Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/117/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201366 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201366.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: WERNER & Co., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Stromová 54/A, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Andrej Werner, konateľ a advokát, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne V dňoch 17.06 a 23.06.2010 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej aj len SOI) u žalobcu kontrolu zameranú na prešetrenie podnetov spotrebiteľov a na dodržiavanie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o ochrane spotrebiteľa), pričom bolo zistené, že pri uzatváraní zmluvy o úvere č. 105700019 zo dňa 11.09.2009 postupoval žalobca v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe. Z tohto dôvodu bolo voči žalobcovi začaté správne konanie pre porušenie § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa. Dňa 18.01.2011 bolo vydané prvé prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 3.000,- eur žalobcovi pre porušenie § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak toto rozhodnutie bolo na základe odvolania žalobcu zrušené odvolacím orgánom (žalovaným) rozhodnutím č. SK/0068/99/2011 zo dňa 12.04.2011. Prvostupňový správny orgán (Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj) vydal dňa 18.05.2011 rozhodnutie č. P/0273/01/2010, ktorým uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokutu 3.000,- eur a to pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík realizáciou obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, keďže pri výkone kontroly v dňoch 17.06 a 23.06.2010 u žalobcu ako aj následným zabezpečením doplňujúcich podkladových materiálov bolo zistené, že žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy so spotrebiteľom (Z. T.) postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, nakoľko postupom žalobcu bol zmluvný vzťah vyradený spod možnosti použitia noriem a ochrany spotrebiteľského práva. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, žalobca ako poskytovateľ úveru nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, keďže spotrebiteľ bol v čase podpisu zmluvy o úvere v invalidnom dôchodku (resp. v starobnom dôchodku s poberaním invalidného dôchodku) a nijakú činnosť majúcu charakter zamestnania, povolania či podnikania nevykonával, čím došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa a k porušeniu § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodnutím č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011 tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia s návrhom, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a to z dôvodu, že tieto sú v rozpore so správnym poriadkom, zákonom o ochrane spotrebiteľa, zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len zákon o spotrebiteľských úveroch) a zákonom č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa (ďalej aj len zákon č. 128/2002 Z.z.). Podľa žalobcu boli rozhodnutia vydané na základe zistenia skutkového stavu nedostačujúceho na posúdenie veci, skutkový stav je aj v rozpore s obsahom spisov, v konaní pred správnymi orgánmi boli zistené vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí a napadnuté rozhodnutie je navyše nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a samotné právne posúdenie veci je nesprávne. Žalobca v žalobe namietal: 1. Nedostatočné resp. chýbajúce vysporiadanie sa s predloženými a navrhovanými dôkazmi a nepostačujúce zistenie skutkového stavu. Poukázal na § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 správneho poriadku a zásadu materiálnej pravdy. Pri vykonávaní dokazovania v správnom konaní nie je správny orgán viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je aj sám povinný obstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme splnenia si svojej povinnosti presne a úplne zistiť skutočný stav veci. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy. Postačujúce nie je, ak správny orgán v odôvodnení rozhodnutia z dôkazov uvedie iba tie, ktoré výrok rozhodnutia podporujú a už neuvedie, z akého dôvodu neprihliadol k dôkazom opačným. Ak účastník konania navrhol vykonanie konkrétnych dôkazov, ktoré správny orgán nakoniec nevykonal, musí sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s tým, prečo tieto dôkazy nevykonal. Rozvedenie úvah o hodnotení dôkazov nesmie byť všeobecné a nekonkrétne, ale naopak presne a logicky usporiadané tak, aby bolo vo vzťahu k riadnym a mimoriadnym opravným prostriedkom preskúmateľné. Absencia týchto úvah alebo ich všeobecná formulácia robí rozhodnutie nepreskúmateľným. V tejto súvislosti poukázal na odbornú literatúru a rozsudok NSS ČR zo dňa 27.10.2004 sp. zn. 5Azs 125/2004. V danom prípade správny orgán vôbec nezisťoval okolnosti uzavierania dotknutej úverovej zmluvy a nepreveril obdobie predchádzajúce uzavretiu zmluvy a konanie spotrebiteľa (ďalej aj tiež dlžníka) a žalobcu v ňom a v tomto smere nevypočul ani jednu z osôb, ktoré osobne zmluvu uzavreli, t.j. ani dlžníka ani mandatára žalobcu, ani žalobcu. Správny orgán teda nezistil, ako došlo k uzavretiu zmluvy s dotknutým obsahom a aké informácie si zmluvné strany pred jej uzavretím poskytli. Správny orgán sa uspokojil iba s potvrdeniami z príslušných evidencií poberateľov dôchodku a platiteľov poistného a neuviedol, prečo nevykonal výsluch štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý by objasnil procesy uzatvárania zmlúv u žalobcu, mandatára žalobcu a samotného dlžníka, ktorí by objasnili proces uzavretia zmluvy. Správny orgán skutkový stav posúdil nesprávne, keď dal prednosť skutočnosti, že dlžník je poberateľom starobného (a/alebo invalidného dôchodku) a vôbec sa nevenoval rozporu s predloženou zmluvou o úvere a vyhláseniu dlžníka v nej uvedenom. Dlžník mal v čase uzavretia zmluvy o úvere vek 58 rokov, ktorý nevylučuje, že by mohol pracovať, podnikať alebo vykonávať svoje povolanie. Potvrdenie o poberaní starobného alebo invalidného dôchodku a potvrdenie o nenachádzaní sa v určitej evidencii teda ešte nepreukazuje, že by táto osoba nemohla vykonávať zárobkovú činnosť. Správny orgán pritom vôbec nepreukázal existenciu nezákonného postupu zo strany žalobcu, keďže predmetné zmluvné vyhlásenie vyplnil a podpísal dlžník a nijako nebolo preukázané, že by si žalobca jeho existenciu a obsah vynucoval alebo ním uzavretie zmluvy podmieňoval. 2. Nesprávne právne posúdenie veci. V tomto bode žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie veci (§ 3 ods. 1, § 46 správneho poriadku a § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a ďalej uviedol: A/ Špeciálna právna úprava. Definícia spotrebiteľa. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Tento zákon predstavuje špeciálnu právnu úpravu a preto je vylúčená akákoľvek iná definícia spotrebiteľa či už podľa zákona o ochrane spotrebiteľa alebo Občianskeho zákonníka. Z uvedenej definície spotrebiteľa vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol úver na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý výlučne na účel povolania, nepôjde o spotrebiteľský úver. Dlžník v zmluve o úvere výslovne prehlásil, čo potvrdil aj svojim podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Ďalej vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Rovnako vyhlásil, že informácie poskytnuté žalobcovi pred uzavretím zmluvy sú pravdivé a tiež, že zmluvu uzatvoril slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok a že akékoľvek jeho tvrdenie v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, bude na jeho ťarchu. Dlžník z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov a žalobca jeho vyhlásenia akceptoval a nijako ich nevynucoval. Nebolo preukázané, že by k zakrúžkovaniu účelu úveru došlo zo strany žalobcu. Oblasť predmetu podnikania žalobcu je charakterizovaná ako „rýchle pôžičky“, kde nie je čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Zo zmluvy o úvere a z tvrdení žalobcu je zrejmé, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobil výlučne dlžník a žalobcovi žiadne pričinenie a osobitne postup v tomto smere nemožno pričítať. Právny vzťah žalobcu a dlžníka je teda obchodnoprávnym vzťahom a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na mieste. Žalobca tiež argumentoval svojou dobrou vierou, s ktorou do právneho vzťahu s dlžníkom vstupoval a poukázal na judikatúru SD EÚ v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, podľa ktorej je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľom, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01). Správny orgán nesprávne aplikoval zákon o ochrane spotrebiteľa, keďže zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje vlastnú definíciu pojmu spotrebiteľ a podľa tohto zákona je zrejmé, že pre určenie, či ide alebo nejde o spotrebiteľa rozhoduje účel, na ktorý je úver poskytnutý a nie účel, na ktorý sa úver v skutočnosti použije. B/ Obchodná praktika Správny orgán stanovil existenciu obchodnej praktiky v súvislosti s poskytovaním služby podľa § 2 písm. p/ zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je však obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojená s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Je teda zrejmé, že obchodná praktika je spojená výlučne s výrobkom a nie službou. V súvislosti s podmienkami pre existenciu nekalej obchodnej praktiky poukázal na to, že podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa musia byť splnené kumulatívne dve podmienky na to, aby mohla byť určitá obchodná praktika považovaná za nekalú, a to a/ obchodná praktika je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a súčasne, b/ podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná. Nemožno akceptovať právne posúdenie veci v tom, že dôsledkom splnenia podmienky pod bodom a/ je automaticky splnená podmienka pod bodom b/. K nekalej obchodnej praktike ešte uviedol, že požiadavka na odbornú starostlivosť (§ 7 ods. 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa) v prípade poskytovania peňažných prostriedkov iným subjektom ako bankou nemôže byť vnímaná prehnane. Klientmi tzv. nebankových spoločností sú totiž osoby, ktorým financovanie banka neposkytne. Financovanie zo strany nebankových spoločností prebieha rýchlo a nie je v ňom na mieste podrobne preverovať tvrdenia klienta. Nebanková spoločnosť berie na seba riziko, že na údaje od klienta sa spoľahne a vezme ich na vedomie bez ďalšieho preverovania. Podrobné preverovanie každého vyhlásenia klienta by pre nebankové spoločnosti prakticky znamenalo znemožnenie ich podnikateľskej činnosti. K podmienke podľa § 7 ods. 2 písm. b/ zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že správny orgán nepreukázal existenciu nekalej obchodnej praktiky, t.j. nepreukázal, že by k narušeniu ekonomického správania spotrebiteľa došlo alebo mohlo dôjsť, t.j. napríklad, že by dlžník zmluvu za iných okolností (napr. za vedomia, že zmluva na základe jeho vyhlásenia nespadá pod režim spotrebiteľských úverov) neuzavrel, t.j. že by za tejto situácie konal inak. C/ Použitie nesprávnych a neúčinných právnych noriem. V tomto bode žalobca zopakoval, že pre určenie, či ide alebo nejde o spotrebiteľa, rozhoduje zákon o spotrebiteľských úveroch. D/ Nesprávny výklad pojmu povolanie Podľa žalobcu je povolanie niečím iným ako podnikanie a zamestnanie. Povolanie nemá nič spoločné s podnikateľskou činnosťou a ani pracovnoprávnymi a im obdobnými vzťahmi. Napríklad človek môže byť zamestnaný ako vrátnik, a pritom jeho skutočné povolanie môže byť architekt s tým, že toto povolanie aktuálne nemusí vôbec vykonávať. Ani existencia starobného resp. invalidného dôchodku teda ešte nevylučuje poskytnutie peňažných prostriedkov na výkon povolania. 3. Rozhodnutie je podpísané neoprávnenou osobou. V tomto bode žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie podpísal zástupca vedúcej služobného úradu a vedúci právneho odboru, pričom podľa § 3 ods. 3 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa je na čele SOI ústredný riaditeľ. Vedúci služobného úradu a teda ani jeho zástupca nie je oprávnený konať vo veci rozhodovania o právach a povinnostiach právnických osôb a ukladania pokút za porušenie povinností stanovených zákonom. Napadnuté rozhodnutie teda nebolo podpísané oprávnenou osobou a preto ide o paakt. 4. Nie je splnená podmienka pre uloženie pokuty. Žalobca poukázal na § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa s tým, že na vznik zodpovednosti je potrebné porušenie minimálne dvoch povinností, ktoré však žalobca neporušil. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, rešpektoval základné pravidlá správneho konania a skutkový stav veci zistil presne a úplne. Keďže väčšina žalobných dôvodov bola obsiahnutá už v odvolaní žalobcu, poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcu. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere na sumu 800 eur, ktorá mala byť splatená v 12 mesačných splátkach po 125 eur a v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na „výkon povolania“, pričom žalobca nepreukázal, že by preveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon povolania, hlavne „povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má“ (uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoE/70/2010-42 z 31.05.2010). V čase podpisu zmluvy o úvere bol spotrebiteľ v starobnom dôchodku a nikde nepracoval. Žalobca nepreukázal existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali stanovenie účelu použitia peňažných prostriedkov práve na výkon povolania. Napriek tomu boli ako podklad pre rozhodnutie zabezpečené aj dôkazy preukazujúce, že spotrebiteľ v čase podpísania zmluvy a ani v čase jej plnenia žiadne povolanie nevykonával. Prvostupňový správny orgán v danom prípade presne zistil, v akom období bol spotrebiteľ v invalidnom a odkedy už v starobnom dôchodku ako aj to, že nebol v čase pred podpisom zmluvy a ani v čase jej plnenia evidovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba v registri Sociálnej poisťovne. Žalobca síce spochybňuje dostatočnosť zistenia skutkového stavu veci, avšak práve on zanedbal svoje povinnosti pri poskytovaní úveru, keďže nedokázal oznámiť ani len povolanie spotrebiteľa, na výkon ktorého mu poskytol finančné prostriedky. Žalobca teda v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so spotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe, pričom žalobca v skutočnosti ani nemohol uzatvoriť takúto zmluvu na výkon povolania spotrebiteľa, keďže to neumožňoval osobný status spotrebiteľa. Podľa žalovaného je nepochybné, že pre určenie, či bol veriteľom poskytnutý spotrebiteľský úver, je rozhodujúca definícia spotrebiteľa podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo veci bol aj aplikovaný. Poskytnutie úveru na výkon povolania či podnikania však predpokladá, že takúto činnosť žiadateľ o úver aj v skutočnosti vykonáva. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý, čo je v súlade aj s názorom Európskej komisie deklarovanom v liste zo dňa 10.06.2011, zn. JUST/A3/RM/ij D (2011) 622421. Keďže v danom prípade bolo ustálené, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na túto sa vzťahujú aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a teda definícia spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 OZ je aplikovateľná. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom neobsahuje úpravu nekalých obchodných praktík v oblasti poskytovania úverov spotrebiteľom a preto boli použité ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa vrátane definície spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/ tohto zákona. Žalovaný k úprave nekalých obchodných praktík v zákone o ochrane spotrebiteľa uviedol, že vzhľadom na oblasť podnikania žalobcu je od neho dôvodné očakávať vyššiu mieru starostlivosti, kvalifikovanosti a informovania vo vzťahu k spotrebiteľovi a to vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy, ktorú je potrebné prednostne aplikovať v prípade, ak na strane dlžníka je spotrebiteľ. Žalobca bol v danom prípade pred podpisom zmluvy v osobnom kontakte s osobou, pri ktorej musel rozumne predpokladať, že vyžaduje vyššiu mieru informovania, starostlivosti ale aj obozretnosti. K vylúčeniu z režimu spotrebiteľských úverov a k následnej aplikácii Obchodného zákonníka, ktorého úprava je pre spotrebiteľa oveľa nepriaznivejšia ako ochrana poskytnutá zákonom o spotrebiteľských úveroch a Občianskym zákonníkom, malo dôjsť až po zistení skutočností, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o tom, že úver nespadá pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozsudky SD EÚ C-464/01 a C-243/08 nemožno aplikovať v prospech žalobcu z dôvodu odlišných skutkových okolností prípadu. V súvislosti s namietanou aplikáciou úpravy nekalých obchodných praktík na oblasť služieb žalovaný uviedol, že vychádzal z § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého je zrejmá možnosť použitia obchodných praktík aj na oblasť služieb a tiež z cieľov smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ ES. K cieľom, ktoré uvedená smernica sleduje žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ. V súvislosti so splnením dvoch kumulatívnych požiadaviek žalovaný poukázal na existenciu nedostatku odbornej starostlivosti u žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľovi ako aj skutočnosť, že zmluva bola v dôsledku vyňatia z ochrany spotrebiteľského práva uzatvorená za nevýhodných podmienok majúcich negatívne dôsledky predovšetkým na majetkovú sféru spotrebiteľa. Spotrebiteľ pri dojednávaní úveru vystupoval v znevýhodnenom postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý mu bol povinný poskytnúť informácie a usmernenie minimálne v zmysle požiadaviek zákona a nie „zabezpečiť“ aby mu úver bol poskytnutý na účel mimo rámca ochrany spotrebiteľského práva bez ohľadu na jeho súlad so skutočnosťou. Žalobca ako nebanková spoločnosť je povinný rešpektovať úpravu spotrebiteľských úverov rovnako ako banka poskytujúca úvery spotrebiteľom. Určenie adekvátneho spôsobu preverenia skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver spĺňa definíciu spotrebiteľa, je v možnostiach žalobcu. Správny orgán vyčíslil rozdiely medzi výškou priemernej RPMN ako aj regulovanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru a výškou údajov vypočítaných zo zmluvy, z ktorých vyplýva, že poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší ako by bol spotrebiteľský úver, ktorý v skutočnosti mal byť poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol teda nielen ohrozený konaním žalobcu, ale aj priamo porušený v nie zanedbateľnej miere. K podpísaniu druhostupňového rozhodnutia uviedol, že ústredného riaditeľa v čase jeho neprítomnosti zastupuje Mgr. Ján K. ako vedúci právneho odboru, pričom napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní o rozklade a žalovaný nie je ústredným orgánom štátnej správy. Žalovanému bol zverený dozor aj nad dodržiavaním povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom spotrebiteľské úvery podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom mu nie je známe, že by iný nebankový subjekt pôsobiaci na slovenskom trhu podobným spôsobom ako žalobca obchádzal úpravu spotrebiteľského práva pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Záverom poukázal na viaceré rozsudky súdov, ktoré vo veci zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom konštatovali okrem iného nedostatok aktivity žalobcu v otázke preukázania nespotrebiteľského charakteru zmluvy. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 84/2011 zo dňa 26.05.2011, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie o nariadení predbežného opatrenia žalobcovi a uložení mu povinnosti zdržať sa takého konania, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel zamestnania, povolanie alebo podnikanie. IV. Dňa 19.01.2012 bolo súdu doručené oznámenie o vstupe Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Uznesením č.k. 2S/117/2011-148 zo dňa 15.05.2013 súd na námietku žalobcu nepripustil vstup tohto združenia do konania. V. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného Žalobca zopakoval definíciu nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého musia byť splnené kumulatívne obe podmienky, t.j. rozpor s požiadavkami odbornej starostlivosti a súčasne spôsobilosť podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Poukázal na výrok prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorého žalobca postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa.... Podmienky nemôžu byť postavené do pozície hypotéza (predpoklad) - dispozícia (následok), t.j. ak A, potom B. Žalobca uviedol, že ak je zmluva o úvere podľa žalovaného zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom pre určenie, či ide o takúto zmluvu, nie je rozhodujúca dohoda zmluvných strán ale znenie zákona o spotrebiteľských úveroch, a keďže táto zmluva neobsahuje uvedenie RPMN, je teda podľa § 4 ods. 3 tohto zákona síce platná, avšak úver na jej základe poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov. Ekonomické správanie spotrebiteľa teda narušené nebolo. V nadväznosti na chýbajúcu RPMN ani nebol preukázaný negatívny dôsledok a naopak spotrebiteľ mohol profitovať z poskytnutia bezúročného úveru. VI. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Podľa názoru súdu je teda aj v tejto veci podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V danom prípade správne orgány dodržali zákon, postupovali v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu, správne ustálili, že žalobca porušil zákaz nekalých obchodných praktík, keď jeho cieľom bolo profitovať z toho, že zmluvný vzťah nebude v ochrannom režime spotrebiteľského práva ale bude v režime Obchodného zákonníka, t.j. v režime pre spotrebiteľa nevýhodnejšom. Jednotlivé námietky žalobcu súd vyhodnotil nasledovne: 1. S teoretickými úvahami žalobcu uvedenými v bode II/1 súd súhlasí, avšak odmieta jeho tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pre porušenie § 47 ods. 3 správneho poriadku a že by zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce, resp. že by zistený skutkový stav bol v rozpore s obsahom spisov. Naopak, obidve preskúmavané rozhodnutia spĺňajú požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže sú presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Je zrejmé, že žalovaný sa vecou starostlivo zaoberal a svoj názor aj logicky odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie je teda riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal, zvážil všetky relevantné skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel a účel záujmu chráneného vyššie citovanými právnymi normami na ochranu spotrebiteľov. Je všeobecne známe, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľov, pričom žalovanému bol nesporne zverený dozor aj nad dodržiavaním povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom spotrebiteľské úvery, či už podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch alebo podľa neskoršieho zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Pri vykonávaní dokazovania nie je správny orgán viazaný výlučne len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný si aj sám obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme presného a úplného zistenia skutočného stavu veci. Z obsahu napadnutého rozhodnutia celkom jednoznačne vyplýva, že správne orgány spoľahlivo zistili skutkový stav veci, pričom prvostupňový orgán za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci sám zabezpečil dôkazy potrebné pre posúdenie veci, ktoré spolu s podnetom na výkon kontroly a podkladov doručených spotrebiteľom nesporne preukázali, že spotrebiteľ bol v relevantnom čase v starobnom dôchodku (pôvodne bol v invalidnom dôchodku, neskôr v starobnom dôchodku), počas ktorého nikdy nepracoval a nepodnikal. Spotrebiteľ v čestnom prehlásení potvrdil, že celý formulár o pôžičke vyplňoval obchodný zástupca žalobcu, ktorý mu bez vysvetlenia dal podpísať všetky papiere s tým, že všade bolo zaškrtnuté „povolanie“ napriek tomu, že spotrebiteľ nikdy nepracoval, nepodnikal. Nebol poučený o tom, čo znamená povolanie a že je to pre neho nevýhodnejšie.... Prvostupňový orgán zabezpečil k veci listinné dôkazy vymenované v rozhodnutí a správne zistil, v akom období bol spotrebiteľ v invalidnom a odkedy už v starobnom dôchodku, že nikdy nebol SZČO. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány nezistili, či bol spotrebiteľ v starobnom alebo invalidnom dôchodku a v prípade invalidného dôchodku nezistili ani rozsah invalidity dlžníka a jej vplyv na možnosť vykonávania povolania, súd k tomuto dodáva, že tieto námietky sú absolútne nepodstatné, keďže nijako nemôžu ovplyvniť skutočnosť, že v predmetnej zmluve o úvere bolo obchodným zástupcom žalobcu vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon povolania, ktoré však reálne neexistovalo. Žalobca v tejto súvislosti žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon povolania. Ohľadne pojmu „povolanie“ je potrebné poukázať na § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa ods. 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definícia spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je však dokonca ešte prísnejšou. Kým z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v Občianskom zákonníku možno dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri povolaní je situácia na posúdenie komplikovanejšia, pretože povolania patria k činnostiam, ktoré môžu byť vykonávané buď ako samostatné zárobkové činnosti (napr. tzv. slobodné povolania) ale aj v pomeroch obdobných tým zamestnaneckým (napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho - ktorého povolania k jednej či druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo (nemalo) ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť ešte pochybnosti o tom, či tu nejde (ide) o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potencionálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku. Úprava normami spotrebiteľského práva pritom nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone, napr. v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho (lex specialis - zákon o spotrebiteľských úveroch) pred predpisom všeobecným (lex generalis - Občiansky zákonník) tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Správne orgány jednoznačne správne zistili skutočný stav veci, pričom žalobca ničím nepreukázal existenciu akýchkoľvek skutočností odôvodňujúcich stanovenie účelu použitia peňažných prostriedkov práve na výkon povolania. Spotrebiteľ totiž v relevantnom čase žiadne povolanie nevykonával a teda ani takúto zmluvu na výkon povolania nemohol uzatvoriť. Súdu je známe z úradnej činnosti a napokon je to aj verejne známa skutočnosť, že žalobca si opakovane počína tak, že pri uzatváraní zmlúv o úvere postupuje tým spôsobom, aby boli vylúčené normy tzv. spotrebiteľského práva, ktoré boli prijaté práve na ochranu spotrebiteľov. Treba dodať, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný - nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a existujúce pochybnosti sa odstraňujú dokazovaním, ktoré správne orgány vykonali, pričom nebolo nutné vypočúvať či už spotrebiteľa alebo zástupcu žalobcu, ktorý úver dojednával a ani samotného žalobcu. Záverom k tejto otázke súd dodáva, že bezpečným preukázaním určite nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa (prijímateľa úveru) a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania“ v spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalobcu (v smere preukazovania nespotrebiteľského charakteru zmluvy) má asi taký vplyv, ako keby v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec. Akékoľvek ďalšie dokazovanie ohľadne „povolania“ spotrebiteľa by bolo celkom nadbytočné a celkom zrejme neefektívne. Z podkladov rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalobca v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so spotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe, pričom so všetkými zadováženými dôkazmi sa správne orgány dostatočne zaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí. K námietkam žalobcu týkajúcich sa vykonávania dôkazov je potrebné okrem toho, že vykonávanie ďalších dôkazov by neviedlo k lepšiemu zisteniu skutočného stavu veci, uviesť, že súdom a už aj verejnosti je známe konanie žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t.j. aby bol tento úver v režime obchodného práva a nie práva spotrebiteľského. Žalovaný predložil uznesenie súdu preukazujúce, že súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. uložil povinnosť zdržať sa takéhoto konania. Súdy teda mali osvedčenú potrebu prerušiť aktivity žalobcu smerujúce k cieľu, aby sa vyznačoval ako účel úveru účel, ktorý nie je pravdivý a ktorý je proti záujmom spotrebiteľov. Tvrdenie, že by v prípade dotknutého spotrebiteľa mohlo ísť o dôchodcu, ktorý si privyrába, t.j. vykonáva zárobkovú činnosť, je čisto hypotetická a žalobca ju ničím nepreukázal. Naopak, všetky podklady zadovážené prvostupňovým orgánom k rozhodnutiu potvrdzujú opak. Je tiež všeobecne známe (vyplýva to napokon aj z obsahu tohto spisu), že zmluvné vyhlásenie síce spotrebiteľ ako dlžník podpisuje, avšak všetky dokumenty pripravuje a vypĺňa zástupca žalobcu, čo je bežnou praxou. Spotrebiteľ bol celkom zrejme uvedený do omylu, avšak tento omyl sám o sebe nemôže zhojiť nezákonný postup žalobcu. 2. Napadnuté rozhodnutie je v súlade s § 3 ods. 1 a § 46 správneho poriadku, pričom správne orgány vec aj správne právne posúdili. K bodu II/2A súd uvádza, že zákon o spotrebiteľských úveroch je síce špeciálnou právnou úpravou voči Občianskemu zákonníku, avšak ako už súd vyššie uviedol, normy spotrebiteľského práva nevykazujú znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ, pričom nad princíp uprednostnenia špeciálneho predpisu pred všeobecným predpisom tu zmysel právnej úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná právna úprava problém nerieši vôbec, resp. neúplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. V danom prípade správne orgány definovali spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom poskytnutie úveru na výkon povolania či podnikania predpokladá, že takúto činnosť žiadateľ o úver aj v skutočnosti vykonáva. Aj súd je názoru, že pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý, čo je v súlade aj s názorom Európskej komisie prezentovanom v jej oznámení zo dňa 10.06.2011 (značka JUST/A3/RM/ij D (2011) 622421). Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že v skutočnosti ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá sa spravuje jednak režimom zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak na túto zmluvu sa vzťahujú aj všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. OZ. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje samostatnú úpravu problematiky nekalých obchodných praktík v oblasti poskytovania úverov spotrebiteľom, správne boli použité ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Spotrebiteľ (dlžník) síce v danom prípade podpísal zmluvu o úvere a to s obsahom, ktorý ho celkom jednoznačne znevýhodnil, avšak ani jeho vyhlásenia, na ktoré poukazuje žalobca tvrdiac, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobil výlučne tento spotrebiteľ, nemôže zhojiť nezákonný postup žalobcu, ktorý jednoznačne postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a zároveň podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, nakoľko postupom žalobcu mal byť zmluvný vzťah vyradený spod možnosti použitia noriem a ochrany spotrebiteľského práva. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie tejto zmluvy má, žalobca jednoznačne nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Je zrejmé, že zmluva umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na iný účel, avšak žalobca celkom cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod Obchodný zákonník. Tvrdenia žalobcu smerujúce k tomu, že vlastne spotrebiteľ je ten, kto ho uviedol do omylu a celý problém spôsobil, je čistá fabulácia. Je síce nesporné, že dlžník vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom z vlastnej vôle a keby aj bolo pravdivé tvrdenie, že sám uviedol účel úveru na povolanie, čo napokon aj podpísal, nijako by sa to nedotklo toho, že žalobca nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušil alebo mohol narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa, čiže porušil zákaz nekalých obchodných praktík. Súd už totiž vyššie uviedol, že vymedzenie úveru na účel výkonu povolania v spojení s nedostatkom akejkoľvek ďalšej aktivity žalobcu v smere preukazovania nespotrebiteľského charakteru zmluvy má rovnaký vplyv, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. Nespotrebiteľský charakter zmluvy totiž musí byť preukázaný bezpečne, t.j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Súd zopakuje, že bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V danom prípade je nesporné, že žalobca sa pri uzavretí zmluvy so spotrebiteľom týmto vôbec nezaoberal a takto formulovanú povinnosť si nesplnil, pričom ani to, že poskytuje „rýchle pôžičky“ nemôže znamenať, že by bol oprávnený k poskytovaniu úverov akejkoľvek kategórii žiadateľov o úver za podmienok oveľa nevýhodnejších, ako vyžaduje úprava noriem spotrebiteľského práva. Žalobca sa nemôže dovolávať ani ochrany jeho dobrej viery s poukazom na judikatúru SD EÚ, pričom obidva spomínané rozsudky Súdneho dvora sa týkajú odlišných skutkových okolností, keďže nebol to v žiadnom prípade spotrebiteľ, ktorý by uviedol žalobcu do omylu, resp. ktorý by tento omyl cielene vyvolal. Spotrebiteľ logicky nemohol mať žiaden záujem na takomto tvrdení, ktoré ho značne znevýhodňovalo oproti tomu, ak by dostal riadny spotrebiteľský úver. Žalobca navyše, ako už súd uviedol, nevyvinul žiadnu aktivitu v smere preukázania nespotrebiteľského charakteru zmluvy, t.j. nezaoberal sa tým, aké je povolanie dlžníka a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním uzavretie zmluvy vôbec má. K námietkam uvedeným v bode II/2B žaloby súd poukazuje na § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sú nekalé obchodné praktiky zakázané. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a/ je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b/ podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane, alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Žalovaný správne zohľadnil charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v tejto oblasti, ako aj úroveň informovanosti, vedomosti a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. Správne tiež prihliadol k spôsobu, akým žalobca realizuje uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že obchodná praktika je spojená výlučne s výrobkom a nie aj so službou, keďže z aplikovaného § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmá možnosť použitia obchodných praktík aj na oblasť služieb a je z neho tiež zrejmá vôľa zákonodarcu pri preberaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES ale aj cieľov, ktoré táto smernica sleduje. Je celkom zrejmé, že aj súd je povolaný interpretovať právnu normu v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Cieľom smernice je nepochybne ochrana spotrebiteľov a to nielen pri výrobkoch ale celkom zrejme aj pri službách. Súd je v zhode s názorom žalobcu, že zákon o ochrane spotrebiteľa v § 7 ods. 2 stanovuje, že musia byť kumulatívne splnené obe podmienky uvedené pod písm. a/ a b/. Musí teda ísť o obchodnú praktiku v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá súčasne podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa... Prvostupňový správny orgán podľa názoru súdu preukázal existenciu absolútneho nedostatku odbornej starostlivosti u žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľovi, ako aj skutočnosť, že išlo o priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe a zároveň preukázal skutočnosť, že zmluva bola v dôsledku vyňatia z ochrany spotrebiteľského práva uzatvorená za nevýhodných podmienok majúcich negatívne dôsledky predovšetkým na majetkovú sféru spotrebiteľa. Pravdou je, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia mal správny orgán text výroku formulovať tak, aby nevyznieval, že jedna podmienka má za následok splnenie druhej podmienky (slovo „čím“), ale mal použiť spojku „a“, avšak toto formálne pochybenie nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť výroku (a napokon aj celého rozhodnutia), ktorý je inak formulovaný jednoznačne konkrétne a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, ako správny orgán vo veci rozhodol. K ďalším námietkam súd dodáva, že spotrebiteľ v danom prípade bol celkom zrejme v znevýhodnenom postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý mu bol povinný poskytnúť informácie v zmysle zákona a nie docieliť poskytnutie úveru na účel mimo rámca ochrany spotrebiteľského práva bez ohľadu na skutočnosť. To, že žalobca je nebankovou spoločnosťou ešte neznamená, že nie je povinný rešpektovať úpravu spotrebiteľských úverov tak, ako napr. banka poskytujúca tiež úvery spotrebiteľom. Určenie adekvátneho spôsobu preverenia skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver spĺňa definíciu spotrebiteľa nepochybne je v možnostiach žalobcu. To, že predmetná obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa, je celkom zrejmé. Prvostupňový správny orgán vyčíslil rozdiely medzi výškou priemernej RPMN ako aj regulovanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru a výškou údajov vypočítaných zo zmluvy o úvere, z ktorých vyplýva, že poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší ako by bol spotrebiteľský úver, ktorý mu mal byť v skutočnosti poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol nielen porušený, ale tento utrpel konaním žalobcu aj reálnu ujmu. K bodu II/2C žaloby - použitie nesprávnych a neúčinných právnych noriem, súd poukazuje na vyššie uvedené úvahy, ktoré na tomto mieste už nebude opakovať . K bodu II/2D žaloby ohľadne výkladu pojmu „povolanie“, ktorý podľa žalobcu žalovaný vyložil nesprávne, súd opätovne poukazuje na to, že práve povolania sú radené k činnostiam, ktoré môžu byť vykonávané ako samostatné zárobkové činnosti, t.j. slobodné povolania, ale aj v pomeroch obdobných tým zamestnaneckým (napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho - ktorého povolania k jednej či druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom, či tu nejde o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odpoveď na otázku, čo je povolaním a čo jeho výkonom teda nemusí byť celkom jednoznačná, avšak v danom prípade bolo nesporne preukázané, že spotrebiteľ žiadne povolanie nevykonával. Samotná existencia starobného, resp. invalidného dôchodku by sama o sebe samozrejme ešte nevylučovala možnosť poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania, avšak v tejto veci o taký prípad nejde. 3. K námietke týkajúcej sa nepodpísania napadnutého rozhodnutia oprávnenou osobou treba uviesť, že na čele SOI je v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z.z. ústredný riaditeľ, ktorého v čase jeho neprítomnosti zastupuje vedúci právneho odboru, ktorým bol v relevantnom čase Mgr. Ján Sivák, ktorý aj napadnuté rozhodnutie podpísal. Žalobcom spomenutá judikatúra sa týka ústredného orgánu štátnej správy, čo však žalovaný nie je a napadnuté rozhodnutie ani nebolo vydané v konaní o rozklade, ale na základe odvolania žalobcu. 4. Pri námietke uvedenej v bode II/4 žaloby je potrebné vychádzať z § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2.000.000,- Sk. Na vznik zodpovednosti a možnosť uloženia sankcie za protiprávne konanie však v žiadnom prípade netreba porušiť minimálne dve povinnosti ustanovené týmto zákonom tak, ako sa to domnieva žalobca vychádzajúc zrejme zo slova „povinností“, keďže pod týmto slovom sa rozumejú všetky povinnosti ustanovené týmto zákonom, pričom sankcionovať možno každé jednotlivé porušenie povinnosti. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.