Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/433/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208213241 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208213241.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľky: H. U., bytom U. X, U., zastúpenej JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti odporcom v 1. rade: D., G..Y.., so sídlom D. XX, U., IČO: XX XXX XXX, v 2. rade: D. Y., Y..N..K.., so sídlom X. XX, U., IČO: XX XXX XXX, oboch zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Boledovičom, so sídlom Rovinka č. 578, o určenie zamestnávateľa, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. júna 2010 č.k. 50C/156/2008-187, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, že jej zamestnávateľom je odporca v 1. rade, že pracovný pomer medzi nimi trvá, ďalej určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru oznámené jej odporcom v 1. rade listom zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné a ktorým sa zároveň proti odporcovi v 1. rade domáhala zaplatenia náhrady mzdy v sume XXX,X eur mesačne od XX.XX.XXXX do doby, kedy ju tento začne opäť zamestnávať. Rozhodol tak podľa § 28 ods. 1,2,3,4, 5, § 29 ods. 1,2, 3, § 29a a § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s odôvodnením, že v konaní nebolo sporné, že navrhovateľka bola u odporcu v 1. rade v pracovnoprávnom vzťahu zamestnaná ako O.Ž. v obchodnej prevádzke s miestom výkonu práce Y. F. M. s dňom nástupu do práce od XX.XX.XXXX, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na čas neurčitý. Vykonaným dokazovaním, najmä K. R. platným do XX.XX.XXXX u odporcu v 1. rade, ako aj N. E. N. č. X/XXXX schváleným dňa XX.XX.XXXX po prerokovaní s odborovou organizáciou mal za preukázané, že medzi organizačné zložky u odporcu v 1. rade patrila aj Y. Ú. M. (ďalej len „.), ktorá bola predmetom prevodu na odporcu v 2. rade k termínu XX.XX.XXXX, pričom predmetom prevodu bol neobežný majetok, obežný majetok a zamestnanci vzťahujúci sa k prevádzaným kapacitám. S poukazom na D. č. X N. E. N. č. X/XXXX a N. E. N. č. X/XXXX a č. X/XXXX dospel k záveru, že predmetom prevodu bol aj prevod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov Y., vrátane nehnuteľného majetku a obežného majetku. Poukázal na to, že postup v súlade s ust. § 28 Zákonníka práce bol predmetom výkonu Inšpekcie práce, ktorá konštatovala, že u odporcu v 1. rade nedošlo k porušeniam ust. § 27 až § 30 Zákonníka práce; K.J. o R. R. a R. z pracovnoprávnych vzťahov bolo písomne aj ústne viackrát navrhovateľke oznámené v lehote stanovenej zákonom, a preto návrh navrhovateľky v časti určenia, že je zamestnankyňou u odporcu v 1. rade ako nedôvodný zamietol. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu v 2. rade boli dôvodné, keďže od XX.XX.XXXX mala navrhovateľka neospravedlnenú absenciu v dĺžke XX dní, čím z jej strany došlo k M. R. R. D. a okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky formálne náležitosti a bolo navrhovateľke riadne doručené. Nezistil teda dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu a nárok navrhovateľky na náhradu mzdy zamietol s odôvodnením, že navrhovateľka skutočne prácu u odporcu v 2. rade nevykonávala. Ďalej uviedol, že tvrdenie navrhovateľky, že prevod Y.M. od odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade bol simulovaný právny úkon, posúdil ako účelové tvrdenie vzhľadom na to, že navrhovateľke sa nezmenilo právne postavenie v pracovno-právnom vzťahu, t.j. nedošlo k zmenám pracovných podmienok vyplývajúcich jej z pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, nedošlo ani k zmene miesta výkonu práce a zmenám pracovných činností. V tejto súvislosti považoval návrh v časti určovacieho návrhu navrhovateľky za Š. a bez preukázania naliehavého právneho záujmu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol o náhrade trov konania tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. a 2. rade náhradu trov konania v sume X.XXX,XX eur na účet právneho zástupcu. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom navrhla vysloviť prípustnosť dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu. Namietala neúplné zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že preukázala, že odporca v 2. rade nevznikol dňa XX.XX.XXXX, ale bol založený M. S. zo dňa XX.XX.XXXX a vznikol XX.XX.XXXX, teda k termínu XX.XX.XXXX nemohlo dôjsť k prechodu pracovnoprávnych vzťahov a k danému termínu nedošlo k disponovaniu so žiadnou hospodárskou jednotkou - časťou podniku, ktorá by si zachovávala svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková. Namietala existenciu skutočností uvedených v ust. § 28 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, t.j. že by vo veci došlo k rozdeleniu, zlúčeniu, splynutiu, prevodu časti (predaju časti podniku) odporcu v 1. rade a že k danému postupu by mal vzťah odporca v 2. rade. V danom prípade odporca v 1. rade len transformoval svoj majetok - XXX.XXX,-Sk na obchodný podiel na základnom imaní odporcu v 2. rade. Nedošlo teda k prechodu časti podniku - hospodárskej jednotky a k reálnemu naplneniu podmienok na realizovanie postupu podľa zásad uvedených v ust. § 28 a nasl. Zákonníka práce. Uviedla, že v skutočnosti len jedna obchodná spoločnosť prestala vykonávať určitý druh podnikania a iná obchodná spoločnosť mala s podnikaním v danej oblasti začať. Ďalej namietala, že k údajnému postupu podľa § 28 a nasl. Zákonníka práce malo dôjsť na základe N. E. N. odporcu v 1. rade, avšak podľa čl. C. bod XX Y. konať za odporcu v 1. rade sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, a to súhlasným prejavom minimálne dvoch členov a táto zásada vychádza aj z čl. C.. Y. odporcu v 1. rade, a teda o údajnom postupe podľa § 28 Zákonníka práce nerozhodol žiadny z orgánov odporcu v 1. rade, keď kompetencie generálneho riaditeľa nemôžu vyplývať z K. R., ktorý bol schválený a vydaný práve generálnym riaditeľom, tiež ide o materiál, ktorý bol vydaný bez rozhodnutia akéhokoľvek orgánu odporcu v 1. rade a sporný je aj čas jeho prijatia. Uviedla, že nemohla začať vykonávať prácu u odporcu v 2. rade, keď vo veci nedošlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti - miesta výkonu práce a nešlo o majetok odporcu v 2. rade a odporca v 2. rade počas celého konania ani nepreukázal žiadny právne relevantný vzťah k miestu výkonu práce navrhovateľky. Odporca v 2. rade ju nikdy nemal možnosť zamestnávať podľa pracovnej zmluvy, teda s rovnakým miestom výkonu práce ako odporca v 1. rade dohodol s ňou v pracovnej zmluve. Poukázala aj na to, že prevod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nie je jednostranným právnym úkonom a vyžaduje sa teda prejav vôle prevodcu ako aj preberajúceho, a to minimálne v podobe dohody o prevzatí zamestnancov odovzdávajúceho zamestnávateľa novému zamestnávateľskému subjektu. Podľa odporcu v 1. rade malo dôjsť k prevodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov len na základe N. E. N. D., G..Y.. č. X/XXXX M. R. I., Y. a N. X. do spoločnosti odporcu, účinného od XX.XX.XXXX a jeho D. č. X účinného XX.XX.XXXX. V danom prípade nedošlo k žiadnemu dvojstrannému úkonu, ktorého predmetom by bol odplatný prevod časti podniku odporcu v 1. rade. K postupu podľa uvedeného rozhodnutia a k prevodu hospodárskej jednotky nemohlo dôjsť, pretože ide o závažnú organizačnú zmenu a prevod značného objemu majetku, pre ktoré sa vyžaduje splnenie podmienok stanovených aj obchodným zákonníkom, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní a ktoré podľa jej názoru neboli dodržané. K prevodu vlastníctva však došlo iným spôsobom, a to bežnými kúpnymi zmluvami a v inom čase, keď napr. ubytovacie zariadenie „E. F.“ Ž. - Y. bolo predané odporcovi v 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX a je teda otázne, či odporcovia v 1. a 2. rade vôbec postupovali podľa rozhodnutia č. X/XXXX. Poukázala na porušenie základných zásad pracovnoprávnych vzťahov, keď zamestnávateľ sám vyhlási, že si mení vlastné úlohy (predmet podnikania) s tým, že si sám vytvorí spoločnosť s ručením obmedzeným a do nej „presunie“ nepotrebných a nadbytočných zamestnancov a zamestnancov, s ktorými má z jeho pohľadu ťažkosti a pod., mu vytvorí neprimeranú výhodu, pretože postačuje, aby následne simulovaný úkon dokončil, keď napr. účelovo založená obchodná spoločnosť podá sama na seba návrh na vyhlásenie konkurzu a tento postup by zbavil zamestnávateľa povinnosti ukončiť pracovné pomery s jednotlivými zamestnancami a zbavil by ho povinnosti platiť odstupné, rôzne náhrady a dokonca by mohlo dôjsť k zániku možnosti domáhať sa práv v súdnom konaní. Odporcovia v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, priznať im náhradu trov právneho zastúpenia a k návrhu navrhovateľky na pripustenie dovolania uviedli, že neformulovala znenie otázky, ktorá by po právnej stránke bola pre posúdenie veci otázkou zásadného významu. Uviedli, že navrhovateľka v priebehu konania navrhla ako ďalší dôkaz iba výsluch predsedu predstavenstva odporcu v 1. rade, od ktorého upustila a v závere pojednávania vyhlásila, že ďalšie dôkazy nenavrhuje, a preto nedôvodne namietal, a že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy. Podľa ich názoru navrhovateľka nevyužila možnosť riadne sa oboznámiť s obsahom predložených dokumentov a aj z dôvodu neznalosti ich obsahu účelovo namieta, nedostatok skutkových zistení súdom prvého stupňa v dôsledku toho, že akceptoval existenciu vnútropodnikových riadiacich a organizačných noriem upravujúcich organizačnú štruktúru a právomoci manažmentu pri riadení bežnej činnosti zamestnávateľa a poukázali na to, že existenciu interných organizačných noriem v spoločnostiach zamestnávateľa priamo predpokladá ust. § 15 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 9 Zákonníka práce. Uviedli, že rovnaký postup, vrátane garancie nezmenených a pracovných a mzdových podmienok bol uplatnený voči všetkým zamestnancom organizačnej jednotky a všetci dotknutí zamestnanci prechod práv a povinností bez problému akceptovali, okrem navrhovateľky. Pokiaľ ide o námietku nesprávnych právnych záverov súdov prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedli, že podrobne zdôvodnili postup vedúci k prechodu práv a záväzkov z pracovného pomeru navrhovateľky na nového zamestnávateľa a predložili dokumenty, z ktorých vyplýva, že došlo ku kompletnému prevodu úloh a činnosti celej vnútornej hospodárskej jednotky, pričom nový zamestnávateľ preukázateľne pokračuje vo výkone prevedených úloh a činností. Poukázali aj na to, že porušenie zákona nezistila ani Inšpekcia práce, ktorá vec skúmala z podnetu navrhovateľky. K ďalším tvrdeniam navrhovateľky uvedeným v jej odvolaní uviedli, že funkcia generálneho riaditeľa nie je upravená v Y., ale v iných vnútorných organizačných predpisoch, ktoré boli predložené; nikdy netvrdili, že odporca v 2. rade ako zamestnávateľ vznikol X. XX.XX.XXXX, ale ku dňu XX.XX.XXXX sa uskutočnil prevod pracovnoprávnych vzťahov na nového, v tom čase už existujúceho zamestnávateľa (odporca v 2. rade), na základe kvalifikovaných rozhodnutí pôvodného zamestnávateľa o prevode úloh a činnosti a nikdy netvrdili, že medzi odporcami došlo k uzavretiu M. o R. Č. R.. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že jej zamestnávateľom je odporca v 1. rade a pracovný pomer medzi ňou a odporcom v 1. rade trvá, určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámeného jej odporcom v 2. rade (nesprávne uviedol odporcu v 1. rade, ktorý s ňou pracovný pomer neskončil) listom zo dňa XX.XX.XXXX a náhrady mzdy. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a vec posúdil správne po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom stotožnil s právnym posúdením, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, keď dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný prevod úloh a činnosti odporcu v 1. rade ako zamestnávateľa inému zamestnávateľovi, a to odporcovi v 2. rade, s ktorým bol zo zákona v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce spojený aj prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa. Uvedenému záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že tento prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov bol aj predmetom šetrenia Z. R. U. a zo záznamu zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj z jeho listu zo dňa XX.XX.XXXX adresovaného navrhovateľke vyplýva, že zo strany odporcu v 1. rade nedošlo k porušeniu uvedených ustanovení. Okrem uvedeného však odvolací súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky v časti požadovaného určenia zamestnávateľa nebol dôvodný nielen vo veci samej, ale, a predovšetkým aj z dôvodu absencie procesnej podmienky vecného prejednania určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., ktorou je existencia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie je (negatívne určenie), pokiaľ má navrhovateľ na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené, alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení navrhovateľa odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Určovacia žaloba má teda preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené a kde je preto účinným právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva žaloba o plnenie. V prípade, ak možno žalovať o splnenie povinnosti, môže však byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o plnenie nerieši a ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno konštatovať existenciu stavu objektívnej právnej neistoty vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcami, a to len na základe tvrdení navrhovateľky, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky § 28 ods. 1 Zákonníka práce pre prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade ako preberajúceho zamestnávateľa, a že odporcovia tento právny úkon simulovali a vytýka odporcom porušenie právnych predpisov pri takomto postupe, a teda nielen z predložených dôkazov, ale aj z jej tvrdení vyplýva, že podľa jej názoru odporca v 1. rade je jej zamestnávateľom, avšak neplní si povinnosti zamestnávateľa voči nej, medzi ktoré patrí najmä povinnosť prideľovať jej prácu a ďalej porušuje jej práva zamestnanca a podľa jej tvrdení ju odporca v 1. rade odhlásil aj z nemocenského poistenia. Ak teda navrhovateľka tvrdí, že odporcovia v 1. a 2. rade v dôsledku nesprávneho postupu podľa § 28 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce porušili jej práva zamestnanca, účinným prostriedkom právnej ochrany v takom prípade je žaloba na plnenie, ktorou je v zmysle § 80 písm. b) O.s.p. žaloba o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, a nie určovacia žaloba, ktorá má preventívny charakter a jej účelom je poskytnutie právnej ochrany v prípadoch ohrozenia práva alebo právneho postavenia navrhovateľa. Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci nebol daný naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení. Súd prvého stupňa správne posúdil ako nedôvodný aj návrh navrhovateľky v časti určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru medzi touto a odporcom v 2. rade okamžitým skončením pracovného pomeru a uplatnených mzdových nárokov, keď medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľka u odporcu v 2. rade nepracovala, v skutočnosti žiadnu prácu pre odporcu v 2. rade nevykonávala, a preto bol naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu v 2. rade pre závažné porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku neospravedlnenej absencie. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, posúdil ako nedôvodný aj návrh navrhovateľky v časti, v ktorej sa domáhala proti odporcovi v 1. rade zaplatenia náhrady mzdy v sume XXX,XX eur mesačne od XX.XX.XXXX do doby, kedy ju začne opäť zamestnávať, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, keď vykonaným dokazovaním bol preukázaný pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX, na dobu neurčitú, s dohodnutým miestom výkonu práce: Y. F. M., ktorá podľa predloženého K. R. odporcu v 1. rade je vnútornou organizačnou jednotkou zriadenou pre zabezpečovanie podporných činností k základnému predmetu podnikania spoločnosti, a to najmä zabezpečovanie I.Í. Y., Y. Y., N. Y., R. Q. R. s poskytovaním ďalších Y., T. Y. U. a R. N. a I.O. M. D., G..Y.. a I., Y. a N. Ú. a činnosti a súvisiace kapacity z tejto organizačnej jednotky boli prevedené do spoločnosti D. Y., s.r.o. s účinnosťou XX.XX.XXXX, čo vyplýva z N. E. N. č. X/XXXX M. R. I., Y. a N. X. do spoločnosti D. Y., s.r.o., D. č. X k uvedenému rozhodnutiu, ďalej z N. E. N. č. X/XXXX D. J. a M.Á. z K. H. Y. Ú. M. na generálne riaditeľstvo a z N.K. E. N. č. X/XXXX M. K. H. Y. Ú. M.. Námietky navrhovateľky uvedené v jej odvolaní, týkajúce sa predložených listinných dôkazov odvolací súd posúdil ako nedôvodné, keď postup v rámci ktorého boli uvedené rozhodnutia vydané, bol predmetom šetrenia Z. R. a v tomto konaní, predmetom ktorého je nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, nemožno skúmať správnosť riadiacich organizačných noriem a individuálnych riadiacich aktov vydaných zamestnávateľom v rámci jeho riadiacej činnosti; možno skúmať len vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z ust. § 9 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce vyplýva okrem iného, že aj iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. V danom prípade podľa predloženého K. R. odporcu v 1. rade vzťah predstavenstva ako štatutárneho orgánu spoločnosti a výkonného manažmentu upravuje čl. X bod X.X K. R., z ktorého vyplýva, že predstavenstvo menuje a odvoláva generálneho riaditeľa akciovej spoločnosti a rozhodnutia týkajúce sa riadenia bežnej činnosti spoločnosti, ktoré v súlade s Obchodným zákonníkom a Y. G. Y. nepodliehajú schváleniu, resp. prerokovaniu v predstavenstve, Dozornej rade alebo na Valnom zhromaždení, deleguje predstavenstvo generálnemu riaditeľovi, alebo ním povereným zamestnancom spoločnosti a generálny riaditeľ je splnomocnený v rozsahu právomoci vymedzenej predstavenstvom zaväzovať spoločnosť a rokovať v mene spoločnosti s odborovými organizáciami. Predloženými listinnými dôkazmi tak bolo v konaní nepochybne preukázané, že došlo k prechodu k práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce, s účinnosťou od XX.XX.XXXX, a preto nie je dôvodný ani návrh navrhovateľky v časti uplatnenia náhrady mzdy proti odporcovi v 1. rade za obdobie od XX.XX.XXXX, keďže jej pracovnoprávny vzťah prešiel na odporcu v 2. rade. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd nevyslovil vo výroku rozsudku prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľka neuviedla v čom by mala spočívať závažného významu otázky po právnej stránke. Odporcovia v 1. a 2. rade si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p., a keďže mali úspech v odvolacom konaní, majú právo proti navrhovateľke na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 221 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., ale v čase verejného vyhlásenia rozsudku nemožno rozhodnúť o náhrade trov konania, pretože neboli vyčíslené. Odvolací súd preto rozhodne o náhrade trov konania samostatným uznesením podľa § 214 ods. 5 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.