Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/21/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209222749 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1209222749.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľky: E.. S. G., Q. T. U. Ú. XX, T., zast. JUDr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, so sídlom Národného oslobodenia č. 25, Bernolákovo, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 35.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 15C/256/2009-146 zo dňa 08.10.2010 rozhodol r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa svojím rozsudkom, č.k.: 15C/256/2009 zo dňa 08.10.2010 zamietol návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- € s príslušenstvom, pričom odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti navrhovateľke. Návrhom vo veci samej sa navrhovateľka domáhala, aby súd zaviazal odporcu na úhradu náhrady škody s príslušenstvom vo výške 35.000,- Eur. Návrh odôvodnila tým, že sa ako poškodená stala účastníčkou trestného konania vo veci podvodu pri kúpe bytu, kedy jej protiprávnym konaním I.. S. bola spôsobená škoda 1.000.000,- Sk. Škoda spôsobená trestným činom jej nebola nahradená a ani po ôsmich rokoch od oznámenia trestného činu v roku 2001 nedospela do štádia rozhodnutia súdom. Škoda uplatnená v konaní o náhradu škody voči odporcovi mala byť spôsobená nemateriálnou ujmou, spočívajúcou v pocitoch neistoty, krivdy, poníženia, stave beznádeje, bezmocnosti, strate domova a spoločenského postavenia, ktoré boli vyvolané tým, že trestné konanie v trestnej veci podvodu pri kúpe bytu vedenej na Okresnom úrade vyšetrovania PZ Bratislava II pod Č.:Z.-XXX/XXXX, postúpenej na Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II pod Č.: Z.-XXX/XXXX, nebolo vedené zákonným spôsobom. Podľa názoru navrhovateľky sa orgány činné v trestnom konaní dopustili nesprávneho postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Za nesprávny úradný postup sa považujú aj zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžka konania, nebola spôsobená skutkovou či právnou zložitosťou veci, potrebou rozsiahleho dokazovania či počtom obvinených osôb. Navrhovateľka mala za to, že dĺžka trestného konania, v ktorom si ako poškodená uplatnila nárok na náhradu škody bola nezlučiteľná s požiadavkou primeranej lehoty. Navrhovateľka preto žiadala, aby súd prvého stupňa vyslovil, že konaním vyššie uvedených orgánov bolo porušené jej právo na prejednanie veci bez prieťahov, na účinnú ochranu pred trestnými činmi a na účinnú ochranu majetku. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zaujal názor, že vzhľadom na to, že o občianskom práve navrhovateľky na náhradu škody v sume 1.000.000,- Sk už bolo právoplatne rozhodnuté skôr, ako si tú istú náhradu škody uplatnila v trestnom konaní ako poškodená, takýto návrh už podať nemohla. Náhrada škody sa neprerokovávala ani sa nemohla prerokovať ako „vec poškodenej“. Súd prvého stupňa zaujal názor, že ak si poškodený uplatní v trestnom konaní nárok na náhradu škody a o tomto nároku už bolo skôr právoplatne rozhodnuté v občianskom súdnom konaní, dá sa to považovať za zneužitie práva (neznalosť zákona neospravedlňuje), ktoré nemôže požívať právnu ochranu a nemôže sa na ňom založiť iné právo. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v rozhodnutí vo veci P. I. P. proti SR, podľa ktorého „vecou“ poškodeného (rozumie sa vecou prejednávanou v trestnom konaní) je nárok na náhradu škody. Z toho vyplýva, že ak poškodený v trestnom konaní nárok na náhradu škody neuplatňuje alebo už nemôže uplatňovať, nejde v tomto konaní o „jeho vec“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy a tiež na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva obsahujúci právo na konanie v primeranej lehote, ktorý je na poškodeného aplikovateľný len vtedy, ak poškodený uplatňuje v tomto konaní nárok na náhradu škody, a to vzhľadom na to, že sa rozhoduje o jeho občianskom práve v zmysle Dohovoru. Súd prvého stupňa ďalej skonštatoval, že poškodený, ktorý v trestnom konaní neuplatňuje nárok na náhradu škody alebo neprípustne uplatňuje nárok na náhradu škody, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní, nie je subjektom práva, aby sa takéto konanie uskutočnilo bez prieťahov a návrh navrhovateľky zamietol. Ďalšie dokazovanie nevykonal, nakoľko ho mal za nadbytočné. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 194/2010-69 zo dňa 30.09.2010, v ktorom okrem iného rozhodol, že Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava II, zast. Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave, v konaní vedenom pod Č.: Z.: XXX/XX porušilo základné právo E.. S. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal navrhovateľke primerané finančné zadosťučinenie spolu 5.000,- Eur. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I 351/08 záverom skonštatoval, že v súdnom konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn.: 15C/256/2009 vznikla prekážka veci rozhodnutej, čo je neodstrániteľnou podmienkou konania. Súd je však podľa § 156 ods. 4 O.s.p. vyhláseným rozsudkom viazaný a tento nemôže meniť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešný odporca si však v konaní náhradu trov neuplatnil, žiadne trovy mu v konaní nevznikli a preto mu súd náhradu trov konania proti navrhovateľke nepriznal. Rozhodnutie súdu prvého stupňa napadla prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 13.12.2010 odvolaním navrhovateľka. V podanom odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dualitu práv a postavenia poškodeného v trestnom konaní. Poškodený má skutočne ústavné právo na prerokovanie veci bez prieťahov iba vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na náhradu škody, t.j. v tzv. adhéznom konaní. Poškodený však je subjektom trestného konania, v línii trestného konania už nemá ústavné právo na prerokovanie veci bez prieťahov, má však všetky práva, ktoré prináležia subjektom trestného konania. Nič však nebráni tomu, aby Trestný poriadok priznal procesné práva nad rámec práv ústavných. Nie každé zákonné právo totiž musí byť konkretizáciou práva ústavného, v slovenskom právnom poriadku existuje množstvo zákonných práv, ktoré nemajú primárne ústavnoprávny rozmer. Navrhovateľka však mala zákonné práva prináležiace každému subjektu trestného konania, ktorých rozsah je širší, než rozsah práv ústavných. Zákonné práva síce nezriedka sú konkretizáciou práv ústavných, neznamená to však, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy má a môže zákonné práva redukovať výlučne na ich ústavnoprávny rozsah. Navrhovateľka ďalej argumentovala tým, že ako poškodená mala v konaní postavenie subjektu trestného konania a z tohto postavenia jej vyplývalo právo, aby bolo vyšetrovanie ukončené v lehote podľa § 209 ods. 2 TP. Obvinenie bolo vznesené dňa 11.11.2004, zákonná lehota na ukončenie vyšetrovania teda uplynula dňa 11.03.2005, pričom bola prekročená 10 násobne. Práve v dôsledku prekročenia lehoty na skončenie vyšetrovania navrhovateľka utrpela ujmu na práve účastníka trestného konania na skončenie vyšetrovania v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu navrhovateľky vyhovie, vysloví porušenie jej práv a prizná jej uplatnenú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo aby zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil ho na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca podaním doručeným súdu dňa 10.01.2011. V podanom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej. Súčasne vyjadril nesúhlas s tvrdením navrhovateľky, podľa ktorej rozsudok súdu prvého stupňa bol založený na redukcii práv priznaných poškodenému Trestným poriadkom. Uviedol, že zákonné lehoty na uskutočnenie vyšetrovania určené Trestným poriadkom predstavujú len konkretizáciu práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov priznaných ÚSR. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že nebolo porušené právo navrhovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko daná vec nie je de iure vecou navrhovateľky. Poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané odopretie žiadneho iného práva navrhovateľky ako ani existencia nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s dĺžkou trestného konania. Vzhľadom na uvedené odporca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľka svojím podaním označeným ako doplnenie dôkazov, doručeným odvolaciemu dňa 31.10.2011 predložila na CD nosiči nahrávku televíznej relácie odvysielanej dňa 27.06.2011, ktorá mala vypovedať o situácii, v ktorej sa ocitla z dôvodu, že jej nebola efektívne poskytnutá ochrana zo strany štátnych orgánov. Odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30.06.2004 (ďalej aj „zákon č. 58/1969 Zb.“) štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.“) účinného od 01.07.2004 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 27 ods. 1 cit. zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa § 27 ods. 2 cit. zákona zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej aj „TP“) každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 46 ods. 1 veta prvá TP poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Podľa § 46 ods. 3 TP poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa § 46 ods. 4 TP návrh podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom konaní. Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „európsky dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliadne súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1O.s.p. veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka dňa 12.03.2001 podala na Okresnej prokuratúre Bratislava I trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného čin podvodu na I.. S.. Dňa 1. apríla 2001 ústne podala trestné oznámenie na I.. S. a M. S. pre nevpustenie do bytu, vyhrážanie zabitím na Obv. Odd. PZ Staré mesto - Západ. V ďalšom navrhovateľka podrobne popísala priebeh prípravného konania, ktoré skončilo 11. júna 2008, keď Okresná prokuratúra II podala vo veci obžalobu na obvinených I.. S. I. E.. S., vedenú pod č.k. 2Pv 1767/02. Vec bola následne z dôvodu nepríslušnosti postúpená na Okresný súd Bratislava I, kde je vedená pod sp. zn. 3T/77/2009 a ku dňu vydaniu rozhodnutia súdu prvého stupňa nebola skončená. Navrhovateľka si dňa 18.12.2002 v rámci výsluchu vykonaného v predmetnej trestnej veci vykonanej vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II, Č.: Z.-XXX/XXXX B. uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 1.000.000,- Sk podľa § 43 ods. 1, ods. 2 zákona č. 141/1961 o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok). Návrh vo veci samej odôvodnila tým, že vzhľadom na dĺžku trestného konania, v ktorom si ako poškodená uplatnila nárok na náhradu škody táto je nezlučiteľná s požiadavkou primeranej lehoty. Ďalej mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka sa náhrady škody voči I.. S. domáhala tiež v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I., a to v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, iniciovaným I.. S.. V predmetnom konaní podala navrhovateľka vzájomný návrh, na základe ktorého bol dňa 27.05.2002 vydaný rozsudok, na základe ktorého mala A. S. navrhovateľke vrátiť nezákonné obohatenie. Výkon rozhodnutia súdu navrhovateľka dňa 01.08.2002 začala uplatňovať v exekučnom konaní, sp. zn. 1Er 1842/2002. Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06). Vzhľadom na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala navrhovateľke vzniknúť trestným činom podvodu odvolací súd poukazuje na vzťah medzi občianskoprávnym a trestným konaním, kedy v zmysle zákonnej úpravy (§ 46 ods. 4 TP) a konštantnej judikatúry, ak sa o nároku na náhradu škody rozhodlo v občianskoprávnom konaní alebo inom príslušnom konaní, nemožno ho uplatniť v trestnom konaní. Takým rozhodnutím treba rozumieť aj rozhodnutie, ktoré dosiaľ nie je právoplatné. Účelom totiž je, aby sa o nároku na náhradu škody urýchlene rozhodlo. Ak sa tak už stalo, hoci aj neprávoplatným rozhodnutím, tento účel sa splnil, a preto poškodený nemôže urobiť návrh, aby sa o jeho nároku na náhradu škody znovu rozhodlo v trestnom konaní (R III/1962). Je teda zrejmé, že účelom postavenia poškodeného v trestnom konaní je dosiahnutie uspokojenia spôsobenej škody, či už v trestnom alebo občianskom súdnom konaní. Je nesporné, že rozhodnutím súdu bolo navrhovateľke priznané právo na vydanie nezákonného obohatenia obžalovanej I.. S. (náhrada škody). Je pritom irelevantné, či k uspokojeniu navrhovateľky skutočne došlo, či už dobrovoľným plnením alebo na základe núteného výkonu súdneho rozhodnutia voči povinnej. Predpokladom splnenia podmienky prekážky rozhodnutej veci res iudicata je splnenie formálneho predpokladu, a to vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré má odvolací súd za preukázané. Z hľadiska uplatňovania nárokov navrhovateľky v trestnom konaní odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 26. 10. 2011, sp. zn. II. ÚS 492/2011-14, podľa ktorého domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe - obžalovanému. Vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia. Obdobne Ústavný súd SR v uznesení I.ÚS 18/06 z 18. januára 2006 skonštatoval, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a teda súčasne podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd poškodeným v rámci trestného konania, je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré je možné za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Odvolací súd v totožne s názorom súdu prvého stupňa poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci P. I. P. proti Slovensku zo dňa 5. júla 2005, v ktorom sa konštatuje, že skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občiansky súd, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich "občianskych práv". Z uvedeného je zrejmé, že poškodený v trestnom konaní sa môže domáhať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pokiaľ je predmetom konania tiež náhrada škody. Pokiaľ však dôjde k vydaniu rozhodnutia, na základe ktorého je poškodený odkázaný na uplatňovanie si náhrady škody v občianskom súdnom konaní, prípadne poškodený sám iniciuje vyriešenie otázky náhrady škody v občianskom konaní, nemá nárok domáhať sa ochrany práv podľa čl. 6 ods. 1 európskeho dohovoru v trestnom konaní. Tomu nasvedčuje koncepcia ustanovení Trestného poriadku, upravujúcich práva poškodeného, kedy sa podľa § 173 ods. 1 doručuje rozsudok len poškodenému, ktorý si v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody. Taktiež trestný poriadok v rámci úpravy vedenia hlavného pojednávania ustanovuje, že ak uplatňuje práva poškodeného osoba, ktorej toto právo zrejme nepatrí, vysloví súd uznesením, že túto osobu ako poškodeného na hlavné pojednávanie nepripúšťa. Týmto spôsobom postupuje aj v prípade ak poškodenému bránia v účasti okolnosti uvedené v § 46 alebo § 47 TP , ktoré upravujú prípad, kedy je o náhrady škody rozhodnuté v občianskom konaní. Poškodený je oprávnený podať odvolanie proti rozsudku len z dôvodu nesprávnosti výroku o náhrade škody. To však nevylučuje skutočnosť, že poškodený má v trestnom konaní ďalšie procesné práva. Zákon č. 58/1969 Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. priznávajú nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým je možno rozumieť aj nevydanie rozhodnutia v zákonnej lehote či zbytočné prieťahy v konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené sa však odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľka vo predmetnom trestnom konaní nie je subjektom práva na to, aby sa trestné konanie uskutočnilo bez zbytočných prieťahov. Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS 194/2010-69 zo dňa 30. septembra 2010, bola navrhovateľke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to postupom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave, v konaní sp. zn. Č.: Z.-XXX/ XXXX, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I, v konaní sp.zn.: 1Pn 2172/01, postupom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II, zastúpeného Krajským riaditeľstvom PZ, v konaní vedenom pod sp. zn.: Č.: Z.-XXX/XXXX, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 1452/06 (2Pv 2498/01, 2Pv 1767/02), postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: 4T/95/2008 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/77/2009. Nemajetková ujma navrhovateľky tak už bola priznaná. Podľa uznesenia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 13/01 zo 14. februára 2001 Ústavný súd SR sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú Ústavou Slovenskej republiky povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 351/08, podľa ktorého prekážka litispendencie vzniká nielen vtedy, ak o tej istej veci prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti, ale aj skorším uplatnením rovnakého návrhu na správnom súde. Ide o uplatnenie právneho princípu ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom). Ak ústavný súd vidí, že o tej istej veci už prebieha iné konanie pred správnym súdom, je povinný začaté konanie zastaviť. Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie existencie prekážky litispendencie nie je stav v čase začatia konania, ale v čase vyhlásenia uznesenia. Z uvedeného vzťahu konania pred všeobecným súdom ako aj pred ústavným súdom má odvolací súd za zrejmé, že dňom vyhlásenia nálezu ÚS SR dňa 30.09.2010, sp. zn. II.ÚS 194/2010-69 vznikla v danom konaní prekážka rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. d) zrušil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 224, § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p.. Odporca mal vo veci plný úspech. Náhradu trov konania si neuplatnil, preto súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.