Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/257/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408217725 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1408217725.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, K., zast. JUDr. Dušanom Jurkovičom, advokátom, Ružová dolina 8, Bratislava, proti odporcovi: C., A..P..U.., C. XX, K., IČO: XX XXX XXX, zast. NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 2. marca 2011 č.k. 25C 440/2008-119, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v časti uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok odporcovi z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy 16.596,96 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie o návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy 16.596,96 eur zastavil, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 497,50 eur s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy, spôsobenej navrhovateľke odporcom neoprávneným zásahom do jej práva na súkromie tým, že jeho zamestnanec zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrelo viac osôb, medzi nimi i sestra navrhovateľky M. M.. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zamestnanec odporcu B. K. 30.12.2005 pri plnení pracovných úloh na pokyn zamestnávateľa, pri riadení nákladného motorového vozidla na diaľnici D1 v smere z K. do E. zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu sestry navrhovateľky, vodič B. K. bol za tento čin odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 19.02.2008 č.k. 3T 226/2007 a bol mu uložený trest odňatia slobody na tri roky a zákaz viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 7 rokov. Z výpovedi svedkov zistil, že navrhovateľka mala so sestrou dobrý a intenzívny súrodenecký vzťah a spoločné záujmy a že navrhovateľka pociťovala ujmu zo straty sestry nielen v dobe jej úmrtia, ale aj neskôr, najmä, keď sa jej narodili deti, ktorým mala byť jej sestra krstnou mamou. Návrh posudzoval podľa ustanovení § 11, § 13, ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 420 ods. 1 a ods. 2, § 427 ods. 1 a § 853 ods. 1 Obč. zák. a dospel k záveru, že došlo k zásahu do práva na ochranu súkromia navrhovateľky, konkrétne práva na súkromný a rodinný život, ktorý je chránený ustanovením § 11 Obč. zák. Okolnosti za akých došlo k nemajetkovej ujme navrhovateľky odôvodnili pasívnu legitimáciu odporcu ako prevádzkovateľa motorového vozidla podľa ustanovenia § 427 ods. 1 Obč. zák., v spojení s jeho ustanovením § 853. Pričom zároveň konštatoval, že v prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti spôsobenej niekým, kto bol použitý právnickou alebo fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej osoby, postihuje občianskoprávna sankcia podľa ustanovenia §13 Obč. zák. pri analogickom použití ustanovenia § 420 Obč. zák. v spojení s ustanovením § 853 Obč. zák. samotnú právnickú osobu. Predpoklady zodpovednosti za zásah do práv navrhovateľky skúmal podľa ustanovenia § 13 Obč.zák. Stotožnil s názorom navrhovateľky, že právo na súkromie zahŕňa aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími bytosťami a súčasťou života každého je aj rodinný život a vzťahy medzi blízkymi a príbuznými, bez ohľadu, či spolu trvale žijú alebo nie a že narušenie týchto vzťahov je neoprávneným zásahom do súkromia a rodinného života. Mal za preukázané, že navrhovateľka mala so sestrou blízky vzťah umocnený rozvodom manželstva ich rodičov, bytovým problémom a spoločnými záujmami. Pri rozhodovaní o výške náhrady vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 2 Obč.zák. a usmrtenie sestry považoval za značnú, nenapraviteľnú ujmu, čo odôvodňuje priznanie náhrady navrhovateľke v peniazoch. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke túto ujmu podľa jej návrhu, pretože ju považoval za primeranú okolnostiam, za akých došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Rozhodnutie o zastavení konania o časti návrhu odôvodnil späťvzatím návrhu navrhovateľkou v tejto časti s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorú uložil odporcovi, odôvodnil tým, že navrhovateľka je od platenia poplatkov oslobodená a poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 a položku 7b písm. b/ sadzobníka zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť, resp. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie a neúplne zistený skutkový stav veci, ako aj pre vadu konania. K záveru súdu prvého stupňa o jeho pasívnej legitimácii uviedol, že súd konštatovanie o použití analógie ustanovenia § 427 Obč. zák. v spojení s jeho § 853 nijako neodôvodnil a preto sa domnieva, že v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Potvrdil, že súdy vo všeobecnosti v sporoch tohto druhu považujú za pasívne legitimovaného zamestnávateľa a pripojil vyjadrenia o tom, ako sa v praxi využívajú judikáty. Mal za to, že súd musí použitie analógie dostatočne odôvodniť, aby bolo účastníkovi zrejme, prečo bolo nevyhnutné analógiu použiť. V analýze týchto ustanovení k ustanoveniu § 853 ods. 1 Obč. zák. poukázal na jeho komentár (Prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. a kol., Občiansky zákonník - komentár, str. 1165), podľa ktorého sa právny predpis použije na právom výslovne neupravený prípad, ktorý sa od prípadov výslovne upravených odlišuje iba sekundárnymi a menej podstatnými znakmi, a z aplikovanej právnej normy sa vyvodí všeobecné pravidlo správania vzťahujúce sa na riešený prípad a od tohto všeobecného pravidla správania sa odvíja analogické riešenie prípadu. Aplikáciu ust. § 853 ods. 1 Obč.zák. považoval za účelové. Považoval za potrebné zodpovedať otázku, čo ustanovenia § 11 a nasl. Obč. zák. nepredvídajú, keď ide o komplexnú úpravu práva na ochranu osobnosti. Vzhľadom na absenciu výslovnej úpravy o subjektoch tohto vzťahu „pôvodcom zásahu“ môžu byť fyzické i právnické osoby, za účelovú považoval analógiu len parciálnych časti ustanovení § 420 a 427 Obč.zák. pričom možnú aplikáciu liberačných a moderačných ustanovení Obč.zák. súd nepoužil, hoci sa ich dovolával. Nesporne dobré vzťahy navrhovateľky so sestrou nemal ako vyvrátiť a v použitím úpravy ust. § 11 a ust. Obč. zák. by to ani nemalo vyplyv. Súdu prvého stupňa vytkol, že nezohľadňoval žiadne okolnosti na jeho strane odporcu, a predovšetkým fakt, že určenie zodpovednej osoby je sprostredkované a že u p. K. išlo o exces pri plnení pracovných povinnosti, za ktorý nemôže zodpovedať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.04.1998 sp.zn. 1Cdo 89/97, v ktorom sa uvádza, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti musí súd prihliadať aj na okolnosti u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila a na to, aby bola naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné a primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Dokazovanie vykonané v tomto smere považoval za tendenčné a také, ktoré vôbec nezohľadňovalo situáciu komplexne, namietol, neodôvodnenie výšky priznanej náhrady. Konštatovanie súdu, že požadovaná náhrada je primeraná okolnostiam, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, vzhľadom na vek sestry navrhovateľky a skutočnosť, že sestra bola jej jediným súrodencom považoval za dostatočné a teda nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku podľa neho nedáva odpoveď na otázku, prečo práve priznaná suma, a nie iná, je primeranou náhradou, k čomu poukázal na novelizáciu § 444 ods. 3 Obč. zák. v Českej republike, účinnú od 01.05.2004, ktorou sa možno reagovalo na špekulatívne spory, ktorá určila pre prípad usmrtenia blízkej osoby pozostalým paušálne náhrady za škodu, pozostalému súrodencovi, každému 175.000,- Kč. S poukazom na ustanovenie § 136 O.s.p. a komentáru k nemu (Števček, Ficová, a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, 1. vydanie, Praha, S.H.Beck, 2009, str. 354) odôvodnenie výšky náhrady vo veci súdom označil na nepreskúmateľné. Dospel tak k názoru, že priznaná náhrada je neprimeraná, a pokiaľ právne predpisy neupravujú výšku náhrady a nie je tu ani konštantná judikatúra, potom by táto mala byť podstatne nižšia. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok považoval za v rozpore s druhým rozhodnutím súdu, že o trovách konania bude rozhodovať až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s ohľadom na to, že súdny poplatok je vo výpočte trov konania uvedenom v ustanovení § 137 O.s.p. Nestotožnil sa ani s tým, že išlo o zložitý prípad, čo vyplýva z toho, že súd k tomuto rozhodnutiu poukázal na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že odvolanie je bezpredmetné a žiadala, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázala na to, že odporca ako jeden z popredných prepravcov pohonných hmôt zveril ich prepravu zamestnancovi, o ktorom vedel, že má problémy s dodržiavaním predpisov a na to, že v znaleckom posudku spoločnosti A., A..P..U.., č. XXX/XXXX sa uvádza, že na cisternovom návese odporcu sa pred predmetnou dopravnou nehodou vyskytli tri nebezpečné chyby (dve sa týkali brzdového systému), pre ktoré tento náves nebol spôsobilý na cestnú premávku, pričom toto vozidlo nielen že jazdilo po ceste, ale aj prepravovalo vysoko horľavý a výbušný materiál a viedla ho osoba, ktorá „pravidelne“ porušovala dopravné predpisy. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. Podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistenie skutkového stavu vo veci samej nevykonal dostatočné dokazovanie, čo mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a preto napadnutý rozsudok zrušil podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, ak morálna satisfakcia ako čisto osobne právo nie je dostatočná na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov zásahu do osobnostných práva. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými osobami, predovšetkým v citovej oblasti, aby sa tak mohlo rozvíjať a napĺňať vlastná osobnosť. Protipráve narušenie týchto vzťahov zo stany iného predstavuje neoprávnený zásah do práv na súkromný a rodinný život tejto fyzickej osoby. Spôsobenie smrti člena rodiny je neoprávneným zásahom do vzťahov členov rodiny. Primeraným zadosučinením je v tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd sa v danej veci stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv navrhovateľky na súkromie, ktorého súčasťou je i rodinný život, že jej rodinné väzby so zomrelou sestrou boli popísaným neoprávneným zásahom definitívne skončené a bol tak splnený jeden zo zákonných predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že medzi navrhovateľkou a jej zosnulou sestrou ako súrodencami bol blízky a veľmi dobrý vzťah, boli na seba veľmi naviazané. Tento ich vzťah bol upevnený aj celkovým vývojom v ich rodinnom živote, poznačenom rozvodom ich rodičov. S ohľadom na námietky odporcu sa odvolací súd vo veci v prvom rade zaoberal tým, či osoba označená navrhovateľom vo veci ako odporca je pasívne legitimovaná. Súd prvého stupňa na prejednávanú vec použil ustanovenia § 11 a 13 Obč. zák., ktoré sa na túto vzťahovali a účastníci konania na ňu v priebehu konania poukazovali. Záver o tom, že odporca je pasívne legitimovaný vo veci založil na zistení, že zásah do práv navrhovateľky bol spôsobený odporcom ako prevádzkovateľom motorového vozidla, ktoré bolo účastníkom predmetnej dopravnej nehody. Vo veci, v ktorej sa navrhovateľ domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktoré riadil zamestnanec právnickej osoby, a odporcom je podľa označenia navrhovateľa zamestnávateľ osoby, ktorá dopravnú nehodu zavinila. Keďže však náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby je samostatným špecifickým nárokom, odlišným od nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov založenom na objektívnej zodpovednosti, je treba v odôvodnení rozhodnutia jasne vyložiť, prečo pri rozhodovaní o tomto osobitnom nároku bolo použité ustanovenie § 420 Obč. zák. a ustanovenie o náhrade škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku - § 427 ods. 1 Obč. zák., obidve v spojení s ustanovením § 853 Obč. zák. per analogiam, tak ako sa toho dožadoval aj odporca v odvolaní. Okrem nejasného vyjadrenia, či bolo na vec aplikované ustanovenie § 420 Obč.zák. o všeobecnej zodpovednosti za škodu alebo ustanovenie § 427 ods. 1 Obč.zák. (vecný rozdiel medzi nimi je v charaktere zodpovednosti), alebo obidve, je záver súdu prvého stupňa o pasívnej legitimácii odporcu odôvodnený stručne a veľmi všeobecne, a tým nedostatočne. Podľa súdu prvého stupňa zásadnou okolnosťou na posúdenie pasívnej legitimácie odporcu bola skutočnosť, že ujma bola spôsobená pri prevádzke motorového vozidla a je bezprostredným následkom zásahu spôsobeným motorovým vozidlom, čo napokon nebolo vo veci sporným. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia však nijako nevysvetlil, prečo aj na zodpovednosť za nemajetkovú ujmu spôsobenú týmto zásahom vzťahoval ustanovenia o náhrade škody, všeobecne i osobitné ustanovenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, resp. len ustanovenie o osobitnej zodpovednosti. Odvolací súd sa pri posudzovaní tejto otázky síce prikláňa k zotrvaniu na súčasnej súdnej praxi, podľa ktorej, ak zamestnanec právnickej osoby (organizácie) pri vykonanom zásahu konal v rámci plnenia úloh organizácie (i vzhľadom k ustanoveniu § 20 ods. 2 Obč. zák.), ide v takomto prípade o zásah spôsobený právnickou osobou (organizáciou), avšak ani pri tomto nemožno upustiť od toho, aby právne posúdenie veci súdom, v rámci toho i vecnej subjektivity účastníkov konania a použitie analógie na doplnenie právnej úpravy (§ 13 Obč. zák. ) bolo dostatočne a jasne vyjadrené. Záver o zodpovednosti odporcu za zásah treba urobiť aj s prihliadnutím na to, že v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou bol trestne stíhaný a uznaný vinným zamestnanec odporcu, ktorý vozidlo riadil, ako významnej skutočnosti vo veci. Hľadanie osoby zodpovednej za zásah, s ohľadom na to, že právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy neobsahuje určenie tohto subjektu, je vždy vecou konkrétnych zistení, ku ktorým treba pristupovať uvážlivo a diferencovane. Nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. možno priznať, pokiaľ by sa zadosťučinenie podľa ods. 1 nezdalo postačujúce najmä preto, že bolo v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť ujmy, a na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč.zák.). Súd prvého stupňa priznanie sumy 16.596,96 eur odôvodnil tým, že neoprávnený zásah odporcu nenapraviteľne znemožnil navrhovateľke rozvíjať rodinný život so sestrou, čo je značná ujma a suma ktorú žiadala je primeraná mimoriadne tragickým okolnostiam za akých došlo k zásahu, ako aj veku jej sestry a tomu, že bola jedinou sestrou navrhovateľky. Odvolací súd odôvodnenie tohto záveru súdu považuje rovnako za nedostatočné, pretože je veľmi stručné a všeobecné, bez logického vysvetlenia splnenia predpokladov stanovených § 13 ods. 1 a ods. 2 Obč.zák. I keď určenie výšky tohto zadosťučinenia je vecou voľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.), súd musí v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská. Konštatovanie súdu prvého stupňa, že suma, ktorú žiada navrhovateľka je primeraná okolnostiam zásahu, veku jej sestry a skutočnosti, že bola jej jediným súrodencom uvedenému nezodpovedá. Odvolací súd na odvolanie zrušil aj tú časť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorou uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdu súdny poplatok za návrh na začatie konania. Ak sa súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania bude rozhodovať až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd toto jeho rozhodnutie rešpektuje ako prípustné (§ 151 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Zložitosť prípadu podľa odvolacieho súdu mohol súd prvého stupňa vidieť v právnom posúdení veci pre použitú analógiu a aj pre obťiažnosť zisťovania primeranosti výšky zadosťučinenia. Povinnosť uloženú odporcovi však musel zrušiť pre rozpor s ustanovením § 137 O.s.p., na ktorý poukázal odporca. Podľa tohto zákonného ustanovenia sa do trov konania, o ktorých sa rozhoduje spravidla podľa výsledku konania, zaraďujú aj súdne poplatky, a ak sa súd rozhodol, že o trovách konania bude rozhodovať neskôr, toto jeho rozhodnutie platí aj vo vzťahu k povinnosti účastníkov konania zaplatiť súdny poplatok za návrh, ktorá je závislé na výsledku konania vo veci samej. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa zistiť skutkový stav v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa ustanovenia § 132 O.s.p. a vyvodené závery dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.