Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/290/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206230738 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1206230738.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci žalobkyne: J.. M. D., A. C. X, XXX XX A., zast. Mgr. Tomáš Kamenec, advokát, Špitálska 43, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, zast. Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 886 625, o zaplatenie 371.560,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/133/2006-591 zo dňa 25.9.2014 v časti zamietnutia žaloby takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/133/2006-591 zo dňa 25.9.2014 vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 37.072,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 37.072,99 eur od 3.6.2004 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie 1.878,34 eur zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol, a rozhodol, že o trovách konania štátu a o trovách konania účastníkov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh vo výške 2.224,- eur. V odôvodnení súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 5.12.2006 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 11.193.621,- Sk (371.560,15 eur) titulom náhrady škody. Na pojednávaní konanom dňa 3.6.2008 požiadala žalobkyňa o zmenu petitu v časti príslušenstva pohľadávky a žiadala žalovaného zaviazať na zaplatenie sumy 11.193.621,- Sk (371.560,15 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,8 % ročne zo sumy: -66.351,81 Sk od 31.05.1997 -1.153.257,63 Sk od 31.03.1998 -1.153.257,63 Sk od 31.03.1999 -1.153.257,63 Sk od 31.03.2000 -1.156.417,26 Sk od 31.03.2001 -1.153.257,63 Sk od 31.03.2002 -1.153.257.63 Sk od 31.03.2003 -1.153.257,63 Sk od 31.03.2004 -1.156.417,26 Sk od 31.03.2005 -477.101,11 Sk od 31.03.2006 -1.393.783,- Sk od 01.06.2005 -23.998,- Sk od 01.04.1997, všetko do zaplatenia. Súd na pojednávaní pripustil zmenu petitu vyššie uvedeného znenia. Žalobkyňa podaním zo dňa 31.7.2014 vzala žalobu v časti o zaplatenie 1.878,34 eur späť a žiadala, aby súd konanie v tejto časti zastavil, zároveň požiadala o zmenu petitu v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 377.330,77 eur. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 17,8 % ročne až do zaplatenia zo sumy: -2.202,48 eur od 31.5.1997 -38.281,14 eur od 31.3.1998 -38.281,14 eur od 31.3.1999 -38.281,14 eur od 31.3.2000 -38.386,02 eur od 31.3.2001 -38.281,14 eur od 31.3.2002 -38.281,14 eur od 31.3.2003 -38.281,14 eur od 31.3.2004 -38.386,02 eur od 31.3.2005 -13.958,52 eur od 31.3.2006 -46.265,12 eur od 1.6.2005 -796,59 eur od 1.4.1997. Žalovaný je povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy: 7.648,96 eur od 12.4.2014 až do úplného zaplatenia. Žalovaný je počas života žalobkyne počínajúc dňa 14.4.2014 povinný vždy k 14. kalendárnemu dňu mesiaca zaplatiť žalobkyni 162,13 eur. Súd na pojednávaní dňa 25.9.2014 zamietol návrh žalobkyne na zmenu petitu vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie, výsledky ktorého nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o rozšírenom návrhu. Nároky žalobkyne mohli byť posúdené v znaleckom posudku, ktorý bol vo veci vypracovaný. Súd poukázal aj na hospodárnosť konania. Predmetom konania ostala istina 371.560,15 eur s príslušenstvom. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že vykonávala pre žalovaného obchodné zastúpenie od roku 1993 na základe zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 15.1.1993 (ďalej len zmluva). Táto zmluva bola neskôr nahradená zmluvou o obchodnom zastúpení zo dňa 22.5.1995 v znení dodatkov č. 1 zo dňa 6.2.1996 a č. 2 zo dňa 20.3.1996. Dňa 10.12.1996 žalovaný oznámil žalobkyni listom odstúpenie od zmluvy. Žalovaný ďalej žalobkyni vyúčtoval zmluvnú pokutu vo výške 150.000,- Sk za údajné porušenie zmluvných povinností žalobkyne. Žalovaný si zmluvnú pokutu započítal voči pohľadávke žalobkyne na vyplatenie provízií v zmysle zmluvy. Žalobkyňa podala na Okresný súd Bratislava II žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a zaplatenie dlžnej sumy 150.000,- Sk s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava II pod sp. zn. 22Cb/167/1997 rozhodol rozsudkom zo dňa 27.10.2003 tak, že žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel a určil, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a zaviazal žalovaného na zaplatenie 150.000,- Sk s príslušenstvom. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 12Cob/112/2004 zo dňa 16.11.2004 bol prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava II v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 150.000,- Sk s príslušenstvom potvrdený. Vo výroku o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Ten bol daný výlučne na určení platnosti zmluvy ako takej. V odôvodnení rozsudku sa Krajský súd v Bratislave vyjadril, že zmluva je platná. Na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave žalovaný listom zo dňa 27.1.2005, doručeným žalobkyni 2.2.2005 vypovedal zmluvu. Zmluva sa skončila uplynutím výpovednej lehoty k 31.5.2005. Za obdobie od 1.1.1996 do 10.12.1996 vznikol žalobkyni nárok na odmenu za činnosť pre žalovaného vo výške 1.161.485,92 Sk. Žalovaný od 10.12.1996 do 31.5.2005 žalobkyni znemožnil vykonávať činnosť obchodného zástupcu podľa zmluvy a dosahovať z tejto činnosti zodpovedajúci príjem. Na základe porušenia povinnosti žalovaného vznikla žalobkyni škoda vo forme ušlého zisku. Žalobkyňa určila, že v poctivom obchodnom styku za obdobie od 10.12.1996 do 31.5.2005 by jej vznikol zisk vo výške 9.775.840,- Sk. Okrem uvedenej sumy, by jej pri riadnom plnení zmluvy a jej následnom skončení vznikol nárok na odstupné v súlade s § 669 Obch. zák. vo výške 1.393.783,- Sk. Žalobkyňa mala v prenájme nebytové priestory, ktoré používala na výkon činnosti obchodného zástupcu žalovaného. V súvislosti s nájmom nebytových priestorov a nemožnosťou tieto priestory využívať vznikla žalobkyni škoda vo výške príplatku za prenájom kancelárskych priestorov za obdobie I.Q 97 vo výške 23.998,- Sk. Celkovo porušením povinností žalovaného mala vzniknúť žalobkyni škoda vo výške 11.193.621,- Sk (371.560,15 eur), na ktoré žiadala zaviazať žalovaného. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vyjadril v podaní zo dňa 5.11.2008, v zmysle ktorého žiadal, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol, že vznáša námietku premlčania všetkých nárokov uplatnených žalobkyňou. Poukázal na ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka, kde je uvedené, že pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel, alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa keď došlo k porušeniu povinnosti. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok žalobou 5.12.2006, pričom o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu sa dozvedela už okamihom doručenia odstúpenia žalovaného od zmluvy, t.j. dňa 10.12.1996. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie 9.775.840,- Sk, k tomuto uviedol, že ušlý zisk je definovaný ako prírastok na majetku poškodeného, ktorý nenastal v dôsledku konania škodcu. Preto je potrebné pri určení náhrady za ušlý zisk vychádzať aj zo skutočnosti, že na dosiahnutie tohto zisku bolo nevyhnutné vynaložiť určité náklady. Preto nemožno ušlý zisk izolovane kvantifikovať ako odmenu, ktorá žalobkyni nebola vyplatená, ale ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi za obdobie, v ktorom by pri pokračovaní zmluvného vzťahu mohla podnikať a ktoré sú v poctivom obchodnom styku spravidla potrebné na jeho dosiahnutie. Nárok žalobkyne v časti odstupného považoval žalovaný za prekludovaný, nakoľko žalobkyňa neoznámila žalovanému, že si právo na odstupné uplatňuje v zákonom stanovenej lehote 1 roka od skončenia zmluvy, ale až dňa 5.12.2006, kedy bola podaná žaloba. Nárok uplatňovaný žalobkyňou vo výške 23.998,- Sk s príslušenstvom za prenájom kancelárskych priestorov považuje žalovaný za nedôvodný, a to z dôvodu, že žalobkyni v tomto smere škoda nevznikla, nakoľko žalobkyňa predmetné kancelárske priestory využívala ešte celý rok 1997. Súd v rozsudku poukázal na ustanovenia § 373, § 379, § 381, § 387 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 398, § 652, § 669 ods. 1 a 2, § 365 prvá veta, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd mal v konaní za preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o obchodnom zastúpení dňa 15.1.1993, ktorá bola neskôr nahradená zmluvou o obchodnom zastúpení zo dňa 22.5.1995. Bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného tým, že znemožnil žalobkyni vykonávať činnosť obchodného zástupcu v súlade so zmluvou o obchodnom zastúpení uzavretú medzi účastníkmi konania. Žalobkyni tak vznikla škoda vo forme ušlého zisku. Medzi účastníkmi nebolo podľa súdu sporné, že sa podľa zmluvy o obchodnom zastúpení v čase od doručenia odstúpenia od zmluvy do ukončenia zmluvy výpoveďou neplnilo. Aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku 12Cob/112/2004 konštatoval porušenie právneho stavu zo strany žalovaného a nedôvodné nevyplatenie provízie žalobkyne v sume 150.000,- Sk. Súd mal tiež za preukázané, že zmluva o obchodnom zastúpení v nadväznosti na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 22Cb/167/97 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Cob/112/2004 bola medzi účastníkmi ukončená ku dňu 31.5.2005, uplynutím 3 mesačnej výpovednej lehoty. Žalovaný listom zo dňa 27.1.2005, doručený žalobkyni dňa 2.2.2005 vypovedal zmluvu. Súd uviedol, že prihliadol na námietku premlčania žalovaného a priznal žalobkyni sumu 37.072,99 eur z titulu ušlého zisku za obdobie od 5.12.2002 (t.j. spätne 4 roky, žaloba podaná dňa 5.12.2006) do 31.5.2005 a vo zvyšku návrh z dôvodu premlčania zamietol. Žalobkyňa podľa neho už doručením odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného vedela o škode, ktorá jej vzniká a kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa aj podala na súd určovaciu žalobu a žalobu na plnenie dňa 18.4.1997, predmetom ktorej bol okrem iného aj nárok žalobkyne na zaplatenie nevyplatenej provízie vo výške 150.000,-Sk (konanie pod sp. zn. 22Cb/167/1997). Pri výpočte ušlého zisku súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca JUDr. Ing. Miroslava Čipáka uvedeného v tabuľke č. 5 na čísle listu 361, z ktorého vyplýva, že ušlý zisk za 27 dní roku 2002 (od 5.12.2002 do 31.12.2002) predstavuje sumu 38.641,05 Sk, t.j. 1.282,65 eur (522.372,18 Sk : 365 dní = 1.431,15 Sk x 27 dní = 38.641,05 Sk). Pomerná časť ušlého zisku za rok 2002 teda predstavuje sumu 1.282,65 eur. V zmysle tabuľky č. 5 predstavuje ušlý zisk žalobkyne za rok 2003 sumu 439.984,80 Sk, za rok 2004 sumu 463.964,79 Sk a za obdobie od 1.1.2005 do 31.5.2005 sumu 174.270,23 Sk, t.j. spolu 1.116.860,87 Sk, t.j. 37.072,99 €, na ktorú súd zaviazal žalovaného. Súd považoval námietky žalobkyne k osobe znalca (že nemá oprávnenie na poskytovanie znaleckého posudku predmetom ktorého je určenie výšky ušlého zisku) za irelevantné, nakoľko znalec je riadne zapísaný v zozname znalcov a tlmočníkov, vypracoval znalecký posudok v intenciách uznesenia tunajšieho súdu a žalobkyňa resp. jej právny zástupca nepodal proti osobe znalca v lehote 8 dní od doručenia uznesenia o ustanovení znalca námietky. Súd mal za to, že žalobkyňa s ustanovením znalca súhlasí. Ďalší nárok žalobkyne predstavoval nárok na odstupné vo výške 1.393.783,- Sk. Žalobkyňa si podľa súdu riadne uplatnila nárok na vyplatenie odstupného, a to písomným podaním zo dňa 31.5.2006 (č.l. 197), ktoré bolo doručené žalovanému dňa 31.5.2006. Súd zamietol nárok žalobkyne na zaplatenie odstupného podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko podľa citovaného § musia byť splnené všetky podmienky, t.j. obchodný zástupca získal nových zákazníkov pre zastúpeného, alebo by významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený (žalovaný) má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Žalobkyňa už prvú podmienku v zmysle § 669 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka nesplnila, nakoľko pre žalovaného nezískala nových zákazníkov, pretože cca 10 rokov pre žalovaného nepracovala. Tak isto právny zástupca žalobkyne nepreukázal dôvodnosť vyplatenia maximálnej výšky odstupného pri skončení zmluvy. Ako ďalší nárok si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu škody vo výške príplatku za prenájom kancelárskych priestorov za 1. štvrťrok r. 1997 vo výške 23.998,- Sk. V tejto časti súd taktiež žalobu zamietol, nakoľko žalobkyňa užívala nebytové priestory ešte celý rok 1997 ako podnikateľka a preto jej skutočná škoda nevznikla. Z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou ako nájomníčkou a spoločnosťou PRÍRODA a.s. ako prenajímateľom vyplývalo z článku II.- účel nájmu, že prenajaté priestory bude nájomca užívať k vykonávaniu svojej činnosti zodpovedajúcej predmetu jeho podnikania a charakteru prenajatých nebytových priestorov. Žalobkyňa užívala prenajaté priestory ešte celý rok 1997 ako podnikateľka, nemala ani pozastavenú ani zrušenú živnosť a preto jej podľa názoru súdu škoda nevznikla. Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie pomernej časti ušlého zisku vo výške 37.072,99 eur v súlade so znaleckým posudkom znalca JUDr. Ing. Miroslava Čipáka č. 02/2013, tabuľky č. 5 na strane 19 znaleckého posudku. Vo zvyšku ušlého zisku, uplatnenia si odstupného a skutočnej škody za nájom nebytových priestorov, vzhľadom na vyššie uvedené, súd žalobu zamietol. Súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 15 % ročne z priznanej sumy v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v čase omeškania od 3.6.2004 do zaplatenia. Súd prihliadol na námietku premlčania a priznal úrok z omeškania spätne 4 roky od momentu uplatnenia žalobkyňou na pojednávaní dňa 3.6.2008. Nakoľko právny zástupca žalobkyne vzal žalobu v časti o zaplatenie 1.878,34 eur späť, súd konanie v tejto časti s poukazom na ustanovenie § 96 O.s.p. zastavil. Žalovaný nesúhlasil s čiastočným späťvzatím žalobného návrhu vo výške 1.878,34 eur, z dôvodu neprávoplatnosti pohľadávky žalobkyne. Žalovaný podľa súdu neuviedol žiadne vážne dôvody, pre ktoré nesúhlasí so späťvzatím časti žaloby, preto súd rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie 1.878,34 eur. Pokiaľ ide o trovy konania štátu a trovy konania účastníkov konania, súd uviedol, že o nich rozhodne v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O povinnosti žalovaného zaplatiť na účet súdu pomernú časť súdneho poplatku za žalobu vo výške 2.224,- eur rozhodol súd v súlade s § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení. Súdny poplatok bol vypočítaný z priznanej sumy 37.072,99 eur. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie v časti zamietnutia žaloby z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. Má za to, že nárok nie je premlčaný, a to ani z časti, a žaloba bola uplatnená včas, v lehote definovanej podľa ust. § 398 Obchodného zákonníka v spojení s § 397 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 398 definuje moment začatia plynutia premlčacej doby ako deň, kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu. Žalobkyňa tvrdí, že o tom, kto za škody zodpovedá, sa dozvedela až momentom doručenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 12Cob/112/2004 zo dňa 16.11.2004. Až na základe uvedeného rozsudku sa mohla dozvedieť, že za škodu zodpovedá žalovaný, resp. aj o skutočnosti, že porušením právnej povinnosti žalovaného - neplatným odstúpením od zmluvy škoda vznikla. Žalobkyňa bola schopná v čase namietanom žalovaným (teda počas konania o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy) uplatniť nároky na náhradu škody voči žalovanému len s maximálnou mierou neistoty, pretože nebola objektívne schopná určiť, že jej škoda vznikla (odstúpenie zmluvy o obchodnom zastúpení mohlo byť platné) a z rovnakého dôvodu reálne nedisponovala informáciou, že za škody žalovaný zodpovedá. Ust. § 398 podľa nej neviaže začiatok plynutia premlčacej doby na existenciu obyčajného predpokladu. Zákonodarca v zmysle uvedeného ustanovenia vyžaduje vedomosť poškodeného, resp. aspoň objektívnu možnosť takúto vedomosť získať. Podľa žalobkyne sa možno domnievať, že námietka premlčania nie je v súlade s dobrými mravmi, ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a súd by na túto (ak by inak bola správne uplatnená, čo žalobkyňa popiera) nemal nijako prihliadať. Žalobkyňa tiež uviedla, že vždy tvrdila, že jej prislúcha nárok na ušlý zisk, ktorý by dosiahla z titulu odstupného podľa § 669 Obchodného zákonníka, ak by žalovaný neporušil svoju právnu povinnosť a neznemožnil jej vykonávať činnosť obchodného zástupcu podľa zmluvy. Z výsledkov jej činnosti podľa zmluvy za rok 1996, ktorý bol podkladom pre posúdenie jej nárokov, je zjavné, že pre žalovaného získala nových zákazníkov, významne rozvinula obchod s doterajšími zákazníkmi a žalovaný mal podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Vyplatenie odstupného by bolo voči nej spravodlivé, ak by zmluva skončila v súlade s právom v roku 1996. Súd podľa nej zjavne posudzoval, či jej vznikol nárok na odstupné v čase skončenia zmluvy (31.5.2005) a nezaoberal sa nárokom, ktorý žalobou uplatnila. Súd nemal prečo posudzovať, či v období medzi 10.12.1996 až 31.5.2005 žalobkyňa pre žalovaného získala nových zákazníkov, významne rozvinula obchod s doterajšími zákazníkmi a či žalovaný mal podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi. Súd mal podľa nej posúdiť uplatnený nárok na ušlý zisk. Mal skúmať, či by s prihliadnutím na okolnosti mala žalobkyňa nárok na odstupné, ak by žalovaný neplatne neodstúpil od zmluvy v roku 1996. Pokiaľ ide o náhradu škody titulom zaplateného nájomného za prvý kvartál 1997, žalobkyňa uviedla, že predmetné kancelárske priestory boli prenajaté za účelom vykonávania činnosti pre žalovaného. V roku 1997 sa žalobkyňa snažila zvrátiť rokovaním odstúpenie od zmluvy a pokračovať v činnosti pre žalovaného. Z tohto dôvodu nemohla prenajaté priestory využiť na akúkoľvek inú činnosť. Vytkla, že súd neskúmal, ako a na čo boli prenajaté priestory používané. Predmetom dokazovania nebolo, či žalobkyňa ako osoba so živnostenským oprávnením skutočne mohla v mesiacoch január až marec roka 1997 priestory akokoľvek pri svojej podnikateľskej činnosti využiť, resp., či ich skutočne využila. Žalobkyňa namietla aj to, že súd tiež nesprávne posúdil výšku uplatnených nárokov. Podľa nej žiaden z dvoch vypracovaných znaleckých posudkov nie je možné považovať za vecne správny a použiť ho pre určenie výšky ušlého zisku. Tiež namietla, že znalec JUDr. Ing. Miroslav Čipák nie je zapísaný pre odvetvie č. 090300 - Kontroling, a preto nie je oprávnený na spracovanie posudku na určenie výšky ušlého zisku. Uviedla, že inštitút namietania osoby znalca súvisí s dôvodmi jeho možnej predpojatosti vo veci. V danej lehote žalobkyňa nemala informácie, ktoré by svedčili o vzťahu znalca k účastníkom konania alebo k prejednávanej veci. S ohľadom na túto skutočnosť osobu znalca nenamietala. Na druhej strane predpokladala, že súd ustanovil znalca v súlade s právnymi predpismi, teda takého, ktorý je zapísaný pre príslušné znalecké odvetvie. Rovnako predpokladala, že znalec namietne svoje ustanovenie, ak by mal vykonať znalecký úkon v odvetví, v ktorom nie je zapísaný. Pokiaľ ide o znalecký posudok č. 2/2013 zo dňa 25.3.2013, žalobkyňa uviedla, že k vecným pochybeniam posudku ak nesprávnosti použitej metodiky sa vyjadrila v podaniach 10.7.2013 a 28.1.2014. Z výsluchu znalca (ako aj z jeho písomného podania zo dňa 30.9.2013) je podľa nej zjavné, že znalec nemá skúsenosti s problematikou činnosti stavebnej sporiteľne, províznymi systémami používanými v danom odvetví pre obchodných zástupcov ako aj s činnosťou obchodných zástupcov stavebných sporiteľní. Rovnako je zjavné z odpovedí znalca, že tento odmietol vysvetliť dostatočným spôsobom svoj posudok, konkrétne použitú metodiku a východiská pre jeho spracovanie. Posudok nie je verifikovateľný a znalec nie je schopný detailne objasniť svoj postup a rozhodnutia, ktoré aplikoval pri spracovaní posudku. Rovnako žalobkyňa namietla, že posudok nebol spracovaný ani v intenciách určených súdom pri ustanovení znalca. Tento neposudzoval časť nárokov žalobkyne a rovnako nevychádzal z podkladov, ktoré tvoria provízny systém pre obchodných zástupcov u žalovaného. Znalec nemal potrebu kontaktovať žalobkyňu a objasniť si s ňou niektoré z faktov rozhodujúcich pre posúdenie veci. Namiesto verifikácie faktov s účastníkmi konania vychádzal z domnienok a mylných interpretácií. Žalobkyňa vytkla, že uvedené, aj napriek jej námietkam, nechal súd bez povšimnutia a posudok akceptoval ako podklad pre rozsudok. To, že posudok bol akceptovaný, robí podľa nej rozsudok nezákonným, nakoľko súd nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav a z obsahu spisu boli vyvodené nesprávne skutkové závery. Žalobkyňa tiež uviedla, že ak nenapadla odvolaním časť rozsudku, v ktorej súd žalobe vyhovel, neznemená to, že akceptuje závery znalca ohľadne výšky ušlého zisku v období 5.12.2002 až 31.5.2005. K ušlému zisku zodpovedajúcemu nároku na odstupné žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný nárok je ušlý zisk, ktorého výšku určila podľa ustanovenia § 381 Obchodného zákonníka. Domnieva sa, že nie je možné v súčasnosti nijako exaktne určiť, v akej výške by malo byť odstupné, na ktoré by mala nárok, ak by zmluva bola ukončená bez toho, aby prišlo k porušeniu zákona. Z uvedeného dôvodu je potrebné aplikovať kvalifikovaný odhad v zmysle ust. § 381 Obchodného zákonníka v spojení s § 669 Obchodného zákonníka. Ak by súd chcel rozhodnúť, že takýto nárok nepriznáva v uplatnenej výške, je vecou súdu, aby vysvetlil tento svoj postup a úvahu, ktorou bol vedený pri aplikácii právnych predpisov. Podľa názoru žalobkyne súd porušil zásady spravodlivého procesu a svojím postupom jej odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Súd podľa nej nedal odpoveď na žiadnu z jej námietok voči námietke premlčania, voči vadám znaleckého posudku, nijako nereflektoval vyjadrenia žalobkyne ohľadne nároku na ušlý zisk, ktorý zodpovedá nároku na odstupné podľa § 669 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa poukázala aj na to, že podaním zo dňa 28.3.2014 resp. 30.7.2014 si popri pôvodne uplatnených nárokoch uplatnila ďalší nárok na zaplatenie sumy 7.648,96 eur z titulu straty na dôchodku a nárok na rentu poskytovanú žalovaným počas života žalobkyne. Z podaní je evidentné, že ide o nové, pôvodne neuplatnené nároky. Len s ohľadom na presnosť petitu navrhla súdu pripustenie zmeny petitu tak, že celková suma uplatnených nárokov sa sčítala (istina), ohľadne renty a úrokov z omeškania za výplatu náhrady škody na dôchodku mal podľa žalobkyne súd rozhodnúť samostatným výrokom. Žalobkyňa má za to, že uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu petitu zo dňa 25.9.2014 sa prieči platným právnym predpisom a značným spôsobom porušuje jej práva. Rovnako sa domnieva, že o jej nových nárokoch uplatnených v podaniach z 28.3.2014 a 30.7.2014 súd nemohol rozhodnúť podľa § 95 O.s.p., a teda uznesenie nie je materiálne rozhodnutím, ktorým sa nepripustila zmena návrhu. Uznesenie je podľa nej asi rozhodnutím, ktorým vecne súd zastavil konanie o jej riadne uplatnenom nároku. Z uvedeného dôvodu má za to, že odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Ak by uznesenie nebolo vyhodnotené ako rozhodnutie o zastavení konania, proti ktorému je možné podať odvolanie, žalobkyňa má za to, že nejde o meritórne rozhodnutie o jej nárokoch uplatnených na súde v zmysle uvedeného a ide o právne irelevantné rozhodnutie, bez opory v právnych predpisoch. Preto sa domnieva, že súd nerozhodol v rozsudku o celom jej nároku, a preto z opatrnosti podala návrh podľa § 166 O.s.p. na doplnenie rozsudku. Uviedla, že zmenou petitu, o ktorej prípustnosti rozhoduje súd podľa § 95 O.s.p. nie je nikdy ďalší nárok uplatnený popri pôvodných nárokoch. Zmenou petitu je výlučne návrh na zmenu formy/obsahu plnenia, ktoré bolo uplatnené pôvodným nárokom. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by podľa odvolacieho súdu neboli splnené podmienky pre zrušenie rozsudku, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Poukázal na fakt, že žalobkyňa nenamietala osobu znalca v určenej lehote. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname je oprávnený odmietnuť vykonanie úkonu, len ak nie je zapísaný v odbore alebo v odvetví, v ktorom je potrebné úkon vykonať. Týmto teda konštatuje, že znalec mal sám odmietnuť vyhotovenie posudku. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa namietala osobu znalca, posudok a oprávnenie znalca na vypracovanie posudku až potom, čo zistila, aké sú závery znalca v posudku. Z tohto pohľadu je podľa žalovaného zjavné, že námietky žalobkyne v tomto smere majú len účelovú povahu. Žalovaný poukázal na fakt, že § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z.z. nie je obligatórne ustanovenie pre znalca a v tomto prípade je vzhľadom na jeho gramatické znenie aj systematické zaradenie dôvodný záver, že zákonodarca chcel dať znalcom, ktorí sú evidovaní napr. v odbore 090000 - Ekonómia a manažment, zákonnú možnosť odmietnuť vyhotoviť posudok, ktorý by mal vyhotoviť znalec napr. z odboru 140303 - Špeciálna optika. Podľa žalovaného mohol vyhotoviť znalec zapísaný v odbore 090000 - Ekonómia a manažment a v odvetví 090100 - Účtovníctvo a daňovníctvo predmetný posudok, keďže tento stanovuje výšku ušlého zisku žalobkyne, pričom v tomto prípade, čiže pri náhrade ušlého zisku, ide o veľmi príbuzné ekonomické odvetvie. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa ako laik nie je oprávnená napádať posudok v takom rozsahu, ako to urobila v odvolaní. Pokiaľ nesúhlasí s posudkom znalca v takej miere, mala realizovať svoje námietky procesne správnym postupom s poukazom na § 127 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii. Laik môže napádať v znaleckom posudku iba zrejmé chyby alebo zjavné logické rozpory, nie však samotnú metodiku jeho vypracovania. Žalobkyňa pritom podľa žalovaného mala a mohla prejaviť náležitú procesnú iniciatívu aspoň tým, že by nechala vyhotoviť ako dôkaz vlastný znalecký posudok. Podľa žalovaného taktiež žalobkyňa sťažila, a možno do určitej miery až znemožnila, znalcovi vyhotovovanie znaleckého posudku, nakoľko žalobkyňa nepreukázala reálny zisk, ktorý by dosiahla, pokiaľ by naďalej platila zmluva o obchodnom zastúpení zo dňa 22.5.1995 v znení neskorších dodatkov, keďže vo svojej žalobe požaduje celkový príjem, ktorý by žalobkyňa získala po vypovedaní zmluvy bez odpočítania nákladov na jeho reálne dosiahnutie. Žalovaný v plnom rozsahu súhlasí s posudkom, nakoľko znalec v posudku správne určil výšku ušlého zisku a dostatočne objasnil všetky otázky a námietky smerované k posudku ako písomne, tak aj na pojednávaní, v súlade s § 17 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.z. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za vecne správny aj čo sa týka posúdenia námietky premlčania. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/258/2012 zo dňa 18.9.2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 10/2010 a uviedol, že žalobkyňa sa o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, dozvedela už v okamihu doručenia odstúpenia žalovaného od zmluvy o obchodnom zastúpení a nič jej nebránilo spolu s určovacou žalobou o neplatnosť právneho úkonu podať žalobu na plnenie, kde by si nárokovala priemerný denný ušlý zisk od neplatného skončenia zmluvného vzťahu až do rozhodnutia súdu. Pokiaľ ide o žalobkyňou uvádzané závery Ústavného súdu ČR vo veciach IV. ÚS 262/10 zo dňa 16.9.2010 a II. ÚS 3168/09 zo dňa 5.8.2010 žalovaný uviedol, že námietka premlčania v demokratickom právnom štáte platí pre všetkých rovnako a nemožno od súdu požadovať, aby sa odchýlil od právnej úpravy, nakoľko súd môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje. Neprihliadať na premlčanie sa môže iba v celkom výnimočných prípadoch. Žalovaný tiež uviedol, že Ústavný súd ČR v uvedených rozhodnutiach konštatuje porušenie dobrých mravov, ako šikanózne správanie dlžníka, ktorý spôsobuje účelové prieťahy napr. v mimosúdnych urovnaniach a odďaľuje veriteľove podanie žaloby na uplatnenie jeho nárokov voči dlžníkovi. Žalovanému v súdenom prípade však žiadne takéto konanie pripísať nemožno, pričom žalobkyňa ani len neuniesla bremeno tvrdenia (a tobôž nie bremeno dôkazné), že žalovaný sa v súdenom prípade takýmto spôsobom správal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 11.1.2016 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobkyne a s vyjadrením žalovaného k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalobkyne, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné: Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou odvolateľa, že nárok žalobkyne v časti ušlého zisku - straty na províziách nie je premlčaný ani sčasti a žaloba bola uplatnená včas. Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. Podľa § 398 Obch. zák., pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. S poukazom na § 398 Obch. zák. plynie pri práve na náhradu škody premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode (na rozdiel od úpravy premlčania v Občianskom zákonníku, ktorý viaže v ust. § 106 počiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty na deň, keď sa poškodený o škode dozvedel). Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je preto určujúci deň, keď poškodený mal možnosť pri náležitej starostlivosti zistiť informácie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Oproti úprave začiatku behu premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka je citovaná úprava Obchodného zákonníka prísnejšia, pretože pokiaľ poškodený zanedbá možnosť zistiť, že má škodu, bude to mať za následok začiatok behu premlčacej lehoty aj v prípade, že poškodený o porušení povinnosti a o škode nevie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobkyňa už doručením odstúpenia od zmluvy vedela o škode, ktorá jej vzniká a kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa mala vedomosť o vznikajúcej škode už pred doručením rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Cob 112/2004 a nie je rozhodujúce, že „počas konania o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy bola žalobkyňa schopná uplatniť nárok na náhradu škody voči žalovanému len s maximálnou mierou neistoty“, ako to uvádza žalobkyňa v odvolaní. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že vzhľadom na dĺžku konania o neplatnosť odstúpenia od zmluvy by súd nemal prihliadať na námietku premlčania, keďže nie je v súlade s dobrými mravmi. K uvedenému odvolací súd uvádza, že aplikáciou ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. na výkon práva vzniesť námietku premlčania sa zaoberalo i rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 31.8.2004 sp. zn. 25Cdo 2648/2003. Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. V danom prípade nebolo uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, pretože zo strany žalovaného sa nejednalo o žiadne (šikanózne) konanie, ktorý by znemožnilo žalobkyni podať žalobu pred uplynutím premlčacej lehoty, resp. ktoré by spôsobovalo účelové prieťahy. Súd prvého stupňa preto rozhodol v súlade so zákonom, keď prihliadol na námietku premlčania a žalobkyni priznal len sumu 37.072,99 eur za obdobie od 5.12.2002, t.j. spätne 4 roky od podania žaloby na súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj so závermi prvostupňového súdu, týkajúcimi sa nepriznania nároku na náhradu škody, zodpovedajúcemu nároku na odstupné podľa § 669 Obch. zák., ako nároku na náhradu škody titulom nájomného. Podľa § 669 ods. 1 Obch. zák., obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a. Podľa ods. 2, výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízii získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízii za celé zmluvné obdobie. Tak, ako to konštatoval v rozsudku prvostupňový súd, žalobkyňa nesplnila podmienku pre priznanie nároku na odstupné podľa § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák., preto jej neprináleží nároku na ušlý zisk z titulu odstupného. Súd prvého stupňa dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd považuje za právne irelevantné i námietky odvolateľa, týkajúce sa nesprávneho posúdenia výšky nároku na náhradu škody. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa za účelom určenia výšky ušlého zisku žalobkyne vykonal znalecké dokazovanie dvomi znaleckými posudkami v zmysle § 127 ods. 1 O.s.p., a to znaleckým posudkom č. 01/2012 z 23.2.2012 a znaleckým posudkom č. 02/2013 z 27.3.2013. Tak, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa osobu znalca JUDr. Ing. Miroslava Čipáka nenamietala v lehote do 8 dní od doručenia uznesenia o ustanovení tohto znalca do konania (uznesenie č.k. 42Cb/133/2006-331 zo dňa 27.8.2012 doručené dňa 6.9.2012), o čom boli účastníci konania riadne poučení v uznesení. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz, pričom faktické (nie právne) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania. Odvolací súd má za to, že námietky žalobkyne, týkajúce sa odborných záverov znalca, sú nedôvodné. Znalec svoje závery týkajúce sa spôsobu určenia výšky ušlého zisku dostatočne objasnil v písomnom posudku, ako aj na pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa preto vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a pri určení výšky náhrady škody správne vychádzal zo záverov v konaní uskutočneného druhého znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou odvolateľa, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a prvostupňový súd tým odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tj. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok prvostupňového súdu nemožno považovať za nepresvedčivý. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou, že súd nerozhodol o celom nároku žalobkyne. Je pravdou, že podaním zo dňa 28.3.2014, resp. 31.7.2014 si žalobkyňa uplatnila popri pôvodne uplatnených nárokoch i ďalší nárok na zaplatenie sumy 7.678,96 eur z titulu straty na dôchodku a nárok na rentu poskytovanú žalovaným počas života žalobkyne, avšak súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 25.9.2014 návrh na zmenu petitu zamietol, takže predmetom konania zostala len suma 371.560,15 eur s príslušenstvom, o ktorom predmete aj súd rozhodol. Nevyhotovenie písomného uznesenia o nepripustení zmeny návrhu podľa § 95 ods. 1 O.s.p. nie je takou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie o veci, keďže odvolanie proti uzneseniu o pripustení, resp. nepripustení zmeny návrhu nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f) O.s.p.). Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa spolu s rozhodnutím o trovách prvostupňového konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.