Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/72/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510203733 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510203733.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: W. J., bytom L. č. XXX, zastúpeného Mgr. Martinom Paškalom, advokátom so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 25 proti odporcovi: G. - U., s.r.o., so sídlom v Z., B.I. H. XX, IČO: XXXXX XXX , zastúpeného JUDr. Beátou Bialončíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Cukrová 14, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 02. decembra 2011 č.k. 40C 52/2010-161, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa s odporcom zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške XXX,XX eur a trovy konania vo výške XXX,XX eur. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ pracoval u odporcu od XX.XX.XXXX na základe pracovnej zmluvy ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy. Listom zo dňa XX.XX.XXXX odporca oznámil navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že neuposlúchol jeho príkaz a nedostavil sa na vopred určené miesto dňa XX.XX.XXXX o X,XX hod. v W., odkiaľ mal vykonať pracovnú cestu - prevoz tovaru, keď mu v plnení príkazu nebránili žiadne okolnosti. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 68 ods. 1, § 70, § 47 ods. 3 písm. a) Zák. práce, článku 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 561/2006. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že v čase zadania pokynu mal navrhovateľ od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX odjazdených celkovo XX hodín a XX minút, resp. XX hodín a XX minút za obdobie dvoch po sebe nasledujúcich týždňov od pondelka XX.XX.XXXX od XX,XX hod. do soboty XX.XX.XXXX do XX,XX hod., kedy začal čerpať pauzu, a teda v prípade nastúpenia na ďalšiu jazdu v trvaní niekoľkých ďalších hodín, by porušil všeobecne záväzný právny predpis, keďže súhrnný čas jazdy by tak presiahol XX hodín za dva týždne, na čo postačovala jazda v trvaní XX minút. S poukazom na uvedené potom dospel k záveru, že odmietnutie vykonania pokynu zo strany navrhovateľa nesmel odporca posudzovať ako nesplnenie povinnosti a teda ani ako porušenie pracovnej disciplíny. Výsluchom svedka B. O. mal preukázané, že navrhovateľ upovedomil odporcu zaslaním textovej správy o dôvode, pre ktorý nenastúpi, keď jeho výpoveď nebola vyvrátená ani výpoveďou svedka F. a nebola ani inak odporcom spochybnená, keď ním neboli predložené prepisy elektronickej komunikácie, a prihliadol aj na to, že sa občas stalo, že neboli doručené šoférom ani správy z dispečingov, a teda sa nedá vylúčiť, či správa navrhovateľa bola dispečingu napriek jej odoslaniu vôbec doručená; v tejto súvislosti nepovažoval za relevantný výsluch navrhovanej svedkyne Y., ktorá mala potvrdiť, že si nepamätá, že by v systéme bola sprava od navrhovateľa. Napokon tiež zdôraznil, že zo strany zákazníka neboli uplatňované sankcie, keď bolo svedkom M. potvrdené, že bolo urobené všetko, čo bolo treba. Z uvedených dôvodov uzavrel, že postup odporcu nebol v danom prípade v súlade so zákonnou požiadavkou výnimočnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Konštatoval, že pracovný pomer medzi účastníkmi zanikol ku dňu XX.XX.XXXX dohodou s poukazom na ust. § 79 ods. 3 písm. b) Zák. prác., a preto navrhovateľovi tým vznikol nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 79 ods. 4 Zák. práce, ktorú mu priznal vo výške priemerného mesačného zárobku vo výške XXX,XX eur, s tým, že za základ vzal pravdepodobný zárobok, na ktorého vyčíslenie použil jeho priemerný zárobok zistený za obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka, t.j. mesiacov júl až september XXXX. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh zamietnutý dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznil závažnosť porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom tým, že ho vôbec neinformoval o tom, že nemôže vykonať pracovný pokyn, či o existencii prekážok brániacich mu splnenie pracovnej úlohy, čím bol uvedený do omylu v tom, že predpokladal vykonanie cesty zo strany navrhovateľa a záležitosť za vybavenú. Poukázal na to, že presné doby jázd a doby odpočinkov majú povinnosť sledovať vodiči sami a sú povinní informovať dispečing, ak je im zrejmé, že by mali prekročiť povolený čas, aby na vykonanie cesty bolo možné zabezpečiť iného vodiča, a preto navrhovateľ mal sám zodpovedať za organizáciu svojho pracovného času, čo vyplývalo z pracovnej zmluvy, ako aj z interných pokynov. Poukázal na to, že satelitný systém evidoval odoslanie správy, jej doručenie, aj prečítanie adresátom, a teda navrhovateľ sa s pracovným pokynom oboznámil, keď si prečítal správu zo satelitného zariadenia, avšak na dispečing neodpísal, že prácu nemôže vykonať pretože má odjazdené viac ako dovoľujú právne predpisy. Poukázal na to, že navrhovateľ si odfotografoval X správy zo systému GPS z dispečingu, ale najdôležitejšia správa o tom, že ho upozornil, že cestu nemôže vykonať chýba, lebo v skutočnosti vôbec nikdy nepísaná nebola. Poukazoval na to, že navrhovateľ navrhol vypočuť svedka B. O. až v záverečnej fáze dokazovania, hoci malo mať jeho svedectvo kľúčový význam a namietal dôveryhodnosť tohto svedka, ktorý hneď po začatí svojej výpovede uviedol skutočnosti, na ktoré sa ho mal, vzhľadom na uplynutý čas a relevantné okolnosti pýtať súd, pričom pred pojednávacou miestnosťou mal povedať, že vo veci povie iba jednu vetu; na druhej strane svedok povedal, že v rozhodnom čase bolo na základni asi XX iných šoférov, z čoho vyplýva, že by si namiesto navrhovateľa našiel náhradu, aby práca mohla byť vykonaná, pokiaľ by mu bol navrhovateľ na dispečing oznámil, že cestu nemôže vykonať. Odporca zotrval na výsluchu svedkyne F. J. - Y., ktorá bola druhou dispečerkou vydávajúcou pokyny všetkým jeho zamestnancom, a to na objasnenie okolností údajného oznámenia navrhovateľa o tom, že cestu nemôže vykonať. Tým, že súd prvého stupňa navrhovanú svedkyňu nevypočul, neúplne zistil skutkový stav veci. Záverom uviedol, že konanie navrhovateľa vyvolalo u neho pocit nedôvery, nemohol sa na neho už viac spoľahnúť, že si bude riadne plniť svoje pracovné úlohy. Z uvedených dôvodov je presvedčený, že pracovný pomer s navrhovateľom skončil platne a dôvodne. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval posúdeniu platnosti skončenia pracovného pomeru odporcu s navrhovateľom jeho okamžitým skončením náležitú pozornosť, keď vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 68 ods.1, § 70, § 77, § 47 ods. 3, písm. a/, § 79 ods. 3, písm. b/, § 79 ods. 4, § 134 ods. 3), ako aj článku 6 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 561/2006, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody, pre ktoré vyhovel návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia patrične vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Podľa § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa § 81 písm. a/ Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu. Z hľadiska aplikácie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, kedy zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, je potrebné zdôrazniť, že ide o právnu normu s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy, a pracovného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané (nepostačuje jeho predpoklad či domnienka ), má potom za následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej lehoty; môže ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia, alebo môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. K námietke odporcu, že závažné porušenie pracovnej disciplíny malo spočívať v tom, že navrhovateľ ho neinformoval o tom, že nemôže vykonať pracovný pokyn, odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že povinnosť navrhovateľa oznámiť odporcovi na dispečing prekážku brániacu mu v splnení pokynu na vykonanie cesty, nevyplýva výslovne z interného pokynu predloženého odporcom, v ktorom sa vodičovi ukladajú povinnosti poslať správu v priebehu práce v súvislosti s inými konkrétnymi situáciami, a nevyplýva ani z jeho zodpovednosti za organizáciu svojho denného režimu a jazdy, a napokon ani z pracovnej zmluvy. Pokiaľ pracovná zmluva ukladá navrhovateľovi povinnosť v súvislosti so zaistením bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci oznámiť nadriadenému nedostatky, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie pri práci, možno konštatovať, že zo strany navrhovateľa nedošlo ani k porušeniu informačnej povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. j/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. S poukazom na uvedené by potom nebolo možné navrhovateľovi vytýkať závažné porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s nesplnením si informačnej povinnosti, pokiaľ mu táto výslovne nevyplývala zo všeobecne záväzného a ani iného vnútorného predpisu, keď vychádzala len z organizácie práce odporcu a obvyklej praxe. Z uvedených dôvodov je preto opodstatnený záver súdu prvého stupňa, že aj v prípade preukázania, že navrhovateľ nesplnil pracovný pokyn bezdôvodne, by porušenie pracovnej disciplíny nebolo dosiahlo stupeň takej intenzity, pre ktorú by nebolo možné ďalšie ponechanie navrhovateľa v jeho pracovnom zaradení aj po dobu výpovednej lehoty a vo svetle týchto okolností by sa javilo okamžité skončenie pracovného pomeru ako neprimerane tvrdá sankcia zo strany zamestnávateľa. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. len za predpokladu, že jej príčinou bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dokaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. V rámci rozhodovania o návrhoch účastníkov konania na vykonanie dokazovania, súd nevykoná ako nadbytočné tie dôkazy, ktoré neslúžia na odstránenie medzi účastníkmi sporných skutočností, ani dôkazy, ktoré nie sú potrebné na zistenie právne významných rozhodujúcich skutočností, resp. sú nespôsobilé na ich preukázanie alebo ktorými by sa síce preukázala právne významná skutočnosť v konaní však už skôr preukázaná inými dôkazmi, ktoré neboli spochybnené; súd nevykoná ani tie dôkazy, ktoré nemôže vykonať, pretože neboli riadne označené (nedostatočne označený svedok) alebo sa vykonať nedajú (svedok na neznámom mieste). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zamietol návrh odporcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne p. Y. za účelom objasnenia okolností zaslania oznámenia navrhovateľa odporcovi o tom, že nemôže vykonať pracovnú cestu, keď aj odvolací súd považoval tento dôkaz za nadbytočný, nakoľko by nebol spôsobilý vyvrátiť skutkový záver o tom, že správa bola navrhovateľom na dispečing zasielaná. Pokiaľ by totiž uvedená svedkyňa poprela doručenie správy navrhovateľa na dispečing, nemala by v tomto smere jej výpoveď väčšiu dôkaznú hodnotu ako výpoveď svedka B. O. o tom, že navrhovateľ ju zasielal, a napokon nedoručenie správy ešte nepreukazuje že by správa nebola ani zasielaná, keďže v konaní vyšlo najavo, že nebolo možné vylúčiť také prípady, že správa aj bola zaslaná, ale nedoručená. Napokon možno dodať, že pokiaľ správa bola zaslaná, ale nebola doručená, nebolo by možné navrhovateľovi pričítať zavinenie na prípadnom porušení pracovnej disciplíny v súvislosti s informovaním odporcu o prekážkach brániacich mu splnenie pracovného pokynu. Navrhovaná svedkyňa by musela v tomto smere s určitosťou potvrdiť, že správa nebola doručená, a pokiaľ by len mala potvrdiť, že si nepamätá, že by v systéme takáto správa od navrhovateľa bola, nemala by jej svedecká výpoveď žiadnu relevanciu vo vzťahu k hodnoteniu ostatných výsledkov vykonaného dokazovania, teda by nemala žiaden vplyv na konečné hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že ani výsluchom navrhovanej svedkyne by nebolo možné dospieť k iným skutkovým záverom, ku ktorým už dospel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie takých rozhodujúcich skutočností, ktoré sú významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností- poznatkov, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a ktoré zostali v konaní sporné. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Správne súd prvého stupňa dovodil z výpovede svedka B. O., ktorá korešpondovala s výpoveďou navrhovateľa, skutkový záver o tom, že navrhovateľ oznámil odporcovi na dispečing prostredníctvom satelitného zariadenia, že nemôže cestu na základe pracovného pokynu vykonať, keď odporca ani v odvolacom konaní žiadnym relevantným spôsobom dôveryhodnosť svedka nespochybnil. Odoslanie správy navrhovateľom nevyvracia ani výpoveď svedka p. F., ktorý nebol prítomný pri počítači v čase, keď správa mala byť navrhovateľom odosielaná. Pokiaľ odporca namietal, že navrhovateľ navrhol vypočuť svedka B. O. až v záverečnej fáze dokazovania, takýto postup bol odôvodnený tým, že sa ocitol v dôkaznej núdzi po tom, ako vyšlo v konaní najavo, že odporca nearchivoval záznamy dispečingu zasielané cez satelitné zariadenie v dňoch XX. a XX.XX.XXXX. Na dôveryhodnosť výpovede svedka nemá vplyv ani tá skutočnosť, že hneď po začatí svojej výpovede uviedol relevantné skutočnosti, pre ktoré bol vypočutý a ani zistenie, že navrhovateľ si popri správach doručených mu odporcom z dispečingu cez satelitný systém už nevyhotovil fotografiu svojej správy o tom, že informoval dispečing, o tom, že cestu nemôže vykonať. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok odporcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý v súlade s právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu v prvostupňovom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.