Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/96/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411203129 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1411203129.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Bianka Gelačíková, a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: S. Š., Q.. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Ú. R., Y. T. G. rodiny Bratislave, T. I.. Č.. X/A, U., dieťa rodičov: matka - M. Š., Q.. XX.XX.XXXX, U. T. U., I.. Ľ.. A. Č.. XX, zast. advokátkou: JUDr. Ivana Zmeková, Zámocká ul. č. 30, Bratislava, otec - Z.. U. Š., Q.. XX.XX.XXXX, U. T. Bratislave, I.. Ľ.. A. Č.. XX, toho času: J., zast. advokátkou: JUDr. Silvia Jakubcová, Štúrova ul. č. 34, Modra, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3. októbra 2011, č. k. 25P/41/2011-201, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú S. Š., Q.. XX.XX.XXXX zo sumy 3.000,- Sk (99,58 eur) na sumu 180,- eur mesačne od 03.10.2011 a otcovi uložil povinnosť výživné platiť k rukám matky do 15-teho dňa v mesiaci vopred a vo zvyšku návrh matky zamietol, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. mája 2008, č. k. 22C 1/2007-47 v časti výživného na maloletú. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne preukázanou zmenou pomerov na strane maloletej, ku ktorej o výživnom bolo rozhodované naposledy rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. mája 2008, č. k. 22C 1/2007-47, t. j. pred viac ako tromi rokmi s tým, že v čase rozhodovania súdu bola maloletá žiačkou 4. ročníka 8-ročného gymnázia, zodpovedajúcemu 8. triedy základnej školy a v súčasnej dobe je žiačkou 7. ročníka tohto gymnázia (predmaturitného), je vo veku 17 rokov a jej výdavky sú porovnateľné s výdavkami dospelého človeka, pričom okrem bežných výdavkov má aj výdavky na mimoškolskú aktivitu, napr. na jazykovú školu. Poukázal na skutočnosť, že k zmene pomerov došlo aj na strane otca, ktorý v čase poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti poberal plat v sume 17.985,- Sk (596,99 eur) a v súčasnej dobe má príjem v sume 280,- eur (8.435,28,- Sk), ktorú však ako zmenu pomerov majúcu vplyv na výšku jeho vyživovacej povinnosti neposúdil z dôvodu, že dosahovaný príjem nezodpovedá jeho možnostiam, schopnostiam ani ním dosiahnutému vysokoškolskému vzdelaniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že sa nemohol stotožniť s takto prezentovanou výškou príjmu otcom, ktorý nielenže má vysokoškolské vzdelanie ale žije v bratislavskom kraji (možnosť zamestnania), je v produktívnom veku a preto dospel k záveru, že buď nevyužíva dostatočne svoje schopnosti a možnosti alebo je jeho príjem znížený účelovo. Z uvedených dôvodov preto posúdil návrh matky na zvýšenie výživného na maloletú ako čiastočne dôvodný s tým, že vyhodnotiac náklady a potreby dieťaťa ako aj možnosti a schopnosti otca, zvýšil výživné na sumu 180,- eur mesačne a vo zvyšku návrh matky, navrhujúcej zvýšiť výživné na sumu 250,- eur mesačne, zamietol. Z dôvodu preukázania príspevkov otca nad rámec jeho vyživovacej povinnosti, počiatok jej zvýšenia ustálil dňom 03.10.2011, t. j. dňom vydania meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej, ktorý ho navrhol v časti výživného zmeniť tak, že otcovi uloží povinnosť prispievať na výživu dieťaťa sumou 125,- eur mesačne. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že ak by obaja rodičia prispievali na výživu maloletej sumou 125,- eur s tým, že matka poberá od štátu príspevok na dieťa a daňový bonus v sume 42,01 eur, tak celkové výživné by predstavovalo sumu 292,01 eur, čo je suma väčšia ako jeho príjem, ktorý predstavuje sumu 276,- eur mesačne. Namietol záver súdu prvého stupňa o nevyužívaní jeho vlastných schopností a možností na trhu práce za účelom dosiahnutia vyššieho príjmu, keď mal za to, že odôvodnenie rozsudku je v tejto časti nedostatočne zdôvodnené a nevychádza z vykonaného dokazovania. Zároveň uviedol, že i maloletá je schopná zabezpečiť svoje potreby formou príjmu z brigád s tým, že sám má zdravotné problémy s hypertenziou, ktorá si vyžaduje pravidelnú liečbu ako i s pohybovým ústrojenstvom, keď absolvoval operáciu kolena a operácia druhého, ho ešte čaká. Mal za to, že v konaní preukázal zmenu pomerov na jeho strane zníženým príjmom, čo bolo zo strany prvostupňového súdu nutné vyhodnotiť ako objektívnu skutočnosť vyvolanú stavom ekonomiky v štáte v spoločnosti, ktorú nezavinil. Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa sa k odvolaniu otca vyjadril tak, že rozsudok v jeho napadnutej časti navrhol ako vecne správny potvrdiť, nakoľko je v záujme maloletej. Matka maloletej vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto navrhla jeho potvrdenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p., keďže súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dostatočne zistil skutkový stav veci, jednotlivé dôkazy správne vyhodnotil a vec aj správne posúdil, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, z akých skutočností súd pri stanovení výšky výživného vychádzal. Poukázala na skutočnosť, že v konaní preukázala výdavky na maloletú S., tieto riadne zdokladovala a odmietla tvrdenie otca v jeho odvolaní, že tieto náklady boli výdavkami na jej potreby. Odvolací súd prejednal vec (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny a preto odvolaniu otca dieťaťa nie je možné priznať úspech. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o zvýšení vyživovacej povinnosti otca zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará. Právne bezvýznamné je tvrdenie otca maloletej, že zvýšeným výživným nie je schopný na maloletú prispievať z dôvodu, že jeho príjem je nedostatočný na to, aby na výživu dieťaťa prispieval vo výške určenej napadnutým rozsudkom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že otec dieťaťa je povinný venovať všetky svoje schopnosti k dôslednému zabezpečeniu jeho výživy. Tvrdenie otca, že pracuje v rodinnej firme, ktorá vzhľadom na hospodársku krízu prosperuje ekonomicky nedostatočne a preto si v nej znížil príjem na sumu 280 Eur mesačne, vzhľadom na vyššie uvedený výklad, absolútne neobstojí. Otec dieťaťa je vo veku 46 rokov, je vysokoškolsky vzdelaný a žije v meste s najnižšou mierou nezamestnanosti v Slovenskej republike a preto jeho tvrdenie, že firmu (Y. Y.. N.. K..) vzhľadom na rodinnú tradíciu nechce „opustiť“ ako i s poukazom na skutočnosť, že vedenie spoločnosti (otca maloletého dieťaťa) sa rozhodlo spoločnosť na trhu udržať a postupne ju stabilizovať a preto si nehľadal iné zamestnanie s potenciálne lepším finančným ohodnotením, je právne irelevantné, keďže suma, ktorú mesačne ako príjem zo zárobkovej činnosti poberá, nezodpovedá ani minimálnej mzde, ktorá od 01.01.2011 predstavovala sumu 317,- eur mesačne. Je nutné zároveň zdôrazniť, že otec dieťaťa je v uvedenej firme zamestnaný v pracovnej pozícii „projektant“, ovláda aktívne anglický a ruský jazyk, ako vyplýva zo spisu, disponuje počítačovými znalosťami na úrovni „pokročilý“ a preto sa aj odvolaciemu súdu javí ako nanajvýš nepravdepodobné, že vzhľadom na tieto schopnosti a vzdelanie otca, si nie je schopný nájsť v Bratislave a okolí, tomuto vzdelaniu zodpovedajúcu prácu s adekvátnym príjmom. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že z výpisu z Obchodného registra pri Okresnom súde Bratislava I zistil, že dňa 03.09.2011 (súd prvého stupňa vo veci rozhodol dňa 03.10.2011) bola do obchodného registra vo vl. č. XXXXX/B zapísaná obchodná spoločnosť R. T., Y.. N.. K.. ktorej jediným spoločníkom je Z.. H. Š., O.. (starý otec maloletej) a konateľom tejto spoločnosti, je práve otec dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že otec dieťaťa vzhľadom na funkciu, ktorú v tejto spoločnosti vykonáva poberá ďalší príjem, ktorý však v priebehu prvostupňového konania neuviedol, tak ako neuviedol ani to, že došlo k vzniku tejto spoločnosti. Odvolací súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Zároveň je však povinnosťou každého rodiča venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava IV odvolací súd zistil, že manželstvo rodičov maloletej bolo rozsudkom tohto súdu zo dňa 26. mája 2008, sp. zn. 22C 1/2007 rozvedené a v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletej, súd prvého stupňa schválil rodičovskú dohodu tak, že maloletú zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky s tým, že otec sa zaviazal prispievať na jej výživu sumou 3.000,- Sk mesačne, zároveň platiť poistné dieťaťa v sume 354,- Sk (11,75 eur), mesačne a vreckové v sume 400,- Sk (13, 27 eur) mesačne, spolu 3.754,- Sk (124,60 eur). Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa po troch rokoch od poslednej úpravy výživného na maloletú zvýšil napadnutým rozsudkom výživné o sumu 56,- eur, čo je vzhľadom na nielen nárast všetkých výdavkov na ňu ale vzhľadom aj na jej vek (skoro dospelá osoba ), primeraným a adekvátnym zvýšením. Odvolací súd dáva otcovi maloletej do pozornosti skutočnosť, že je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, ktorá ako už odvolací súd uviedol vyššie, je prednostnou pohľadávkou. Za danej situácie sa javí, že otec maloletej svoje schopnosti, resp. ich využitie zanedbáva a pokiaľ sa uspokojil s tým, že jeho príjem je vo výške nedosahujúcej minimálnu mzdu, správne súd prvého stupňa uzavrel, že táto skutočnosť nemôže byť na úkor výšky jeho vyživovacej povinnosti. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.