Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/63/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309206135 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1309206135.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: O.. R. C., D.. XX.XX.XXXX, N. N., F. XX, zastúpená JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, Bratislava, Štefánikova 7, proti odporcovi: Štátny inštitút odborného vzdelávania, IČO: 17314852, Bratislava, Bellová 54/a, zastúpený Advokátskou kanceláriou HPP, s.r.o., Borekova 4, Bratislava, o zaplatenie sumy 2.709,71 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 9C 105/2009-68 zo dňa 30. novembra 2010 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia v sume 142,34 € Advokátskej kancelárii HPP, s.r.o., Borekova 4, Bratislava v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh navrhovateľky o zaplatenie žalovanej sumy titulom odstupného s odkazom na ust. § 76 ods. 1, 2 Zák. práce. Zároveň zaviazal navrhovateľku k povinnosti zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 563,68 € k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi účastníkmi konania bol založený pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 20.8.2007 dal odporca navrhovateľke výpoveď z dôvodu znižovania počtu pracovných miest v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, výpoveď ktorú navrhovateľka prevzala dňa 30.8.2007. Navrhovateľka požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 2.10.2007, nakoľko už nasledujúcim dňom mala uzavretý nový pracovný pomer u nového zamestnávateľa, s čím odporca súhlasil. Predmetným návrhom sa navrhovateľka domáhala od odporcu výplaty odstupného, a to 3-násobku v zmysle § 76 ods. 2 Zák. práce a 1-násobku v zmysle Kolektívnej zmluvy na rok 2007, kedy jej prináleží odstupné z dôvodu, že rozviazala s odporcom pracovný pomer dohodou najneskôr do 2. kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru. Na takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 76 ods. 1 a 2 Zák. práce účinného do 31.8.2007, v dôsledku čoho dospel k záveru, že navrhovateľke nárok na výplatu odstupného nevznikol, nakoľko navrhovateľka nesúhlasila so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby a ustanovenie § 76 ods. 1 Zák. práce neukladá odporcovi povinnosť poskytnúť jej odstupné pri neskoršom skončení pracovného pomeru dohodou. Čo sa týka nároku navrhovateľky na poskytnutie jej ďalšieho odstupného vo výške 1-násobku priemerného mesačného zárobku podľa čl. 25 Kolektívnej zmluvy na rok 2007, článok 25 sa odvoláva na povinnosť zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi okrem obligatórneho dvojmesačného odstupného aj ďalšie odstupné vo výške jedného funkčného platu, ak zamestnanec rozviaže pracovný pomer dohodou najneskôr do konca 2. kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola doručená výpoveď, a to len za predpokladu, že bude so zamestnancom rozviazaný pracovný pomer z dôvodov § 1 a § 3 ods. 2, 3 Zák. č. 195/1991 Z.z. Cit. zák. o odstupnom, poskytovanom pri skončení pracovného pomeru, bol však zrušený v § 255 Zák. práce účinného od 1.4.2002, teda čl. 25 Kolektívnej zmluvy odkazoval na v tom čase neexitujúci zákon, teda nárok navrhovateľke podľa tohto ustanovenia nevznikol. Prvostupňový súd sa tiež stotožnil s tvrdením odporcu, že nárok navrhovateľke podľa kolektívnej zmluvy na výplatu ďalšieho odstupného jej mohol vzniknúť len za predpokladu vzniku nároku na odstupné podľa Zákonníka práce, čo v tomto prípade splnené nebolo. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla navrhovateľka, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru pri výklade ust. § 76 ods. 2 Zák. práce, pretože na navrhovateľku sa nevzťahuje časť vety pred bodkočiarkou ust. § 76 ods. 2 Zák. práce. Navrhovateľka u odporcu pracovala viac ako 5 rokov a preto jej patrilo odstupné najmenej trojnásobku priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu, žiadosti, ktorej je zamestnávateľ povinný vyhovieť. K nesprávnemu právnemu záveru dospel súd prvého stupňa, keď uzatvorenú Kolektívnu zmluvu, v časti ktorej sa navrhovateľka podľa čl. 25 domáhala vyplatenia odstupného, vyhlásil za neplatnú s odkazom na neexistujúci zákon č. 195/1991 Zb. Kolektívna zmluva bola riadne zmluvnými stranami podpísaná a každý právny úkon sa posudzuje podľa obsahu a účelu, ktorý bol mienený. Nie je rozhodujúce, či v danom prípade zmluvné strany použili odkaz na právny predpis, ktorý bol zrušený, ale rozhodujúci je text Kolektívnej zmluvy, ktorý je jasný, určitý a zrozumiteľný. V čl. 25 Kolektívnej zmluvy bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že účastníci, ktorí uzatvorili Kolektívnu zmluvu, mienili zabezpečiť zamestnanca, s ktorým bude rozviazaný pracovný pomer z dôvodov nadbytočnosti, ďalším odstupným. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že čl. 25 Kolektívnej zmluvy je neplatný, mal požadovanú sumu priznať navrhovateľke v zmysle § 192 Zák. práce titulom všeobecnej zodpovednosti pri porušení právnych povinností. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a žiada ho potvrdiť. Odporca dal navrhovateľke výpoveď, avšak ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe vzájomnej dohody, preto nemohol odporca navrhovateľke poskytnúť fakultatívne odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zák. práce účinného do 31.8.2007, keďže takéto odstupné je podmienené tým, že pracovný pomer sa musí skončiť výpoveďou z niektorých dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce. Odporcovi rovnako nevznikla povinnosť poskytnúť navrhovateľke odstupné ani na základe ust. § 76 ods. 2 Zák. práce, nakoľko ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo pred začatím plynutia výpovednej doby, ale až počas plynutia tejto výpovednej doby. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ( tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Podľa § 76 ods. 1 Zák. práce v znení účinnom do 31.8.2007 zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné ak sa pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c). Podľa § 76 ods. 2 Zák.práce zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c); zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť. Skutkový stav zistený súdom prvého stupňa nebol medzi účastníkmi konania sporný. Spornou otázkou bolo posúdenie, či navrhovateľke, vzhľadom na skutkový stav, prináleží odstupné v zmysle § 76 ods. 1, 2 Zák. práce. Odstupné predstavuje jednorazový finančný príspevok, ktorý má zamestnancovi pomôcť preklenúť zložitú sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol bez vlastného pričinenia, že stratil doterajšiu prácu. Zákonodarca inštitútom odstupného sleduje, aby zamestnávateľ kompenzoval zamestnancovi nepriaznivý dôsledok organizačných zmien formou peňažného príspevku za splnenia predpokladov stanovených zákonom. V zmysle citovaných zákonných ustanovení zamestnancovi vznikne nárok na odstupné za splnenia podmienok a to; ak zamestnancovi je daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zák. práce a zamestnanec súhlasí so skončením pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zák. práce pred začatím plynutia výpovednej doby. V súdenej veci dňa 20.8.2007 dal odporca navrhovateľke výpoveď z dôvodu znižovania počtu pracovných miest v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce výpoveď, ktorú navrhovateľka prevzala dňa 30.8.2007. Navrhovateľka požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 2.10.2007, nakoľko už nasledujúcim dňom mala uzavretý nový pracovný pomer u nového zamestnávateľa; teda nie pred začatím plynutia výpovednej doby, ale počas plynutia výpovednej doby, za stavu ktorého nie je možné hodnotiť, že došlo ku splneniu podmienok zákonom predpokladaných pre priznanie odstupného. Argumentácia navrhovateľky, v zmysle ktorej sa na ňou uplatnený nárok mala vzťahovať iba časť prvej vety cit. ustanovenia za bodkočiarkou a nárok na zaplatenie odstupného by jej mal vzniknúť bez ohľadu na podmienky uvedené v časti vety pred bodkočiarkou, je nielen nesprávnou interpretáciou právneho predpisu, ale aj potretím inštitútu odstupného, ako kompenzácie za stratu zamestnania. Časť vety za bodkočiarkou sa systematicky vzťahuje na časť vety pred bodkočiarkou, nie je možné ju oddeliť. Je potrebné súhlasiť s odporcom, že ak by súd pripustil navrhovateľkou prezentovaný výklad cit. ustanovenia, došlo by k absurdnému záveru, že obligatórne odstupné by bol zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý u zamestnávateľa odpracuje viac ako 5 rokov, a to bez ohľadu na to, či s ním zamestnávateľ ukončuje pracovný pomer, alebo či pracovný pomer naďalej trvá. Súd prvého stupňa správne postupoval pri posúdení druhého navrhovateľkou uplatneného žalobného nároku a to priznania odstupného do výšky jedného priemerného mesačného zárobku podľa Kolektívnej zmluvy, keď rovnako považoval tento nárok za nedôvodný. Navrhovateľkou uplatnený nárok má mať právny základ v čl. 25 Kolektívnej zmluvy za rok 2007, v zmysle ktorého zamestnancom, s ktorým bude rozviazaný pracovný pomer z dôvodov uvedených v § 1 a 3 ods. 2 a 3 zák. č. 195/1991 Zb. vyplatí zamestnávateľ okrem obligatórneho dvojmesačného odstupného ďalšie odstupné. Ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe dohody, preto nemohol odporca navrhovateľke poskytnúť fakultatívne odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zák. práce účinného do 31.8.2007, keďže takéto odstupné je podmienené tým, že pracovný pomer sa musí skončiť výpoveďou z niektorých dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce; v dôsledku čoho navrhovateľke nemohol vzniknúť žiaden nárok na zaplatenie odstupného. Bez právneho významu je snaha navrhovateľky spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa prekvalifikovaním nároku na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zák. práce, na náhradu škody podľa ust. § 192 Zák. práce, v zmysle ust. ktorého zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. Pri uplatnení nároku na náhradu škody je navrhovateľka povinná preukázať základné zákonné predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, povinnosť, ktorú si nesplnila. Súd prvého stupňa na náležite zistený skutkový stav aplikoval správne ust. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007 vzhľadom na prechodné záverečné ustanovenie upravené v § 252b Zák. práce, z ktorých vyvodil aj právny záver, že navrhovateľke nevznikol v zmysle cit. ustanovenia nárok na výplatu odstupného, pretože ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou, nesúhlasila so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, ale až počas plynutia výpovednej doby, so záverom ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odkazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p., v dôsledku čoho rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 , § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď odporca cestou svojho právneho zástupcu podal návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 142,34 €, ktoré zaviazal navrhovateľku s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú teda odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.2.2011, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 111,21 € a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 118,62 € (111,21 € + 1 x 7,41 € režijný paušál), pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o sumu 23,72 € (118,62 € x 20 % = 142,34 €). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.