Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/122/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407212072 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1407212072.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľky: B.. Y. Š., bytom E. X, R., zastúpenej JUDr. Ľudovítom Földesom, advokátom so sídlom Domašská 11, Bratislava 28, proti odporcom v 1. rade: T., E.. E. A..O.., so sídlom E. X, R., IČO: XX XXX XXX, zastúpenom JUDr. Evou Bellovou, advokátkou so sídlom Mliečno 511, Šamorín, v 2. rade: C.. Ľ. V., bytom Ž. X, R., zastúpenom Advokátska kancelária Patassy, s.r.o., so sídlom Koceľova 9, Bratislava, o uloženie povinnosti odpredať byt, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. januára 2011 č.k. 8C 117/2007 - 203, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti odporcom v 1. a 2. rade za podmienok podľa zákona č. 182/1993 Z.z. uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva a zriadení záložného práva, ktorá tvorí prílohu rozsudku, k X - izbovému bytu č. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici E. č. XXXX/X v R., postaveného na pare. č. XXXX, o výmere XXX m2, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku o veľkosti XXXX/XXXXXX, zapísané na LV č. XXXX, pre k.ú. N., obec R. - MČ N., okres R. B.. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania vo výške XXX,XX eur a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania vo výške XXX,XX eur. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím zo dňa X.X.XXXX vtedajší zamestnávateľ navrhovateľky E. š.p. pridelil tejto X-izb. podnikový byt č. XX na E. č. X v R., a zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu bola spísaná dňa X.X.XXXX. Na základe toho navrhovateľka začala ako užívateľ a neskôr ako nájomca predmetný byt užívať a užíva ho tak doposiaľ. Bytový dom na E. č. X v R., v ktorom sa predmetný byt nachádza, bol vo vlastníctve štátneho podniku E., š.p. v likvidácii. Odporca v 2. rade túto nehnuteľnosť - bytový dom nadobudol vo verejnej dražbe dňa XX.XX.XXXX v rámci likvidácie majetku štátneho podniku E., š.p. v likvidácii a ako fyzická osoba sa stal vlastníkom tohto bytového domu. Odporca v 2. rade potom založil dňa XX.X.XXXX ako jediný spoločník spoločnosť T., spol. s r.o. a do jej základného imania vložil predmetný bytový dom ako nepeňažný vklad a tým prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti na spoločnosť T., spol. s.r.o. (odporcu v 1. rade). V prípade uvedenej dražby išlo o dražbu, ktorou E., š.p. v likvidácii predával majetok v rámci speňažovania majetku v likvidácii. V konaní nebolo preukázané, že by v čase vydraženia predmetného bytového domu, resp. v čase, keď odporca v 2. rade vložil túto nehnuteľnosť ako nepeňažný vklad do základného imania odporcu v 1. rade, bol hoci len jeden z bytov vo vlastníctve inej osoby, prípadne, že by niektorý z nájomcov bol pred vykonaním týchto úkonov požiadal o prevod bytu do vlastníctva. Navrhovateľka požiadala odporcu v 1. rade o prevod predmetného bytu do vlastníctva prvý krát dňa XX.XX.XXXX. V súčasnosti je ako vlastník predmetného bytu č. XX na X. D.. na ul. E. č.X, R., ktorého nájomcom je navrhovateľka, v katastri nehnuteľností na LV č.XXXX vedený odporca v 1. rade. V prvom rade skúmal pasívnu legitimáciu odporcov v konaní., ktorej posúdenie v danej veci záviselo od toho, kto je vlastníkom predmetného bytu, teda od posúdenia platnosti právnych úkonov, na základe ktorých je v súčasnosti ako vlastník predmetného bytu vedený odporca v 1. rade. Vo vzťahu k namietanému vkladu predmetného bytového domu do základného imania odporcu v 1. rade odporcom v 2. rade, dospel k záveru, že nejde o neplatný právny úkon. Uviedol, že síce podľa § 29 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov znení účinnom v čase vkladu domu do základného imania odporcu v 1. rade, platilo obmedzenie, že vlastníci domov uvedení v § 18 ods. 1 môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu 23a) len do vlastníctva štátu vrátane E. D. W., obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou W. U. G. E. A., avšak vychádzajúc z predmetného ustanovenia, ktoré odkazuje (XXa) výlučne na kúpnu zmluvu podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, toto obmedzenie možno aplikovať len na prevod bytového domu kúpnou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že v tomto prípade nešlo o kúpnu zmluvu, ale o nepeňažný vklad do spoločnosti odporcu v 1. rade. Ďalej uviedol, že aj v takomto prípade platia určité obmedzenia a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. O. XX/XX o tom, že nemožno previesť do vlastníctva spoločnosti obytný dom, v ktorom je už aspoň jeden byt v samostatnom vlastníctve, keďže v takomto prípade už nemožno hovoriť o bytovom dome ako samostatnej veci spôsobilej vkladu do základného imania ako celku, ale len jednotlivých bytov a nebytových priestorov. S ohľadom na uvedené poukázal na to, že v prípade predmetného bytového domu v čase vkladu tohto domu do základného imania odporcu v 1. rade nebol žiadny z bytov v tomto bytovom dome prevedený. V nadväznosti na uvedené potom dospel, k záveru, že sporné právne úkony boli vykonané v súlade so zákonom, sú platné a preto odporca v prvom rade je vlastníkom predmetného bytu, ktorého nájomcom je navrhovateľka a keďže vlastníkom predmetného bytu je odporca v 1. rade, nie je odporca v 2. rade účastníkom právneho vzťahu, ktorému má byť podľa návrhu navrhovateľky poskytnutá ochrana v tomto konaní, a uzavrel, že odporca v 2. rade nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, a preto pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie návrh proti odporcovi v 2. rade v celom rozsahu zamietol. Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade sa preto zaoberal ďalej vecnou opodstatnenosťou návrhu a nepovažoval za opodstatnenú argumentáciu navrhovateľky, že v prípade odporcu v 2. rade, ktorý nadobudol bytový dom, v ktorom sa predmetný byt nachádza, išlo práve o nadobudnutie v rámci tzv. veľkej privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. Poukázal na to, že pôvodne bol vlastníkom celého bytového domu E., š.p., ktorý vstúpil do likvidácie a rozpredával svoj majetok, pričom v rámci odpredávania majetku došlo k tomu, že bola vyhlásená dražba a na tejto dražbe kúpil odporca v 2. rade celý bytový dom, v ktorom sa nachádza aj byt v nájme navrhovateľky. Prisvedčil tomu, že na predaj majetku na dražbe v rámci likvidácie, sa použijú ustanovenia zákona č. 92/1991 Zb., čo však ešte samo o sebe neznamená, že ide o predaj v rámci veľkej privatizácie. Pokiaľ sa predával určitý majetok podniku, ktorý bol v likvidácii, predával sa nie v rámci tzv. veľkej privatizácie, ale v rámci likvidácie podľa ustanovení zákon č. 92/1991 Zb. V prejednávanej veci pritom nepochybne nešlo o predaj bytového domu v rámci privatizácie. Napokon konštatoval, že pokiaľ ide o zmluvu o prevode vlastníctva, ktorú mali odporcovia uzavrieť a ktorá mala tvoriť prílohu rozsudku, táto v časti týkajúcej sa dohody o kúpnej cene nemá oporu v zákone. S poukazom na ust. § 18 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov uviedol, že v zmluve o prevode vlastníctva predmetného bytu, ktorá mala byť prílohou rozsudku a ktorá mala byť medzi účastníkmi uzavretá, je cena bytu určená v čl. H. zmluvy na základe obvyklej ceny, za akú sa prevádzali porovnateľné byty v roku XXXX, z ktorej je odpočítaných XX % ako X % z obvyklej ceny ročne za dobu XX rokov a kúpna cena za spoluvlastnícky podiel na zastavanom pozemku je určená ako obvyklá cena, za akú sa prevádzali porovnateľné spoluvlastnícke podiely v roku XXXX a uzavrel, že spôsob určenia ceny obsiahnutý v navrhovanej zmluve o prevode vlastníctva bytu je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, navyše keď navrhovateľka v konaní ničím nepreukázala, že výška samotnej cena bytu a spoluvlastníckych podielov zodpovedá cene bytu a spoluvlastníckych podielov v zmysle ustanovení § 18 zákona o vlastníctve bytov. Za takýchto okolností potom, v spojení s tým, že súd nemôže modifikovať obsah zmluvy, ktorá sa má uzavrieť, nemohol pre rozpor navrhovanej zmluvy s kogentnými ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, návrhu vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcom náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú ďalšie skutočnosti a iné dôkazy a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Poukazovala na to, že pokiaľ nebol byt v dome - garsónka č. XX, vo vlastníctve štátu, ale vo vlastníctve E. Q. E. N. R., nemohlo byť prevedené vlastníctvo celého domu bez súhlasu druhovo odlišného vlastníka a doložila dohodu o spôsobe výkonu správy obytného domu zo dňa XX.XX.XXXX, a tvrdila, že toto druhovo odlišné vlastníctvo ku garsónke č. XX existovalo aj po prevode vlastníctva odporcom v 2. rade a po jeho nadobudnutí odporcom v 2. rade bol vykonaný prevod spoluvlastníckeho podielu ku garsónke č. XX, teda predtým než vložil celý obytný dom č. č. XXXX na E. ulici č. X v R. a zastavaný pozemok parc. č. XXXX, existovalo spoluvlastníctvo právne a reálne, aj keď nebolo zapísané do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX. Podľa uvedeného nemohol odporca v 2. rade disponovať s celým obytným domom a vložiť ho do základného imania. Dôvodila tým, že dispozičné právo odporcu v 2. rade bolo obmedzené aj predkupným právom nájomcov bytov podľa § 16 ods. 1 a ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého odporca v 1. rade nespĺňal zákonom stanovené podmienky na prevod vlastníctva. Uviedla, že o prevod bytu do vlastníctva požiadala E., š.p. v likvidácii dňa XX.XX.XXXX, ako aj ďalší nájomcovia. Z uvedeného podľa nej vyplýva, že odporca v 2. rade si voči nej nesplnil ponukovú povinnosť na prevod vlastníctva k bytu a celý bytový dom previedol do vlastníctva odporcu v 1. rade vkladom do základného imania a toto porušenie predkupného práva má za následok neplatnosť právneho úkonu. Tým, že odporca v 2. rade previedol byt do základného imania odporcu v 1. rade porušil jej predkupné právo a zákon takýmto spôsobom obišiel. Žiadala pripustiť dovolanie na posúdenie otázky či prevodom bytového domu ako celku formou vkladu do základného imania obchodnej spoločnosti podľa § 59 a nasl. Obch. zák. nedošlo k porušeniu predkupného práva nájomcu bytu priznaného ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z.. Nesúhlasila ani so zamietnutím návrhu voči odporcovi v 1. rade z dôvodu rozporu návrhu zmluvy na prevod vlastníctva bytu s kogentnými ustanoveniami § 18 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z.. Odporca v 1. rade vo svojom stanovisku k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že nie je osobou povinnou odpredať byt v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., a preto by nebolo možné návrhu vyhovieť aj keby bola navrhovaná kúpna zmluva správna pokiaľ ide o uvedenie kúpnej ceny. Za irelevantné považoval konštatovanie navrhovateľky, že bolo porušené jej predkupné právo k bytu. Odporca v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že s rozsudkom súdu prvého stupňa súhlasí, považuje ho za vecne správny, a preto ho navrhol potvrdiť a zaviazať navrhovateľku na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala prevodu vlastníctva k bytu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľky aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také relevantné námietky alebo argumenty, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, alebo ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa venoval dostatočnú pozornosť všetkým tým sporným skutočnostiam, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia veci, náležite objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/,d/,e/, f/ O.s.p.. V odvolacom konaní nevyšlo ani najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 2. rade prevodom vlastníckeho práva k obytnému domu jeho vkladom do základného imania odporcu v 1. rade na základe zakladateľskej listiny zo dňa XX.X.XXXX neporušil ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko sa na odporcu v 2. rade nevzťahovalo zákonné obmedzenie previesť vlastníctvo domu len do vlastníctva štátu vrátane E. D. W., obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou W. U. G. E. A., a to z dôvodu, že odporca v 2. rade nebol žiadnym z vlastníkov domu, na ktorých sa uvedené obmedzenie vzťahovalo, t.j. vymenovaných v § 18 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., a v danom prípade nešlo ani o byt v dome nadobudnutom odporcom v 2. rade podľa osobitného predpisu - zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo skutkovo ustálené, že bytový dom na E. č. X v R., v ktorom sa nájomný byt nachádza, bol pôvodne vo vlastníctve štátneho podniku E., š.p. v likvidácii. Odporca v 2. rade túto nehnuteľnosť - bytový dom nadobudol vo verejnej dražbe dňa XX.XX.XXXX v rámci likvidácie majetku zrušeného štátneho podniku E., š.p. v likvidácii a ako fyzická osoba sa stal jeho vlastníkom. Pôvodne bola likvidácia štátnych podnikov, ktorej účelom bolo vyporiadať majetkové pomery zrušeného štátneho podniku, upravená v ust. § 27a až 27e Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zrušený dňom X.X.XXXX, kedy nadobudol účinnosť Obchodný zákonník, ktorý v ust. § 761 ods. 3 stanovil, že na likvidáciu štátnych podnikov sa použijú ust. § 71 ods. 3 až 6 a § 75 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Následne prijatá osobitná právna úprava zákonom č.92/1992 Zb. s účinnosťou od 28.2.1992 v ust. § 47b zákona č. 92/1991 Zb (šiesta časť - osobitné, prechodné a záverečné ustanovenia) doplnila túto právnu úpravu likvidácie štátnych podnikov o spôsob speňaženia majetku likvidátorom predajom vecí na verejnej dražbe, na postup pri ktorej sa, do doby prijatia osobitného zákona, mali použiť ust. zákona č. 427/1990 Zb.. Ani podľa názoru odvolacieho súdu táto čiastková právna úprava týkajúca sa likvidácie zrušených štátnych podnikov, zakomponovaná do zákona č. 92/1991 Zb., neznamená, že majetok zrušeného štátneho podniku získaný predajom na verejnej dražbe, treba považovať za majetok nadobudnutý do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Zákon č. 92/1991 Zb., na ktorý odkazuje vo svojich ustanoveniach zákon č. 182/1993 Z.z., totiž upravuje prevod majetku štátu na základe privatizačných projektov a v týchto intenciách je potrebné aj jeho aplikáciu vo vzťahu k zákonu č. 182/1993 Z.z. vykladať tak, že obmedzenia prevodov vlastníctva dané zákonom č. 182/1993 Z.z. sa vzťahujú na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie a nie na prípady ich získania predajom majetku zrušeného štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe. Keďže odporca v 2. rade nenadobudol obytný dom na základe privatizačného projektu podľa zákona č. 92/1991 Zb., nemohla byť ďalšia dispozícia jeho vlastníctvom k obytnému domu, získanom ním predajom na verejnej dražbe, obmedzená ust. § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. len na prevod vlastníctva domu vo vzťahu k vybraným subjektom vymenovaným v tomto ustanovení, a preto pri prevode obytného domu vkladom do základného imania odporcu v 1. rade sa odporca v 2. rade nedopustil porušenia tohto ustanovenia zákona. Rovnako na odporcu v 2. rade sa nemohlo vzťahovať obmedzenie v ust. § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť až dňom X.X.XXXX, teda po vklade obytného domu do základného imania odporcu v 1. rade, ako aj z dôvodov uvedených vyššie, teda že nešlo o byt v dome nadobudnutom odporcom v 2. rade vo veľkej privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb.. Pokiaľ aj v prípade vkladu obytného domu do základného imania obchodnej spoločnosti platia určité obmedzenia v tom, že nebolo možné previesť do jej vlastníctva obytný dom, v ktorom bol už aspoň jeden byt v samostatnom vlastníctve, keďže v takomto prípade už nemožno hovoriť o bytovom dome ako samostatnej veci spôsobilej vkladu do základného imania ako celku, ale len jednotlivých bytov a nebytových priestorov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. O. XX/XX), správne súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade, v čase prevodu bytového domu odporcom v 2. rade jeho vkladom do základného imania odporcu v 1. rade, nebol žiadny z bytov v tomto bytovom dome prevedený do vlastníctva iného subjektu. Takýto záver súdu prvého stupňa má dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, keď z LV č. XXXX založenom na č.l. XX spisu vyplýva, že vlastníkom stavby súp.č. XXXX na parcele č. XXXX bol W. na základe hospodárskej zmluvy XX -XXXXX-WE -XXX/XX, čomu korešponduje aj článok B.. dohody o spôsobe výkonu správy obytného domu uzatvorenej dňa XX.X.XXXX medzi E. n.p. a Q. E. E. N. o tom, že správca domu (E.) požiada o zápis vlastníckeho práva čsl. štátu v operatívnej správe n.p. E. obytného domu s pozemkom do evidencie nehnuteľností u I. n.p. R.. V konaní pred súdom prvého stupňa neboli zistené také skutočnosti, ktoré by preukazovali existenciu vlastníckeho práva E. Q. E. N. R. k jednému z bytov - garsónky č. XX, resp. jeho nadobudnutie do vlastníctva od tohto družstva jeho nájomníčkou p. Q. v čase pred samotným prevodom obytného domu z odporcu v 2. rade vkladom do základného imania odporcu v 1. rade. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa zistil neúplne skutkový stav a doložila v odvolacom konaní ďalšie listinné dôkazy (dohoda o spôsobe výkonu správy domu zo dňa XX.X.XXXX, návrh na pridelenie bytu zo dňa X.X.XXXX, potvrdenie o prevode podielu zo dňa XX.X.XXXX) na preukázanie toho, že existovalo vlastníctvo E. Q. E. N. R. k jednému z bytov v obytnom dome, a preto podľa nej nemohlo byť vlastníctvo celého domu, bez súhlasu druhovo odlišného vlastníka, prevedené. Napokon ani tieto doklady predložené navrhovateľkou až v odvolacom konaní (pominúc ich neprípustnosť v zmysle § 205a O.s.p.), správnosť záverov súdu prvého stupňa o tom, že výlučným vlastníkom obytného domu v čase jeho prevodu na verejnej dražbe na odporcu v 2. rade, bol štát, žiadnym spôsobom nespochybňujú a ani len nenasvedčujú tomu, že by štát nebol mohol na odporcu v 2. rade previesť celý obytný dom, resp. že by sa odporca v 2. rade nebol mohol stať, na základe verejnej dražby, vlastníkom celého obytného domu a že by tak nebol mohol previesť vlastníctvo k celému obytnému domu na odporcu v 1. rade v dôsledku existencie spoluvlastníctva ďalšieho subjektu k jednému z bytov. V prípade ak by sa aj v konaní preukázalo tvrdenie navrhovateľky o tom, že spoluvlastníkom obytného domu mal byť E. Q. E. N. R., a pokiaľ by preto mal byť prevod vlastníctva k domu zo štátu na odporcu v 2. rade vykonaný v rozpore so zákonom, potom by bolo potrebné tento právny úkon považovať za absolútne neplatný, v dôsledku čoho by nemohol byť žiaden z odporcov, vo vzťahu ku ktorým sa navrhovateľka domáha splnenia povinnosti, pasívne legitimovaným na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. S ohľadom na uvedené závery, odvolacie námietky navrhovateľky týkajúce sa existencie spoluvlastníctva inej osoby k jednému z bytov obytného domu, nezapísaného v katastri nehnuteľností, nepovažoval odvolací súd za opodstatnené a dospel tak k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že právne úkony týkajúce sa prevodu vlastníckeho práva k obytnému domu boli vykonané v súlade so zákonom, sú platné, a preto odporca v 1. rade je vlastníkom predmetného bytu, ktorého nájomcom je navrhovateľka a keďže odporca v 2. rade nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, bolo potrebné návrh proti nemu v celom rozsahu zamietnuť. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky o povinnosti odporcu v 1. rade previesť na ňu vlastnícke právo k bytu, treba konštatovať, že takýto nárok navrhovateľke voči odporcovi v 1. rade podľa zákona č. 182/1993 Z.z. nevznikol, a teda odporca v 1. rade dôvodne argumentuje v konaní tým, že nie povinným subjektom previesť vlastnícke právo k bytu na navrhovateľku za podmienok stanovených zákonom č. 182/1993 Z.z.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. nezakladá navrhovateľke zákonný nárok voči odporcovi v 1. rade na prevod bytu do vlastníctva nájomcu, ale zaväzuje vlastníka domu, aby previedol vlastníctvo bytu len na nájomcu, a prípady, kedy je vlastník povinný previesť byt do vlastníctva nájomcovi ustanovuje § 28 (družstevný byt), § 29 (tzv. štátny byt) a § 29a (obecný byt) uvedeného zákona; v ustanoveniach § 16 ods. 2 a 3 sú ďalej uvedené výnimky , kedy možno byt previesť do vlastníctva aj inej osobe, ako nájomcovi bytu podľa § 16 ods. 1. Pokiaľ sa navrhovateľka dovoláva ust. § 16 ods. 4, toto riešilo prednostné právo nájomcov nebytového priestoru, vlastníkov a nájomcov bytov na prevod nebytového priestoru, a preto jeho analogické použitie v danom prípade na prevod vlastníctva bytu, nie je možné. Rovnako sa z uvedených dôvodov navrhovateľka nenáležite dovoláva použitia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. X V. XXX/XX na prípady nerešpektovania predkupného práva na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Zákonnú povinnosť odporcu v 1. rade previesť byt do vlastníctva navrhovateľky nemožno dovodiť ani z ust. § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré sa vzťahovalo len na prevod bytu nájomcovi z vlastníctva štátu vrátane E. D. W., obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo W. U. G. E. A. alebo obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného zákona č. 92/1991 Zb., keďže odporca v 1. rade nie je žiadnym z týchto povinných subjektov. So zreteľom na tieto závery je potrebné skonštatovať, že tvrdenia navrhovateľky o porušení jej predkúpneho práva na prednostné nadobudnutie vlastníctva k bytu a nesplnenia si tým ponukovej povinnosti vlastníkom obytného domu, tak nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a ani zákonnej úprave. S ohľadom na všetky vyššie uvedené závery odvolací súd nevyhovel žiadosti navrhovateľky pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či prevodom bytového domu ako celku formou vkladu do základného imania obchodnej spoločnosti podľa § 59 Obchodného zákonníka nedošlo k porušeniu predkupného práva nájomcu bytu priznaného ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko pre rozhodnutie v danej veci nepovažoval za určujúce, či odporca v 2. rade previedol na odporcu v 1. rade vlastnícke právo k obytnému domu vkladom do základného imania alebo kúpnou zmluvou, nakoľko zásadný vplyv na rozhodnutie malo v danej veci posúdenie iných právne významných otázok. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľky, že rozsudok súdu prvého stupňa je zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania, vrátane jeho hodnotenia, uviedol právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom. Odôvodnenie súdu prvého stupňa tak zodpovedá zákonným požiadavkám riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého úspešným odporcom vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovi v 1. rade však nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.. Odporca v 2. rade si svoj nárok na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil návrhom podľa § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. bez toho, aby ich súčasne vyčíslil, a preto nebolo možné v čase verejného vyhlásenia rozsudku rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi v 2. rade. Z uvedeného dôvodu rozhodne odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporcu v 2. rade podľa ust. § 214 ods. 5 O.s.p. samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.