Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/294/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207234051 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1207234051.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: B. Š. R. W. T. I. T. O. R. Č. , trvale bytom Z., N. Č.. XXXX/X, zastúpený JUDr. Janou Slávikovou, bytom Bratislava, Staré záhrady č. 24, proti odporcovi: R. T. Z. Ž. S. L. F. , trvale bytom Z., V. Č.. X, zastúpený Mgr. Igorom Schweighoferom, advokátom v Bratislave, Holíčska č. 28, o neplatnosť závetu, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 21. apríla 2010, č.k. 52 C 323/2007-149, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 21.4.2010, č.k. 52 C 323/2007-149, určil, že alografný závet N. Š., rodenej Y., narodenej dňa XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, zo dňa 19.12.2005 je neplatný. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 389,03 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 358,56 € na účet súdu prvého stupňa rovnako v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa dôvodil, že závet je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým robí poriadok o svojom majetku pre prípad smrti. Musí ísť o výslovný prejav vôle, ktorým nevzbudzuje pochybnosti, čo ním chcel poručiteľ prejaviť a musí k nemu dôjsť vo forme požadovanej zákonom. Pre platnosť závetu sa vyžaduje splnenie zákonných podmienok jednak v zmysle § 37, § 38, § 39, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj špecifických podmienok podľa ustanovenia § 476 až § 479 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že alografný závet poručiteľky síce spĺňa formálne požiadavky, ktoré pre tento druh právneho úkonu ustanovuje zákon, nakoľko však bol urobený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, právny úkon je v tomto prípade v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatný. Jedným z hlavných predpokladov platnosti právneho úkonu je spôsobilosť osoby, ktorá úkon robí, na právne úkony. Nedostatok spôsobilosti na právne úkony spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť. Rovnaký dôsledok, a teda absolútna neplatnosť právneho úkonu, nastáva aj za okolností, že osoba síce formálne zbavená spôsobilosti na právne úkony nie je, avšak právny úkon urobila v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento úkon neschopnou. S poukazom na uvedené, a na skutočnosť, že poručiteľka spôsobilosti na právne úkony nebola pozbavená, súd skúmal, či poručiteľka v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu trpela duševnou poruchou. Súd vychádzal najmä zo znaleckých posudkov znalcov z odvetvia psychiatrie X.. W.. Ľ. O. H.. a W.. W. Č., a tiež z výpovedí svedkov, ktorí boli s poručiteľkou v rozhodnom
období v styku (v decembri 2005). Z vykonaného dokazovania znaleckým posudkom X.. W.. Ľ. O. H.. i kontrolným znaleckým posudkom W.. W. Č. mal súd za preukázané, že vzhľadom na závažné onkologické ochorenie, ktorým poručiteľka trpela a ktoré bolo sprevádzané úpornými bolesťami s vedomím jasného konca, poručiteľka v tomto terminálnom štádiu života, nemohla byť spôsobilá urobiť právny úkon, ktorý je predmetom tohto konania, pričom na uvedenom závere sa zhodli obaja znalci. Ako uviedol W.. W. Č., poručiteľka mala úsudkové schopnosti natoľko hrubo porušené, že zásadne skresľovali jej vnímanie reality a adekvátne vyhodnocovanie dôsledkov svojho konania, v dôsledku čoho si poručiteľka nemohla uvedomovať dôsledky a význam svojho závetu, a teda ani byť spôsobilá na urobenie tohto právneho úkonu. Hoci právny zástupca odporcu závery znaleckých posudkov spochybňoval, súd mal za to, že znalecké posudky, najmä kontrolný znalecký posudok W.. W. Č., podali vyčerpávajúcu odpoveď na otázku duševnej spôsobilosti poručiteľky urobiť právny úkon, ktorého platnosť je predmetom tohto sporu. Znalec svoje závery náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré mali vplyv na jeho záver o nespôsobilosti poručiteľky zriadiť závet. Súd sa so závermi znaleckých posudkov, ktoré jednoznačne svedčia nespôsobilosti poručiteľky na právny úkon zriadenia závetu, stotožnil. Súd nemôže preskúmavať správnosť odborných záverov znalca, nakoľko k tomu nemá dostatočné odborné vedomosti. Znalecký posudok v konaní hodnotí ako jeden z dôkazov, a to vo vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými dôkazmi.
Pokiaľ išlo o tvrdenia právneho zástupcu odporcu v tom, že výpovede svedkov nepotvrdzovali duševnú nespôsobilosť poručiteľky a boli v rozpore so znaleckými posudkami, súd mal za to, že výpovede svedkov záverom znaleckého posudku zásadne neodporujú. Skutočnosť, že v obmedzenom čase, ktorý p. Š. a p. M. (susedky) s poručiteľkou strávili, poručiteľka nemala prejavy duševnej poruchy, ktoré by svedkovia spozorovali, neznamená, že poručiteľka v danom čase netrpela duševnou poruchou. Navyše svedkovia p. Q. a p. X., ktorí boli prítomní pri podpise závetu, poručiteľku pred podpisom závetu nepoznali, ani ju nikdy predtým nevideli. Svedkovia svojím laickým vnímaním objektívne nemohli zhodnotiť psychické funkcie poručiteľky a už vôbec neboli spôsobilí posúdiť jej duševný stav. Za časové obdobie, ktoré s poručiteľkou strávili, by ani lekár, ktorý je odborníkom, nemusel rozpoznať, že ide o pacienta s poruchou kvality jasnosti vnímania. Je nepochybné, že subjektívny názor osoby - laika, ktorý s posudzovanou osobou strávil len relatívne krátky čas, nemôže byť postavený nad tvrdenia odborníkov, ktorí fyzický a duševný stav poručiteľky hodnotili komplexne vo svetle všetkých známych skutočností.
Pokiaľ ide o výpovede odporcu a jeho matky, ktorí vypovedali, že poručiteľka bola v čase zriadenia závetu duševne v poriadku, súd ich výpovede vyhodnotil ako účelové. Odporca mal osobný záujem na platnosti závetu, ktorého predpokladom bola aj duševná spôsobilosť poručiteľky na jeho zriadenie. Nebolo možné opomenúť ani skutočnosť, že ďalšou svedkyňou, ktorá uviedla, že poručiteľka bola v čase zriadenia závetu duševne v poriadku, bola odporcova matka, t. j. osoba, ktorá je vo vzťahu k odporcovi blízkou osobou. Navyše z konania odporcu a jeho matky, ktoré predchádzalo podpisu závetu zo dňa 19.12.2005 je nepochybné, že títo sa pokúšali uskutočniť podpis závetu v rozpore so zákonom, keď žiadali svedka p. Š. o podpísanie závetu bez toho, aby bola prítomná pri jeho podpise poručiteľkou, a teda bez toho, aby pred svedkyňou poručiteľka vyhlásila, že ide skutočne o jej poslednú vôľu. Uvedené v konaní potvrdili svedkyne p. Š. a p. M., v neposlednom rade aj samotná O. T. - matka odporcu. Významnou skutočnosťou, ktorá nasvedčuje duševnej nespôsobilosti poručiteľky, je aj fakt, že podľa výpovede svedkyne p. M. poručiteľka pri podpise závetu v prospech odporcu povedala, že nechce, aby navrhovateľ zostal bezdomovcom. Uvedené je podľa názoru súdu dôkazom nesúladu vôle a prejavu vôle poručiteľky, čo taktiež odôvodňuje záver, že poručiteľka bola zmätená a dezorientovaná, a teda nebola spôsobilá urobiť právny úkon - zriadiť závet a pochopiť dôsledky svojho konania. Rovnako súd pri rozhodovaní prihliadol i na skutočnosť, že v texte závetu sa jeho autor síce zmienil o predchádzajúcom závete zo dňa 1.2.1999, avšak pokiaľ by bola poručiteľka pri plnom psychickom vedomí, musela by vedieť, že tento závet už predtým zrušila závetom vo forme notárskej zápisnice zo dňa 8.2.1999.
Pokiaľ ide o tvrdenie právneho zástupcu odporcu v tom, že poručiteľka bola podľa konziliárneho vyšetrenia dňa 17.1.2006 spôsobilá na uzavretie manželstva, musela teda byť spôsobilá aj na právny úkon zriadenia závetu zo dňa 19.12.2005, súd toto tvrdenie považoval za irelevantné. V zmysle zákona i platnej judikatúry sa posúdenie nedostatku spôsobilosti na právny úkon, v prípade osoby, ktorá spôsobilosti na právne úkony zbavená nebola, musí viazať na okamih urobenia právneho úkonu, pričom
duševný stav osoby sa musí k tomuto konkrétnemu okamihu zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín, v tomto prípade najmä psychiatrie. Ako uviedli obaja znalci z odboru psychiatrie, v čase, keď bol sporný právny úkon urobený, poručiteľka bola vo veľmi zlom fyzickom stave, medzi dvomi hospitalizáciami a po ťažkom bronchoskopickom vyšetrení, ktoré mali výrazný vplyv aj na jej psychický stav. Zlý psychický stav a z neho vyplývajúca porucha kvality vedomia má, podľa znalcov, pôvod práve v závažnom onkologickom ochorení, a teda fyzickom stave. Pri zdravotnom stave, v akom bola poručiteľka, môže psychický stav kolísať od terminálneho stavu až po stav jasného vedomia, a to najmä v závislosti od stavu fyzického, ktorý bol v čase zriadenia závetu zhoršený. Sama skutočnosť, že psychický stav poručiteľky bol pred uzatvorením manželstva skúmaný a bolo vyslovené, že v danom čase niet duševnej poruchy, neodôvodňuje záver, že v čase zriadenia závetu bola poručiteľka na urobenie tohto úkonu taktiež spôsobilá. K danému vyšetreniu navyše obaja znalci uviedli, že išlo len o bežné konziliárne vyšetrenie, nie o znalecký posudok. Súd mal pritom z výmenného lístka W.. F. za preukázané, že vyšetrenie u psychiatra bolo nariadené z dôvodu pretrvávajúcej depresie poručiteľky, nie z dôvodu, že táto chcela uzavrieť manželstvo. Uvedené vyplynulo až zo samotného vyšetrenia, preto nebolo dostatočne podrobné a dôsledné. Posúdenie spôsobilosti poručiteľky na uzavretie manželstva približne mesiac po zriadení závetu nebolo predmetom tohto konania, a vzhľadom k tomu, že spôsobilosť osoby sa posudzuje vo vzťahu ku konkrétnemu okamihu urobenia právneho úkonu, uvedené ani nebolo právne významné.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že v čase uskutočnenia právneho úkonu-závetu zo dňa 19.12.2005, poručiteľka trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento úkon v zmysle zákona nespôsobilou. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 34, § 37 ods. l, § 38 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l, § 148 ods. l O.s.p., ktorých výšku a spôsob výpočtu aj odôvodnil.
Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie odporca majúc za to, že súd vyniesol rozsudok po vykonanom dokazovaní, ktorý nie je v súlade so zákonom. Súd vôbec neprihliadal na výpovede svedkov Q., X., Š.Í., M. a O. T., ktorí boli jedinými svedkami, ktorí boli prítomní pri podpise závetu, pred podpisom závetu a po podpise závetu. Všetci zhodne tvrdili, že poručiteľka jasne vnímala všetko, o čom sa rozprávali, nehovorila z cesty, reagovala na každú otázku a jej vôľou bolo, aby predmetný byt dostal po jej smrti odporca (syn jej sestry). Títo svedkovia boli navrhnutí aj navrhovateľom. Súd sa svedeckými výpoveďami zaoberal len tým spôsobom, že ich spomenul medzi vykonanými dôkazmi a týmito skutočnosťami sa vôbec nezaoberal a ani neuviedol, prečo na ne neprihliadal pri svojom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie oprel len o znalecké posudky znalcov, ktorí poručiteľku v tom čase nevideli a ako sami uviedli, možno sa len domnievať, v akom psychickom stave bola poručiteľka. Tieto boli robené po viac ako troch rokoch a vychádzali len z dostupnej dokumentácie, ktorá nemusela byť kompletná. Z týchto dôvodov ich považuje za nedôveryhodné, vychádzajúce len zo zdravotného záznamu a nie zo skutočného zdravotného stavu pacientky. Znalec nemôže právne riešiť alebo hodnotiť to, či bola nebohá spôsobilá urobiť právny úkon - podpísať závet, môže len z odborného hľadiska posúdiť možný vplyv predpísanej medikamentálnej liečby na jednotlivca v závislosti od ochorenia. Uviedol len všeobecne známe skutočnosti pri ochoreniach, akými trpela. Nie je možné vysloviť záver, že nebohá nebola duševne spôsobilá urobiť právny úkon, a to podpísanie závetu, nakoľko pri takomto ochorení by tento záver musel paušálne vysloviť v každom znaleckom posudku, ktorý by sa týkal posúdenia duševnej spôsobilosti osoby trpiacej takou chorobou ako nebohá. Zbytočne potom bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedkov. Už prvý znalecký posudok X.. W.. Ľ. O. H.. nespĺňal náležitosti znaleckého posudku a ani osobne na pojednávaní nevedel vysvetliť mnoho pochybností, ktoré vyvstali z jeho znaleckého posudku. Posudok W.. W. Č. bol už vypracovaný dôslednejšie, ale tiež len opakoval domnienky. Svedkov označil ako ľudí, ktorí nemohli pre krátkosť času rozpoznať, či bola poručiteľka spôsobilá zriadiť závet. Súd tiež neprihliadal na skutočnosť, že nikde v zdravotných záznamoch nie je zmienka o tom, že poručiteľka by nebola plne spôsobilá k právnym úkonom. Súd prvého stupňa pri záverečnom hodnotení nesprávne vyhodnotil skutkový stav, priklonil sa na stranu znaleckého posudku, ktorý je len jedným z dôkazov, ktoré boli vykonané, a musí byť hodnotený so všetkými ostatnými zistenými skutočnosťami. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť. Žiadal náhradu trov konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. V prípade, keď odvolací súd dospeje k záveru, že rozsudok nie je možné zmeniť, navrhol ho zrušiť podľa ustanovenia § 221 ods. l písm. h/ O.s.p. a vec súdu prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie. K otázke výšky a spôsobu výpočtu náhrady trov konania navrhovateľovi a štátu, k ich právnemu základu, sa odporca nevyjadril.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť. Súd prvého stupňa sa pri hodnotení dôkazov zaoberal všetkými dôkazmi v ich vzájomnej nadväznosti. Zdôraznil, že sa domáhal vyslovenia neplatnosti alografného závetu poručiteľky N. Š. rod. Y. zo dňa 19.12.2005 z dôvodu, že nebol urobený slobodne a vážne, bol vykonaný v tiesni a pod nátlakom, tiež že poručiteľka nebola plne duševne spôsobilá k tomuto právnemu úkonu. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané svedeckými výpoveďami a tiež dvoma znaleckými posudkami. Odporca vo svojom odvolaní neuvádzal žiadne nové skutočnosti, opieral sa len o fakt, že svedkovia vypovedali, že poručiteľka nehovorila z cesty, čo podľa neho preukazovalo jej duševnú spôsobilosť. Odporca zamlčoval a nebral do úvahy tú časť svedeckých výpovedí, ktoré potvrdili, že poručiteľka trpela depresiami, konala v tiesni a pod nátlakom (odvolávajúc sa na rozpory vo výpovediach odporcu a jeho matky, svedkov závetu, ktorých vierohodnosť spochybňovala i tá skutočnosť, že sú priateľmi odporcu) a tiež výpoveď svedkyne, že poručiteľka nemala úmysel odkázať byt odporcovi. Súčasne dva znalecké posudky potvrdili, že poručiteľka nebola duševne spôsobilá k právnemu úkonu. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.
Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2012, ďalej len O.s.p.; § 372t O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. augusta 2012; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Odporca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvého stupňa v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil; obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Zo znaleckých posudkov psychiatrov jednoznačne vyplýva záver, že poručiteľka v čase podpisovania alografného závetu dňa 19.12.2005 vzhľadom na jej závažné onkologické ochorenie, jeho priebeh, jeho následky (sprevádzané úpornými bolesťami s vedomím jasného konca) v tomto terminálnom štádiu života, nebola spôsobilá urobiť daný právny úkon. Odporca v odvolací uvádzal skutočnosti, s ktorými sa podrobne zaoberal už súd prvého stupňa a aj v písomnom vyhotovení rozsudku podrobne odôvodnil. Závery v prospech odporcu nevyplývajú ani z obsahu spisu. Už len dôvody uvádzané súdom prvého stupňa boli spôsobilé odôvodniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Okrem nich však z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva aj ďalšia, pre vec podstatná právna skutočnosť (naviac), a síce tá, že alografný závet, ktorý poručiteľka podpísala dňa 19.12.2005, napísala matka odporcu O. T. (č.l. 36 spisu). Aj táto skutočnosť odôvodnila absolútnu neplatnosť závetu, pretože závetom povolaný, ani zákonný dedič a ani osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia (§ 476f Občianskeho zákonníka).
Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odporca, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 7 Cdo 56/2011).
Navrhovateľovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).
Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.