Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/100/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711205340 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1711205340.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Bianka Gelačíková, a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: Y. U., Q.. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Ú. R., Y. T. G. rodiny , K. Y. T. G. rodiny, J. I.. Č.. X, R. Y., dieťa rodičov: matka - M. R., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y., F. D. Č.. X, zast. advokátkou: JUDr. Brigita Miklasová, Špitálska ul. č. 10, Bratislava, otec - H. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y., F. D. Č.. X, zast. advokátkou: JUDr. Ing. Barbora Popelková, Podjavorinskej ul. č. 4A, Bratislava, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej, o odvolaní otca maloletej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 24. augusta 2011, č. k. 12P 44/2011-123, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd určil výživné na maloletú Y. U., Q.. XX.XX.XXXX sumou 300,- eur mesačne od 01.05.2011, p o t v r d z u j e . Výrok rozsudku o zročnom výživnom z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloletú Y. U., Q.. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky s tým, že matka je oprávnená maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Otcovi uložil povinnosť prispievať na jej výživu sumou 300,- eur mesačne od 01.05.2011 k rukám matky, vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, zročné výživné v sume 1.200,- eur za obdobie od 01.05.2011 do 31.08.2011 povolil otcovi splácať splátkami v sume 30,- eur mesačne, spolu s bežným výživným, pod následkom straty výhody splátok. Súd prvého stupňa zároveň upravil styk otca s maloletým dieťaťom tak, že má právo sa s maloletou stretávať každý nepárny týždeň v každom mesiaci, každého kalendárneho roku od piatku od 17,00 hod. do nedele do 16, 00 hod., každý kalendárny rok počas vianočných sviatkov v čase od 26.12. od 9,00 hod. do 27.12. do 16,00 hod., každý kalendárny rok počas letných prázdnin v čase od 18.07. od 9,00 hod. do 31.07. do 18,00 hod. a od 01.08. od 9,00 hod. do 14.08. do 18,00 hod. s tým, že v uvedené dni a čas si otec maloletú prevezme pred bytom matky a v určené dni a čas ju vráti späť matke pred jej bytom v mieste jej bydliska. Zároveň matke uložil povinnosť informovať otca pravidelne vždy k poslednému dňu každého mesiaca v kalendárnom roku o zdravotnom stave maloletej Sáry, o jej školských výsledkoch, mimoškolských aktivitách a priebežne mu podávať správy o aktuálnych mimoriadnych a podstatných veciach týkajúcich sa maloletej Sáry a návrh otca na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti zamietol. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil právne Čl. 3 a 4, § 36 ods. 1, § 62, § 65 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď dospel k záveru, že celú starostlivosť o dieťa zabezpečuje matka sama ako aj o ďalšiu maloletú dcéru M., o úprave práv a povinností rodičov k nej doposiaľ rozhodnuté nebolo (o výživnom a o jej zverení jednému z rodičov), pričom mal za preukázané, že otec dieťaťa v januári 2011 opustil spoločnú domácnosť z dôvodu, že nadviazal známosť s inou ženou a s maloletou sa stretáva iba raz do mesiaca s tým, že matka je schopná vytvoriť adekvátne rodinné prostredie ako aj klímu vo vzťahu k maloletej, jej sociálnemu zabezpečeniu, keďže má s matkou vybudovaný pevný citový vzťah. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že i maloletá prejavila jednoznačný záujem žiť so svojou matkou a so sestrou M.. Rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti otca k maloletej odôvodnil súd prvého stupňa vecne vyčíslenými odôvodnenými potrebami dieťaťa ako i tým, že zodpovedajú jeho veku, pričom príjem otca otec ako živnostníka v sume 306,- eur mesačne posúdil ako prinízky s tým, že vychádzal z údajov uvedených v pokladničnej knihe za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009, ktorú otec súdu predložil. Úpravu styku otca s maloletou dcérou odôvodnil vecne možnosťou citového a rodičovského upevnenia vzťahov medzi nimi tak, aby k citovému odcudzeniu nedošlo ale naopak, aby sa ich vzťahy upevnili a utužili. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. ô 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a vecne jeho citáciou. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť a zročné výživné na maloletú, podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ho navrhol zmeniť tak, že mu bude uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 150,- eur mesačne. Namietol, že súdu prvého stupňa predložil dôkazy preukazujúce nízku úroveň jeho príjmov a preto súdom určená výška výživného absolútne nezodpovedá jeho majetkovým pomerom a možnostiam. Poukázal na skutočnosť, že jeho priemerná mesačná mzda je od 03.06.2011 v sume 309,06 eur a po obdržaní príspevkov od matky a brata a po úhrade iba jeho nevyhnutných nákladov, mu k dispozícii ostane suma 310,- eur mesačne. Uviedol, že na zahraničné dovolenky, ktoré absolvoval a na ktoré matka v priebehu konania poukazovala, ho pozval jeho brat a tieto aj hradil a preto nie je možné z nich vyvodiť jeho všeobecne a trvalo vysokú životnú úroveň. Zároveň namietol tvrdenie matky o vysokej spotrebe motorového vozidla továrenskej zn. Nissan Navara, keďže vozidlo nie je v jeho vlastníctve a preto nemôže byť ani podkladom pre hodnotenie jeho majetkových pomerov. Vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie jeho záveru o tom, že z pokladničnej knihy za rok 2009 mal za preukázané, že výška výživného v sume 300,- eur je adekvátna a zodpovedá jeho príjmom. Odvolateľ zároveň namietol súdom prvého stupňa vyčíslenú výšku zročného výživného (1.200,- eur) za obdobie od 01.05.2011 do 31.08.2011, keď súd prvého stupňa nezohľadnil to, že na maloletú v uvedenom období prispieval matke sumou 150,- eur mesačne. Kolízny opatrovník navrhol prvostupňový rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti s poukazom na skutočnosť, že otec je konateľom a zároveň zamestnancom spoločnosti, matka je poberateľkou invalidného dôchodku a vzhľadom na finančne náročnú záľubu otca k motorkám uviedol, že výživné je prednostnou pohľadávkou. Matka maloletej sa k odvolaniu otca nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti týkajúcej sa určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otca vecne správny a odvolaniu otca v tejto časti nie je možné priznať úspech, vecne nesprávny je v časti vyčísleného zročného výživného a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o určení vyživovacej povinnosti otca zohľadnil i to, že matka sa o dieťa osobne stará. Právne bezvýznamné je tvrdenie otca maloletej, že určeným výživným nie je schopný na maloletú prispievať z dôvodu, že jeho mesačný príjem predstavuje sumu 306,- eur mesačne od 03.06.2011, keďže ako z výpisu z Obchodného registra pri Okresnom súde Bratislava I vyplýva, je jediným konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti D., Y.. N.. K.. zapísanej vo vl. č. XXXXX/B, ktorej je aj zamestnancom a suma, ktorú mesačne ako príjem zo zárobkovej činnosti poberá, nezodpovedá ani minimálnej mzde, ktorá od 01.01.2011 predstavovala sumu 317,- eur mesačne. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že takto určená suma je výsledkom samotného rozhodnutia otca (od 03.06.2011), ktorému bol návrh matky (podaný na súd prvého stupňa dňa 27.04.2011) doručený dňa 01.06.2011 (č. l. 24 spisu). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb, pričom je povinnosťou každého rodiča venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí. Pokaľ otec v odvolaní namietal, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku je nepresvedčivé v časti, ktorou posudzoval jeho finančné pomery poukazom na pokladničnú knihu za rok 2009 a určenou výškou výživného, tak odvolací súd po jej preštudovaní zistil, že firma, v ktorej je otec maloletej zamestnaný, je jej jediným konateľom a spoločníkom v mesiaci január (08.01.2009) zaplatila za vozidlo Volvo leasingovú splátku v sume 432,84 eur a za vozidlo Man splátku vo výške 968,37 eur, pričom pokladňa bola iba za prvý mesiac roku 2009 spoločnosťou otca dotovaná postupne sumou 23.500,- eur. Pokiaľ otec namietal matkou tvrdené finančné náklady na pohonné hmoty na vozidlo Nissan (Navara) s tým, že uvedené vozidlo nie je jeho vlastníctvom, tak v tomto sa odvolací súd s tvrdením otca síce stotožňuje avšak poukazuje na skutočnosť, že toto vozidlo je vlastníctvom jeho firmy (spoločnosti) a mesačné náklady na pohonné hmoty, na všetky vozidlá ako z pokladničnej knihy vyplýva, predstavovali sumu 551,- eur na tri vozidlá a ďalšia celková suma na PHM od 31.01.2009 do 01.02.2009 predstavuje celkom sumu 11.542,- eur. Odvolací súd zároveň porovnal aj výdaje z pokladničnej knihy predloženej otcom za rok 2010 (nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo veci v roku 2011 pokladničná kniha za tento rok súdu ani k dispozícii byť nemohla), a aj z nej jednoznačne vyplýva, že obchodná spoločnosť otca je spoločnosťou ekonomicky prosperujúcou, schopnou vyplatiť vklady spoločníkov (jediným spoločníkom je otec dieťaťa) ku dňu 31.12.2010 v sume 72.000,- eur. Odvolací súd dáva otcovi maloletej do pozornosti skutočnosť, že je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, ktorá ako už odvolací súd uviedol vyššie, je prednostnou pohľadávkou. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok v jeho napadnutej časti týkajúcej sa určenia výživného na maloletú ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Bolo potrebné sa však stotožniť s námietkami otca v odvolaní proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o zročnom výživnom, keďže súd prvého stupňa pri jeho ustálení za obdobie od 01.05.2011 do 31.08.2011 nezohľadnil sumy, ktoré titulom výživného otec na maloletú zaplatil. Zároveň je však nutné poukázať i na skutočnosť, že pokiaľ súd povolí splácať otcovi dlh na výživnom (zaostalom) v splátkach, je nutné i tento výrok náležite odôvodniť a zároveň je nutné splátky určiť v primeranej výške. Výška splátok v sume 30,- eur, pri súdom prvého stupňa nesprávne vyčíslenom zročnom výživnom v sume 1.200,- eur, by totiž znamenala, že otec bude zročné výživné na maloletú s spolu s bežným výživným splácať 40 mesiacov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zročného výživného podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.