Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/357/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310200144 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310200144.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdy Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: O. C., G. XX.XX.XXXX, K. Z. P.Q., B. M. XXX/XX, zastúpený JUDr. Marekom Morochovičom, advokátom v Bratislave, Krížna 56, proti odporcovi: Palaticky Log s.r.o., IČO: 36 367 958, so sídlom v Bratislave, Pestovateľská 10, zastúpený JUDr. Pavlom Erbenom, advokátom v Bratislave, Nám. SNP 22, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 7C 2/2010-100 zo dňa 11. apríla 2011, v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru s odporcom zo dňa 04.12.2009, doručeného 07.12.2009, náhrady čistej mzdy vo výške 1.460,38 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 11.07.2009 do zaplatenia zo sumy 63,05 €, od 11.08.2009 zo sumy 250,21 eur, od 11.09.2009 zo sumy 287,67 eur, od 11.10.2009 zo sumy 287,67 eur, od 11.11.2009 zo sumy 287,67 eur, od 11.12.2009 zo sumy 284,11 eur, všetko do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti zaplatiť náhradu mzdy brutto vo výške 331,94 eur mesačne od 09.12.2009 do času, keď odporca umožní pokračovať v práci, alebo do skončenia pracovného pomeru. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania uzatvorili dňa 08.12.2008 pracovnú zmluvu na dobu určitú - 1 rok so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiacov (čl. II ods. 1 zmluvy). V čl. II bod 4 pracovnej zmluvy bola zakotvená dohoda účastníkov o tom, že ak minimálne 1 mesiac pred uplynutím pracovného pomeru dohodnutým na dobu určitú nevypovie ani jedna zo zmluvných strán túto pracovnú zmluvu, pracovný pomer naďalej trvá a je dohodnutý na dobu neurčitú. Odporca listom zo dňa 04.12.2009 oznámil navrhovateľovi, že pracovná zmluva z 08.12.2008 na dobu určitú v trvaní 1 roka sa nepredlžuje a posledným dňom u zamestnávateľa bude 08.12.2009, ktoré oznámenie navrhovateľ prevzal dňa 07.12.2009. Listom zo dňa 04.01.2010 oznámil navrhovateľ, že naďalej trvá na pracovnom pomere, žiada prideľovať prácu a vyzval na vyrovnanie peňažných záväzkov, uvedený list odporca prevzal 11.01.2010. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 18 a 71 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, v dôsledku čoho konštatoval, že účastníci uzatvorili pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 08.12.2008, v rámci ktorej právne relevantným spôsobom dojednali skúšobnú dobu v trvaní troch mesiacov, plynúcu od 08.12.2008 do 08.03.2009, ktorá skúšobná doba 3 mesiace riadne prešla ( § 45 ZP ) a pokračoval pracovný pomer na dobu určitú jedného roka v zmysle dohodnutých podmienok v pracovnej zmluve ( čl. II, bod 1, 3 zmluvy ). Po uplynutí jedného roka pracovný pomer zo strany zamestnávateľa nebol predĺžený, nedošlo k jeho obnoveniu, či už na dobu opätovne určitú, resp. neurčitú. Prvostupňový súd vyhodnotil účastníkmi zmluvy dohodnutý bod 4 v čl. II za neplatný a v rozpore so Zákonníkom práce, nakoľko tento právny predpis taxatívne vymenováva (zhora) možnosti skončenia pracovného pomeru ( § 59 ods. 2 ZP ), v danom prípade ide o právnu udalosť, na základe ktorej sa pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončí, t.j. uplynutím dohodnutej doby, ak bol pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa dohodnutú podmienku v čl. II ods. 4 zmluvy, že „ak minimálne 1 mesiac pred uplynutím pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nevypovie ani jedna zo zmluvných strán túto pracovnú zmluvu, pracovný pomer naďalej trvá a je dohodnutý na dobu neurčitú“, vyhodnotil ako neplatnú a v rozpore so zákonom. Vzhľadom na rozhodnutie prvostupňového súdu v časti návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol i návrh v ostatných uplatnených nárokoch, keďže predpokladom pre rozhodovanie súdu o ďalších nárokoch je výrok súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. Rozsudok odvolaním zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ, vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie. Uviedol, že účastníci konania uzatvorili typovú pracovnú zmluvu v zmysle § 18 a § 42 a nasledujúcu Zákonníka práce, ktorá obsahovala podstatné náležitosti, i ďalšie obsahové náležitosti dovolené v § 42 ods. 2 a 4 Zák. práce. V čl. 2 ods. 4 pracovnej zmluvy si dohodli kombinovanú rozväzovaciu a ukladaciu podmienku vo vzťahu k dohode o dĺžke pracovného pomeru, pričom rozväzovaciu podmienku treba vykladať tak, že ak dôjde k splneniu, teda nevypovedanie pracovnej zmluvy jeden mesiac pred uplynutím pracovného pomeru na dobu určitú, má za následok stratu účinnosti dohody o dĺžke pracovného pomeru na dobu určitú podľa čl. 2 ods. 1 pracovnej zmluvy, čím zároveň dôjde k splneniu odkladacej podmienky, teda že nadobudne účinnosť dohoda o tom, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu neurčitú. Dojednanie o možnosti zmeny pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú, sa obsahom ani účelom neprieči Zákonníku práce. V prípade, ak teoreticky by bol správny záver súdu prvého stupňa, že dojednaný v čl. 2 odsek 4 pracovnej zmluvy je neplatné, potom vzhľadom na účastníkmi zamýšľanú spojitosť a vecný súvis s čl. 2 ods. 1 pracovnej zmluvy, sú tieto dojednania neoddeliteľné a preto v prípade neplatnosti jedného dojednania, neplatnosť postihuje aj druhé dojednanie. Ak teda odporca spôsobil neplatnosť dojednania čl. 2 ods. 4 pracovnej zmluvy, nemala byť táto na škodu navrhovateľa. V tom, že ostane v platnosti čl. 2 ods. 1 pracovnej zmluvy, lebo navrhovateľ pri podpise zmluvy chápal dojednanie o dĺžke pracovného pomeru a veril tvrdeniu žalovaného tak, že pracovný pomer sa predĺži na neurčito, ak sa mu nezašle výpoveď jeden mesiac pred skončením dojednanej doby. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a žiada ho potvrdiť. Navrhovateľ bol vyzvaný na nástup do práce, ktorej výzve však navrhovateľ nevyhovel, nakoľko bol v danom čase už zamestnaný u iného zamestnávateľa, z dôvodu ktorého považuje odporca pracovný pomer so zamestnancom za platne skončený. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech, pretože súd prvého zistil náležite skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Skutkový stav zistený súdom prvého stupňa nebol medzi účastníkmi konania sporný. Spornou zostala otázka, či zmluvné dojednanie v čl. 2 bod 4 pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, že „ak minimálne jeden mesiac pred uplynutím pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú, nevypovie ani jedna zo zmluvných strán túto pracovnú zmluvu, pracovný pomer naďalej trvá a je dohodnutý na dobu neurčitú“, je zmluvným v dojednaní priečiacim sa zákonu. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy vychádzajú z myšlienky, že Zákonník práce má zásadnú kogentnú povahu, t.j. účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu uzatvoriť len zmluvy, ktoré sú typovo upravené, alebo sú aspoň predvídané pracovnými predpismi. Zmluvná voľnosť sa uplatní len v prípade, keď to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Kogentná povaha Zákonníka práce vyplýva z ust. § 18 Zák. práce, podľa ktorého je zmluva dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovno-právnych predpisov, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Zákonník práce teda predpokladá uzatvorenie zmlúv „podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov“ a neobsahuje také ustanovenie ako napr. Občiansky zákonník § 51 nepomenované zmluvy, čo tvorí podstatný rozdiel medzi nimi a občianskoprávnymi vzťahmi. V prípade, ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych predpisov neumožňujú odchylnú úpravu vzájomných práv a povinností, treba to, čo týmto predpisom nevyhovuje, považovať za zakázané. Ustanovenie § 71 ods. 1 Zák.práce upravuje, že pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby. V zmysle uvedeného výkladu súd prvého stupňa správne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôraznil kogentnú povahu ustanovení Zákonníka práce, ktoré na daný prípad aj správne aplikoval, keď dospel k záveru, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo riadne uplynutím doby určitej, t.j. 8.12.2009, teda na základe právnej udalosti predpokladanej v § 71 ods. 1 Zák. práce; a zmluvné dojednanie v čl. 2 bod 4 pracovnej zmluvy je zmluvným dojednaním priečiacim sa zákonu. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa (§219 ods. 2 O.s.p.), s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ho potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému odporcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu však odvolací súd nepriznal pre absenciu návrhu na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.