Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/20/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208213241 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1208213241.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: H. U., U. U. X, U., zastúpenej JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade: Doprastav, a.s., so sídlom Drieňová 27, Bratislava, IČO: 31 333 320, v 2. rade: DOPRASTAV SERVICES, s.r.o., so sídlom Košická 52, Bratislava, IČO: 43 890 962, oboch zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Boledovičom, so sídlom Rovinka č. 578, o určenie zamestnávateľa, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. júna 2010 č. k. 50C/156/2008 - 187, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej zamestnávateľom je žalovaný v 1. rade, že pracovný pomer medzi nimi trvá, ďalej určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru oznámené jej žalovaným v 1. rade listom zo dňa 01.08.2008 je neplatné a ktorou sa zároveň proti žalovanému v 1. rade domáhala zaplatenia náhrady mzdy v sume 350,90 eur mesačne od 01.08.2008 do doby, kedy ju tento začne opäť zamestnávať. Rozhodol tak podľa § 28 ods. 1,2,3,4, 5, § 29 ods. 1,2, 3, § 29a a § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s odôvodnením, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola u žalovaného v 1. rade v pracovnoprávnom vzťahu zamestnaná ako chyžná v obchodnej prevádzke s miestom výkonu práce Správa hotelových zariadení s dňom nástupu do práce od 04.09.1995, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na čas neurčitý. Vykonaným dokazovaním, najmä Organizačným poriadkom platným do 01.04.2008 u žalovaného v 1. rade, ako aj Rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 4/2008 schváleným dňa 25.02.2008 po prerokovaní s odborovou organizáciou mal za preukázané, že medzi organizačné zložky u žalovaného v 1. rade patrila aj Správa účelových zariadení (ďalej len "SÚZ"), ktorá bola predmetom prevodu na žalovaného v 2. rade k termínu 01.04.2008, pričom predmetom prevodu bol neobežný majetok, obežný majetok a zamestnanci vzťahujúci sa k prevádzaným kapacitám. S poukazom na Dodatok č. 1 Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 4/2008 a Rozhodnutí generálneho riaditeľa č. 5/2008 a č. 6/2008 dospel k záveru, že predmetom prevodu bol aj prevod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov SÚZ, vrátane nehnuteľného majetku a obežného majetku. Poukázal na to, že postup v súlade s ust. § 28 Zákonníka práce bol predmetom výkonu Inšpekcie práce, ktorá konštatovala, že u žalovaného v 1. rade nedošlo k porušeniam ust. § 27 až § 30 Zákonníka práce; Oznámenie o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov bolo písomne aj ústne viackrát žalobkyni oznámené v lehote stanovenej zákonom, a preto žalobu žalobkyne v časti určenia, že je zamestnankyňou u žalovaného v 1. rade ako nedôvodný zamietol. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného v 2. rade boli dôvodné, keďže od 01.06.2008 mala žalobkyňa neospravedlnenú absenciu v dĺžke 61 dní, čím z jej strany došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny a okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky formálne náležitosti a bolo žalobkyni riadne doručené. Nezistil teda dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu a nárok žalobkyne na náhradu mzdy zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa skutočne prácu u žalovaného v 2. rade nevykonávala. Ďalej uviedol, že tvrdenie žalobkyne, že prevod SÚZ od žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade bol simulovaný právny úkon, posúdil ako účelové tvrdenie vzhľadom na to, že žalobkyni sa nezmenilo právne postavenie v pracovno-právnom vzťahu, t.j. nedošlo k zmenám pracovných podmienok vyplývajúcich jej z pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, nedošlo ani k zmene miesta výkonu práce a zmenám pracovných činností. V tejto súvislosti považoval žalobu v časti určovacieho návrhu žalobkyne za špekulatívny a bez preukázania naliehavého právneho záujmu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. a 2. rade náhradu trov konania v sume 1.684,23 eur na účet právneho zástupcu. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom navrhla vysloviť prípustnosť dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu. Namietala neúplné zistenie skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že preukázala, že žalovaný v 2. rade nevznikol dňa 01.04.2008, ale bol založený Zakladateľskou listinou zo dňa 07.12.2007 a vznikol 07.01.2008, teda k termínu 01.04.2008 nemohlo dôjsť k prechodu pracovnoprávnych vzťahov a k danému termínu nedošlo k disponovaniu so žiadnou hospodárskou jednotkou - časťou podniku, ktorá by si zachovávala svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková. Namietala existenciu skutočností uvedených v ust. § 28 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, t.j. že by vo veci došlo k rozdeleniu, zlúčeniu, splynutiu, prevodu časti (predaju časti podniku) žalovaného v 1. rade a že k danému postupu by mal vzťah žalovaný v 2. rade. V danom prípade žalovaný v 1. rade len transformoval svoj majetok - 200.000,-Sk na obchodný podiel na základnom imaní žalovaného v 2. rade. Nedošlo teda k prechodu časti podniku - hospodárskej jednotky a k reálnemu naplneniu podmienok na realizovanie postupu podľa zásad uvedených v ust. § 28 a nasl. Zákonníka práce. Uviedla, že v skutočnosti len jedna obchodná spoločnosť prestala vykonávať určitý druh podnikania a iná obchodná spoločnosť mala s podnikaním v danej oblasti začať. Ďalej namietala, že k údajnému postupu podľa § 28 a nasl. Zákonníka práce malo dôjsť na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného v 1. rade, avšak podľa čl. X bod 11 Stanov konať za žalovaného v 1. rade sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, a to súhlasným prejavom minimálne dvoch členov a táto zásada vychádza aj z čl. XIX. Stanov žalovaného v 1. rade, a teda o údajnom postupe podľa § 28 Zákonníka práce nerozhodol žiadny z orgánov žalovaného v 1. rade, keď kompetencie generálneho riaditeľa nemôžu vyplývať z Organizačného poriadku, ktorý bol schválený a vydaný práve generálnym riaditeľom, tiež ide o materiál, ktorý bol vydaný bez rozhodnutia akéhokoľvek orgánu žalovaného v 1. rade a sporný je aj čas jeho prijatia. Uviedla, že nemohla začať vykonávať prácu u žalovaného v 2. rade, keď vo veci nedošlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti - miesta výkonu práce a nešlo o majetok žalovaného v 2. rade a žalovaný v 2. rade počas celého konania ani nepreukázal žiadny právne relevantný vzťah k miestu výkonu práce žalobkyne. Žalovaný v 2. rade ju nikdy nemal možnosť zamestnávať podľa pracovnej zmluvy, teda s rovnakým miestom výkonu práce ako žalovaný v 1. rade dohodol s ňou v pracovnej zmluve. Poukázala aj na to, že prevod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nie je jednostranným právnym úkonom a vyžaduje sa teda prejav vôle prevodcu ako aj preberajúceho, a to minimálne v podobe dohody o prevzatí zamestnancov odovzdávajúceho zamestnávateľa novému zamestnávateľskému subjektu. Podľa žalovaného v 1. rade malo dôjsť k prevodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov len na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa Doprastav, a.s. č. 4/2008 Zabezpečenie prevodu ubytovacích, stravovacích a rekreačných kapacít do spoločnosti žalovaného, účinného od 26.02.2008 a jeho Doplnku č. 1 účinného 29.02.2008. V danom prípade nedošlo k žiadnemu dvojstrannému úkonu, ktorého predmetom by bol odplatný prevod časti podniku žalovaného v 1. rade. K postupu podľa uvedeného rozhodnutia a k prevodu hospodárskej jednotky nemohlo dôjsť, pretože ide o závažnú organizačnú zmenu a prevod značného objemu majetku, pre ktoré sa vyžaduje splnenie podmienok stanovených aj obchodným zákonníkom, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní a ktoré podľa jej názoru neboli dodržané. K prevodu vlastníctva však došlo iným spôsobom, a to bežnými kúpnymi zmluvami a v inom čase, keď napr. ubytovacie zariadenie "G Hotel" Žilina - Strážov bolo predané žalovanému v 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa 24.07.2008 a je teda otázne, či žalovaní v 1. a 2. rade vôbec postupovali podľa rozhodnutia č. 4/2008. Poukázala na porušenie základných zásad pracovnoprávnych vzťahov, keď zamestnávateľ sám vyhlási, že si mení vlastné úlohy (predmet podnikania) s tým, že si sám vytvorí spoločnosť s ručením obmedzeným a do nej "presunie" nepotrebných a nadbytočných zamestnancov a zamestnancov, s ktorými má z jeho pohľadu ťažkosti a pod., mu vytvorí neprimeranú výhodu, pretože postačuje, aby následne simulovaný úkon dokončil, keď napr. účelovo založená obchodná spoločnosť podá sama na seba návrh na vyhlásenie konkurzu a tento postup by zbavil zamestnávateľa povinnosti ukončiť pracovné pomery s jednotlivými zamestnancami a zbavil by ho povinnosti platiť odstupné, rôzne náhrady a dokonca by mohlo dôjsť k zániku možnosti domáhať sa práv v súdnom konaní. 3. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, priznať im náhradu trov právneho zastúpenia a k návrhu žalobkyne na pripustenie dovolania uviedli, že neformulovala znenie otázky, ktorá by po právnej stránke bola pre posúdenie veci otázkou zásadného významu. Uviedli, že žalobkyňa v priebehu konania navrhla ako ďalší dôkaz iba výsluch predsedu predstavenstva žalovaného v 1. rade, od ktorého upustila a v závere pojednávania vyhlásila, že ďalšie dôkazy nenavrhuje, a preto nedôvodne namietal, a že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy. Podľa ich názoru žalobkyňa nevyužila možnosť riadne sa oboznámiť s obsahom predložených dokumentov a aj z dôvodu neznalosti ich obsahu účelovo namieta, nedostatok skutkových zistení súdom prvej inštancie v dôsledku toho, že akceptoval existenciu vnútropodnikových riadiacich a organizačných noriem upravujúcich organizačnú štruktúru a právomoci manažmentu pri riadení bežnej činnosti zamestnávateľa a poukázali na to, že existenciu interných organizačných noriem v spoločnostiach zamestnávateľa priamo predpokladá ust. § 15 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 9 Zákonníka práce. Uviedli, že rovnaký postup, vrátane garancie nezmenených a pracovných a mzdových podmienok bol uplatnený voči všetkým zamestnancom organizačnej jednotky a všetci dotknutí zamestnanci prechod práv a povinností bez problému akceptovali, okrem žalobkyne. Pokiaľ ide o námietku nesprávnych právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedli, že podrobne zdôvodnili postup vedúci k prechodu práv a záväzkov z pracovného pomeru žalobkyne na nového zamestnávateľa a predložili dokumenty, z ktorých vyplýva, že došlo ku kompletnému prevodu úloh a činnosti celej vnútornej hospodárskej jednotky, pričom nový zamestnávateľ preukázateľne pokračuje vo výkone prevedených úloh a činností. Poukázali aj na to, že porušenie zákona nezistila ani Inšpekcia práce, ktorá vec skúmala z podnetu žalobkyne. K ďalším tvrdeniam žalobkyne uvedeným v jej odvolaní uviedli, že funkcia generálneho riaditeľa nie je upravená v Stanovách, ale v iných vnútorných organizačných predpisoch, ktoré boli predložené; nikdy netvrdili, že žalovaný v 2. rade ako zamestnávateľ vznikol k 01.04.2008, ale ku dňu 01.04.2008 sa uskutočnil prevod pracovnoprávnych vzťahov na nového, v tom čase už existujúceho zamestnávateľa (žalovaný v 2. rade), na základe kvalifikovaných rozhodnutí pôvodného zamestnávateľa o prevode úloh a činnosti a nikdy netvrdili, že medzi žalovanými došlo k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku. 4. Na základe dovolania žalobkyne bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/433/2010 - 217 zo dňa 27. 03. 2012; ktorým bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený, vrátane súvisiaceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/433/2010 zo dňa 16.04.2012; zrušený uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo 1263/2015 zo dňa 30. novembra 2016 z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovaných k odvolaniu žalobkyni. 5. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadrenia žalovaných k odvolaniu žalobkyni dňa 13.02.2017; odvolací súd opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že jej zamestnávateľom je žalovaný v 1. rade a pracovný pomer medzi ňou a žalovaným v 1. rade trvá, určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámeného jej žalovaným v 2. rade (nesprávne uviedol žalovaného v 1. rade, ktorý s ňou pracovný pomer neskončil) listom zo dňa 01.08.2008 a náhrady mzdy. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a vec posúdil správne po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom stotožnil s právnym posúdením, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, keď dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný prevod úloh a činnosti žalovaného v 1. rade ako zamestnávateľa inému zamestnávateľovi, a to žalovanému v 2. rade, s ktorým bol zo zákona v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce spojený aj prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa. Uvedenému záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že tento prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov bol aj predmetom šetrenia Inšpektorátu práce Bratislava a zo záznamu zo dňa 20.06.2008, ako aj z jeho listu zo dňa 18.04.2008 adresovaného žalobkyni vyplýva, že zo strany žalovaného v 1. rade nedošlo k porušeniu uvedených ustanovení. 7. Okrem uvedeného však odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v časti požadovaného určenia zamestnávateľa nebol dôvodný nielen vo veci samej, ale predovšetkým aj z dôvodu absencie procesnej podmienky vecného prejednania určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., ktorou je existencia naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. 8. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie je (negatívne určenie), pokiaľ má žalobca na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené, alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. 9. Určovacia žaloba má teda preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené a kde je preto účinným právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva žaloba o plnenie. V prípade, ak možno žalovať o splnenie povinnosti, môže však byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi stranami sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o plnenie nerieši a ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. 10. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno konštatovať existenciu stavu objektívnej právnej neistoty vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými, a to len na základe tvrdení žalobkyne, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky § 28 ods. 1 Zákonníka práce pre prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade ako preberajúceho zamestnávateľa, a že žalovaní tento právny úkon simulovali a vytýka žalovaným porušenie právnych predpisov pri takomto postupe, a teda nielen z predložených dôkazov, ale aj z jej tvrdení vyplýva, že podľa jej názoru žalovaný v 1. rade je jej zamestnávateľom, avšak neplní si povinnosti zamestnávateľa voči nej, medzi ktoré patrí najmä povinnosť prideľovať jej prácu a ďalej porušuje jej práva zamestnanca a podľa jej tvrdení ju žalovaný v 1. rade odhlásil aj z nemocenského poistenia. Ak teda žalobkyňa tvrdí, že žalovaní v 1. a 2. rade v dôsledku nesprávneho postupu podľa § 28 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce porušili jej práva zamestnanca, účinným prostriedkom právnej ochrany v takom prípade je žaloba na plnenie, ktorou je v zmysle § 80 písm. b) O.s.p. žaloba o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, a nie určovacia žaloba, ktorá má preventívny charakter a jej účelom je poskytnutie právnej ochrany v prípadoch ohrozenia práva alebo právneho postavenia žalobcu. 11. Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci nebol daný naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení. 12. Súd prvej inštancie správne posúdil ako nedôvodnú aj žalobu žalobkyne v časti určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru medzi touto a žalovaným v 2. rade okamžitým skončením pracovného pomeru a uplatnených mzdových nárokov, keď medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa u žalovaného v 2. rade nepracovala, v skutočnosti žiadnu prácu pre žalovaného v 2. rade nevykonávala, a preto bol naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného v 2. rade pre závažné porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku neospravedlnenej absencie. 13. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, posúdil ako nedôvodnú aj žalobu žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala proti žalovanému v 1. rade zaplatenia náhrady mzdy v sume 350,90 eur mesačne od 01.08.2008 do doby, kedy ju začne opäť zamestnávať, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď vykonaným dokazovaním bol preukázaný pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade založený pracovnou zmluvou zo dňa 04.09.1995, na dobu neurčitú, s dohodnutým miestom výkonu práce: Správa hotelových zariadení, ktorá podľa predloženého Organizačného poriadku žalovaného v 1. rade je vnútornou organizačnou jednotkou zriadenou pre zabezpečovanie podporných činností k základnému predmetu podnikania spoločnosti, a to najmä zabezpečovanie ubytovacích služieb, stravovacích služieb, reštauračných služieb, prenájmu nebytových priestorov s poskytovaním ďalších služieb, výkonu správy budov a prevádzkovanie rekreačných a ubytovacích zariadení Doprastav, a.s. a ubytovacie, stravovacie a rekreačné úlohy a činnosti a súvisiace kapacity z tejto organizačnej jednotky boli prevedené do spoločnosti DOPRASTAV SERVICES, s.r.o. s účinnosťou 01.04.2008, čo vyplýva z Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 4/2008 Zabezpečenie prevodu ubytovacích, stravovacích a rekreačných kapacít do spoločnosti DOPRASTAV SERVICES, s.r.o., Doplnku č. 1 k uvedenému rozhodnutiu, ďalej z Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 5/2008 Delimitácia majetku a záväzkov z organizačnej jednotky Správa účelových zariadení na generálne riaditeľstvo a z Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 6/2008 Zrušenie organizačnej jednotky Správa účelových zariadení. Námietky žalobkyne uvedené v jej odvolaní, týkajúce sa predložených listinných dôkazov odvolací súd posúdil ako nedôvodné, keď postup v rámci ktorého boli uvedené rozhodnutia vydané, bol predmetom šetrenia Inšpektorátu práce a v tomto konaní, predmetom ktorého je nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, nemožno skúmať správnosť riadiacich organizačných noriem a individuálnych riadiacich aktov vydaných zamestnávateľom v rámci jeho riadiacej činnosti; možno skúmať len vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z ust. § 9 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce vyplýva okrem iného, že aj iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. 14. V danom prípade podľa predloženého Organizačného poriadku žalovaného v 1. rade vzťah predstavenstva ako štatutárneho orgánu spoločnosti a výkonného manažmentu upravuje čl. 4 bod 4.3 Organizačného poriadku, z ktorého vyplýva, že predstavenstvo menuje a odvoláva generálneho riaditeľa akciovej spoločnosti a rozhodnutia týkajúce sa riadenia bežnej činnosti spoločnosti, ktoré v súlade s Obchodným zákonníkom a Stanovami akciovej spoločnosti nepodliehajú schváleniu, resp. prerokovaniu v predstavenstve, Dozornej rade alebo na Valnom zhromaždení, deleguje predstavenstvo generálnemu riaditeľovi, alebo ním povereným zamestnancom spoločnosti a generálny riaditeľ je splnomocnený v rozsahu právomoci vymedzenej predstavenstvom zaväzovať spoločnosť a rokovať v mene spoločnosti s odborovými organizáciami. 15. Predloženými listinnými dôkazmi tak bolo v konaní nepochybne preukázané, že došlo k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce, s účinnosťou od 01.04.2008, a preto nie je dôvodná ani žaloba žalobkyne v časti uplatnenia náhrady mzdy proti žalovanému v 1. rade za obdobie od 01.08.2008, keďže jej pracovnoprávny vzťah prešiel na žalovaného v 2. rade. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí boli úspešní v odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania priznal. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).