Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/185/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010898197 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010898197.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Márie Šramkovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci žalobcu: I. Š., S. N. P.. Č.. XX, B., zast. advokátom JUDr. Dušanom Ivanom, Na vŕšku č. 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 15. marca 2010 č. k. 16Ct 30/2002- 316, pomerom hlasov 3:0, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a . Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 265 354,64 eur s 13 % úrokami z omeškania zo sumy 267 197,73 eur od 18. 12. 2002 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania 7 548 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný čin skrátenia dane a býv. Okresný súd Bratislava - vidiek ho dňom 21. 12. 1994 vzal do väzby. Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. 1. 1995 č. k. 2 To 19/95 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu a následne bol opätovne zadržaný a uznesením Býv. Okresného súdu Bratislava - vidiek z 1. 2. 1995 č. k. Ntp 70/95 bol opätovne vzatý do väzby. Uznesením Krajského prokurátora z 18. 6. 1996 č. k. 2 Kv 353/94 bol prepustený z väzby na slobodu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. 2. 1999 č. k. 1 T 8/98 uznal žalobcu vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, 5 Tr. zák. a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania v zmysle § 185 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. a oslobodil ho spod obžaloby pre trestný čin ohrozenia devízového hospodárstva podľa § 146 ods. 1 Tr. zák. Najvyšší súd SR uznesením zo 16. 6. 1999 č. k. 2 To 30/99 zrušil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave v odsudzujúcej časti a vec v tomto rozsahu vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. 10. 2000 č. k. 1 T 8/98 uznal žalobcu vinným z trestného činu skrátenia dane a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Zároveň krajský súd žalobcu oslobodil spod obžaloby pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania. Najvyšší súd SR rozsudkom z 26. 6. 2001 sp. zn. 2 To 60/2000 zrušil uvedený rozsudok krajského súdu v odsudzujúcej časti a oslobodil ho spod obžaloby pre trestný čin skrátenia dane. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi sa teda právoplatne skončilo jeho oslobodením spod obžaloby a to pokiaľ ide o všetky trestné činy. Žalobca od 18. 10. 1991 podnikal ako fyzická osoba pod obchodným menom Zero. Dňa 6. 1. 1994 uzavrel ako zástupca spoločnosti Zero import - export so spoločnosťou Zlatá huta, spol. s r. o. zmluvu o sprostredkovaní kúpy zlatého materiálu, podľa ktorej v prípade sprostredkovania príležitosti uzavrieť zmluvu o kúpe zlatého materiálu bude sprostredkovateľovi ( žalobcovi ) vyplatená sprostredkovateľská odmena vo výške 6,7 % z objemu sprostredkovaného nákupu zlatého materiálu. Podľa bilancie nákupu a úhrad zlatého materiálu
predloženého spoločnosťou Zlatá huta, spol. s r. o. bola za rok 1993 firme Zero import - export vyplatená provízia za sprostredkovanie predaja zlatého materiálu vo výške 3 093 228 Sk bez DPH. Podľa bilancie nákupu a úhrad zlatého materiálu od firmy Philips lighting, spol. s r. o. za rok 1994 predloženého spoločnosťou Zlatá huta, spol. s r. o. bola úhrada za nákup zlatého materiálu vo výške 113 373,42 Sk. Daňový úrad v Pezinku rozhodnutím z 13. 2. 1997 č. 608/220/1258/97/Rich vyrúbil žalobcovi daň z príjmov za rok 1993 vo výške 275 600 Sk. Správca dane vychádzal z príjmu žalobcu vo výške 59 688 080 Sk a z výdavkov vo výške 58 816 590 Sk, základom dane bola teda suma 871 490 Sk. Ten istý daňový úrad rozhodnutím z 26. 4. 1996 č. 608/220/2792/96 vyrúbil žalobcovi za rok 1994 daň z príjmov vo výške 9 662 010 Sk. Správca dane vychádzal z príjmu žalobcu vo výške 113 373 140 Sk a z výdavkov vo výške 90 041 546 Sk, základom dane teda bola suma 23 231 594 Sk. Pri zisťovaní príjmov žalobcu správca dane vychádzal z výdavkových pokladničných dokladov vystavených spoločnosťou Zlatá huta, spol. s r. o.z výpovede Y.. M. M. - štatutárneho zástupcu spoločnosti Zlatá huta, spol. s r. o. vyplynulo, že táto spoločnosť v rokoch 1993 a 1994 spolupracovala so žalobcom, ktorý pre ňu dovážal zlatý materiál. So žalobcom mala uzavretú zmluvu, v ktorej bola dojednaná sprostredkovateľská odmena v rokoch 1993 a 1994 vo výške 6,7 %. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je čo do základu dôvodná. V konaní bolo preukázané splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Žalobca bol vo väzbe od 21. 12. 1994 do 18. 6. 1996, pričom spod obžaloby bol v konečnom dôsledku v celom rozsahu oslobodený. V príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe vznikla žalobcovi škoda. Tá pozostáva z ušlého zisku žalobcu za rok 1995 a za polovicu roku 1996, teda zo zisku, ktorý by bol dosiahol nebyť toho, že bol vzatý do väzby. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku, súd prvého stupňa vychádzal zo znaleckého posudku č. 21/2009 znalca. Z tohto posudku vyplynulo, že za obdobie od 21. 12. 1994 do 18. 6. 1996 ušlý zisk predstavuje sumu 265 354,64 eur ( 7 994 074 Sk ). S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 265 354,64 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Poukázala na rozsudok odvolacieho súdu v tejto veci z 31. 5. 2007 č. k. 6 Co 11/06- 250, v ktorom odvolací súd ustálil, že činnosť žalobcu pri narábaní so zlatom a zlatými predmetmi nepredstavuje činnosť sprostredkovateľa podľa § 642 Obch. zák. Žalobca konal pri narábaní so zlatom sám ako obchodník so zlatom, a preto mu nevznikol nárok na províziu podľa zmluvy o sprostredkovaní. Ďalej žalovaná v odvolaní namietla, že žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania, keďže v prípade náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. nejde o zmluvný vzťah, nejde ani o plnenie peňažného dlhu a poškodený a štát nevystupujú ako veriteľ a dlžník. Uplynutie 6 - mesačnej lehoty uvedenej v § 10 zák. č. 58/1969 Zb. nie je možné považovať za deň zročnosti pohľadávky na náhradu škody. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne správny. Škodu, náhrady ktorej sa žalobca domáha, možno definovať ako ušlý zisk, teda ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Nepostačuje pritom púha pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti, pretože musí byť preukázané - a v tomto smere je dôkazné bremeno na poškodenom, že nebyť škodnej udalosti by sa majetkový stav poškodeného zvýšil. Ušlý zisk možno odškodniť, ak rozhodnutie o väzbe znemožnilo poškodenému dosiahnuť prospech, ktorý mu podľa zmluvy prislúcha, a ktorý by dosiahol v prípade, že by nebol vo väzbe. Ušlý zisk však nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zámeru, ak nie je majetkový prínos podložený už existujúcimi alebo reálne dosiahnutými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodnej udalosti, k zamýšľanému zisku by skutočne došlo. Ušlým ziskom je v zmysle § 442 ods. 1 Obč. zák. je totiž majetková ujma spôsobená tým, že škodná udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku. Vedľa dojednania, ktoré poškodenému zaručuje určitú odmenu za dojednanú činnosť, musí tu byť i „pravidelný beh vecí“, teda taká skladba okolností svedčiacich o tom, že dojednanie sa už začalo alebo aspoň nepochybne malo začať napĺňať a že výsledok by sa dostavil. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že pred vzatím do väzby v roku 1994 sprostredkoval spoločnosti Zlatá huta, spol. s r. o. nákup zlatého materiálu v hodnote 113 273 140 Sk, z čoho jeho sprostredkovateľská odmena predstavovala 7 589 300,30 Sk ( 251 918,61 eur ) a že rovnaký príjem by dosiahol aj v čase, keď bol vo väzbe, teda v roku 1995 a v prvej polovici roku 1996. Jeho ušlý zisk teda podľa neho predstavuje 11 383 950,45 Sk, čo je 377 877,91 eur ( ušlý zisk za rok 1995 = 7 589
300,30 Sk, ušlý zisk za obdobie od 1. 1. 1996 do 18. 6. 1996 = 7 589 300,30 : 2 = 3 794 650,15 Sk; 7 589 300,30 + 3 794 650,15 = 11 383 950,45 Sk = 377 877,91 eur ). Odvolací súd je toho názoru, že tu absentuje „pravidelný beh vecí“ a že teda žalobcovi nevznikol nárok na náhradu ušlého zisku. Iba subjektívne presvedčenie žalobcu o tom, že v roku 1995 a 1996 by dosiahol rovnaký zisk ako pred vzatím do väzby, t. j. v roku 1994, nepostačuje pre záver, že nebyť škodnej udalosti by žalobca dosiahol rovnaký zisk ako v roku 1994. Z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že žalobca v roku 1994 nakupoval v zahraničí zlato, ktoré na základe zmluvnej spolupráce odovzdával spoločnosti Zlatá huta, spol. s r. o., za čo mu bola vyplatená sprostredkovateľská odmena, ale z týchto skutočností nie je možné vyvodiť záver, že žalobca by v rokoch 1995 a 1996 získal rovnaké množstvo zlata ako tomu bolo v roku 1994, t. j. pred vzatím do väzby. Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 4. 3. 2013 žalobca uviedol, že mal ústnu dohodu s jeho dodávateľmi zlata aj na roky 1995 a 1996, ale nevedel si spomenúť s kým. O „pravidelnom behu vecí“ by bolo možné uvažovať napr. za predpokladu, že by žalobca mal už v roku 1994 preukázateľne uzavreté zmluvy s dodávateľmi zlata, z ktorých by vyplývalo, že v rokoch 1995 a 1996 by nakúpil rovnaké množstvo zlata ako v roku 1994 a toto zlato by potom za úplatu odovzdal spoločnosti Zlatá huta, spol. s r. o. Existenciu takýchto zmlúv žalobca nepreukázal. Nedá sa to síce ani vylúčiť, ale iba pravdepodobnosť dosiahnutia zisku nepostačuje. Možno teda uzavrieť, že v konaní síce bolo preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby a následne bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, ale nebol preukázaný vznik škody v podobe ušlého zisku. Preto odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, tak, že žalobu zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu sa nejedná o tzv. prekvapivé rozhodnutie, pretože Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku z 30. 6. 2008 sp. zn. 5 Cdo 198/2007, ktorým zrušil prvý v poradí rozsudok odvolacieho súdu, uviedol, že predpokladom vzniku nároku na ušlý zisk je vedľa dohody, ktorá poškodenému zaručuje určitú odmenu, aj „obvyklý, pravidelný chod vecí.“ Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.