Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/361/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208214601 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1208214601.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: KASINVEST spol. s r.o., Bělá 1005, Jablunkov, Česká republika, IČO: 62 364 197, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Verešom, Andreja Kmeťa 18, Žilina, proti žalovanému: TRANSPETROL, a.s., Šumavská 38, Bratislava, IČO: 31 341 977, zastúpenému advokátom JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19, Bratislava, o zaplatenie 33.105,07 EUR, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 25Cb/57/2009 - 116 zo dňa 24. februára 2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 25Cb/57/2009 - 116 zo dňa 24. februára 2011 v napadnutej časti, týkajúcej sa sumy 16.851,39 EUR a súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 33.105,07 EUR predstavujúcej úrok z omeškania vyfakturovaný faktúrou č. XXXXXX E. X. XX. F. XXXX za 1.440 dní omeškania so zaplatením faktúry Č.. XXXXXX na sumu 2.374.579,20 Sk v sadzbe 10,5 % p. a. a súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 4.663,71 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu zamietol s poukazom na § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1 a § 397 Obch. zák. a premlčanie pohľadávky žalobcu, nakoľko mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že sa pohľadávka žalobcu stala splatnou 30. júla 2002 v zmysle § 14 ods. 1, písm. g) zák. č. 328/1991 Zb., kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3K 260/01 zo dňa 30. júla 2002, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu - Hydrostav a.s. Bratislava, od osobitného správcu Ing. Antona R., od ktorého žalobca získal pohľadávku na základe zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27. apríla 2006 a žaloba bola podaná na súd až 17. júla 2008, teda po uplynutí zákonom stanovenej štvorročnej premlčacej lehoty. V odôvodnení ďalej vyslovil názor, že zaplatenie istiny 2.374.579,20 Sk, ktorej sa vyúčtovaný úrok z omeškania týka, dňa 29. januára 2008 nemalo za následok začatie plynutia novej premlčacej lehoty, nakoľko zaplatenie dlhu má účinky uznania iba v prípade nepremlčaného záväzku a to s poukazom na ustanovenia § 323 ods. 2, § 407 ods. 1, 2 a 3 Obch. zák. a v danom prípade bola istina už dňa 29. januára 2008 premlčaná. Výrok týkajúci sa náhrady trov odôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a vznik trov na súdnom poplatku za odpor v sume 1.986,25 EUR a právnom zastúpení v sume 2.677,46 EUR. Proti časti tohto rozsudku, týkajúcej sa zaplatenia sumy 16.851,39 EUR, týkajúcej sa úroku z omeškania v sadzbe 10,5 % za obdobie od 17. júla 2004 do 30. júla 2006, teda za 733 dní omeškania, podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc ho zmeniť a v tejto časti žalobe vyhovieť, vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, keď sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, podľa ktorého nárok na úroky z omeškania vzniká jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitá v omeškaní a následne v tomto zmysle posúdil aj premlčanie žalobcom uplatneného nároku. Vyslovil názor, že nárok na úroky z omeškania v zmysle Obchodného zákonníka vzniká denne vo viazanosti na omeškanie dlžníka, t. j. na porušenie jeho povinnosti plniť záväzok včas, úroky z omeškania dospievajú po častiach a počiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih splatnosti jednotlivých splatných častí týchto svojím charakterom opakujúcich sa plnení. Na podporu tohto názoru poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. mája 2000 sp. zn. 4Obo 319/99, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26. apríla 2006 sp. zn. 32Odo 466/2004. Ďalej vyslovil názor, že špecifický vzťah medzi istinou a úrokom z omeškania pripomínajúci akcesoritu sa týka výlučne vzniku práva na úroky z omeškania, ktorá sa však následne oddelí a trvá ako samostatná pohľadávka, o čom svedčí aj možnosť voľnej dispozície veriteľa tak s istinou ako i s príslušenstvom a aj prípustnosť samostatného súdneho uplatnenia daného práva nezávisle na zaplatení istiny. Tento názor potvrdzuje aj stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 1999 sp. zn. Obpj 2/99. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na niektoré z veľkého množstva súdnych rozhodnutí, ktoré svedčia v prospech jeho argumentácie, pokiaľ ide o premlčanie úrokov z omeškania. Opätovne však uviedol, že základným dôvodom, pre ktorý žiada žalobu zamietnuť, je skutočnosť, že pohľadávka, úroky z ktorej boli žalobcom žalobou uplatnené, v čase postúpenia neexistovala, a teda žalobcovi ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z jej neskorého zaplatenia. V čase vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti Hydrostav totiž neexistovala žiadna pohľadávka spoločnosti Hydrostav voči spoločnosti Transpetrol Tranzit na doplatenie ceny za vykonanie diela, ktorá by sa v zmysle § 14 ods. 1, písm. g) zák. č. 328/1991 Zb. mohla stať splatnou vyhlásením konkurzu, pretože takáto pohľadávka mohla vzniknúť až splnením niektorej z podmienok stanovených v čl. IV ods. 9 zmluvy o dielo. Podľa tohto článku zmluvy pohľadávka na doplatenie 2.374.579,20 Sk mohla najskôr vzniknúť až uplynutím záručnej doby, t. j. dňa 15. októbra 2006, avšak k jej postúpeniu na žalobcu zo strany osobitného správcu spoločnosti Hydrostav došlo už dňa 27. apríla 2006, čím došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, čo predstavuje absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. len v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 16.851,39 EUR a súvisiacom výroku o náhrade trov konania a dospel k záveru, že rozsudok nie je v napadnutej časti vecne správny, keď súd prvého stupňa posúdiac vec nesprávne po právnej stránke nezistil dostatočne skutkový stav. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že je založený výlučne na skutočnosti, že právo na uplatnené úroky z omeškania je premlčané. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že povinnosť platiť úrok z omeškania môže trvať dlhšie než trvá záväzok hlavný, v danom prípade záväzok na doplatenie ceny diela na základe zmluvy o dielo Č.. XXXX-XXXX/X - XX - X.. F. E. X. XX. M. XXXX v sume 78.821,59 EUR (2.374.579,20 Sk), aj keď v danom prípade márne uplynutie premlčacej lehoty istiny v spojení s neuplatnením práva nespôsobuje jej zánik, ale len oslabenie, spočívajúce v jej nevymáhateľnosti na súde po úspešnom vznesení námietky premlčania. Ak by totiž žalobca mal právo na zaplatenie úroku z omeškania aj za obdobie nasledujúce po premlčaní práva na doplatenie ceny za dielo, prakticky by to znamenalo, že žalovaný by bol nútený zaplatiť napriek premlčaniu samotnú istinu, pretože v opačnom prípade by úrok z omeškania naďalej narastal. So zreteľom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že po dni premlčania samotnej istiny nemá žalobca na úrok z omeškania právo. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom odvolateľa, že nárok na úrok z omeškania narastá každým dňom omeškania, a že počiatok plynutia premlčacej lehoty je viazaný na okamih splatnosti jednotlivých častí týchto svojím charakterom opakujúcich sa plnení. Preto podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi za splnenia ďalších zákonných podmienok patrí právo na úrok z omeškania, ktoré bolo v zmysle § 397 Obch. zák. uplatnené podaním žaloby dňa 17. júla 2008 včas, t. j. v štvorročnej premlčacej lehote. Ak sa teda samotná pohľadávka stala splatnou dňa 30. júla 2002, žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania dňa 31. júla 2002, a to do dňa premlčania samotnej pohľadávky, t. j. 30. júla 2006. V zákonom stanovenej lehote bolo potom podľa názoru odvolacieho súdu včas uplatnené právo na úrok z omeškania od 17. júla 2004 do 30. júla 2006 tak, ako to uvádza aj odvolateľ vo svojom odvolaní. Nakoľko sa súd prvého stupňa zaoberal výlučne otázkou premlčania a nezameral dokazovanie na dôvodnosť žalobcom uplatnenej sadzby úroku z omeškania a predovšetkým na námietku aktívnej legitimácie žalobcu v súvislosti s existenciou samotnej pohľadávky, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvého stupňa povinný doplniť dokazovanie naznačeným smerom, na základe jeho výsledkov vo veci opätovne rozhodnúť a tiež rozhodnúť podľa § 224 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.