Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/309/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010895428 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010895428.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľov: X. E. D., T. T. XXX/X, J., X. D. D., T. H. J. A. XXXX/XX, Bratislava, obaja zastúpení: JUDr. Róbertom Bockaničom, advokátom, AK Panenská 23, Bratislava, proti odporcom: X. C. E., T. T. XXX/X, J., X. Q. E., T. T. XXX/X, J., obaja zastúpení: JUDr. Albínom Kostolanským, advokátom, AK Záhorácka 53, Malacky, o určenie vlastníctva, o odvolaní odporcov proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 30.3.2010, č.k. 5C/233/2008-284, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 30.3.2010, č.k. 5C/233/2008-284 p o t v r d z u j e . Navrhovateľom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia v 1. rade a 2. rade sú bezdpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. Mást I, a to garáže, súp. Č.. XXXX, nachádzajúcej sa na parc. č. XXXX/X. Zároveň súd zaviazal odporcov na povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. a 2. rade náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu v sume 1.773,70 eura, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V rámci odôvodnenia rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia sa návrhom domáhali určenia, že sú bezdpodielovými spoluvlastníkmi vyššie uvedenej nehnuteľnosti, čo odôvodňovali tým, že v roku 1987 postavili nehnuteľnosť- garáž na parc. č. XXXX/X svojpomocne. V roku 2002 sa dozvedeli, že odporcovia v roku 2001 požiadali o kolaudačné rozhodnutie na predmetnú garáž a kataster o zápis ich vlastníctva k tejto nehnuteľnosti. Katastrálny úrad im oznámil, že vlastnícky vzťah majú riešiť súdnou cestou. Navrhovatelia tvrdili, že nikdy garáž nedarovali ani nepredali odporcom, niet právneho dôvodu, aby sa títo bez akéhokoľvek zmluvného vzťahu mohli stať vlastníkmi nehnuteľnosti. Navrhovatelia ďalej uviedli, že odporcovia sa v roku 1987, t.j. v čase výstavby garáže, nepoznali, boli len vo veku 19 a 20 rokov, a preto nemohli byť stavebníkmi garáže. Naliehavý právny záujem navrhovatelia videli v tom, že iným spôsobom sa nemôžu domôcť vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení ďalej konštatoval, že odporcovia s návrhom nesúhlasili a argumentovali tým, že v roku 1986 bolo vydané stavebné povolenie navrhovateľom v 1. a 2. rade na stavbu garáže, pričom sa jednalo o stavbu na pozemku parc. č. XXXX/X a bolo vydané na dobu jedného roka. V tejto dobe a ani dlho po jej uplynutí však stavba nebola dostavaná. V roku 1999 darovali navrhovatelia odporcom nehnuteľnosti, ktoré dovtedy boli v ich vlastníctve. V znaleckom posudku pre účely prevodu vlastníctva bola uvedená aj garáž. Táto rozostavaná stavba však nebola uvedená v darovacej zmluve. Odporcovia darované nehnuteľnosti dokončili, a to výlučne z vlastných finančných prostriedkov, pričom ich niekoľkonásobne zhodnotili. Po dokončení požiadali odporcovia o zápis vlastníctva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. K zápisu ich vlastníctva však z určitých dôvodov nedošlo. Skutočný reálny stav je taký, že garáž, ktorá je predmetom sporu, je užívaná navrhovateľmi, ktorí tam majú zaparkované svoje auto a majú tam aj ďalšie svoje veci. Z výpovede odporkyne v 1. rade súd zistil, že rodinný dom s pozemkom bol jej a manželovi darovaný jej rodičmi. Na darovanom pozemku bola rozostavaná garáž. Spolu s manželom zrekonštruovali dom, v ktorom teraz aj bývajú, a dokončili aj stavbu garáže, tá bola totiž postavená iba ako hrubá stavba. Odporca v 2. rade uviedol, že v prípade garáže sa v čase darovania domu a pozemku, jednalo len o hrubú stavbu bez omietok. Spolu s odporkyňou v 1. rade investovali do garáže 67.000,- až 68.000,- Sk, a to na účely vonkajšieho a vnútorného omietnutia stavby, nových okien a nového oplechovania. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 24.3.2005, č.k. MA-4C 155/2002-157, ktorým návrh navrhovateľov zamietol a zároveň určil, že odporcovia v 1. a 2. rade sú bezdpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie napadli v zákonnej lehote odvolaním navrhovatelia v 1. a 2.rade. Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 24.4.2008, č.k. 8Co 2/2006-211 rozsudok vo veci samej a v časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď zároveň uložil súdu prvého stupňa v ďalšom dokazovaní zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť a opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa preto doplnil dokazovanie a v napadnutom rozsudku ustálil skutkový stav na základe výsledkov dokazovania. Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovatelia darovali odporcom spoluvlastnícky podiel 1 rodinného domu s príslušenstvom, nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. XXXX/X v kat. úz. Mást I, v obci Stupava na T. K.. XXX/X, pričom účastníci sa dohodli na vzniku vecného bremena v podobe doživotného užívania nehnuteľností navrhovateľmi. Darovacou zmluvou medzi navrhovateľkou v 1. rade a odporkyňou v 1. rade (ako obdarovanou) došlo k darovaniu druhej polovice tých istých nehnuteľností. Ďalšou darovacou zmluvou uzavretou medzi navrhovateľmi a odporkyňou v 1. rade došlo k darovaniu polovice pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 450m2- zastavaná plocha, odporkyni v 1. rade. Súd prvého stupňa vychádzal aj z výpovede právneho zástupcu navrhovateľov, ktorý uviedol, že stavebné povolenie na stavbu garáže bolo vydané navrhovateľom, a túto garáž aj stavali. Skutočnosť, že odporcovia sú vedení v kolaudačnom rozhodnutí, je iba administratívny omyl, ktorý nemá vplyv na vlastníctvo navrhovateľov, ktorí nikdy žiadnym právnym úkonom nepreviedli svoju garáž na odporcov. Zároveň podotkol, že garáž bola postavená z finančných prostriedkov navrhovateľov, a že k jej spracovaniu nedošlo. Sama navrhovateľka uviedla, že garáž začali stavať v roku 1976, za ich peniaze, v čase začatia stavby sa odporcovia na jej stavbe nepodieľali. Právny zástupca odporcov argumentoval tým, že odporcovia nadobudli vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy, nakoľko stavba garáže de iure ešte neexistovala, nemohla byť uvedená v darovacej zmluve, aj keď nepochybne aj stavba garáže bola predmetom darovania. Namietal tiež existenciu naliehavého právneho záujmu na určení zo strany navrhovateľov. Garáž je postavená na pozemku odporcu, v súčasnosti ju využívajú navrhovatelia spolu s odporcami. Právny zástupca odporcov tiež poukázal na znalecký posudok a výpoveď svedka O.. D. Š.. Znalecký posudok pre účely darovania vypracoval O.. H. a v tomto je zahrnutá aj garáž. Jednoznačne bolo úmyslom navrhovateľov darovať nehnuteľnosť, teda aj garáž. Súd prvého stupňa vychádzal aj z výpovede znalcov. O.. H. uviedol, že jeho úlohou bolo oceniť len rodinný dom, a nie pozemok, ani garáž, a to na účely darovania domu. O.. Š. vypracoval znalecký posudok č. 10/99 zo dňa 4.8.1999 pre účely prevodu nehnuteľnosti darovaním, kde bolo uvedené, že na pozemku, ktorý bol predmetom darovania, sa nachádza rozostavaná garáž, ktorá nebola vlastnícky vyporiadaná. Vo svojom ďalšom posudku č. 18/99 zo dňa 4.10.1999, vypracovaným pre účely zriadenia záložného práva v prospech finančného ústavu, O.. Š. tiež uviedol, že na pozemku parc. č. XXXX/X je postavená garáž, nezapísaná na LV, zakreslená však na geometrickom pláne. Táto bola dokončená v roku 1999 a v čase vypracovávania znaleckého posudku nebola skolaudovaná. Jej cenu znalec určil na sumu 117.220,- Sk. Súd prvého stupňa vychádzal tiež zo skutočnosti, že odporcovia požiadali Okresný úrad v Malackách, odbor životného prostredia, o vydanie kolaudačného rozhodnutia. Toto bolo vydané dňa 30.4.2001, čím bolo povolené používanie garáže na pozemku č. XXXX/X odporcom a stavbe bolo pridelené súp. č. XXXX. K zápisu vlastníctva garáže do katastra v prospech odporcov nedošlo. Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie vychádzajúc zo skutočnosti, že navrhovatelia nesporne previedli na odporcov vlastnícke práva k nehnuteľnostiam darovacou zmluvou zo dňa 17.6.1998, ktorej vklad bol v prospech odporkyne v 1. rade povolený dňa 25.6.1998. Predmetom tejto zmluvy boli nehnuteľnosti - pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 450m2- zastavaná plocha v k.ú. Mást I, v podiele 1 s úmyslom umožniť odporkyni v 1. rade nadstavbu na streche rodinného domu stojaceho na pozemku. Navrhovateľka v 1. rade darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zo dňa 10.5.1999, ktorej vklad bol povolený dňa 17.5.1999, darovala odporkyni v 1. rade spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k stavbe č. 801, postavenej na parc. č. XXXX/X, nachádzajúcej sa v katastrálnom území Mást I, zapísanej na LV č. XXXX, s tým, že predmetom darovania nebol pozemok. Navrhovatelia, ako bezpodieloví spoluvlastníci podielu o veľkosti 1 rodinného domu s príslušenstvom, nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. XXXX/X v k.ú. Mást I, zapísaného na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX/X- rodinný dom. s.č. XXX a navrhovateľka v 1. rade ako podielová spoluvlastníčka pozemku parc. č. XXXX/X o veľkosti podielu 1 o výmere 450 m2 darovacou zmluvou zo dňa 5.8.1999, ktorej vklad bol v prospech odporcov povolený pod č. XXXX/XX, darovali odporcom každému z im patriacich podielov. Súd prvého stupňa, vychádzajúc z obsahu vyššie uvedených darovacích zmlúv, mal za to, že ani z jednej nevyplýva prejav vôle navrhovateľov darovať odporcom stavbu garáže. V žiadnej zo zmlúv totiž nie je garáž výslovne uvedená a špecifikovaná ako predmet prevodu vlastníckeho práva. Ak by navrhovatelia zamýšľali previesť zmluvou na odporcov nielen vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ale i vlastníctvo k jej príslušenstvu, musela byť v zmluve uvedená a riadne identifikovaná nielen hlavná vec, ale i veci, ktoré majú tvoriť príslušenstvo. Súd ďalej zdôraznil, že od príslušenstva veci je nutné odlišovať súčasť veci, ktorá prechádza na nového nadobúdateľa hlavnej veci aj vtedy, keď nebola uvedená v zmluve, ktorou sa prevádza vlastníctvo k tejto veci. Spornú garáž však, podľa názoru súdu prvého stupňa, nemožno kvalifikovať ako súčasť veci, nakoľko garáž je hmotná nehnuteľná vec, stavba, a nie súčasť pozemku, a môže byť ako taká samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov (na rozdiel od súčasti veci). Okresný súd zhodnotil tiež obsah znaleckého posudku č. 10/99 zo dňa 4.8.1999 znalca O.. D. Š., z ktorého jednoznačne vyplýva, že predmetom oceňovania neboli objekty, ktoré na liste vlastníctva nie sú, a to rozostavaná garáž. Z obsahu darovacej zmluvy, ako aj z obsahu znaleckého posudku nemožno vyvodiť, že úmyslom navrhovateľov bolo určiť ako predmet darovacej zmluvy aj garáž. Súd ďalej konštatoval, že garáž postavili navrhovatelia do štádia hrubej stavby. V čase, keď došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy, už na stavbe boli vykonané prvky dlhodobej životnosti, teda v čase darovacej zmluvy bola garáž dokončená, t.j. jestvujúca - patriaca navrhovateľom. Totiž práve od posúdenia okamihu vzniku stavby ako veci v právnom zmysle závisí, či bude stavba patriť do ich vlastníctva. Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci môže mať význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci. Nadobudnutie vlastníctva k spracovanej stavbe je možné, pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby treba považovať deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Preto súd návrhu navrhovateľov vyhovel. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 a 149 ods. 1 O.s.p., pričom vychádzal z určenej hodnoty sporu - hodnoty garáže vo výške 117.220,- Sk, čo v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z.z. predstavovalo za 1 úkon právnej služby sumu 138,31 eura. Nakoľko však právny zástupca navrhovateľov vyčíslil náhradu za 1 úkon len vo výške 53,49 eura, súd mu náhradu priznal len v tejto výške. Za rok 2004 súd priznal náhradu len za 4 úkony právnej služby, náhradu hotových výdavkov vo výške 18,04 eura, náhradu za stratu času vo výške 85,08 eura a amortizáciu vozidla vo výške 44,10 eura. Za rok 2005 priznal náhradu za 1 úkon, náhradu hotových výdavkov vo výške 4,98 eura, náhradu za stratu času vo výške 33,20 eura, amortizáciu vozidla vo výške 14,70 eura a benzín vo výške 5,08 eura. Za rok 2008 priznal náhradu za 1 úkon právnej služby, náhradu hotových výdavkov 6,31 eura, náhradu za stratu času vo výške 42,08 eura, amortizáciu vo výške 14,70 eura a benzín vo výške 4,90 eura. Za rok 2009 priznal náhradu za 2 úkony právnej služby, náhradu hotových výdavkov v sume 13,90 eura, náhradu za stratu času vo výške 92,72 eura, amortizáciu vo výške 25,62 eura, benzín vo výške 8,40 eura. Za rok 2010 súd priznal náhradu za 2 úkony právnej služby, náhradu hotových výdavkov 2x 14,42 eura, náhradu za stratu času 2x 96,16 eura, amortizáciu vozidla 25,62 eura a benzín vo výške 8,65 eura. Celkovo súd prvého stupňa priznal navrhovateľom náhradu trov konania vo výške 1.773,70 eura. Predmetný rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním odporcovia, ktorí namietali, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávne posúdeného právneho stavu. Poukázali na to, že v priebehu dokazovania bola nepochybne preukázaná skutočnosť, že parcela č. XXXX/X bola predmetom darovacej zmluvy v prospech odporkyne v 1. rade. Taktiež nebolo v konaní sporné, že na tejto parcele sa nachádzala v čase darovania aj rozostavaná garáž, ktorá v čase darovania nebola zapísaná na LV ako stavba, nemala súpisné číslo a nemohla byť predmetom darovania. Aj z tohto dôvodu, znalec so súhlasom oboch strán zmluvy nezahrnul garáž do znaleckého posudku. Odvolatelia ďalej zdôraznili, že následnú dostavbu celej garáže financovali, a boli presvedčení o tom, že táto stavba bola predmetom darovania. Až po zhoršení vzájomných vzťahov medzi účastníkmi, začala navrhovateľka v 1. rade uplatňovať svoje vlastnícke právo. Navrhovatelia veľmi dobre vedeli, že predmetom darovania bola aj hrubá stavba garáže a vlastne celú dobu od darovania až do podania žaloby nemali najmenšie výhrady proti vlastníctvu. V rámci odvolania právny zástupca poukázal aj na dobromyseľnosť odporcov v tom, že sa stali vlastníkmi celej nehnuteľnosti - rodinného domu, dvora, aj garáže. O ich dobromyseľnosti svedčí fakt, že celú stavbu dokončili na ich náklady. Odvolatelia označili celú situáciu okolo darovania stavby ako náhodu v tom zmysle, že garáž nebola dokončená, nemala súpisné číslo a nebola skolaudovaná. Jedine tieto skutočnosti boli dôvodom toho, že ako taká nebola pojatá do darovacej zmluvy. Toto tvrdenie potvrdzuje aj fakt, že po skolaudovaní a pridelení súpisného čísla bola garáž zapísaná na katastrálnom úrade na meno odporcov, na ich pozemku. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na to, že na strane navrhovateľov absentuje naliehavý právny záujem na určení, žiadali zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na nové konanie. K podanému odvolaniu sa vyjadrili navrhovatelia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vyjadrili súhlas s názorom súdu prvého stupňa, že garáž je samostatná vec a ako taká je aj samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. V darovacích zmluvách uzavretých medzi účastníkmi konania, k darovaniu garáže nikdy nedošlo. Keďže predmetom daru by mala byť v tomto prípade nehnuteľnosť, darovacia zmluvy musí byť v zmysle zákona uzavretá vždy písomne. V čase uzavretia darovacích zmlúv boli na stavbe garáže už prvky dlhodobej životnosti, a to zvislé a vodorovné konštrukcie, čo znamená, že garáž už existovala ako vec v právnom zmysle a patrila navrhovateľom. Keďže odporcovia v roku 2002 žiadali vydanie kolaudačného rozhodnutia a zápis do katastra ku garáži, je podľa názoru navrhovateľov jednoznačne daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Odvolanie odporcov považujú za nedôvodné a žiadajú napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúma a prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu, a ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané (a odvolací súd sa s takto ustáleným skutkovým stavom stotožňuje), že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu troch darovacích zmlúv (5.8.1999, 10.5.1999 a 17.6.1998). Predmetom týchto zmlúv bolo darovanie v zmluvách presne špecifikovaných a konkretizovaných nehnuteľností, a to - 1 rodinného domu s príslušenstvom, nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. XXXX/X v k.ú. Mást I, obec J., na T. K.. 801/5, 1 pozemku parc. č. XXXX/X- zastavané plochy o výmere 450 m2, LV č. XXXX a XXXX(tieto nehnuteľnosti boli darované obom odporcom), 1 rodinného domu , nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. XXXX/X, v k.ú. Mást I, obec Stupava, LV č. XXXX (táto nehnuteľnosť bola darovaná do výlučného vlastníctva odporkyne v 1. rade) a 1 pozemku p.č. XXXX/X- zastavané plochy vo výmere 450 m2, v k.ú. Mást I, zap. na LV č. XXXX (táto nehnuteľnosť bola darovaná do výlučného vlastníctva odporkyni v 1. rade). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, a potvrdzujú to aj výpisy z jednotlivých listov vlastníctva, že navrhovatelia (resp. v časti výlučne navrhovateľka v 1. rade) darovali odporcom (v časti len odporkyni v 1. rade) nehnuteľnosti - vyššie špecifikovaný dom č. 801/5 s príslušenstvom a pozemok parc.č. XXXX/X. Odvolací súd má tiež za preukázané, že v čase uzatvárania darovacích zmlúv existovala aj sporná garáž, ktorej určenia vlastníckeho práva sa navrhovatelia domáhajú v tomto konaní. Túto skutočnosť tvrdili nielen navrhovatelia, ale ju nepopreli ani odporcovia, keď sama odporkyňa v 1. rade na pojednávaní dňa 7.9.2004 potvrdila existenciu stavby garáže, ktorá v čase darovania mala podľa jej vyjadrenia charakter hrubej stavby. S jej výpoveďou sa zhodol aj odporca v 2. rade. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani výpovede svedkov, a to H. Q., D. D. ml., I. G., ktorí zhodne uvádzali, že stavbe garáže sa osobne venovala temer výlučne navrhovateľka v 1. rade, ktorá vyplácala robotníkov, objednávala materiál a vybavovala veci s tým súvisiace. Taktiež sa zhodli na tej skutočnosti, že stavba garáže bola v čase rokov 1986 až 1987, kedy prebiehala jej prvotná výstavba, dokončená do štádia, že boli dokončené obvodové múry, strecha a tiež bola osadená brána. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola predmetná garáž, už pred uzavretím darovacích zmlúv, stavbou spojenou so zemou pevným základom. Mala totižto všetky charakteristické znaky stavby - obvodové múry, zastrešenie, bránu. To, že reálne nebola dokončená v tom zmysle, aby slúžila svojmu účelu (chýbali vnútorné a vonkajšie omietky, inžinierske siete a podobne), ešte neznamená, že nebola vecou v právnom slova zmysle. Práve naopak, aj v tomto štádiu, spĺňala všetky zákonné podmienky, charakterizujúce nehnuteľnosť. Podľa § 119 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), veci sú hnuteľné a nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Podľa § 120 ods. 1 a 2 OZ, súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku. Podľa § 121 ods. 1 OZ, príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Vychádzajúc z vyššie ustálených skutočností, ako aj z citovaných zákonných ustanovení, zastáva odvolací súd právny názor stotožňujúci sa s názorom súdu prvého stupňa, že sporná garáž bola vecou v právnom slova zmysle ešte pred uzatváraním darovacích zmlúv. Znamená to, že ako taká tvorila samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, a mohla byť samostatne predmetom darovania. V súvislosti s posudzovaním garáže ako prípadného príslušenstva veci alebo súčasti veci, sa v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal súd prvého stupňa, ktorý nadväzoval na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, vyjadrený v uznesení zo dňa 24.4.2008, č.k. 8Co 2/2006-211. Preto odvolací súd považuje za nadbytočné opätovne sa zaoberať týmito právnymi úvahami, a v tejto otázke odkazuje na vyššie uvedené rozhodnutia, len dodávajúc, že sa s nimi plne stotožňuje. Vychádzajúc zo záveru, že garáž predstavuje (a už v čase uzatvárania darovacích zmlúv aj predstavovala) samostatnú vec, pre účely tohto konania je podstatná otázka vlastníctva tejto nehnuteľnosti. Z výpovedí účastníkov, ako aj svedkov, je zrejmé, že vlastníkmi jednoznačne boli (v čase vzniku garáže ako stavby) navrhovatelia. Tomuto záveru nasvedčuje aj stavebné povolenie, vydané na žiadosť navrhovateľov, ktoré minimálne korešponduje so závermi výpovedí účastníkov, aj svedeckými výpoveďami, že stavba garáže bola realizovaná navrhovateľmi, a to až do štádia, kedy zodpovedala definícii veci v právnom zmysle slova. Nič totiž nenasvedčovalo tomu, najmä vzhľadom na absenciu zápisu stavby v katastri nehnuteľností, že by sa vlastníkmi stali iné subjekty práv, a už vôbec nie odporcovia, ktorí sa zjavne na výstavbe garáže nepodieľali. Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa teda vychádza zo záveru, že vlastníkmi garáže až do sporného obdobia uzatvárania darovacích zmlúv, boli navrhovatelia, na to, aby došlo k zmene subjektu vlastníckeho práva, bola potrebná právna skutočnosť, s ktorou právny predpis takúto zmenu spája. Odporcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo ku garáži zo skutočnosti, že došlo k jej darovaniu, zmluvami vyššie špecifikovanými. Podľa § 628 ods. 1, 2 OZ, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. Aby mohlo v tomto prípade dôjsť k darovaniu spornej nehnuteľnosti, bolo jednoznačne potrebné uzavrieť písomnú darovaciu zmluvu, v ktorej by bola garáž nezameniteľne konkretizovaná. Námietka odporcov, že garáž v čase prevodu ešte nebola zapísaná v katastri nehnuteľností a nemala súpisné číslo, nie je dôvodná, nakoľko táto stavba mohla byť charakterizovaná v zmluve aj iným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, že vôľou darcov bol prevod práve spornej garáže (napr. uvedením typu stavby, pozemku na ktorom sa táto nachádza, jej opisom a podobne). V jednotlivých darovacích zmluvách, na ktoré sa odvolávajú odporcovia, bol ako predmet darovania špecifikovaný len pozemok parc.č. XXXX/ X a dom. Vlastníkmi len týchto nehnuteľností sa následne stali odporcovia, pretože ani v jednej zo zmlúv nebola nijako spomenutá sporná garáž. Znamená to, že zo strany navrhovateľov ako vlastníkov absentoval prejav vôle smerujúci k darovaniu spornej nehnuteľnosti odporcom, a na druhej strane ani odporcovia neprejavili vôľu garáž prijať ako obdarovaní. Odvolací súd má preto jednoznačne za to, že v tomto prípade absentuje zákonný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech odporcov, keďže nedošlo k uzavretiu písomnej darovacej zmluvy (ale ani inej zmluvy), ktorej predmetom by bola stavba garáže. Otázka, či garáž bola alebo nebola predmetom oceňovania zo strany znalca, je preto úplne irelevantná, nakoľko chýba akýkoľvek právny úkon, ktorého následkom by bol prevod nehnuteľnosti - garáže. Nakoľko chýbal akýkoľvek prejav vôle navrhovateľov, smerujúci k darovaniu spornej nehnuteľnosti, považuje odvolací súd tvrdenie odporcov o ich dobromyseľnosti za účelové a nepravdivé. Dobromyseľnosti na strane domnelého nositeľa oprávnenia musí totiž vždy svedčiť určitá nesporná okolnosť, z ktorej môže konkrétny subjekt odvodzovať existenciu svojho práva. Odporcovia v tomto konaní tvrdili, že ich dobromyseľnosť osvedčuje ich správanie po darovaní nehnuteľností v podobe dokončenia stavby garáže a investovania prostriedkov do jej opravy. Odvolací súd však zastáva názor, že dobromyseľnosť možno konštatovať len vtedy, ak by v tomto prípade bol vykonaný zo strany navrhovateľov voči odporcom konkrétny prejav vôle (hoci nie v právne perfektnej podobe, napríklad aj ústne alebo vo forme konkludentného konania) smerujúci k darovaniu alebo inému scudzeniu garáže v prospech odporcov. Až na základe konkrétneho konania navrhovateľov, ktoré by smerovalo k prejaveniu vôle navrhovateľov „zbaviť sa“ spornej nehnuteľnosti, by bola dobromyseľnosť na strane odporcov osvedčená, a súd by mohol z tejto skutočnosti vyvodzovať namietané právne dôsledky. Preto možno zhrnúť, že odporcovia svoju dobromyseľnosť v konaní neosvedčili predložením žiadneho relevantného dôkazu. Odvolací súd sa zaoberal aj otázkou existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na určení vlastníckeho práva, nakoľko táto otázka tvorila jeden z namietaných odvolacích dôvodov. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia naliehavý právny záujem, ako jeden z predpokladov úspešnosti návrhu o určenie, v konaní preukázali. Predpokladom existencie naliehavého právneho záujmu je totiž osvedčená existencia sporného momentu v právnych vzťahoch medzi účastníkmi, v tomto prípade vznik dôvodných pochybností o vlastníckom práve navrhovateľov. Hoci ešte garáž nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, práve skutočnosť, že odporcovia podali žiadosť o jej zápis do katastra, rovnako ako aj ďalšie kroky odporcov smerujúce k deklarácii ich vlastníckeho práva k tejto stavbe, výsledkom ktorých bolo vydanie kolaudačného rozhodnutia a rozhodnutia o určení súpisného čísla garáže (obe na návrh odporcov), odôvodňujú nárok navrhovateľov na určení vlastníckeho práva. Ako vyplýva z vyššie konštatovaných záverov, v prípade zápisu vlastníckeho práva v katastri v prospech odporcov, by došlo k vzniku nesúladu medzi zápisom a skutočnosťou. Aby sa teda predišlo ďalším sporom ohľadne stavby garáže, je potrebné určiť vlastnícke právo k nej, a to v prospech jej skutočných vlastníkov súdnym rozhodnutím. Takýmto spôsobom dôjde k vzniku právnej istoty a usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi tohto konania. Záverom odvolací súd už len dodáva, že námietka odvolateľov, týkajúca sa zhodnotenia garáže ich konaním, sa v kontexte vyššie uvedených záverov javí tiež ako nedôvodná. Investovanie finančných prostriedkov do stavby, jej oprava a jej užívanie, totiž nemá vplyv na inštitút vlastníctva, a ani neosvedčuje dôvodnosť vzniku vlastníckeho nároku. Nakoľko v tomto prípade nedošlo k spracovaniu veci, pretože stavba zostala charakterovo zachovaná vo svojej pôvodnej podobe (teda hlavné prvky charakterizujúce stavbu ako takú zostali neporušené a nezmenené, napriek úpravám vykonaným odporcami), nemožno aplikovať ustanovenie § 135b OZ, a uvažovať o prípadnom nadobudnutí vlastníckeho práva odporcami spracovaním veci. Touto otázkou sa podrobne zaoberal aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, pričom odvolací súd s jeho závermi aj v tomto smere súhlasí. V prípade, že došlo k zhodnoteniu garáže zo strany odporcov (čo ale nebolo predmetom dokazovania v tomto konaní), vznikol by im iba prípadný nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia (vznik ktorého by však odporcovia museli bezpochyby preukázať), čo však, ako už bolo povedané, nie je predmetom tohto sporu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. Navrhovateľom, úspešným aj v odvolacom konaní, nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie