa došlo, je osobou, ktorú každý pozná, ako sudca je osobou verejne známou. V článku bol opísaný ako podvodník, ktorý mal zneužiť postavenie v spolupráci s advokátom a exekútorkou, neoprávnene mal pozmeniť svoje rozhodnutie z jedného na takmer 30 miliónov. Je vo všeobecnom záujme, aby sudcovia požívali dôveru verejnosti. Právo na slobodu nie je právom absolútnym, ESĽP v rozsudku Bladet Tromso a Stenass proti Nórsku zdôraznil, že čl. 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale výkon tejto slobody zahŕňa „povinnosť a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú aj na vydavateľa periodickej tlače. Ochrana proti zneužívaniu slobody prejavu, slova a tlače je upravená aj v § 16 ods. 2 tlačového zákona č. 81/1996 Zb. v znení platnom v čase vydania článku. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí aby zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 OZ. Poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. 1Co/15/1997, podľa ktorého zo žiadneho trestného stíhania právoplatne neskončeného nevyplýva ako jeho dôsledok uverejnenie mena osoby trestne stíhanej. Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že má širokú publicitu, pričom podľa rozsudku v prípade, ak bol zásah spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že týždenník S. patrí medzi najčítanejšie mienkotvorné týždenníky na Slovenku. Mal za to, že výsluchmi svedkov bolo preukázané, že došlo k poškodeniu mena a povesti navrhovateľa v mieste bydliska, na pracovisku, v rodine a ďalších oblastiach života, pričom neoprávnený zásah do práv navrhovateľa trvá dodnes, má dlhodobý účinok, nakoľko napadnutý článok má byť prístupný verejnosti na stránke odporcu. Navrhovateľ namietal, že postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, nerešpektoval tiež názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Odporca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 31.01.2012. V podanom vyjadrení zdôraznil že predpokladom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov. Zo strany navrhovateľa nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti a vzhľadom na okolnosti prípadu, ani byť nemohla. Informácie o osobe navrhovateľa zverejnili s časovým odstupom po tom, čo boli široko medializované v iných médiách a prebehla o nich široká celospoločenská diskusia. Navrhovateľ nebol schopný preukázať, že k zásahu do osobnostných práv došlo práve informáciami zverejnenými v týždenníku odporcu a nie informáciami šírenými médiami dávno pred uverejnením v predmetnom týždenníku. K potenciálnemu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa mohlo dôjsť práve inými médiami, ako to potvrdili aj svedkovia vo svojich výpovediach. Zdôraznil, že podľa tvrdení navrhovateľa uvedených v odvolaní, článok len umocnil presvedčenie, z čoho je preto možné usudzovať, že svedkovia sa o kauze dozvedeli už pred uverejnením v týždenníku S.. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že tak silne budovaný vzťah, ako je medzi rodinou, celoživotnými priateľmi, či kolegami nemôže utrpieť ujmu na podklade údajov zverejnených so značným časovým odstupom po tom, čo boli široko medializované v celej spoločnosti a to práve týždenníkom zameraným na senzácie. Navrhovateľ využíval rovnakých svedkov pre preukazovanie zásahov do osobnostných práv odôvodňujúc priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach aj voči iným médiám, ktoré údaje o navrhovateľovi uverejnili skôr ako boli uverejnené v týždenníku odporcu. Ich tvrdenia v iných konaniach ich majú preto robiť automaticky nedôveryhodnými pre účely preukazovania zásahu v týždenníku S.Í.. Odporca argumentoval tiež tým, že podkladom pre článok sa stali oficiálne výroky vrcholných predstaviteľov štátnej moci, pod ktorých spadalo vyšetrovanie kauzy, v ktorej bol navrhovateľ zainteresovaný na pozícii obvineného. Pri zverejňovaní rozhovorov je potrebné odlišovať, či tvrdenie pochádza od novinára alebo je citáciou iných, nakoľko trestanie novinára za šírenie tvrdení druhých v rozhovore by vážne narušilo príspevok novinárov k diskusii o verejnom záujme. Odporca mal za potrebné tiež zdôrazniť, že vtedy, keď tlač prispieva k verejnej diskusii o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť sa opierať o oficiálne správy bez toho, aby musela uskutočňovať nezávislý prieskum. V citovanom článku neboli zverejnené informácie, ktoré by sa nezakladali na reálnom skutkovom stave. V čase uverejnenia informácie totiž odporca bol obvinený z trestných činov, ako boli opísané v predmetnom článku. I keď navrhovateľ z pohľadu výkonu funkcie sudcu bol aj verejným činiteľom, v danom prípade šlo o informovanie o možnej trestnej činnosti, ktoré sa zakladalo na oficiálnych informáciách najvyšších štátnych predstaviteľov a úkonoch orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovateľ nebol v napadnutom článku ani raz označený celým menom alebo priezviskom, k článku nebola pripojená jeho podobizeň. Obmedzenie šíriť informácie týkajúce sa trestného konania sa vzťahuje výlučne na povinnosť médií neoznačovať obvineného vopred ako páchateľa trestného činu, pričom celý text článku je formulovaný v rovine polemiky. Napadnutý článok nie je nikde verejne prístupný. Poukázal na to, že navrhovateľ bol spod obvinenia oslobodený a teda mu oslobodzujúcim rozsudkom bola priznaná určitá miera satisfakcie, ktorá musí byť pre osoby z blízkeho okruhu navrhovateľa dostatočným argumentom na obnovenie prípadne naštrbenej dôvery. Predmetný článok nemohol spôsobiť takú mieru potenciálneho zásahu, ktorý by odôvodňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej konštatoval, že mu nie je známe, v čom spočíva nesprávnosť aplikácie právneho predpisu súdom prvého stupňa, čím mala byť navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu uviedol, že dôkazné bremeno vzniku nemajetkovej ujmy v peniazoch leží výlučne na žalobcovi, ktorý k tomu produkoval dôkazy, ktoré súd vykonal, na poslednom pojednávaní navrhovateľ vyslovene uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, súd tak nebol povinný vykonať ďalšie dôkazy. Skutočnosť, že navrhovateľ nenavrhol dôkazy, ktoré by preukazovali oprávnenosť jeho nároku nie je vadou prvostupňového konania. Podľa názoru odporcu to, že navrhovateľ nemá záujem o reparáciu ujmy formou ospravedlnenia, nemôže bez ďalšieho odôvodňovať oprávnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré podlieha iným kritériám. Vzhľadom na uvedené odporca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) v znení neskorších predpisov, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 O.Z fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 O.Z pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 O.Z výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení účinnom od 01.01.2004 do 01.06.2008 (ďalej aj „tlačový zákon“)za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydavateľa. Podľa § 16 ods. 3 tlačového zákona za ochranu spoločnosti a občanov proti zneužitiu slobody prejavu, slova a tlače zodpovedajú vydavateľ, šéfredaktor, redaktor a autor v rozsahu vyplývajúcom z platných predpisov. Podľa týchto predpisov sa tiež posudzuje povinnosť vydavateľa na náhradu škody spôsobenej organizáciám alebo občanom obsahom periodickej tlače alebo iného hromadného informačného prostriedku. Odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 199.163,51 eur je nepreskúmateľný, nakoľko je nedostatočne odôvodnený. V danom prípade odporca vo svojom periodiku, týždenníku Markíza č. 10/2005 zverejnil článok s názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q. zaoberajúci sa exekučným konaním vedeným na Okresnom súde Michalovce. V predmetnom článku bol navrhovateľ viackrát označený slovami „sudca Jozef S.“. Navrhovateľ bol v súvislosti s vyššie uvedeným exekučným konaním trestne a disciplinárne súdený, pričom v oboch konaniach bol po uverejnení predmetného článku oslobodený. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Dohovor súčasne v nasledujúcom odseku limituje hranice práva na slobodu prejavu, a to tak, že výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochranu povesti alebo práv iných či zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Podľa Ústavného súdu SR prípady, týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania, obvykle s právom na ochranu osobnosti, sú veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup. Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu, je nevyhnutná pre demokraciu a tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti. Sloboda prejavu sa podľa Ústavného súdu a ESĽP uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Kobenter a Standard Verlags Gmbh proti Rakúsku, Prager a Obershlick proti Rakúsku tlač je vnímaná ako „jeden z prostriedkov, ako si môžu politici a verejnosť overiť, či sudcovia plnia svoju ťažkú úlohu spôsobom, ktorý je v súlade s cieľom tvoriacim základ úlohy im zverenej. Je preto nutné mať na zreteli zvláštnu úlohu súdnej moci v spoločnosti. Ako ochrankyňa spravodlivosti, ktorá predstavuje zásadnú hodnotu právneho štátu, musí súdna moc požívať dôveru verejnosti, ak má byť v plnení svojich úloh úspešná. Môže sa preto javiť ako nevyhnutné chrániť tuto dôveru pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú zjavne neopodstatnené, predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že kritizovaní sudcovia majú povinnosť zachovávať zdržanlivosť, ktorá im bráni (patrične) reagovať.“ Odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je, že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Podľa konštantnej judikatúry predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je existencia okolností, ktoré z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie navrhovateľa v rodine a spoločnosti dokladujú, že morálne zadosťučinenie nestačí (Rc/21/1995).O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Pri vyjadrení miery tak treba vychádzať z reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Zadosťučinenie v peniazoch nemožno použiť na vyváženie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. V súvislosti so skúmaním okolností neoprávneného zásahu odvolací súd poukazuje na to, že k zásahu došlo prostredníctvom periodika odporcu so značným nákladom. Ujma spočívajúca v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere vzniká väčšinou práve v dôsledku neoprávnených zásahov uskutočnených v hromadných informačných prostriedkoch, ako tomu bolo aj v prípade navrhovateľa. Uvedenú skutočnosť súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nezohľadnil. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné zohľadniť tiež to, že sa v danom prípade nejednalo o prvý ako ani jediný zásah do sféry ochrany osobnosti navrhovateľa. To však odporcu nezbavuje zodpovednosti za vzniknutú ujmu. Nemožno totiž súhlasiť s tým, že predchádzajúca existencia odporcom uvedených tvrdení a názorov a článkov kritizujúcich konanie navrhovateľa v informačných prostriedkoch dostupných verejnosti umožňuje vydavateľovi taktiež zasiahnuť do ochrannej sféry jeho osobnosti. Odvolací súd má za to, že k zásahu do chránenej sféry osobnosti nedochádza len poskytnutím prvotnej informácie, týkajúcej sa údajného pochybného postupu navrhovateľa v konaní, ale aj ďalším neoprávneným šírením informácií. Taktiež nemožno vylúčiť, skutočnosť, že k zásahu do chránenej sféry osobnosti môže dôjsť viacerými útokmi. Zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Povinnosť súdu je v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o nemajetkovej ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácii - predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie v demokratickej spoločnosti Podľa názoru odvolacieho súdu je Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom. Túto zásadu porušujú informácie zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že určitá osoba je vinná, pričom jej vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu. Keďže sloboda prejavu zahŕňa slobodu prijímať a rozširovať informácie, prezumpcia neviny nemôže zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcom trestnom vyšetrovaní. Vyžaduje však, aby robili so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou, ktorá je nevyhnutná, pokiaľ má byť prezumpcia neviny rešpektovaná. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom. Pre komplexné posúdenie veci je v súlade s judikatúrou ESĽP s potrebné skúmať úmysel autora článku pri jeho písaní, či bolo jeho úmyslom škandalizovať a ohovoriť navrhovateľa, alebo k uvedeným zásahom došlo z nedbanlivosti. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol, že relevantnou skutočnosťou je tiež to, že navrhovateľ bol vymenovaný do funkcie predsedu okresného súdu, čo je v rozpore s tvrdenou diskvalifikáciou, stratou dôvery a znížením vážnosti v spoločnosti na základe napadnutého článku. Súd prvého stupňa však dôsledne nezhodnotil časovú súvislosť medzi vydaním článku odporcom a vymenovaním do funkcie predsedu odporcu, a teda posúdenie trvania a intenzity neoprávneného zásahu odporcu. Z podaní navrhovateľa má odvolací súd za zrejmé, že odporca predmetný článok zverejnil v týždenníku S. Č..XX/ XXXX, začiatkom marca 2005, pričom do funkcie predsedu súdu bol rozhodnutím ministra menovaný až k 1. aprílu 2007. Súd by mal preto zohľadňovať trvanie a intenzitu zásahu odporcu. Súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede svedkov z okruhu rodiny, priateľov, kolegov ako nevierohodné v časti, že ich rokmi budovaný úzky vzťah stroskotal práve na rok starých informáciách uverejnených v bulvárnom týždenníku a takým mal zostať aj po oslobodzujúcich rozhodnutiach a vymenovaní do funkcie predsedu súdu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak súd zistí okolnosť, ktorá môže ovplyvniť svedkovu vierohodnosť, napríklad príbuzenský pomer, neznamená to nespôsobilosť svedčiť. Túto okolnosť má však konajúci súd vziať do úvahy pri hodnotení výpovede svedkov. Svedecká výpoveď je jedným z dôkazov, pomocou ktorých sa pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí pravdivosť ako aj hodnovernosť dôkazu. V súvislosti s preukazovaním intenzity zásahu do súkromia titulom neoprávneného zásahu do sféry ochrany osobnosti, jej rodinného, pracovného a sociálneho prostredia, nemožno a priori odmietnuť svedecké výpovede rodinných príslušníkov či kolegov vylúčiť len z dôvodu, že sú s osobou, do ktorej ochrannej sféry bolo zasiahnuté s tým, že sú s touto osobou v príbuzenskom či priateľskom vzťahu. Je totiž zrejmé, že okolnosti a mieru zásahu do rodinnej, spoločenskej či profesionálnej sféry navrhovateľa je možné ozrejmiť práve prostredníctvom výpovedí rodinných príslušníkov či známych navrhovateľa. Nemožno totiž predpokladať, že len prostredníctvom výsluchu iných osôb. Aj v prípade existencie príbuzenského pomeru má teda súd svedka vypočuť, je však povinný zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce jeho dôveryhodnosť. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nezvážil tiež časový aspekt poskytnutia primeraného zadosťučinenia navrhovateľovi, nakoľko v prípadoch, ak sa s ohľadom na veľký časový odstup míňa nepeňažný spôsob satisfakcie účinkom, možno vzniknutú nerovnováhu kompenzovať len finančným zadosťučinením. Ak totiž primárny spôsob zadosťučinenia v dobe rozhodovania súdu oslabený tak, že svojím spôsobom stráca svoje funkcie, je súd povinný zvažovať tiež priznanie finančného zadosťučinenia. Z uvedeného má odvolací súd za zrejmé, že aj za predpokladu, že by sa navrhovateľ domáhal tiež priznania morálneho zadosťučinenia, ktorého priznanie vyžaduje splnenie iných predpokladov, ako je tomu pri priznaní peňažného zadosťučinenia, bolo by potrebné v danom prípade starostlivo skúmať aktuálnosť a účinnosť tejto formy priznaného zadosťučinenia. V súvislosti s odvolaním navrhovateľa, v ktorom navrhovateľ uviedol, že sa jedná o odvolanie proti rozhodnutia súdu prvého stupňa v celom rozsahu, a teda aj voči zastavujúcej časti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu, z 28. 10. 2010, sp. zn. 3Cdo/128/2010 podľa ktorého pri právnej klasifikácii podania súd vychádza z § 41 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. V tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu účastníka. Ak nastane situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom účastníka urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko. Aplikujúc toto hľadisko treba mať pri posudzovaní procesného úkonu účastníka podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená vôľa konajúceho, nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok urobeným procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Navrhovateľ tak v podanom odvolaní síce uviedol, že podané odvolanie smeruje proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd vzal na zreteľ tiež skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia o zastavení konania v predmetnej časti došlo na základe dispozitívneho úkonu navrhovateľa, a síce späťvzatia návrhu v časti ospravedlnenia. Odvolací súd tak podané odvolanie vyhodnotil tak, že sa jednalo o odvolanie len proti výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa zamietol. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že nedostatočným odôvodnením rozsudku v napadnutej časti, bola účastníkom konania odňatá reálna možnosť konať pred súdom a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f ) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec prejedná, prípadne vykoná ďalšie dokazovanie a opätovne vo veci rozhodne. Rozhodnutie vo veci samej súd presvedčivo a dostatočne odôvodní tak, aby malo všetky náležitosti podľa ustanovenia § 157 O.s.p.. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.