Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/75/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215549 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1206215549.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: Z.. Z. N., J.. X. X. XXXX, G. H. Č.. XXX, Q. N., v zastúpení: JUDr. Juraj Kus, advokát, Nám. osloboditeľov 10, Michalovce proti odporcovi: TV TIP a. s. "v likvidácii", Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 35 728 42 v zastúpení JUDr. Anton Blaho, advokát, Mickiewiczova 6, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 8C/329/2006 - 461 zo dňa 17. 4. 2013, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 6 805,38 eura na účet JUDr. Antona Blahu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci odôvodnil § 11, § 13 zák. č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Občiansky zákonník“), čl. 19 ods.1 až 3, čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 50 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 4, § 33, § 206 ods. 1 prvá veta, ods. 3 zák.č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku, § 128 ods. 1 prvá a druhá veta zák.č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona a § 1 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1 prvá veta, § 10 ods. 1, ods. 5, § 16 ods. 2, ods. 3 veta druhá zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, keď po vykonanom dokazovaní a zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že navrhovateľ reakciu svedčiacu o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere ako nevyhnutnú podmienku vo vzťahu k napadnutému článku nad všetku pochybnosť nepreukázal. V odôvodnení konštatoval, že predmetom konania, po späťvzatí návrhu v časti ospravedlnenia sa stalo zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 199.163,51 eur na tom skutkovom základe, že odporca v týždenníku Markíza č. 10/2005 o navrhovateľovi zverejnil článok s názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX- S. Q., v ktorom bol navrhovateľ opísaný ako podvodník, ktorý mal spáchať podvod za v tom čase 30 miliónov slovenských korún (995 817 eur), a to tým, že chcel podvodom od poisťovne spolu s advokátom a exekútorkou získať takmer 30 milión korún pre seba, mal sfalšovať sumu na verejnej listine, t. j. pozmeniť sumu z 1 milióna na 29 miliónov korún. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že žiadny podvod za 30 miliónov nespáchal, v čase keď odporca zverejnil nepravdivé údaje, nebolo právoplatným rozsudkom súdu preukázané, že spáchal predmetnú trestnú činnosť, konaním odporcu bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv spojených so znížením jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, a takýto zásah vždy zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa poukázal na to, že sa oboznámil s obsahom spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58C/116/2009, v ktorom sa navrhovateľ domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy od obchodnej spoločnosti S.-N., N.. N.. V.. Q.. za obsah špecifikovaných odvysielaných relácii v televízii S. v období od 2. 2. 2004 do 2. 11. 2006 s tým istým skutkovým základom (šírenie informácii o kauze na S. okresnom N.) ako v predmetnom konaní, ktorý privodil zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Súčasťou dokazovania boli výpovede svedkov z tohto, ale aj z iných konaní, v ktorých navrhovateľ uplatňuje ten istý právny nárok voči prevádzkovateľom iných médií. Podľa názoru súdu prvého stupňa pri návrhu na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je kľúčové jednoznačne identifikovať, ktoré čiastkové osobnostné práva mali byť podľa navrhovateľa predmetom zásahu. Súd prvého stupňa uviedol, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. K preukázaniu značnej miery zníženia svojej dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľ produkoval svedecké výpovede syna, nevesty a svedkov O., U., Š., I.. Súd prvého stupňa považoval výpovede svedkov za nedôveryhodné vzhľadom na špecifické podmienky prípadu. Konštatoval, že mediálna odozva navrhovateľovho prípadu musela zasiahnuť každého konzumenta mediálneho trhu, nehovoriac o najbližšom okolí navrhovateľa, už v roku 2004. Pričom táto bola vedená prostriedkami, ktoré majú z povahy veci aj v zmysle judikatúry násobne účinnejší rozsah vplyvu na verejnosť v poradí televízne vysielanie, internet, rozhlas, denná tlač a čítanejšie týždenníky ako spoločenský Y. S.Í.. Bolo preto nepravdepodobné, že navrhnutých svedkov a ich okolia sa nedotkla spôsobom, ktorý by v značnej miere znížil dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti, naopak žalovaný článok áno. Porovnaním ich výpovedí sa pochybnosti potvrdili. Uviedol, že svedok O. vnímal tému aj z iných médií, ale napadnutý článok ho presvedčil; svedok U. sa prestal stýkať s navrhovateľom; svedok Š. kauzu navrhovateľa registroval aj z iných médií, vážnosť jeho kolegu, teda navrhovateľa bola narušená, nikto neveril, že nie je pravda, že sa navrhovateľ neobohatil. Súd prvého stupňa zdôraznil, že článok v týždenníku K. X dní vyšiel vo februári 2004, teda rok pred napadnutým článkom, a obsahoval aj údajné pozmeňovanie listiny navrhovateľom. Podobne tak všetky ostatné napadnuté mediálne výstupy vznikli v roku predchádzajúcom vzniku napadnutého článku. Všetky napadnuté výstupy boli urobené spôsobmi nesúcimi vyšší potenciál zasiahnuť verejnú mienku a do tretice všetky porovnávané výpovede vznikli v čase, keď už mali (mohli mať) svedkovia znalosť napadnutého článku a v žiadnej zo svedeckých výpovedí sa nielen, že neobjavil ako zásadný, ale neobjavil sa vôbec, na rozdiel od iných, ktoré sa netýkali konkrétne napadnutého vysielateľa alebo vydavateľa. Uvedené sa týka aj výpovedí iných svedkov, z ktorých výpovedí naopak vyplýva zistený skutkový stav potvrdzujúci potenciálny zásah do navrhovateľovej cti, dôstojnosti a vážnosti v značnej miere zodpovedajúcej spôsobom šírenia údajov a ich charakteru, ešte v roku 2004, kedy mali byť zverejnené navyše aj navrhovateľova podobizeň a nepravdivé údaje o majetku rodiny. Výpovede svedkov súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôveryhodné nie z hľadiska ich vzťahu k navrhovateľovi, ale z dôvodu ich obsahu. Podľa názoru súdu prvého stupňa absentovala akákoľvek konzistentnosť, naopak bola prítomná účelovosť, vždy vo vzťahu k aktuálnemu odporcovi, čo je postrehnuteľné aj u navrhovateľa (vrátane zhoršenia zdravotného stavu) minimálne pri porovnaní jeho tvrdení v konaniach proti odporcovi S.za- N., N.. N.. V.. Q.. M. Q. V., M.. N.. Súd prvého stupňa poukázal na to, že svedkovia už v porovnávaných výpovediach používali expresívne výrazy ako šok, zrútenie, koniec dlhoročného vzťahu a podobne, čím dokresľovali mieru intenzity dôsledkov skorších zásahov. Súd prvého stupňa aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia Ústavného súdu SR uviedol, že iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. S odkazom na rozhodnutie ESĽP, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, zo dňa 6. 4. 2010, kde súd v ust. § 64 a 67 konštatuje, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a teda legitimitu obmedzenia slobody prejavu oslabuje aj skutočnosť, že informácie v napadnutom výstupe boli v médiách už predtým šírené a diskutované a rovnako aj skutočnosť, že iné médiá z dôvodu uverejnenia tých istých skutkových okolností už boli zaviazané na úhradu ujmy, mal súd prvého stupňa za to, že navrhovateľ vyššie uvedenú nevyhnutnú podmienku vo vzťahu k napadnutému článku nad všetku pochybnosť nepreukázal. Argumentáciu navrhovateľa, že oprávnenosť jeho nároku je už v tom, že vzhľadom na odstup času je primeraným zadosťučinením len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú oprel o rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 281/03 vyhodnotil prvostupňový súd tak, že prípad, ktorý rozoberal nález, bol čiastočne podobný predmetnému, pričom oslabenie funkcie primárneho spôsobu zadosťučinenia ÚS ČR videl v dĺžke konania a v zániku tlačoviny, v ktorej vyšiel napadnutý text. Uviedol, že v posudzovanej veci takisto došlo k zániku tlačoviny a žalobca vzal návrh, ktorý sa týkal ospravedlnenia späť z dôvodu, že vzhľadom na odstup času stratil na aktuálnosti, na rozdiel text sťažovateľkou označený ako zásah do osobnostných práv vyšiel len a iba v zaniknutej tlačovine, preto sťažovateľka bola so satisfakciou odkázaná výlučne na vydavateľa zaniknutej tlačoviny, navyše formou osobného, neverejného listu, naopak kauza navrhovateľa rezonovala dlhodobo a opakovane a zasiahla celý mediálny priestor, preto navrhovateľ s uplatnením nároku nebol odkázaný len na jeden zodpovednostný subjekt, ale mohol si vyberať v zásade so všetkých, minimálne z väčšiny najsilnejších šíriteľov informácií, čo aj navrhovateľ využil, okrem toho navrhovateľ má možnosť podľa ust. § 155 ods. 4 O. s. p. uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu vo veciach ochrany osobnosti na náklady protistrany, čo sťažovateľke v Českej republike právny poriadok neumožňuje. Ďalej súd prvého stupňa v súvislosti s riešením otázky konfliktu práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu poukázal na test proporcionality, ktorý vykonal Ústavný súd SR v obdobnom prípade navrhovateľa s vysielateľom rozhlasového vysielania (rozhodnutie ÚS SR sp. zn II. ÚS 326/09) a skonštatoval, že aj v predmetnom konaní boli navrhovateľom označené ako difamujúce, výroky výlučne pochádzajúce z mediálnych výstupov ministrov vnútra a spravodlivosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s poukazom na plný úspech odporcu v konaní a navrhovateľa zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania odporcovi pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v zmysle ustanovení vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne ho zmeniť a návrhu vyhovieť. Argumentoval tým, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, nedostatočne vyhodnotil jednotlivé zistenia a z nich vyvodil nesprávne právne závery. Navyše súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení zo dňa 27. 8. 2012, sp. zn. 3Co/65/2012 - 314, ktorým odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa pri zdôvodnení napadnutého rozsudku sa obmedzil len na tvrdenie, že informácie uverejnené v napadnutom článku sa začali objavovať v iných médiách už vo februári 2004, teda viac ako rok pred uverejnením napadnutého článku a z uvedeného dôvodu nemôže ísť o príčinnú súvislosť zníženia dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v značnej miere, lebo totožné informácie boli verejne známe už vyše 12 mesiacov od zverejnenia napadnutého článku. Podľa názoru navrhovateľa, tvrdenia súdu prvého stupňa, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zníženia jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere v príčinnej súvislosti s napadnutým článkom, neobstoja, sú v rozpore s vykonanými dôkazmi a výsluchmi svedkov. Poukázal na to, že v konaní boli dňa 11. 3. 2009 vypočutí svedkovia z oblasti rodinného života, pracovného a verejného (F.. S. N., Z. N. S.., K. O., F.. S. Č., Z.. L. Š., Z.. S. I.), ktorí podrobne opísali, s akými reakciami sa stretli a aké následky spôsobil žalovaný článok zverejnený v týždenníku S. Č.. XX/XXXX, pričom svedkovia uverili obsahu napadnutého článku. Zdôraznil, že článok č. 10/2005 zverejnený v týždenníku S. u svedkov len umocnil presvedčenie, že navrhovateľ zorganizoval 30-miliónový podvod, že ako sudca zneužil svoje postavenie a že sa chcel obohatiť na úkor poisťovne. Podľa jeho názoru každé médium zodpovedá samo za seba, za svoje protiprávne konanie a prípadný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a je nemožné, aby sa odporca vyvinil tým, že poukáže na skutočnosť, že podobné informácie o navrhovateľovi boli zverejnené už skôr v iných médiách. Mal za to, že obsah napadnutého článku, je dôkazom toho, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v značnej miere. Uviedol, že výsluchom svedkov bolo preukázané, aké následky spôsobil napadnutý článok, pričom svedkovia uverili obsahu napadnutého článku. Bol toho názoru, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v značnej miere, S. nie sú G. a v tomto meste každý každého pozná. Navrhovateľ má postavenie sudcu, tak aj z tohto dôvodu je zrejmé, že patrí medzi osoby verejne známe. V napadnutom článku bol navrhovateľ opísaný ako podvodník, ktorý mal zneužiť svoje postavenie a to tým, že mal byť pri svojom rozhodovaní dohodnutý s advokátom a exekútorkou. Bol opísaný, že mal neoprávnene pozmeniť svoje rozhodnutie a to namiesto jedného milióna na takmer 30 miliónov. Z obsahu napadnutého článku mal za zrejmé, že právo odporcu na slobodu prejavu sa dostalo do nerovnováhy, resp. kolízie s právom navrhovateľa na ochranu osobnosti. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Co/15/1997 zo dňa 24. 6. 1998, v ktorom bol vyslovený názor, že zo žiadneho trestného stíhania právoplatne neskončeného nevyplýva ako jeho dôsledok uverejnenie mena osoby trestne stíhanej. Taktiež je uvedené, že „bezpochyby totiž v čase, keď k vysielaniu došlo, nebolo preukázané právoplatným rozsudkom súdu, že spáchal predmetnú trestnú činnosť. A v tom spočíva podstata neoprávneného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobcu“. Ďalej v rozsudku bolo uvedené, že ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že to má širokú publicitu. V prípade, že zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento prípad sa vzťahoval tiež na verejného činiteľa a to na policajta. Mal za to, že uvedený judikát Najvyššieho súdu SR je dôkazom toho, že je neprípustné zverejniť celé meno a priezvisko sudcu a opísať ho ako podvodníka, a to v čase keď na svete nie je právoplatný odsudzujúci rozsudok. Poukázal na to, že v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa cituje množstvo judikátov, či už Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Českej republiky, rozhodnutia ústavného súdu. Ide o účelové tvrdenia, ktoré nemožno paušalizovať na prípad navrhovateľa. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo prostredníctvom tlače, resp. cez médiá, preto treba vždy vychádzať z toho, že to má širokú publicitu. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) t. j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O. s. p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, nie je navrhovateľom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj veľmi dôsledne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods.2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov (§ 118a O. s. p.) zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže vo svojom rozhodnutí podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa článku 26 ods. 1, 2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len Ústava SR), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (viď § 13 ods. 3 Obč. zákonníka). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok - aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti značnej miere. Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní zadosťučinenia v peniazoch je treba uviesť, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaných v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), b/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prihliadol prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa v tom, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, hodnotí súd vždy tak podľa celkovej povahy, tak i podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Teda je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. A až súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na navrhovateľovi). Vychádzajúc z odvolania navrhovateľa, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, a to k nároku uplatnenom v konaní. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa posúdenia splnenia zákonných predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. Pokiaľ odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa správne pri právnom posúdení veci a skúmaní splnenia dvoch zákonných predpokladov pre možné úspešné uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aplikoval ust. § 13 Obč. zákonníka. Taktiež nie je možné súhlasiť s odvolacou argumentáciou navrhovateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 27. 8. 2012 č. k. 3Co/65/2012 - 314, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 4. 4. 2011 č. k. 8C/329/2006 - 284, pretože tento bol odvolacím súdom zrušený z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku v napadnutej časti, čo nie je prípadom napadnutého rozhodnutia. Ako už vyššie odvolací súd uviedol, súd prvého stupňa sa v preskúmavanom rozhodnutí vysporiadal so všetkými spornými otázkami podstatnými pre posúdenie opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré odvolateľ zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku. Navrhovateľ zásah do jeho osobnostných práv v značnej miere deklaroval výsluchom ním navrhnutých svedkov, pričom súd prvého stupňa podrobne analyzoval jednotlivé výpovede v predmetnom konaní vypočutých svedkov, ktoré aj v porovnaní s výpoveďami tých istých svedkov vypočutých v obdobnej veci (58C/116/2009) riadne vyhodnotil a preto námietku navrhovateľa v tomto smere nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú. Ďalej navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že z napadnutého článku je zrejmé, že právo odporcu na slobodu prejavu sa dostalo do nerovnováhy, resp. kolízie s právom navrhovateľa na ochranu osobnosti. V súvislosti s touto otázkou odvolací súd uvádza, že v prípade stretu subjektívneho práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti a s nimi súvisiacich nárokov ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje návrh na ochranu osobnosti a s ním súvisiace nároky ide a to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. V danom prípade sa u navrhovateľa prelína jeho funkcia sudcu všeobecného súdu s vtedajším procesným postavením obvineného v trestnom konaní, pričom jeho obvinenie bezprostredne súviselo s výkonom jeho funkcie, išlo o trestné stíhanie za skutok, ktorý mal byť spáchaný v súvislosti s výkonom funkcie , konkrétne trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. Ústavný súd už uviedol, že v kontinuite medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred s miernou tendenciou smerom k politikom (porov. II. ÚS 152/08 bod 31, tiež pozri II. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ nebol v spornom výroku uvádzaný plným menom, ale len krstným menom a iniciálou priezviska, taktiež bolo uvedené jeho pracovisko. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných vecí a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Na odporcu sa teda vzťahuje zvýšená ochrana prislúchajúca žurnalistom. Pokiaľ ide o objekt kritiky, je ním síce sudca, ale výlučne v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré proti nemu bolo vedené. Kritika sa teda týkala profesijného, a nie súkromného života sudcu. Článok mal základ v skutkových tvrdeniach uvedených ministrom spravodlivosti a zamestnancom komunikačného odboru kancelárie ministra vnútra SR. Aj na tomto mieste je nutné pripomenúť, že navrhovateľ nebol uvádzaný plným menom, ale len krstným menom a iniciálou priezviska, s uvedením pracoviska v menšom meste. Článok vyšiel v týždenník S. Č.. XX/XXXX ( marec 2005), rozsudok špeciálneho súdu sp. zn. BB-4Tš 7/2005 bol vydaný 2. decembra 2005 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Toš 1/2006 bolo vydané 30. októbra 2006. Článok možno v zásade posúdiť len z hľadiska daného dňa, a nie neskoršieho vývoja trestného konania. Možno konštatovať, že v čase vydania týždenníka mal článok základ vo faktoch, nič nedokazovalo, že fakty sú nepravdivé, a týkali sa profesijnej činnosti sudcu. Možno sa teda na článok dívať tým spôsobom, že v tom čase ešte nikto nemohol poznať výsledok trestného konania. Problém, ktorému sa článok venoval je predmetom verejného záujmu, pretože je vhodné a žiadúce, aby bola občianska spoločnosť oboznamovaná so situáciou v justícii, resp. vôbec so závažnými kriminálnymi prípadmi. Pokiaľ ide o pravdivosť informácii, táto bola daná už samotným oznámením o začatí trestného konania a nespočíva v tom, či sa skutok skutočne stal v trestnoprávnom zmysle. Motívom kritizujúceho bolo šírenie dôležitých informácií v slobodnej spoločnosti, pričom z článku nevyplýva, že by jeho motívom bolo napadnúť priamo osobnosť sudcu. Odporca informoval o veci po začatí trestného stíhania, v danej veci išlo o základnú informáciu o začatí spoločensky dôležitého trestného stíhania, pričom zo strany odporcu nedošlo k skresleniu a odchýleniu sa od výrokov ministra spravodlivosti a zamestnanca komunikačného odboru kancelárie ministra vnútra SR, a teda v čase začatia trestného stíhania nešírila nepresné informácie s difamačným potenciálom. Navrhovateľ v odvolaní opätovne poukazoval na to, že v konaní bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv v značnej miere. Odvolací súd takisto ako prvostupňový súd zastáva názor, že táto podmienka splnená nebola a nevyplynula ani z výpovedí vypočutých svedkov. V konaní boli vypočutí F.. S. N., nevesta navrhovateľa, z ktorej výpovede nevyplynulo zhoršenie jej vzťahu voči navrhovateľovi, ale ona voči svojej osobe pociťovala nepríjemnosti v rodine so súrodencami, pracovnom kolektíve a v mieste bydliska, taktiež ani svedok Z.. L. Š., H.olega žalobcu netvrdil, že po vyjdení napadnutého článku sa jeho vzťah k navrhovateľovi zmenil, narušil a netvrdil to ani svedok Z.. S. I., advokát. Negatívna zmena vo vzťahu k navrhovateľovi nevyplynula ani z výpovede svedka K. O. dlhoročného priateľa navrhovateľa. Svedok Z. N., syn navrhovateľa uviedol, že od uverejnenia napadnutého článku sú ich vzťahy narušené a jedine svedok F.. S. U. vypovedal, že napadnutý článok výrazne narušil vzťah s navrhovateľom, ktorá skutočnosť však nie je takej intenzity a rozsahu, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako zníženie vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere zakladajúcu nárok pre priznanie peňažného zadosťučinenia. Iné dôkazy zo strany navrhovateľa v tomto smere produkované neboli a potom dôvodne možno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že právne závery prvostupňového súdu vyjadrené v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení § 11 až 13 Obč. zákonníka a v prípade navrhovateľa nebola splnená podmienka pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to, že jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti bola znížená v značnej miere, ktorá je nevyhnutným predpokladom na priznanie peňažného zadosťučinenia. Navrhovateľ v odvolaní neargumentoval skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa iný než rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne a skutkové hodnotenie stavu veci odvolacím súdom. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane právne správneho výroku o trovách konania) podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods.2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.