Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/258/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310214767 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310214767.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti o maloleté deti S.: P., nar. XX.XX.XXXX a F., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, deti rodičov: matky V. S., narodenej XX.XX.XXXX, bytom Bojnicka 19, A. a otca J.. P.. J. S., narodeného XX.XX.XXXX, bytom Č. XX, A., o návrhu otca na zmenu zverenia maloletých detí zverením maloletých do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava III, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 28.04.2011, č.k. 38P 345/2010-51, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 )takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III svojim rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. 38P 345/2010-51 zamietol návrh otca na zverenie maloletých detí S.: P., narodenej XX.XX.XXXX a F., narodeného XX.XX.XXXX do striedavej osobnej starostlivosti. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil § 24 ods. 2,4 veta prvá Zákona o rodine, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Podľa názoru súdu prvého stupňa otec v konaní nepreukázal dostatočnú spôsobilosť na vykonávanie osobnej starostlivosti o obe maloleté deti formou striedavej osobnej starostlivosti, a to tak po stránke osobnostnej ako aj vzhľadom na vzájomný vzťah medzi ním a deťmi. Naviac v danom prípade taktiež nemožno hovoriť o záujme maloletých detí, keďže tieto si zverenie do striedavej osobnej starostlivosti vyslovene neprajú. S otcom majú záujem sa stretávať a tráviť s ním čas, ale nechcú v jeho domácnosti tráviť toľko času, koľko trávia v domácnosti matky. Súd prvého stupňa poukázal na to, že odôvodnenie návrhu otca, pozostávajúce z odvolania sa na jeho zákonné právo na striedavú osobnú starostlivosť o maloleté deti je na druhej strane negované skutočnosťou, že otec vyše jedného kalendárneho roka neprejavil žiaden záujem o kontakt s deťmi, a to ani telefonický alebo písomný, pričom obe maloleté deti uviedli, že na styk s otcom boli vždy pripravené a čakali ho. Dal mu do pozornosti, že zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov nie je právom, ktoré súd rodičovi prizná bez ďalšieho, najmä v situácii, keď maloleté deti dlhé časové obdobie žijú v spoločnej domácnosti len s jedným zo svojich rodičov, pričom druhý neudržiava s deťmi žiaden kontakt. Súd musí skúmať podmienky na strane rodiča dožadujúceho sa zverenia detí do striedavej osobnej starostlivosti a jeho spôsobilosť vykonávať takýto druh starostlivosti, pričom podmienky na zverenie detí do tejto formy starostlivosti musia byť splnené kumulatívne a okrem záujmu rodiča tu musí byť preukázaný záujem maloletého dieťaťa, spôsobilosť rodiča vychovávať dieťa a lepšie zaistenie potrieb dieťaťa. Prvostupňový súd apeloval na otca maloletých, aby začal opätovne budovať svoj vzťah s maloletými deťmi P. a F., využíval možnosti styku s nimi, udržiaval s nimi telefonický, či písomný kontakt tak, aby došlo k obnoveniu narušených väzieb medzi ním a oboma maloletými deťmi. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozdielne správanie sa zákonnej sudkyne v priebehu konania, keď na 11CoP 258/11-99 prvom pojednávaní za prítomnosti zástupkyne okresnej prokuratúry sa správala príslušne k svojmu povolaniu a vypočula si argumenty oboch strán, upozornila matku na jej povinnosť informovať ho o zdravotnom stave a študijných výsledkoch maloletých, ktorú povinnosť matka však napriek tomu stále ignoruje. Na druhom pojednávaní, už bez prítomnosti zástupkyne okresnej prokuratúry sa postoj zákonnej sudkyne radikálne zmenil, správala sa pseudonezávisle a svojvoľne a osobovala si právo skreslene a neobjektívne vysvetľovať zákon o striedavej osobnej starostlivosti. Navyše zákonná sudkyňa od začiatku ignorovala návrhy na vyšetrenie maloletých súdnym znalcom- detským psychológom, a pri rozhodovaní sa tak opierala len o neodborné stanoviská zaujatých kolíznych opatrovníčok, matky maloletých a zmanipulovaných a psychicky zdeptaných maloletých detí. Uviedol, že prideľovanie konaní ohľadom starostlivosti o maloleté deti S. stále tomu istému sudcovi sa dá taktiež považovať za porušenie Ústavy SR, konkrétne práva na spravodlivý súdny proces. Vyslovil názor, že súdy by nemali skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa, ale mali by rozhodovať o tom, že štandardom pri schopnosti a záujme oboch rodičov o dieťa je zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a len vo výnimočných prípadoch nie. Takúto výnimočnosť a dôvod, pre ktorý nezveril maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by mali súdy skúmať, a takéto dôvody by sa museli preukázať. Poukázal na to, že rodičovská spôsobilosť mu vznikla zo zákona narodením dieťaťa, a to bez znaleckých posudkov a bez osobitných posudzovaní vzťahu dieťaťa k obidvom rodičom, citovým väzbám, vývinovým potrebám a stabilite výchovného prostredia. Uviedol, že existujúci právny status rodičovských práv a povinností deklaruje, že keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, automaticky sa predpokladá rodičovská neschopnosť druhého rodiča- prevažne otca v starostlivosti o maloleté dieťa, o čom svedčia rozsudky súdov upravujúce styk otca k maloletým deťom. Mal za to, že striedavá starostlivosť chráni záujem zachovať dieťaťu oboch rodičov a umožňuje súdom rozhodnúť v ich záujme- zachovať im aspoň rekonštruovanú rodinu v prípadoch, keď došlo k rozchodu alebo rozvodu rodičov. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletých. Ohľadom informovania otca maloletých o ich zdravotnom stave a študijných výsledkoch uviedla, že otec maloletých ju telefonicky, či písomne nikdy nepožiadal o poskytnutie informácií, poukázala tiež na jeho možnosť informovať sa o študijných výsledkoch maloletých formou rodičovského združenia alebo osobne v škole, čo však doposiaľ otec nikdy nespravil. K námietkam otca týkajúcich sa správania zákonnej sudkyne uviedla, že postoj sudkyne na druhom pojednávaní sa vo vzťahu k účastníkom nezmenil, nijakým spôsobom neporušovala základné ľudské práva otca a objektívne vysvetľovala zákon o striedavej starostlivosti. Uviedla, že na základe psychologického vyšetrenia detským psychológom im bolo odporučené, aby maloletému F. bolo zabezpečené pokojné a nestresové prostredie, nakoľko nové sociálne situácie, ktoré sa budú vymykať jeho stereotypom sú pre neho záťažové, rýchlo a silno ho vyčerpávajú a môžu v ňom vyvolať neočakávané reakcie. Podotkla, že F. už XX rokov nezmenil sociálne prostredie a pocit stereotypu by v inom sociálnom prostredí nebol zachovaný, pričom zdôraznila, že otec maloletých od januára XXXX svoje deti nenavštevuje, ani s nimi netelefonuje, naopak im posiela SMS správy, ktorými ich uráža. Takéto správanie otca k maloletým deťom nasvedčuje, že si vzájomný vzťah s nimi neupevňuje, naopak ich privádza k neznášanlivosti a k odporu k nemu. Z daného správania sa otca ako aj z úsudku detského psychológa vyplýva, že u maloletých dominujú negatívne vzťahové hodnotenia vo vzťahu k ich otcovi. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny právny záver, svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, pričom s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa plne stotožnil aj odvolací súd. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho doplnenie odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 24 ods. 2 Zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby 11CoP 258/11-100 dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že predpokladmi na rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti, ktoré musia byť kumulatívne (súčasne) splnené, sú jednoznačný záujem dieťaťa na zverení do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, spôsobilosť rodičov vychovávať dieťa, záujem obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa( to že obidvaja rodičia chcú mať dieťa u seba) a súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov nesmie byť ústupkom ich vzájomnej rivality, ale vyjadrením kvalitného a pozitívneho vzťahu oboch rodičov k dieťaťu a takého istého vzťahu dieťaťa k obom rodičom. Takáto forma výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu má byť odrazom predpokladu spoločnej zodpovednosti za ďalší vývoj dieťaťa, ako aj vôle dieťaťa udržovať stály a častý kontakt s oboma svojimi rodičmi takouto formou starostlivosti. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Vychádzajúc z právnej teórie je potrebné chápať záujem dieťaťa čo najextenzívnejšie. Záujmom dieťaťa je potom predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania, rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky na zverenie maloletých detí S.: F., nar. XX.XX.XXXX a P., nar. XX.XX.XXXX do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to s poukazom na záujem maloletých detí. Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že v súčasnosti sú vzťahy medzi otcom a jeho deťmi do značnej miery narušené, a to najmä vinou otca, ktorý nevyužíva stanovenú možnosť styku so svojimi deťmi a ani ich nijakým iným spôsobom nekontaktuje. Z vyjadrenia oboch maloletých jednoznačne vyplýva, že so zverením do striedavej osobnej starostlivosti nesúhlasia, s otcom sa chcú však stretávať, ale ich prianím je ostať vo výchovnom prostredí matky. V neposlednom rade otec v priebehu konania nijakým spôsobom nepreukázal, že je spôsobilý vychovávať svoje deti formou striedavej osobnej starostlivosti. Skutočnosť, že so svojimi maloletými deťmi nebol od roku XXXX a ani ich nijako nekontaktoval svedčia skôr o opaku. V tejto súvislosti odvolací súd dáva otcovi do pozornosti, že náležitá výchova detí nie je iba právom rodiča, ale aj jeho povinnosťou, ktorú rodič nemôže vykonávať podľa svojej ľubovôle, ale tak, aby bola v čo najväčšom záujme detí. Pokiaľ otec vo svojom odvolaní poukazoval na to, že v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa musia členské štáty Dohovoru rešpektovať právo dieťaťa , ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelný osobný kontakt s oboma rodičmi, odvolací súd dáva otcovi do pozornosti, že absencia jeho kontaktu s maloletými deťmi je jeho vlastným rozhodnutím a nie vinou súdu, keďže o súdom upravený styk s maloletým F. a maloletou P. od roku XXXX neprejavuje záujem, ani svoje deti nijakým iným spôsobom nekontaktuje. V súvislosti s námietkou otca, že v konaní nebolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom posúdenia vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na vek maloletých detí (maloletý F. má XX rokov a maloletá P. má XX,X roka) a ich vyjadrený jednoznačný nesúhlas so zverením do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by znalecké dokazovanie nesplnilo svoj účel. Obe maloleté deti sú už 11CoP 258/11-101 vo veku, kedy na základe ich rozumovej vyspelosti dokážu aj samé prejaviť svoj relevantný názor ako aj svoju vôľu ohľadom výchovného prostredia, v ktorom chcú vyrastať. ( § 43 Zák. o rodine, § 100 ods. 3 O.s.p. a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa ) Pokiaľ otec namietal postup zákonnej sudkyne, odvolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali zákonnosť a nestrannosť postupu a rozhodovania zákonnej sudkyne vo veci a takýto záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že zákonná sudkyňa nerozhodla podľa želaní a predstáv otca. Za nedôvodnú odvolací súd považoval aj otcom namietanú skutočnosť, že návrhy konaní ohľadom starostlivosti o maloleté deti S. sú stále prideľované tomu istému sudcovi, čo je možné vyhodnotiť ako porušenie Ústavy SR, konkrétne práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010). Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy teda zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. V danom prípade v zmysle bodu 1 Spoločných zásad pre trestnoprávny, občianskoprávny a obchodnoprávny úsek rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2010 zákonným sudcom je sudca, ktorému bola vec /t.j. žaloba, obžaloba, návrh/ pridelená náhodným výberom, ktorý vykonáva generátor programu „PODATEĽŇA - REGISTRE„ s maximálnym rozdielom spisov v súdnych oddeleniach, stanovených rozvrhom práce. V súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava III na rok XXXX bola zákonnou sudkyňou v oddelení 38P v konaniach starostlivosti súdu o maloletých, do ktorého oddelenia bol návrh otca týkajúci sa zverenia maloletých do striedavej osobnej starostlivosti náhodným výberom pridelený, Q.. D. V.. Záverom odvolací súd apeluje na otca, aby sa predovšetkým on sám pokúsil svojím konaním o obnovenie naštrbeného vzťahu so svojimi maloletými deťmi. Výkonom rodičovských práv a povinností je aj súdom stanovená realizácia styku s maloletými deťmi, ktorá mu dáva priestor na to, aby mohol realizovať tak svoje rodičovské práva ako i povinnosti a na výchove maloletých sa tak podieľať. Pokiaľ si otec uvedomí svoju rodičovskú zodpovednosť a povinnosti ktoré z nej vyplývajú, nič nebráni tomu, aby sa vzťahy medzi ním a jeho deťmi upravili, čo je napokon želaním aj jeho maloletých detí F. a P.. S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého je vecne správny a keďže otec v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.