Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/97/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611202364 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1611202364.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Bianka Gelačíková a JUDr. Ayše Pružinec Erenová a vo veci starostlivosti súdu o maloletú: G. H., U.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Ú. D., E.M. H. K. rodiny , Q. Z.. Č.. XXXX/XXA, G., dieťa rodičov: matka - Y. H., U.. XX.XX.XXXX, R. I., Š. Z.. Č.. XXX, otec - G. H., U.. XX.XX. XXXX, R. H. Č.. X, o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 9. septembra 2011, č. k. 9P 35/2011-53, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú G. H., U.. XX.XX.XXXX zo sumy 23,23 eur mesačne na sumu 50,- eur mesačne od 01.04.2011. Zročné výživné za obdobie od 01.04.2011 do 31.08.2011 v sume 135,85 eur uložil otcovi zaplatiť 10,- eur v mesačných splátkach spolu s bežný výživným od 01.10.2011, k rukám matky a vo zvyšku návrh zamietol (v časti návrhu na zvýšenie výživného na sumu 100,- eur mesačne a v časti určenia doby priznania výživného, ktoré matka žiadala priznať od 01.09.2010), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 05.10.2006, č. k. MA - 8P 72/2003-33 v časti výroku o výživnom pre maloletú. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2, § 154 ods. 1, § 160 ods. 1, § 163 ods. 1, 2 O.s.p. § 62, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne tým, že na strane maloletej nastala od poslednej úpravy výživného zmena pomerov tým, že je žiačkou 7. triedy základnej školy (v čase poslednej úpravy výživného bola žiačkou 2. triedy základnej školy), teda prešla na druhý stupeň, pričom zvyšujúcim sa vekom maloletej došlo aj k zvýšeniu jej výdavkov na oblečenie, stravu, školské pomôcky s tým, že naposledy určené výživné nedosahovalo ani sumu zákonného minima, ktorú musí povinný rodič platiť a to bez ohľadu na jeho majetkové pomery. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti zohľadnil vek maloletej, nárast životných nákladov od poslednej úpravy výživného, výkon osobnej starostlivosti o maloletú zo strany matky ako i zárobkové schopnosti a možnosti otca, u ktorého napriek tomu, že so zvýšením výživného nesúhlasil z dôvodu, že je nezamestnaný a nemá žiadny príjem, nezistil žiadne objektívne príčiny, ktoré by mu bránili sa zamestnať (napr. zlý zdravotný stav), pričom však vzal do úvahy aj skutočnosť, že región, v ktorom otec býva, dlhodobo dosahuje vysokú mieru nezamestnanosti. Poukázal na skutočnosť, že otec má možnosť za prácou vycestovať, ak sa mu nedarí v mieste svojho bydliska dlhodobo nájsť prácu. Priznanie zvýšenia výživného od podania návrhu na súd odôvodnil súd prvého stupňa pomermi na strane otca maloletej ako aj tým, že matka, žiadajúca priznať zvýšené výživné od 01.09.2010, podala na súd návrh až 21.03.2010. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 176 ods. 1 a § 81 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej, z obsahu ktorého vyplýva (§ 41 ods. 2 O. s. p.), že ho navrhuje zmeniť a návrh na zvýšenie výživného zamietnuť z dôvodu, že je nezamestnaný, poberá sociálne dávky vo výške 62,50 eur mesačne a preto nie je schopný na výživu maloletej prispievať v súdom prvého stupňa určeným výživným. Zároveň uviedol, že vzhľadom na jeho finančnú situáciu nie je schopný platiť spolu s bežným výživným zročné výživné a keďže má chorých rodičov, o ktorých sa musí starať, nemôže za prácou vycestovať. Matka maloletej a kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu otca dieťaťa nie je možné priznať úspech. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o zvýšení vyživovacej povinnosti otca zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará. Právne bezvýznamné je tvrdenie otca maloletej, že zvýšeným výživným nie je schopný na maloletú prispievať z dôvodu, že je nezamestnaný a poberá dávky v hmotnej núdzi. Z vyššie uvedeného výkladu totiž vyplýva, že každý rodič je povinný prispievať na výživu svojich detí tak, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Je síce pravdou, že otec maloletej je dlhodobo nezamestnaný a poberá sociálne dávky v hmotnej núdzi, a zároveň je všeobecne známe, že žije v regióne s vysokou mierou nezamestnanosti, avšak uvedené skutočnosti v žiadnom prípade nezbavujú povinnosti otca, prispievať na výživu svojho dieťaťa v primeranej výške. Povinnosť venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí, absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Zároveň je však povinnosťou každého rodiča venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu v Michalovciach odvolací súd zistil, že manželstvo rodičov maloletej bolo rozsudkom tohto súdu zo dňa 9. októbra 2002, sp. zn. 9C 1172/01 rozvedené, pričom v čase rozvodu bol otec maloletej vo veku 29 rokov a tiež nezamestnaný a poberateľom sociálnej podpory v sume 3.490,- Sk (115,84 eur), z dôvodu ktorého mu bola určená vyživovacia povinnosť na maloletú v sume 400,- Sk mesačne (13,27 eur). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5. októbra 2006, č. k. MA 8P 72/2003-33, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.11.2006, bola vyživovacia povinnosť otca k maloletej zvýšená zo sumy 400,- Sk na sumu 700,- Sk (23,23 eur) mesačne, pričom aj v tomto období bol otec dieťaťa nezamestnaný. Z uvedenej chronológie teda vyplýva, že otec maloletej je nezamestnaný minimálne 10 rokov, v súčasnej dobe je vo veku 39 rokov, netrpí žiadnymi zdravotnými problémami a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na neexistenciu žiadnych objektívnych príčin, ktoré by bránili sa otcovi dieťaťa zamestnať, je súdom prvého stupňa zvýšené výživné na maloletú, v súčasnej dobe, 14 ročnú dcéru opodstatnené. Odvolací súd však zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že ani takto zvýšené výživné na maloletú, pri plnení si vyživovacej povinnosti matky a zohľadnení skutočnosti, že sa o dieťa osobne stará, nie je táto suma schopná pokryť jej základné a odôvodnené potreby, keďže iba v minimálnej miere pokryje jej nevyhnutné náklady. Odvolací súd dáva otcovi maloletej do pozornosti skutočnosť, že je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, ktorá ako už odvolací súd uviedol vyššie, je prednostnou pohľadávkou. Za danej situácie sa javí, že otec maloletej svoje schopnosti, resp. ich využitie zanedbáva a svoju neschopnosť prispievať na výživu dieťaťa primerane, odôvodňuje v každom súdnom konaní (rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k dieťaťu, konanie o zvýšenie výživného) svojou nezamestnanosťou, resp. tým, že žije v regióne s vysokou nezamestnanosťou. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine (a ust. § 120 ods.2, § 154 ods. 1 O.s.p.), rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto, v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.