Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/27/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106209537 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:7106209537.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q.J. S., nar. XXXX, I. XX/XX, ul. za S. I., 2/ H. H., nar. XXXX, bydliskom D. Y., H.. T. X, obaja zastúpení prof. Ing. Vincentom Jasaňom, Dr.Sc, Košice, Urbánkova 45, proti odporcom: 1/ G. M. - I. Q. G. M., so sídlom v H., Š. X, 2/ S. Y. - T. - Q., s miestom podnikania v Y., Y., M. XX, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.10.2010, č.k. 25C/45/2006-219, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali uložiť odporcom v 1. a 2. rade spoločnú a nerozdielnu povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade sumu XX.XXX,XX euro a navrhovateľke v 2 . rade sumu X.XXX,XX euro s príslušným úrokom z omeškania. Rozhodnutie vo vzťahu k nároku uplatnenému navrhovateľmi proti odporcovi v 1. rade právne odôvodnil ust. § 18 zák.č. 58/1969 Zb., čl.1 ods.2, čl.2 ods.3 Ústavy SR, § 2,3 ods.1, § 5 ods.1, § 7 ods.1 zák.č. 248/1992 Zb., § 5 ods.1 zák.č. 385/1999Z.z., § 2 ods.1, § 25 ods.1 zák.č. 21/1992 Zb. a tým, že nezistil naplnenie žiadnej z podmienok zodpovednosti štátu podľa ust. § 18 zák.č. 58/1969 Zb., keď v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľom vznikla škoda ( majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch ), ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátu. Navrhovatelia vstúpili uzatvorením zmlúv o tichom spoločenstve s firmou T. - Q., so sídlom I. XX, Y. ( zo dňa XX.X.XXXX, resp. X.X.XXXX) do záväzkovo právneho vzťahu s uvedenou spoločnosťou nemajúcou formu akciovej spoločnosti a ani formu a znaky banky, a ich vzájomné práva a povinnosti sa riadili uzavretými zmluvami a ust. zákonov, ktoré tieto záväzkovo právne vzťahy upravujú. Keďže medzi účastníkmi záväzkovo právneho vzťahu išlo o vzťah súkromnoprávny, štát zastúpený Ministerstvom financií SR do neho nemohol nijako zasahovať. V konaní podľa názoru prvostupňového súdu nebolo preukázané, že by zo strany štátneho orgánu nebol dodržaný správny úradný postup, keďže zo spisu nevyplýva, že by spol. T. - Q. vykonávala činnosť, ktorú podľa zák.č. 248/1992 Zb. mohli vykonávať len investičné spoločnosti a ani činnosť, ktorú je podľa zák.č. 385/1999 Z.z. oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť. Rozhodnutie vo vzťahu k nároku uplatnenému navrhovateľmi proti odporkyni v 2. rade odvodzovaného od zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti odporkyne v 2. rade, resp. od porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o tichom spoločenstve súd prvého stupňa po vznesenej námietke premlčania zo strany odporkyne v 2. rade právne odôvodnil ust. § 261 ods.3 písm. d/, § 397, § 398 Obchodného zákonníka, keď mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že právo z titulu náhrady škody si navrhovatelia uplatnili voči odporkyni v 2. rade po uplynutí premlčacej doby. Súd prvého stupňa ustálil, že o vzniku škody sa navrhovateľka v 2. rade dozvedela v priebehu mája XXXX a navrhovateľ v 1. rade koncom mája až začiatkom júna XXXX, kedy došlo k zverejneniu informácie, že nebankové subjekty zanikajú a došlo aj k uzavretiu pobočky T. - Q. D. ; od tohto momentu začala obom navrhovateľom plynúť subjektívna premlčacia doba, v ktorej sa mohli domáhať svojich práv voči odporkyni v 2. rade súdnou cestou. Keďže navrhovatelia si svoj nárok uplatnili v rámci trestného konania proti vtedy ešte obvinenej S. Y. ( navrhovateľ v 1. rade dňa XX.XX.XXXX a navrhovateľka 2 rade dňa XX.XX.XXXX ) premlčacia doba prestala plynúť (§ 402 Obch. zákonníka) a jej plynutie opätovne pokračovalo po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo 17. júna 2002, č.k. 1T 22/01-13479, v ktorom súd postupom podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol o nepripustení navrhovateľov (ako poškodených) do trestného konania, a de facto ich odkázal na uplatnenie práv proti odporkyni v 2. rade v občiansko-právnom konaní. Navrhovatelia uplatnili svoj nárok proti odporkyni v 2. rade dňa XX.X.XXXX (navrhovateľ v 1. rade), resp. dňa X.X.XXXX (navrhovateľka v 2. rade). Keďže subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody začala navrhovateľom plynúť v máji XXXX, pričom od XX.XX.XXXX, 11Co 27/2011-241 resp. XX.XX.XXXX spočívala a začala opätovne plynúť až po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach z XX.X.XXXX, ktoré bolo navrhovateľovi v 1. rade doručené X.X.XXXX a navrhovateľke v 2. rade X.X.XXXX, pokiaľ sa domáhali svojich práv smerujúcich voči odporkyni v 2.rade až návrhom z XX.X.XXXX, resp. X.X.XXXX, domáhali sa ich až po uplynutí subjektívnej štvorročnej premlčacej doby. Vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu prihliadať na námietku premlčania uplatnenú zo strany dlžníka ( odporkyne v 2. rade), kedy v prípade zistenia jej oprávnenosti nemožnosť priznať premlčané právo veriteľovi (navrhovateľom), súd prvého stupňa s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti návrh navrhovateľov smerujúci voči odporkyni v 2.rade zamietol. O trovách konania rozhodol s použitím ust. § 142 ods.1 O.s.p. tak, že odporcovi v 1.rade a odporkyni v 2. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko títo nepodali návrh na ich priznanie a z obsahu spisu vyplýva, že im v konaní ani žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia v 1. a 2. rade žiadajúc, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrhu oboch navrhovateľov vyhovie a prizná im nárok uplatnený v konaní. Podľa názoru odvolateľov rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho a nekomplexného právneho posúdenia veci ( § 203ods.2 písm. a/ O.s.p.), kedy pri rozhodovaní dospel na základe nevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.). Odvolatelia poukázali na to, že v r. XXXX - XXXX začali na Slovensku pôsobiť tzv. nebankové subjekty, vyvíjajúce aktivity podľa zákona o bankách, cenných papieroch a kolektívnom investovaní. V danej veci je objektívne istá existencia škody vo výške istín nevrátených vkladov a úrokov z omeškania, ako i pasívna legitimácia I. Q. G., zastupujúceho štát. Nesprávny úradný postup orgánu štátu bol jasne uvedený a dokázaný v návrhu, keď už aj udelenie koncesie nebankovej spoločnosti bolo v rozpore so zák.č. 455/1991 Zb. bez náležitého uváženia kvalifikácie, praxe a majetku, keďže konateľ s vkladmi podnikal. I. Q. G. spolu s I. R.S. G. mali vedomosť o nekalej, protizákonnej a klamlivej reklame, o porušení § 45 zák.č. 220/1999 Z.z. a i o tom, že nebankové subjekty lákajú od občanov peniaze s cieľom podvodu. Z uvedených faktov potom vyplýva príčinná súvislosť medzi konaním príslušných orgánov štátu a škodou spôsobenou na majetku poškodených navrhovateľov. Odporkyňa v 2. rade podnikala ako fyzická osoba, táto s vkladmi prijatými na základe zmlúv o tichom spoločenstve nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím spôsobila poškodeným občanom veľké škody. Na túto nebankovú spoločnosť nebol vypísaný konkurz z dôvodu, že orgánom činným v trestnom konaní, a ani súdu sa u nej nepodarilo zaistiť žiaden majetok. Keďže v súčasnom období nebanková spoločnosť nevie nikoho odškodniť, musí to urobiť štát. Odporca v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdil. Odporkyňa v 2. rade sa k riadne doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 v spojení s § 372t O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie nie je navrhovateľmi v 1. a 2. rade podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na náhradu škody , výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali uložiť odporcovi v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade sumu XX.XXX,XX euro a navrhovateľke v 2 . rade sumu X.XXX,XX euro s príslušným úrokom z omeškania. Keďže v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa dostatočne zodpovedal na v konaní 11Co 27/2011-242 nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolatelia zopakovali i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho doplnenia odvolací súd vo vzťahu k nároku uplatneného proti odporcovi v 1. rade konštatuje, že ust. zák.č. 58/1969 Zb. vo všeobecnosti zakladá objektívnu zodpovednosť štátu ( bez ohľadu na zavinenie ), ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon nedefinuje „ nesprávny úradný postup „, z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Keďže úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého úradný postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže pritom dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Za nesprávny úradný postup vedúci k zodpovednosti štátu , je nutné považovať aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s právnym predpisom vydané v stanovenej lehote, alebo prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania, samozrejme za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda ( majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch), ktorá je v priamej príčinnej súvislosti s uvedeným postupom. Keďže zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy ( § 442 Občianskeho zákonníka ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu vzniknutú v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo ( ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma znamenajúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty , ktoré je treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Skutočnou škodou môže byť aj ujma spočívajúca v poskytnutí finančných prostriedkov na úkony štátneho orgánu alebo na úhradu trov konania pred ním, ktoré sa v dôsledku nesprávneho postupu ukázali ako zbytočne vynaložené. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, tj. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. V danej veci si uplatňovali navrhovatelia právo na náhradu škody podľa ust. § 18 zák.č. 58/1969 Zb., keď za porušenie právnych povinností orgánom štátu považovali aktívnu nedbalosť štátnych orgánov, ktoré nechali občanov okrádať pri činnosti tzv. nebankových subjektov. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že v prejednávanej veci sa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu ( orgánu štátu ) konkrétne to, že pri výkone právomoci štátneho orgánu, alebo v súvislosti s ním došlo k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie konkrétneho štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Keďže v prípade spol. T. - Q., so sídlom I. XX D. , IČO: XXXXXXXX sa nejednalo o investičnú spoločnosť alebo investičný fond, zriadený na základe ust. § 2,3 zák.č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a nejednalo sa ani o správcovskú spoločnosť zriadenú podľa ust. zák.č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, nemal odporca v 1. rade a ani iný orgán štátu v zmysle právnej úpravy právo zakázať im uzatvárať zmluvy o tichom spoločenstve. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že navrhovatelia v 1. a 2. rade slobodne a z vlastnej vôle v rámci zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s touto spoločnosťou, s touto uzavreli zmluvy neodporujúce ust. Obchodného zákonníka , ktorých právny režim sa riadil ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka a museli si byť vedomý toho, že obsahom záväzkového vzťahu podľa Obchodného zákonníka je na jednej strane záväzok tichého spoločníka poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa s ním na jeho podnikaní, a na druhej strane záväzok podnikateľa na vyplatenie časti zisku odvíjajúceho sa od podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania ; z tohto dôvodu boli navrhovatelia povinní znášať i riziko z prípadného finančného neúspechu z týchto záväzkov. Štát v zásade nemá možnosť zasiahnuť do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov nad rámec ochrany zaručenej v čl. 20 ods.1 Ústavy SR, keďže týmto by obmedzil príp. zmaril ich možnosť nadobudnúť ( v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok ) majetkové hodnoty vo forme pohľadávok, poprípade ich príslušenstva. 11Co 27/2011-243 Pokiaľ ide o nárok uplatnený proti odporkyni v 2. rade, odvolací súd vo vzťahu k správnej úvahe súdu prvého stupňa o jeho premlčaní, v tejto časti odkazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Na základe uvedeného po prihliadnutí i na správnosť záverov súdu vo výroku, ktorým podľa ust. § 142 ods.1O.s.p. nepriznal v konaní plne úspešným odporcom v 1. a 2. rade právo na náhradu trov konania, odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods.1 v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p., keďže odporcovia v 1. a 2. rade majúci plný úspech v odvolacom konaní, si právo na náhradu trov konania neuplatnili a trovy odvolacieho konania im z obsahu spisu ani nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.