Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/445/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010899818 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010899818.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateliek: 1/ G.. X. E., Bytom Ž., Na D. I. Č.. XX, 2/ G.. U. D. E.Á., bytom Ž., Na D. I. Č.. XX, 3/ U. E., bytom Ž., Na D. I. Č.. XX, proti odporcom: 1/ H. Z. - D. J. H., E. X, Y., 2/ D. J. H., E. X, Y., o ochranu osobnosti a iné, na odvolanie navrhovateliek 2/ a 3/ a odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 18. novembra 2008, č.k. 14C 161/03-533, takto r o z h o d o l : Odvolací súd späťvzatie návrhu navrhovateliek 2/ a 3/ v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy každej v sume 500.000,- Sk (16.596,96 €) p r i p ú š ť a, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. V ostatných zamietajúcich častiach týkajúcich sa navrhovateliek 2/ a 3/ vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. V napadnutej časti týkajúcej sa navrhovateľky 1/ vo veci samej týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako aj v časti trov konania vo vzťahu k odporcovi 1/ rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 2/ rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. V časti nepriznania náhrady trov konania odporcovi 1/ voči navrhovateľkám 2/ a 3/ rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ a odporcovi 1/ voči navrhovateľkám 2/ a 3/ n e p r i z n á v a. Odvolacie konanie o odvolaní navrhovateľky 3/ proti uzneseniu zo dňa 09.01.2009 č.k. 14C 161/2003-603 z a s t a v u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že právo na ochranu osobnosti, priznané § 11 Občianskeho zákonníka a právo na súkromie priznané čl. 19 a čl. 22 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateľke 1/ G.. X. E., odpočúvaním telefonických hovorov bez zákonného dôvodu odporcom 1/ H. Z. - D. J. H. porušené bolo. Návrh navrhovateľky 2/ U. D. a navrhovateľky 3/ U. E. na určenie, že právo na ochranu osobnosti, priznané § 11 Občianskeho zákonníka a právo na súkromie priznané čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateľke 2/ G.. U. D. E. a navrhovateľke 3/ U. E. odpočúvaním telefonických hovorov bez zákonného dôvodu odporcom 1/ H. Z. - D. J. H., porušené bolo, zamietol. Návrh navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ na určenie, že právo na ochranu osobnosti, priznané § 11 Občianskeho zákonníka a právo na súkromie priznané č.l. 19 ods. 1. l. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateľke 1/, 2/ a 3/ odpočúvaním telefonických hovorov bez zákonného dôvodu odporcom 2/ a 3/ D. J. H. porušené bolo, zamietol. Odporcovi 1/ H. - D. J. H. uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ G.. X. E. sumu 500.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a jej návrh voči odporcovi 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy v presahujúcej sumu 500.000,- Sk zamietol, ako aj jej návrh na zaplatenie sumy 1.000.000,- Sk ako náhrady nemajetkovej ujmy voči odporcovi 2/. Návrhy navrhovateliek 2/ a 3/ voči odporcovi 1/ H. - D. J. H. a odporcovi 2/ D. J.X. H. na zaplatenie sumy 100.000,- Sk solidárne ako náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. Odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ náhradu trov konania vo výške 50.667,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku Navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ trovy konania vo výške 2.663,- Sk každej v 1/3-ine do troch dní od právoplatnosti rozsudku a odporcovi 1/ voči navrhovateľkám 2/ a 3 / náhradu trov konania nepriznal. Z listinného dôkazu -oznámenia údajov od spoločnosti H. X. a telefónnej prihlášky zistil, že užívateľom pevnej siete s telefónnym číslom XXX/XXXXXXX a XXX/XXXXXXX bol E. E. na adrese D. I. Č.. XX, Ž., užívateľom telefónneho čísla XXX/XXXXXXX bol E. E. na adrese C. XX, Ž.. Z faktúry č. XXXXXXXXXX vystavenej spoločnosťou X.- D. H., N..H.. zistil, že spoločnosť X.- D. H., N..H.. vyúčtovala navrhovateľke 1/ mesačné poplatky a služby poskytnuté za obdobie od 15.08.2006 do 14.09.2006 na telefónne číslo XXXX XXX XXX, ktorý jej patril. Z odpovede spoločnosti X.- D. H., N..H.. zo dňa 10.04.2007 zistil, že navrhovateľke 1/ bol aktivovaný telefón s telefónnym číslom XXXX XXX XXX dňa 04.09.1997 a telefón s telefónnym číslom XXXX XXX XXX dňa 07.02.2005a navrhovateľke 3/ bol aktivovaný telefón s telefónnym číslom XXXX XXX XXX dňa 28.10.2004 a navrhovateľka do vydania rozhodnutia si na svoje meno neaktivovala žiadny telefón. Z nálezu Ústavného súdu SR III. US 80/08-28 zo dňa 27.03.2008 zistil, že Ústavný súd SR vo veci sťažnosti navrhovateľky 1/, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.07.1999, 18.10.1999 a 10.01.2000 sp.zn. 29/99, ktorý vyslovil, že Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.zn. 29/99 vydaním rozhodnutí na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 09.07.1999, 18.10.1999 a 10.01.2000 porušil základné práva navrhovateľky 1/ na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods.1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľke 1/ bola priznané ako primerané finančné zadosťučinenie v sume 450.000,- Sk. Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zistil, že podstatou rozhodnutí Krajského súdu Banskej Bystrici sp.zn. 29/99 bolo udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu č. XXXX XXX XXX vedeného na navrhovateľku 1/ na obdobie odo dňa 19.07.1999 do 19.10.1999, na ďalšie obdobie od 19.10.1999 do 19.01.2000 a na obdobie od 19.01.2000 do 19.04.2000. Z listinného dôkazu- zápisnice o podanom vysvetlení, zápisnice o pojednávaní v konaní 27C 11/00 na Okresnom súde Bratislava III zistil, že obsah odposluchov sa dostal do dispozície tretej osoby. Súd prvého stupňa konštatoval, že Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 27.06.2008 III. US 80/08-28 mal za preukázané, že rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici, vydanými vo veci sp.zn. 29/99 z 08.07.1999, 18.10.1999 a 10.01.2000, ktorými bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu č. XXXX XXX XXX, vedeného na meno navrhovateľky 1/, boli porušené jej základné práva, a to právo na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR, konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd a právo na rešpektovanie súkromia a rodinného života podľa čl 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tieto rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli zrušené. Mal tak za preukázané, že odpočúvanie telefonických hovorov navrhovateľky 1/ na č. XXXX XXX XXX sa uskutočnilo bez zákonného dôvodu, súhlas k odpočúvaniu nedala. Poukázal na jeho viazanosť právoplatným výrokom v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 a 2 O.s.p. a rozhodujúci stav v čase rozhodovania v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. Vyslovil, že ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. nevylučuje ani podanie takého návrhu, ktorým sa dotknutá osoba domáha určenia, že pôvodca zásahu neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a že nejde o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a tomuto zodpovedá aj návrh navrhovateliek o určenie, že právo na ochranu osobnosti priznané podľa § 11 Obč. zák. a právo na súkromie priznané čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateliek odpočúvaním telefonických hovorov bez zákonného dôvodu odporcami 1/ a 2/ porušené bolo a návrhu navrhovateľky 1/ aj vyhovel s poukazom na vyššie uvedené nezákonné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici vydanými v konaní sp.zn. 29/99 s tým, že tak vyslovil porušenie jej práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, garantovaného čl. 19 ods2 Ústavy SR, porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie .garantovaného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konštatoval, že navrhovateľky 2/ a 3/, dcéry navrhovateľky 1/, boli v čase odpočúvania telefonických hovorov maloleté a týmto nemohol priamo vysloviť vo vzťahu k nim žiadané určenie, nakoľko sa domáhali tohto určenia v dôsledku nezákonnosti odpočúvania ich telefonických hovorov na telefóne (mobile) s číslom XXXX XXX XXX patriaceho navrhovateľke 1/. Na ďalších telefónnych číslach uvedených v návrhu nezákonnosť odposluchov preukázané nemal. Vo vzťahu k odporcovi 2/ súd prvého stupňa zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie., keď Odporca 2/ vykonával v konkrétnom prípade pôsobnosť v zmysle ust. § 11 zákona č. 575/2001 Z.z. ako ústredný orgán štátnej správy a pokiaľ v dôsledku jeho konania vznikla zodpovednosť vo vzťahu k navrhovateľkám, táto vznikla štátu - Slovenskej republiky, v mene ktorej koná D. J. H. ako právnická osoba, pretože štát nie je subjektom zodpovednostného vzťahu. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na ust. § 13 Obč. zák., v zmysle ktorého prostriedkom občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby je aj návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, ak došlo v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby k vzniku nemajetkovej ujmy. Za dostatočný dôvod pre vznik tejto sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka považoval sám vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti, spočívajúci buď v porušení alebo len v samotnom ohrození osobnosti. Vyslovil, že v prípade protiprávneho zásahu, akým je odpočúvanie telefonických hovorov bez zákonného dôvodu, je už tento protiprávny zásah sám spôsobilý vyvolať nemateriálnu ujmu. Mal za to, že boli naplnené zákonné predpoklady ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. a za primerané zadosťučinenie vo forme materiálnej satisfakcie považoval sumu 500.000,- Sk a za dôvodnú aj preto, že morálna satisfakcia z uvedených dôvodov (zníženie vážnosti navrhovateľky 1/ v značnej miere v dôsledku vykonania odposluchu bez zákonného dôvodu, nielen v súkromnej, ale aj v pracovnej sfére) nie je dostačujúce. Pri rozhodovaní o výške tejto náhrady v zmysle § 213 ods. 3 Obč. zák. prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva navrhovateľky 1/ došlo a pri posudzovaní závažnosti vzniknutej ujmy aj zo záverov právoplatného rozhodnutia nálezu Ústavného súdu R III. US 80/08-28 zo dňa 27.05.2008 s tým, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky aj v zmysle zákona o policajnom zbore má jednoznačný zmysel a význam a jeho využitie nie je možné spreneveriť na iný účel . poukázal tiež na to, že v prípade navrhovateľky 1/. Ktorá navyše v čase, keď mobilný telefón vedený na jej meno bol odpočúvaný, bola komerčnou právničkou a prostredníctvom telefonických hovorov vybavovala záležitosti súvisiace s jej povolaním, pri ktorých bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti, skutočnosti vedúce k odhaleniu konkrétnej trestnej činnosti, prípadne k vzneseniu obvinenia zistené neboli a ani nebolo zrejmé, na základe akých dôvodov boli namietané rozhodnutia na odposluch vydané a navrhovateľka sa ani nemala možnosť proti takémuto odpočúvaniu brániť. Nestotožnil sa s vyjadrením odporcov 1/ a 2/, že navrhovateľke 1/ bolo Nálezom Ústavného súdu SR III. US 80/08-28 zo dňa 27.05.2008 priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 450.000,- Sk, z ktorého dôvodu je návrh neopodstatnený. Konštatoval, že Ústavný súd SR konal o sťažnosti navrhovateľky 1/, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.07.1999, 18.10.1999 a 10.01.2000, o ktorej sťažnosti Ústavný súd SR konal v zmysle § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR a finančné zadosťučinenie v sume 450.000,- Sk navrhovateľke 1/ priznal za ňou namietané rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a že konania o ochranu osobnosti v zmysle ust.§ 11 Obč. zák., ktorá je uplatnená v tomto konaní, patrí do právomoci všeobecných súdov v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. a tiež aj rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch podľa § 13 Obč. zák. Nemajetkovú ujmu v peniazoch uplatnenú v tomto konaní ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenú odpočúvaním telefonických hovorov nevyhodnotil ako nárok totožný s nárokom, ktorý bol priznaný navrhovateľke 1/ Nálezom Ústavného súdu SR ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonnosť rozhodnutí, na základe ktorých bol vykonaný odposluch, ktorá nezákonnosť založila protiprávnosť (nezákonnosť) zásahu ako predpokladu pre vznik právne relevantnej nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľky 1/. Keďže súd prvého stupňa návrh navrhovateliek 2/ a 3/ na ochranu osobnosti podľa § 11Obč. zák. a právo na súkromie priznané čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods.2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odpočúvaním ich telefonických hovorov zamietol, nevyhovel ani ich návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže neboli naplnené zákonné predpoklady ust. § 13 ods. 2 a 3 Obč. zák. O náhrade trov konania navrhovateľky 1/ voči odporcovi 1/ rozhodol podľa § 141 ods. 3 O.s.p. (zrejme § 142 ods. 3 O.s.p.). Odporcovi 2/ priznal náhradu trov konania podľa § 141 ods. 1 O.s.p. (zrejme § 142 ods. 1 O.s.p.) a o trovách konania odporcu 1 voči navrhovateľkám 2/ a 3/ podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ktorému ako úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľky 2/ a 3/ a odporca 1/. Navrhovateľky 2/ a 3/ žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a určiť, že ich právo na ochranu osobnosti priznané § 11 Obč. zák. a právo na súkromie čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odpočúvaním ich telefonických hovorov bez zákonného dôvodu odporcami 1/ a 2/ porušené bolo a že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní solidárne im zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy, každej po 500.000,- Sk a v časti náhrady nemajetkovej ujmy v sume 500.000,- Sk každá z navrhovateliek 2/ a 3/ vzala svoj návrh späť. Dôvodili tým, že ich práva nie sú odvodené od rovnakých práv navrhovateľky 1/, ich matky, na ochranu súkromia a rodinného života, ktoré právo nekonzumuje ich ľudské práva a základné slobody, ktoré im patria. Mali za to, že nebolo sporné, že boli užívateľkami telefón nej linky, ktorá bola bez zákonného dôvodu odpočúvaná a nezákonným odpočúvaním ich telefonických hovorov bolo neoprávnené zasiahnuté do ich osobnostných práv, do ich súkromia a práva na ochranu tajomstva a dopravovaných správ. Poukázali na to, že podľa konštantnej judikatúry je pri zásahu do ľudských práv a základných slobôd potrebné skúmať v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom a všeobecné súdy sú primárnymi ochrancami ľudských práv a základných slobôd. Podľa nich legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Odporca 1/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa uloženej mu povinnosti uhradiť navrhovateľke 1/ sumu 500.000,- Sk zmeniť a návrh navrhovateľky 1/ v tejto časti zamietnuť a v časti náhrady trov konania uloženej mu zaplatiť navrhovateľke 1/ vo výške 50.667,- Sk zmeniť a túto povinnosť mu neuložiť. Uviedol, že na telefónne číslo XXXX XXX XXX bol daný súhlas k použitiu informačno-technických prostriedkov Krajským súdom v Banskej Bystrici v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi SR. preto nešlo o žiadne nelegálne nasadzovanie ITP na toto mobilné telefónne číslo voči navrhovateľke 1/ ani voči navrhovateľkám 2/ a 3/, ktoré ho používali. Mal za to, že ani on ani odporca 2/ nezodpovedajú za formu a obsah udeleného súhlasu. Poukázal na to, že Ústavný súd SR svojim Nálezom zo dňa 27.05.2008 III. US 80/08-28 zrušil rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané v konaní pod sp.zn. 29/99 z 09.07.1999, 18.10.1999 a z 10.01.2000, pretože boli nezákonné z dôvodu ich nepreskúmateľnosti pre nedostatok odôvodnenia, a to až 8 rokov po skončení nasadenia ITP na predmetné telefónne číslo. Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne posúdenie veci, pretože o legálnosti udelených súhlasov žiadne pochybnosti v rozhodnom čase neboli a ITP bolo v tom čase nasadené v súlade s právnymi predpismi. SR v tom čase, preto tvrdenie, že tým, že boli na základe Nálezu Ústavného súdu SR v roku 2008 zrušené súhlasy Krajského súdu v Banskej Bystrici na nasadenie ITP, bolo aj samotné použitie ITP v rokoch 1999-2000 nelegálne, považoval za nesprávne. Konštatovanie súdu prvého stupňa o nestotožnení sa s jeho názorom považoval za nedostatočné a priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľke 1/ v sume 500.000,- Sk za riadne a presvedčivo neodôvodnené v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 171/2005, 4Cdo 15/2003. Za nedostatočne odôvodnené považoval aj priznanie náhrady trov konania navrhovateľke 1/ v plnej výške, pričom mala v konaní úspech len čiastočný. Navrhovateľka 1/ žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a tým, že náhradu trov odvolacieho konania nepožadovala. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutých častiach bez pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek 2/ a 3/ nie je dôvodné a odvolanie odporcu 1/ je dôvodné. Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len “Listina“), vrátane čl. 22 ústavy a čl. 13 Listiny. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách Dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Z doktríny štrasburských orgánov ochrany práva vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme, môže v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ústavou, resp. Dohovorom. Zásahy do práva na súkromie sa v zmysle tejto judikatúry vykladajú v určitej logickej náväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie a následne skúmať, či zásah bol legálny, legitímny a napokon či bol proporcionálny. Pokiaľ by neboli splnené tieto predpoklady, už nie je potrebné sa ďalej danou problematikou zaoberať. Odpočúvanie zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z podstaty veci možno považovať za zásah do práva na súkromie fyzickej osoby. V súvislosti s rozvojom telekomunikačných technológií a najmä rozvojom mobilnej siete, treba považovať komunikáciu medzi rôznymi osobami prostredníctvom telekomunikačnej prevádzky za jeden z hlavných kanálov medziľudskej výmeny informácií a súčasťou práva na súkromie je aj dôvernosť ich obsahu, a to nielen vo verbálnej forme, ale aj vo forme zasielaných písomných či obrazových správ. Obsahom takejto komunikácie môžu byť informácie zo súkromného, rodinného, pracovného, služobného či spoločenského života. Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona.. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie vyplýva z čl. 8 ods. 2 Dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práv a slobôd. Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou. Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy a čl. 13 Listiny, kde je to aj výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 Dohovoru (Klass a ostatní c/a Spolková republika Nemecko zo 06.09.1978. Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú (Huvig a Kruslin c/a Francúzsko z 24. apríla 1990). Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“, zatiaľ podľa § 88 ods.1 Trestného poriadku vydáva sudca príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu byť pochybnosti o tom, že tak súhlas, ako aj príkaz majú formálne obsahové náležitosti rozhodnutia. Z ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj výslovne vyplýva, keďže sa v ňom uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný prostriedok“. Vydanie právoplatného súhlasu alebo príkazu na odpočúvanie má dva následky: Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov uskutočnených na základ súhlasu, či príkazu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jeho rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jeho práva na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní. Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani voči súhlasu, ani voči príkazu nie je prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu, či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať a to práve preto, že súhlas a príkaz sú právoplatnými rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, resp. z ktorých musí súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti. Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, či už boli vydané na základe Trestného poriadku alebo na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. Je tomu tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu, či príkazu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu, či príkazu až dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu, či príkazu si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je súhlas či príkaz spravidla nepreskúmateľný. Ústavný súd SR Nálezom III. ÚS 80/08-28 zo dňa 27. mája 2008 rozhodol, že Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.zn. 29/99 vydaním rozhodnutí na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 09.07.1999 18.10.1999 a 10.01.2000 porušil základné práva G.. X. E. (navrhovateľky1) na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 236 ods. 1 Listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tieto rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil. Navrhovateľke 1/ priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 450.000,- Sk. Zistil, že namietané rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli vydané podľa § 36 a § 37 zákona p policajnom zbore na základe žiadosti Správy kriminálnej a finančnej polície Úradu organizovanej trestnej činnosti Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, teda orgánu na to podľa § 4 zákona o policajnom zbore oprávneného. Konštatoval, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky má jednoznačný zmysel a význam a jeho využitie nie je možné spreneveriť na iný účel a v prípade navrhovateľky 1/, ktorá navyše v čase keď bol mobilný telefón vedený na jej meno odpočúvaný, bola komerčnou právničkou a prostredníctvom telefonických hovorov vybavovala záležitosti súvisiace s jej povolaním, proti ktorých bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti, však skutočnosti vedúce k odhaleniu konkrétnej trestnej činnosti, prípadne k vzneseniu obvinenia zistené neboli. Mal za to, že navrhovateľka 1/ sa ani nemala možnosť proti takémuto odpočúvaniu brániť, keďže o obsahu namietaných rozhodnutí vydaných v roku 1999 a 2000 sa dozvedela až 23.03.2007a z namietaných rozhodnutí ani po rokoch nebolo zrejmé, na základe akých dôvodov boli vydané, čo považoval za kľúčový problém pri posúdení relevantných zásahov do jej práva na súkromie, ako aj práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia. Vyslovil, že v prípade odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky ide o významný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa viaže aj právo na preskúmanie opodstatnenosti a zákonnosti takéhoto zásahu. Aj keď na rozdiel od písomného príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorý mohol v relevantnom čase v súlade s § 88 ods. 1 Trestného poriadku, účinného do 31.12.2005 vydať predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor a ktorý musel byť odôvodnený podľa § 80 ods. 2 Tr. por., zákon o policajnom zbore v prípade rozhodnutia podľa § 36 a § 37 nezakotvoval, aby ho bolo potrebné odôvodniť, vyslovil názor, že rozhodnutie vydané podľa § 80 Tr. por., ako aj rozhodnutie podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore musí byť riadne odôvodnené. Považoval namietané rozhodnutia krajského súdu za nelegálne, a to aj napriek tomu, že zákon o policajnom zbore v relevantnom čase výslovne nezakotvoval povinnosť pre sudcu dané rozhodnutia odôvodniť. Toto tvrdenie odôvodnil od závažnosti takéhoto zásahu do súkromnej sféry jednotlivca, ako aj potreby byť informovaný o dôvodnosti takýchto zásahov. Čo sa týka priznaného primeraného zadosťučinenia, uviedol, že toto prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo rozhodnutia alebo slobody nie je už možné napraviť, keď neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I.ÚS 87/04). Aj keď v danom prípade došlo k zrušeniu rozhodnutí, mal za to, že táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu vzniknutého porušením označených práv navrhovateľky 1/. Pri určovaní primeraného zadosťučinenia zohľadnil aj počet porušení základných práv a slobôd, ktorými orgán verejnej moci zasiahol voči navrhovateľke 1/. Poukázal na to, že k odpočúvaniu jej telefonických hovorov už došlo a teda aj k zásahu do jej práv, ktorú skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do pôvodného stavu. Na základe toho považoval za primerané a odôvodnené priznanie finančného zadosťučinenia navrhovateľke 1/v sume 450.000,- Sk a vo zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia jej žiadosti nevyhovel. Podľa § 135 ods. 1 druhá veta O.s.p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudsé práva , ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Zákon pri výkone civilnej právomoci rozlišuje právo súdu samostatne posudzovať určité otázky a právo vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutie; toto právo je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci v zmysle ustanovenia § 7. V odseku 1 ustanovenia § 135 O.s.p. sú taxatívnym spôsobom vymedzené prípady, ktoré ako predbežné riešiť nemôže a nevydáva o nich samostatné rozhodnutie. Rozhodnutiami o nich je však viazaný Riešenie týchto otázok nemôže byť preto ani obsahom výroku rozhodnutia, ale iba jeho odôvodnenia. Ústavný súd SR svojim Nálezom zo III.ÚS 80/08-28 zo dňa 27.05.2008 rozhodol, že Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.zn. 29/99 vydaním rozhodnutí z 09.07.1999, 18.10.1999 a 10.01.2000 porušil základné práva G.. X. E. (navrhovateľky 1/) na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tieto rozhodnutia zrušil. Preto už nebolo potrebné znova rozhodovať o návrhu aj čo sa týka čl. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhovateľky 1/ vzhľadom na ust. § 135 ods. 1 druhá veta O.s.p. a ani sa zaoberať nemajetkovou ujmou vyplývajúcou z hľadiska porušenia týchto ústavných práv, ktorá jej navyše aj bola Ústavným súdom SR priznaná a ním aj rozhodnuté aj o primeranej výške nemajetkovej ujmy. Čo sa týka pasívnej legitimácie odporcov, odvolací súd sa stotožnil, že pasívne legitimovaným v danom prípade bol odporca 1/, pretože ide o tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého nositeľa tohto práva. Na súkromie a pozitívnu povinnosť štátu podniknúť všetky kroky proti porušovaniu tohto práva, teda vytvoriť podmienky, ktoré by znemožňovali neoprávnené zásahy verejnej moci do práva na súkromie, ako vyplýva aj z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR . Bolo preto potom už len úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa nárokom na ochranu osobnosti vyvodzovaným z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. K prejavom osobnej povahy patrí aj prejav patriaci do súkromnej, intímnej sféry občana týkajúcej sa najmä jeho predstáv, myšlienok, názorov, pocitov, atď. Vzhľadom Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 80/08-28, ako aj ustálenú judikatúru, a na základe vykonaného dokazovania, bolo potrebné vychádzať z toho, že odpočúvanie telefonických hovorov a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky ide o zásah do súkromnej sféry jednotlivca a Ústavný súd SR vyslovil, že v danom prípade išlo o nelegálny odposluch navrhovateľky 1/. Došlo tak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky 1/, keď vykonaným dokazovaním aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR bolo preukázané, že podstatou uvedených rozhodnutí krajského súdu bolo udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu č. XXXX XXX XXX vedeného na meno navrhovateľky 1/ ako užívateľky, ktorá ho mala používať aj na služobné účely ako komerčná právnička, čo by tiež zvyšovalo mieru neoprávneného zásahu. Súd prvého stupňa však spojil nárok navrhovateľky 1/ na ochranu osobnosti vyplývajúci z porušenia jej ústavných práv, o ktorých už rozhodol Ústavný súd SR a tiež o prináležiacej jej nemajetkovej ujme s jej nárokom na ochranu osobnosti vyvodzovaný zo zásahu do jej súkromia v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák., čím sa jeho rozhodnutie aj v priznaní jej nemajetkovej ujmy stalo nepreskúmateľným a založeným na nedostatočne zistenom skutkovom stave pre posúdenie oprávnenosti priznania nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Obč. zák. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia síce poukazuje na to, že Ústavný súd SR konal o sťažnosti navrhovateľky 1/ o porušení jej základného práva na súkromie okrem iného podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle ust. 49 a nal. Zákona č. 38/1993 Zb. a že finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,- Sk jej priznal za nezákonnosť rozhodnutí a že v predmetnom konaní ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorá bolo spôsobená odpočúvaním telefonických hovorov bez zákonného dôvodu, pričom do výroku svojho rozhodnutia prebral aj rozhodnutie Ústavného súdu SR že bolo porušené aj právo na súkromie priznané čl. 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, o čom ako už bolo vyššie uvedené, rozhodol už svojim Nálezom Ústavný súd SR a nedostatočne odôvodnil ním priznanú nemajetkovú ujmu v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď nie ej zrejmé akými úvahami sa pri jej priznaní a výške priznanej nemajetkovej ujmy spravoval. Priznanie nemajetkovej ujmy totiž aj keď je na úvahe súdu, musí byť náležite odôvodnené a jej priznanie ako aj výška priznanej nemajetkovej ujmy nesmie spočívať len na ľubovôli súdu. Musí vždy vychádzať zo zisteného skutkového stavu a náležite odôvodnená miera zásahu v rodinnom, pracovnom a inom prostredí dotknutej osoby, čo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Z týchto dôvodov odvolací súd v napadnutých častiach týkajúcich sa navrhovateľky 1/ vo veci samej, ako aj v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p.), v ktorom novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľky 2/ a 3/ svojim podaním zo dňa 08.12.2008 doručeným súdu dňa 09.12.2008 vzali svoj návrh v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 500.000,- Sk, t.j. v sume 16.596,96 € vzali svoj návrh späť, s ktorým späťvzatím návrhu odporcovia súhlasili, preto odvolací súd sdpäťvzatie návrhu navrhovateliek 2/ a 3/ v tejto časti pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil (§ 208 O.s.p.). V ostatných zamietajúcich častiach týkajúcich sa navrhovateliek 2/ a 3/ vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že pokiaľ používali telefónnu linku -mobilný telefón s č. XXXX XXX XXX, jeho používateľkou bola navrhovateľka 1/, na ktorej meno bol vedený a že vo vzťahu k tejto bolo vyslovené porušenie práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Obč. zák., čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods.2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odpočúvaním telefonických hovorov na tejto linke a vyslovil aj jej porušenie práva pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života, pretože ak zásah súčasne zasiahol osobnostné práva viacerých osôb, každá z postihnutých osôb má právo domáhať sa ochrany. Avšak navrhovateľky 2/ a 3/ svoje tvrdenia o tom, že používali predmetný mobilný telefón patriaci navrhovateľke 1/ ničím nepreukázali a vyjadrenia navrhovateliek spochybňuje aj tá skutočnosť, že nie je pravdepodobné, aby navrhovateľka 1/, ktorá tento mobilný telefón používala aj na služobné účely ako komerčná právnička, kedy potrebovala ho mať vo svojej dispozícii aj z tohto dôvodu, dávala ho do dispozície aj navrhovateľkám 2/a 3/. Takže vyjadrenia navrhovateliek zostali len v rovine ich vedenia bez akéhokoľvek dôkazu. Čo sa týka pasívnej legitimácie odporcov, odvolací súd sa stotožnil, že pasívne legitimovaným v danom prípade bol odporca 1/, pretože ide o tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého nositeľa tohto práva, teda vytvoriť podmienky, ktoré by znemožňovali neoprávnené zásahy verejnej moci do práva na súkromie, ako vyplýva aj z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR. V napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti navrhovateľkám 2/ a 3/ zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 2/ rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.,v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi 2/ voči navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ a odporcovi 1/ voči navrhovateľkám 2/ a 3/, úspešným v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 09.1.2009 č.k. 14C 161/2003-603 bola navrhovateľke 3/ uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 564,29 € v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomto uzneseniu podala včas odvolanie navrhovateľka 3/ spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov s odôvodnením, že je študentkou 4. ročníka Y. v Y. a nemá žiadny príjem. Podaním zo dňa 06.04.2009 doručeným súdu prvého stupňa dňa 07.04.2009 vzala svoje odvolanie a návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov späť . Odvolací súd preto odvolacie konanie podľa § 207 ods. 3 O.s.p. zastavil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.