Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/449/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404115926 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1404115926.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci žalobcu: D. J. K., K. A.. Č. XX, J., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., IČO: 36 863 971, Lamačská cesta č. 3, Bratislava, proti žalovanému: D. J. K. J. W.., IČO: XXX XXX, G. Č.. X, J., zastúpeného advokátom: JUDr. Jozef Drvár, Belinského ul. č. 16, Bratislava, o zaplatenie istiny 3.705,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1. júna 2011, č. k. 8C 353/2004-218, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 178,46 eur, na účet žalobcu vedený v P. J., S..D.., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 3.705,- eur so 17,6% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 02.11.2001, do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 8a ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov a vecne tým, že vo vzťahu k existencii dlhu a k výške uplatnenej sumy dospel k záveru, že žalobcom tvrdená výška zostatku ku dňu ukončenia výkonu správy bola opodstatnená s poukazom na obsah uznania dlhu zo dňa 08.10.2001, ktorý posúdil ako platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, keď sa nestotožnil s obranou žalovaného, že toto uznanie dlhu nie je relevantné a ide o neplatný právny úkon, keďže bolo vystavené až dňa 08.10.2001 a osvedčuje výšku dlhu k 31.12.2000, keďže túto okolnosť pre posúdenie tohto právneho úkonu posúdil ako bezvýznamnú, nakoľko predmetom uznania zo strany žalovaného nebolo uznanie dlhu vo výške 226.005,45,- Sk ku dňu 08.10.2001, ale uznanie dlhu v tejto výške ku dňu 31.12.2000. Poukázal na skutočnosť, že za takýchto okolností aj prípadné prírastky, či úbytky vo fonde údržby a opráv medzi dňom 31.12.2000 a 08.10.2001, nie sú relevantné a nemajú žiadny vplyv na uvedený právny úkon, nakoľko samotné uznanie dlhu nebolo dostatočné pre ustálenie výšky neprevedeného zostatku peňažných prostriedkov, ktorú ustálil v spojení s potvrdením zo dňa 15.03.2002 a v spojení s tabuľkovým vyčíslením zostatkov podpísaným dňa 12.03.2003 W.. Č. S. W.. N., a až na základe týchto skutočností dospel k záveru o preukázanej výške zostatku fondu, ktorý bol žalovaný povinný vyplatiť (previesť) žalobcovi, ako novému správcovi vo výške žalovanej istiny. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a vecne omeškaním žalovaného so zaplatením dlžnej sumy prvým dňom po márnom uplynutí 30 dňovej lehoty v zmysle § 8a zákona o vlastníctve bytov, ktoré pretrváva aj v súčasnosti. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom žalobcu v konaní, ktoré mu priznal právo na náhradu trov pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a z trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď námietky žalovaného neboli prvostupňovým súdom akceptované a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh žalobcu zamietnuť. Odvolateľ uviedol, že vykonaným dokazovaním a vyhodnotením jeho výsledkov súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru, že žalovaný je dlžný vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na N. A.. Č.. X S. XX E. J. (ďalej len „ vlastníci“), v ktorom mal žalovaný status správcu a mal vykonávať na zmluvnom základe (zmluvy o výkone správy uzatvorenej s vlastníkmi) správu bytov a nebytových priestorov. Žalovaný poukázal na fakt, že na základe písomnej mandátnej zmluvy uzatvorenej účastníkmi dňa 15.02.2001 vykonával žalobca namiesto žalovaného komplexný výkon správy v danom bytovom dome, a to i napriek tomu, že žiadny z účastníkov nemal od vlastníkov oprávnenie na takýto postup a zmluvné prenesenie celého výkonu správy v predmetnom bytovom dome bolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z. Poukázal na skutočnosť, že žalobca, ako právnická osoba (družstvo) bol založený fyzickými osobami, ktoré v tom čase boli členmi predstavenstva žalovaného, ktorého kreovanie bolo realizované v rozpore s vtedy platnými vnútrodružstevnými predpismi žalovaného a z personálneho, ako aj vecného aspektu sa jednalo o konanie orientované na vedomé, zámerné poškodenie ekonomických záujmov žalovaného tým, že dôjde k evidentnému privodeniu prospechu žalobcovi. Stav, ktorý vznikol uzavretím mandátnej zmluvy je zrejmý z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Listinné a ďalšie dôkazy potvrdzujú, že vo februári 2001 žalobca zriadil na jeho meno (nie na meno vlastníkov) účet v P. J. S..D.., na ktorý vlastníci poukazovali platby až do skončenia formálno-právneho výkonu správy žalovaným, ako správcom, keď dispozíciu s peňažnými prostriedkami na tomto účte, resp. s účtom ako takým, mal výlučne žalobca, ktorý po skončení „ výkonu správy“ žalovaným, pokračoval v disponovaní s týmto účtom od 01.11.2001, kedy sa na zmluvnom základe s vlastníkmi stal správcom, namiesto žalovaného, ktorý tak nebol nositeľom povinnosti previesť zostatok finančných prostriedkov na tomto účte, s ktorým disponovať nemohol, keďže bol zriadený a vedený na samotného žalobcu. V dôvodoch svojho odvolania ďalej žalovaný uviedol, že ak prostriedky vlastníkov boli vedené na viacerých samostatných účtoch, mal 30 dní pred skončením výkonu správy, resp. najneskôr v deň skončenia výkonu správy žalobca, ako reálny, faktický správca vykonať (na základe mandátnej zmluvy), resp. zabezpečiť prevod všetkých finančných prostriedkov vlastníkov, pretože žalovaný v období po uzatvorení mandátnej zmluvy dňa 15.02.2001, žiadny výkon správy nerealizoval, pretože tým zmluvne poveril žalobcu. Žalovaný nemal možnosť disponovať s účtom vedeným v P. J. S..D.. a prostriedkami vlastníkov na ňom, a od 01.11.2001 bol zostatok prostriedkov na tomto účte naďalej v dispozícii žalobcu. Žalovaný po skončení výkonu správy, ku ktorému fakticky reálne došlo v súvislosti a na základe mandátnej zmluvy zo dňa 15.02.2001, nebol nositeľom povinnosti, ktoré od neho prostredníctvom návrhu na začatie konania požaduje žalobca. Odvolateľ ďalej uviedol, že uznávací prejav uznanie dlhu zo dňa 08.10.2001 sa v evidenciách, ani v účtovníctve žalovaného nenachádza, nemá žiadne identifikačné označenia a neakceptuje ho najmä z dôvodu, že je absurdné, aby žalobca po 31.10.2001 konal v mene žalovaného na základe mandátnej zmluvy zo dňa 15.02.2001 po tom, ako žalovaný dňa 31.10.2001 preukázateľne ukončil formálny výkon správy pre vlastníkov a od 01.11.2001 ju vykonával žalobca vo vlastnom mene, na zmluvnom základe s vlastníkmi. Potvrdenie zo dňa 15.03.2002 o výške dlhu žalobca vydal v mene žalovaného neoprávnene, nebol na to splnomocnený, ani inak oprávnený, a preto musí byť právne neúčinné. Odvolateľ namietol z časového a vecného kritéria nevieryhodnosť tvrdení svedkyne W.. N., ktorá bola zamestnancom žalovaného, a ktorou bola dňa 12.03.2003 vyhotovená prehľadová tabuľka, schválená W.. Č., ktorý v uvedenom čase nebol oprávnený schvaľovať za žalovaného objektívnosť a vieryhodnosť deklarovaných údajov a vytkol prvostupňovému súdu, že v konaní absolútne neskúmal, či žalobca bol zmluvným nositeľom povinnosti správcu na základe mandátnej zmluvy zo dňa 15.02.2001, v deň skončenia výkonu formálno-právnej správy zo strany žalovaného dňom 31.10.2001. Poukázal na skutočnosť, že aj prvostupňovým dokazovaním bolo preukázané, že žalobca reálne vykonával v rozhodnom období (od 31.10.2001) faktický výkon celej správy namiesto žalovaného, ktorý je žalovaný o zaplatenie istiny po tom, ako i protiprávne, v rozopre so zákonom zriadil vlastný účet na miesto toho, aby účet bol vedený na vlastníkov s tým, že žalovaný nemala absolútne žiadnu možnosť disponovania prostriedkami vlastníkov na účte žalobcu počas výkonu správy od februára do októbra 2001, ani potom. Namietol, že uznávací prejav v čase uznania záväzku žalovaného preukázateľne neexistoval a existovať nemohol v tej podobe, ako je deklarovaný, keďže v čase skončenia výkonu správy dňa 31.10.2001, boli preukázateľne existujúce nedoplatky vlastníkov z dôvodu, že nie všetci riadne a včas uhradili za obdobie kalendárneho roka 2001 všetky predpísané, zálohové plnenia, respektíve nedoplatky z ročného vyúčtovania správcovi. poukázal na skutočnosť, že žalobca ako reálny správca mal povinnosť vymáhania nedoplatkov vlastníkov, a to v zmysle zákona ako aj mandátnej zmluvy, ktorú si evidentne nesplnil a uznanie dlhu zo dňa 08.10.2001, ako jednostranný prejav vôle žalovaného neobstojí, keďže ho realizovala fyzická osoba (W.. Č.), ktorej interesy nie sú a neboli zhodné s právnickou osobou, za ktorú konal, konala v rozpore s odôvodnenými záujmami žalovaného ako družstva, naviac tak konal opakovane (uzatvorenie mandátnej zmluvy zo dňa 15.02.2001). Namietol, že peňažné plnenie označené v uznávacom prejave ako „základná tvorba“ vychádzalo z takzvaných predpísaných, zálohových mesačných platieb vlastníkov do fondu opráv a prezumpcii jej 100% plnenia, čo je iluzórne, vzhľadom na preukázateľne existujúce nedoplatky tak z obdobia roku 2000 ako aj z roku 2001, výška, ktorých ku dňu skončenia " výkonu správy“ (31 10 2001), bola preukázateľne odlišná, ako v čase uznania záväzku žalovaným dňa 08.10.2001. Žalovaný uviedol, že je absolútne vylúčená eventuálna existencii jeho dlhu (záväzku) tak, ako je deklarovaná a predstieraná v uznávacom prejave zo dňa 08.10.2001, keď dlh žalovaného nemá oporu v skutočnom stave veci, ani disponibilných podkladoch žalovaného, účtovníctvo, ktorého mal odplatne, zmluvne (mandátna zmluva zo dňa 15.02.2001) viesť žalobca, ktorý si riadne nesplnil všetky ním zmluvne prevzaté povinnosti. Žalovaný mal za to, že bol notorický známy fakt, že účtovníctvo žalovaného v roku 2001 bolo v chaotickom stave a prostredníctvom mandátnej zmluvy mienil zmluvne zabezpečiť v roku 2001, vedenie účtovníctva prostredníctvom žalobcu, ktorý ho viedol v rozpore s platnou právnou úpravou, regulujúcou problematiku účtovníctva. Zároveň žalovaný namietol, že prvostupňový súd konal v rozpore s ust. § 103 O. s. p. potom, ako vlastníci dňa 02.09.2003 v ich vlastnom mene iniciovali súdny spor o zaplatenie istiny 111.616,93,- Sk, pričom konanie bolo vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C 297/2003 a uznesením zo dňa 22. novembra 2005 zastavené z dôvodu, že navrhovateľ, v tomto konaní označený ako „vlastníci bytov a nebytových priestorov“, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom návrhom v tejto právnej veci sa začalo konanie v identickej veci, keď vlastníci boli označení svojimi menami a ďalšími identifikačnými údajmi a preto ide o prekážku začatého konania (litispendencia) podľa § 83 O.s.p. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a zároveň spravodlivé a žiada, aby ho odvolací súd potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania. Žalobca uviedol, že rozsiahle odvolanie žalovaného, čo do obsahu v zásade opakuje argumentáciu ignorujúcu základné právne vzťahy účastníkov, resp. vlastníkov, ktorých žalobca v tomto konaní ako správca zastupuje a žalovaného ako bývalého správcu, ktorá bola už predmetom skúmania prvostupňovým súdom, s ktorým sa tento vysporiadal a svoj právny záver v napadnutom rozsudku riadne odôvodnil. Žalovaný počas celej doby vedenia sporu nepredložil žiadny hodnoverný a právne relevantný písomný dôkaz vychádzajúci z účtovníctva, ktorý by spochybňoval nárok vlastníkov. Napriek skutočnosti, že v tomto konaní žalobca opakovane zdôrazňuje, že vystupuje v konaní ako aktívne legitimovaný účastník, nie na vlastný účet, ale v súlade s ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v neskorších znení predpisov, za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, na účet vlastníkov, žalovaný tento zákonný dôsledok jeho postavenia ako správcu neberie na vedomie a aj v odvolaní zavádza súd prezentáciou interpersonálnych problémov medzi žalobcom a žalovaným, ako podnikateľskými subjektmi a osobnými spormi štatutárov, ktoré však nemajú žiadny právny význam pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že existencia, platnosť, resp. neplatnosť mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi je vecou obchodno-záväzkového vzťahu medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, a pre posúdenie dobromyseľnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov tretích osôb - vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na N. A.. Č.. X - XX E. J., je jeho obsah právne irelevantný, pričom voči vlastníkom na základe platnej Zmluvy o výkone správy domu v danom prípade zodpovedá žalovaný a jeho názor, že voči vlastníkom je nositeľom zákonom uloženej povinnosti previesť zostatok FÚO žalovaný, je absolútnym skutkovým a právnym nezmyslom, ktorý nemá oporu ani v zákone a ani v dokazovaní, vykonanom prvostupňovým súdom a v tejto súvislosti žalobca poukázal na konanie vedené a právoplatne skončené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11Co 128/2011, s tými istými účastníkmi konania s tým, že daným rozhodnutím bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie napadnuté z totožných odvolacích dôvodov, ako uviedol žalovaný v tomto konaní. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že tvrdenie žalovaného v odvolaní, že žalobca nekoná v mene vlastníkov bytov ale vo vlastnom mene, je v rozpore so splnomocnením udeleným vlastníkmi žalobcovi, ktoré je súčasťou návrhu na začatie konania s tým, že prostriedky FÚO sú majetkom vlastníkov a nie správcu a žalobca nemá na výsledku sporu žiadny benefit. Skutočnosť, že vo februári 2001 žalobca zriadil na základe mandátnej zmluvy pre bytový dom samostatný účet 2637430065/1100 nemôže byť hodnotená na ťarchu vlastníkov, keďže bola len dôsledkom plnenia povinností namiesto žalovaného z dôvodu zmeny právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z.z., keď bolo zákonnou povinnosťou viesť pre FÚO každého bytového domu samostatný účet a ku dňu skončenia správy žalovaného, na ňom boli len finančné prostriedky, ktoré tam poukázali vlastníci odo dňa jeho zriadenia a prostriedky FÚO odo dňa vzniku domu až do zriadenia účtu, ktoré vlastníci poukazovali na účet žalovaného v G., tento nikdy vlastníkom nepreviedol. Predmetom tohto konania nie sú prostriedky na účte bytového domu v P. J. zriadeného žalobcom, ale tie prostriedky, ktoré mal výlučne žalovaný na svojich podnikateľských účtoch. K namietanej údajnej neexistencii záväzku žalovaného voči vlastníkom z dôvodu namietanej údajnej neplatnosti uznania dlhu, vystaveného potvrdenia, neoprávnenosti odsúhlasenia zostatkov FÚO k 12.03.2003, žalovaný počas celej doby vedenia sporu, t.j. od roku 2004 nepredložil žiadny hodnoverný a právne relevantný písomný dôkaz spochybňujúci nárok vlastníkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že dôvodom neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu je vyčíslenie výšky dlhu ku konkrétnemu dátumu. Pokiaľ žalovaný uznal dňa 08.10.2001 dlh vyčíslený ku dňu 31.12.2000, vzniká právna domnienka existencie uznaného dlhu v uznanej výške ku dňu 31.12.2000 a žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno, že dlh v uznanej výške ku dňu 31.12.2000 neexistoval. Samotné tvrdenie o nespornej existencii nedoplatkov vlastníkov v danom čase, žalovaný ničím v konaní nepreukázal i napriek tomu, že zo Smernice o tvorbe a použití FÚO platnej v čase u žalovaného, ako aj z právnych predpisov vyplýva, že tvorba FÚO je kumulatívna a nepodlieha ročnému vyúčtovaniu nákladov za užívanie bytov, čo potvrdzuje, že na FÚO bytového domu nemohli byť (a ani neboli) nedoplatky, keď prípadné preplatky a nedoplatky vlastníkov vznikali len pri úhradách za služby, ktoré sa každoročne vysporiadali v ročnom vyúčtovaní. V prípade, že by žalovaný použil prostriedky FÚO na vykrytie nedoplatkov, bol by tento postup v rozpore s § 10 zák. č. 182/1993 Z.z.. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že z vyjadrení žalovaného nie je jasné v akej výške, a voči ktorým vlastníkom uplatňuje pohľadávku titulom nedoplatkov, nakoľko túto v konaní riadnym procesným úkonom nešpecifikoval, nevyčíslil a nie je jasné, či nejde o nedoplatky bytov vo vlastníctve žalovaného samotného, alebo nedoplatky, ktoré namieta boli vykázané z predchádzajúcich období a boli alebo neboli uhradené na účet č. 406/1200 E. G., alebo W. z ročného vyúčtovania z roku 2001, boli/ neboli uhradené na jeho účet 406/1200 v G., kam mali podľa vyúčtovania vlastníci nedoplatky uhrádzať aj po zmene správy domu, či vyplatil vlastníkom preplatky z vyúčtovania za rok 2001 zo zálohových platieb, ktoré boli uhradené na jeho účet v G.. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný opomína, že k 31.12.2000 všetci vlastníci (aj nájomníci) bytov spravovaných žalovaným, na základe rozhodnutia Predstavenstva žalovaného, uhradili o jednu platbu viac, ako mali zúčtované v ročnom vyúčtovaní (zaplatili 12 platieb a zúčtovaných mali iba 11), z dôvodu ktorého boli v ročnom vyúčtovaní vyčíslené nedoplatky na službách a nakoľko žalovaný procesne riadne neuplatnil a nevyčíslil svoj nárok, žalobca uplatnil z dôvodu procesnej opatrnosti námietku premlčania. Namietol tvrdenie žalovaného, že prvostupňový súd pochybil a konal v rozpore s ust. § 103 O.s.p. z dôvodu prekážky litispendencie sporu 9C 297/2003 a tejto právnej veci, keďže konanie vedené pod sp. zn. 9C 297/2003 bolo právoplatne zastavené dňom 27.01.2006, čím odpadla prekážka a neexistuje zákonný dôvod pre zastavenie tohto konania. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (keďže v preskúmanej veci nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a obsah spisu nesvedčí o tom, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zaplatenie sumy 3.705,- eur s príslušenstvom, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 25ani 2/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t.zn. aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04) a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 178,46 eur, vyčíslených podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.10.2011 á 141,09 eur, režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH, o platobnom mieste rozhodol podľa ust. § 149 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.