Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/170/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200888 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200888.4 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: G. prokurátor v H., W. N. 1, XXX XX H., proti žalovanému: T. riaditeľstvo SR, U. XX, XXX XX N. N., za účasti: 1. D. a.s., S. 2, XXX XX N., IČO: XX XXX XXX, 2. V. Z. a.s., C. 6, XXX XX N., L.: XX XXX XXX, obaja zastúpení: T. & partners, s.r.o., Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/ XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX. júla XXXX, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX a rozhodnutie W. úradu pre vybrané daňové subjekty N. č. XXX/XXX/XXXX/XXVarj zo dňa XX.X.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 veta druhá O.s.p. a konanie z a s t a v u j e. Účastníkom konania súd náhradu trov nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.05.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len DR SR) č. I/XXX/XXXXX-XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX - r zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým DR SR podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. XXX/XXX/XXXX/XX/Varj zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým správca dane podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. čiastočne vyhovel žiadosti o vrátenie sumy XX.Q..XXX,XX eur zo dňa XX.XX.XXXX daňovému subjektu D. a.s., L.: XX XXX XXX a vrátil tomuto preplatok vo výške X.XXX.XXX,XX eur. G. prokuratúra v H. podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/ s poukazom na ust. § 27 zákona č. 153/2001 Z.z. podala vo veci Daňovému riaditeľstvu SR protest prokurátora č.k. Kd XX/XX-XX zo dňa XX.XX.XXXX proti rozhodnutiu č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX. Protest prokurátora bol podaný z dôvodu, že vo veci konajúce správne orgány neboli oprávnené na vydanie protestom napadnutého rozhodnutia, pretože v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého bolo zákonnou povinnosťou správcu dane bez vydania osobitného rozhodnutia vrátiť neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňovému subjektu do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nových rozhodnutí, ktorými boli rozhodnutia Ministerstva financií SR č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým zmenilo v dodatočnom platobnom výmere č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX sumu X.XXX.XXX,XX eur na sumu XXX.XXX,XX eur a rozhodnutia MF SR č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým zmenilo v dodatočnom platobnom výmere č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX sumu X.XXX.XXX,XX eur na sumu XXX.XXX,XX eur. Ministerstvo financií SR protestu prokurátora rozhodnutím č.k. MF/XXXXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX nevyhovelo. Proti rozhodnutiu ministerstva financií podala rozklad spoločnosť D. a.s., pričom minister financií rozhodnutím č.k. MF/XXXXX/XXXX- XX zo dňa XX.XX.XXXX potvrdil prvostupňové rozhodnutie MF SR a rozklad spoločnosti D. a.s. zamietol. Žalobca má naďalej za to, že daňové orgány neboli oprávnené na vydanie rozhodnutia o vrátení preplatku, preto podal na tunajšom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca tvrdí, že ak suma platby, ktorá bola správcovi dane zaplatená, prevýši splatnú daň z dôvodu jej nesprávneho vyrubenia správcom dane a jej následného zníženia na základe nového rozhodnutia, ide o prípad naplnenia inštitútu podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorého zmyslom je uložiť správcovi dane sankčnú povinnosť kompenzačného charakteru v prípadoch, ak bolo zadržanie peňažných prostriedkov v období ich zaplatenia daňovým subjektom, až po ich vrátenie daňovým orgánom, neoprávnené. Z obsahu ust. § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že v čase jeho aplikácie je v skutkovom stave predpokladaná existencia dvoch rozhodnutí: právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo dovolacieho orgánu, na základe ktorého daň bola zaplatená a nového rozhodnutia, ktorým bola táto znížená. Je presvedčený, že splnenie podmienky právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu, na základe ktorého daň bola zaplatená, sa viaže na čas rozhodovania o splnení podmienok pre aplikáciu ust. § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., teda že v čase skúmania podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia musí existovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého bola daň zaplatená, pričom nie je nevyhnutné, aby v čase platby dane bolo takéto rozhodnutie právoplatné a vykonateľné. Žalobca sa tiež nestotožňuje s právnym záverom MF SR, že podmienka právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu, na základe ktorého bola daň zaplatená, sa nemôže viazať na okamih rozhodovania o splnení podmienok pre aplikáciu ust. §35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu, že v čase skúmania podmienok pre naplnenie hypotézy citovaného ustanovenia, rozhodnutie správcu dane vo veci, na základe ktorého bola daň zaplatená, už neexistuje, pretože toto je buď zrušené alebo nahradené novým, pretože zákonná fikcia neoprávnene zadržiavaných prostriedkov je spájaná so súčasnou existenciou dvoch platných rozhodnutí, čo predpokladá zmenu, nie zrušenie pôvodného rozhodnutia. S poukazom na uvedené malo byť zákonnou povinnosťou správcu dane bez vydania osobitného rozhodnutia vrátiť neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňovému subjektu. V predmetnej veci zákonná lehota v zmysle ust. § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. na vrátenie neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov v celkovej výške X.XXX.XXX,XX eur, alternatívne za predpokladu splnenia podmienok na použitie tejto sumy alebo jej časti podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb., uplynula ešte dňa XX.XX.XXXX. Uplynutím tejto zákonom stanovenej lehoty sa správca dane dostal do pozície dlžníka, ktorý je povinný si splniť svoju zákonom stanovenú povinnosť. Pokiaľ ide o postúpenie predmetnej pohľadávky, žalobca má za to, že aplikácia inštitútu zákazu prenosu daňovej povinnosti podľa § 43 zákona č. 511/1992 Zb. je bezpredmetná, nakoľko k prenosu daňovej povinnosti nedošlo, pričom ani v zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno prijať záver, že by sa postúpením predmetnej pohľadávky zmenil jej obsah. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalobca napadnuté rozhodnutia zrušiť a konanie vo veci zastaviť. Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 24.08.2012 žalovaný uvádza, že žalobca sa domáha súdneho preskúmania rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.08.2011, pričom žalovaný má za to, že napadnutým rozhodnutím mohlo byť len rozhodnutie Ministra financií SR č. MF/XXXXX/ XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora. Žalovaný ďalej uvádza, že odkladný účinok odvolania v daňovom konaní bol zavedený súčasne so sankčným úrokom zákonom č. 609/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.2004. Priznanie odkladného účinku odvolaniam v daňovom konaní je podmienkou pre priznanie povinnosti správcu dane znášať sankčný úrok. Táto podmienka v prejednávanej veci absentuje a s prihliadnutím na zásadu zákazu retroaktivity nie je právny dôvod postupovať podľa ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb. Uvádza ďalej, že právne vzťahy daňovo - právnej povahy sú upravené právnymi normami majúcimi charakter verejnoprávnych vzťahov. Medzi správcom dane a daňovým subjektom nevznikajú vzťahy súkromnoprávneho charakteru. Nárok daňového subjektu na vrátenie daňového preplatku je zákonným nárokom a nie je možné posudzovať ho ako pohľadávku daňového subjektu voči správcovi dane v zmysle občianskoprávnom, príp. obchodnoprávnom. Daňové právo postúpenie práv a povinností z daňovoprávnych vzťahov na tretie osoby neumožňuje. Žalovaný sa odvoláva na ust. § 6 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý ustanovuje, že účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty. Zákon nepripúšťa, aby účastníkmi konania bol niekto, na koho boli práva a povinnosti prevedené. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby súd konanie alternatívne zastavil alebo žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný doplnil svoje vyjadrenie podaním zo dňa 01.07.2013, ktorým dáva do pozornosti súdu, že spoločnosť D., a.s. podala žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/ XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, o ktorej sa vedie konanie na tunajšom súde pod sp. zn. 3S/185/2011. Žalovaný má za to, že nemožno ďalej pokračovať v konaní vo veci sp. zn. 5S/170/2012, keďže je tu prekážka začatej veci. Na pojednávaní konanom dňa 17.09.2013 žalobca k námietke žalovaného uviedol, že rozhodnutie o nevyhovení protestu je dôležité len z pohľadu plynutia a zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby, ale žaloba prokurátora smeruje vždy proti rozhodnutiu, ktoré bolo protestom napadnuté. Žalovaný napriek uvedenému zotrval na svojom písomnom podaní a vyjadrení k žalobe ako boli tieto súdu doručené. Právny zástupca účastníkov D. a.s. a V. Z. a.s. sa stotožnil so žalobou a v nej obsiahnutou argumentáciou a súdu doručil svoje stanovisko k veci. V stanovisku účastníci konania - spoločnosti D., a.s. a V. Z., a.s. po komplexnom zhrnutí skutkového stavu veci argumentujú, že inštitút neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov nie je možné stotožňovať či zamieňať s inštitútom daňového preplatku. Zatiaľ čo jestvovanie daňového preplatku predpokladá výlučne zaplatenie platby daňovým subjektom, ktoré prevyšuje splatnú daň, k tomu, aby bolo možné nárok subsumovať pod inštitút neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov je nevyhnutné jestvovanie právoplatného rozhodnutia správcu dane ukladajúceho daňovú povinnosť a nového rozhodnutia, ktoré túto daňovú povinnosť znižuje. Tvrdia teda, že podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. bol správca dane povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Len v prípade jestvovania daňového nedoplatku daňového subjektu mal správca dane povinnosť použiť sumu neoprávnene zadržiavaných prostriedkov podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb., o čom mal daňový subjekt upovedomiť. Správca dane mal teda neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky vrátiť bez vydania osobitného rozhodnutia spolu s vo vyjadrení vypočítaným sankčným úrokom. K otázke postúpenia pohľadávky sa účastníci odvolávajú na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Majú za to, že správca dane nemôže zakázať daňovému subjektu, aby postúpil svoju pohľadávku inej osobe a hodnotiť podstatu tohto právneho úkonu. Takýto vzťah je už súkromnoprávny. Odôvodnenie správcu dane, že postúpenie pohľadávky odporuje ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pochybné, keďže k zmene obsahu právneho vzťahu nedošlo. Vzhľadom k tomu, že k postúpeniu pohľadávky došlo v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a daňový subjekt oznámil správcovi dane toto postúpenie, mal správca dane povinnosť plniť postupníkovi. Daňové predpisy takýto postup nezakazujú. Vzhľadom na uvedené navrhuje napadnuté rozhodnutie ako vydané neoprávneným orgánom zrušiť a konanie zastaviť. Na pojednávaní konanom dňa 08.10.2013 právny zástupca účastníkov konania doručil súdu znalecký posudok č. 6/2013 vypracovaný znalcom Ing. Jánom Tirpákom, zapísaný v znaleckom denníku č. 68/03, ktorý má osvedčiť celkový rozsah vzniknutej škody s tým, že predmetný znalecký posudok už bol v roku 2010 žalovanému doručený a tento je aktualizovaný o ďalšie časové obdobie. V danom prípade bolo predovšetkým povinnosťou Krajského súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušného (§ 246 ods. 1 O.s.p.) skúmať splnenie podmienok pre konanie vo veci. V rámci tohto sa súd preto najprv vysporiadával, či konaniu v danej tejto veci bráni neodstrániteľná prekážka predpokladaná ust. § 83 O.s.p., prekážka litispendencie, ako to tvrdí žalovaný, a zistil, že na tunajšom súde bolo označené konanie vedené pod sp. zn. 3S/185/2011. Tu súd musí po zistení všetkých relevantných skutočností konštatovať, že základ prekážky litispendencie vo veci sp. zn. 5S/170/2012 však nie je naplnený, a to z dôvodu, že konanie, na ktoré poukazuje žalovaný (sp.zn. 3S/185/2011) bolo začaté na základe žaloby inej právnickej osoby (žalobca D. a.s., vedľajší účastník na strane žalobcu V. Z., a.s.), ktorou sa táto domáhala ochrany svojich subjektívnych práv, čo nemôže zakladať prekážku veci už začatej voči konaniu, ktorým sa prokurátor domáha vo verejnom záujme preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (sp.zn. 5S/170/2012). Že nejde o totožné žaloby, je teda zrejmé z obsahu žaloby (žalobné námietky), odlišnosti aktívne vecne legitimovaného účastníka a procesného postavenia ostatných účastníkov v oboch konaniach. Napokon konanie vo veci sp.zn. 3S/185/2011 bolo zastavené uznesením súdu č.k. 3S/185/2011-63 zo dňa 16.04.2013, PP 22.05.2013 podľa § 250d ods. 3 O.s.p., čo sa nejedná o meritórne rozhodnutie a potom ani nezakladá prekážku res iudicatae. K druhej procesnej námietke žalovaného, že napadnutým rozhodnutím mohlo byť len rozhodnutie Ministra financií SR č. MF/XXXXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora, je treba uviesť nasledovné: Ustanovenie § 250b ods. 5 O.s.p. ustanovuje iba lehotu, v rámci ktorej môže prokurátor podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, pričom problému vymedzenia napadnutého rozhodnutia sa nijak nedotýka. Na otázku, ktoré rozhodnutia správnych orgánov sú súdne preskúmateľné však odpovedajú iné ustanovenia O.s.p., pričom z ust. § 244 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že v správnom súdnictve možno napadnúť len rozhodnutia správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Takýmto rozhodnutím každopádne nie je rozhodnutie o nevyhovení protestu prokurátora. Preto ak prokurátor podáva podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O.s.p. žalobu na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ak sa nevyhovelo protestu prokurátora, napadnutým rozhodnutím musí byť rozhodnutie správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré založilo, menilo alebo zrušilo práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, teda rozhodnutie hmotnoprávne. V tomto prípade je tak správne napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX. Súd len dodáva, že v tejto otázke je judikatúra správnych súdov jednoznačná a ustálená, pričom sa odvoláva na stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 124/2000 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 70/2001. Potom súd konštatuje, že v danom prípade pre konanie o vecné preskúmanie rozhodnutia žalovaného v sp. zn. 5S/170/2012 sú podmienky splnené. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.). Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že dodatočným platobným výmerom č. XXX/XXX/ XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX W. úrad Z. vyrubil daňovému subjektu D. a.s., W. XXXXXXXXXX, rozdiel z dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie XXXX v sume XX.XXX.XXX,- Sk. Rozdiel dane v sume XX.XXX.XXX,- Sk bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia dodatočného platobného výmeru. Dodatočným platobným výmerom č. XXX/XXX/ XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX Daňový úrad Skalica vyrubil daňovému subjektu D. a.s., W. XXXXXXXXXX, rozdiel z dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie XXXX v sume XX.XXX.XXX,- Sk. Rozdiel z dane bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto dodatočného platobného výmeru. Rozhodnutím DR SR č. I/XXX/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX bol dodatočný platobný výmer Daňového úradu Z. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX potvrdený. rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/XXX/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Z. č. XXX/XXX/XXXXX/ XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX. Rozhodnutím Ministerstva financií SR č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX bolo vyhovené protestu prokurátora a ministerstvo rozhodnutie DR SR č. I/XXX/XXXXX/ XXXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX zmenilo tak, že v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Z. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Jnt zo dňa XX.XX.XXXX bola zmenená suma rozdielu dane z príjmov právnických osôb za rok XXXX daňovému subjektu D. a.s. zo sumy X.XXX.XXX,XX eur na sumu XXX.XXX,XX eur. rozhodnutím Ministerstva financií SR č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX bolo vyhovené protestu prokurátora a rozhodnutie DR SR č. I/XXX/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX tak, že v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Z. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/ Jnt zo dňa XX.XX.XXXX bola zmenená suma rozdielu dane z príjmov právnických osôb za rok XXXX daňovému subjektu D. a.s. zo sumy X.XXX.XXX,XX eur na sumu XXX.XXX,XX eur. Dňa 30.10.2009 bola DR SR doručená žiadosť spoločnosti D., a.s. o vrátenie sumy XX.XXX.XXX,XX eur. Podaním doručeným Daňovému úradu pre vybrané subjekty dňa 02.02.2011 žiadala spoločnosť D. a.s. o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov spolu s penále a príslušným sankčným úrokom, a to s odvolaním sa na rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/XXXXXX/XXXX- XXX a č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX a na ust. § 35b ods.4 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Prípisom zo dňa 18.02.2011 Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty oznámil spoločnosti D. a.s., že posúdenie žiadosti o vrátenie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov je mimoriadne zložité, čo bude viesť k predĺženiu procesných lehôt. Podaním zo dňa 28.04.2011 označeným „Odpoveď na žiadosť o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov spolu s príslušným penále a sankčným úrokom“ Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty oznámil spoločnosti D., a.s., že podľa predpisov platných do XX.XX.XXXX odvolanie proti rozhodnutiu o vyrubení dane nemalo odkladný účinok, v dôsledku čoho povinnosť zaplatiť vyrubenú daň daňovému subjektu vznikla v lehote určenej v rozhodnutí, t.j. na základe vykonateľného, nie však právoplatného rozhodnutia. Za neoprávnene zadržiavané prostriedky možno považovať len rozdiel medzi daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia vydaného po XX.XX.XXXX a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím. Správca dane teda nemôže pri posudzovaní žiadosti daňového subjektu zo dňa XX.XX.XXXX postupovať podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb., a preto jeho žiadosti nemôže vyhovieť. Dňa XX.XX.XXXX bolo Daňovému riaditeľstvu SR doručené podanie subjektu D., a.s., ktorým tento oznámil postúpenie pohľadávky voči správcovi dane na spoločnosť V. Z., a.s. Na toto oznámenie Daňový úrad pre vybrané subjekty reagoval prípisom zo dňa 14.04.2011 s tým, že má za to, že daňové právo postúpenie práv a povinností z daňovoprávnych vzťahov na tretie osoby neumožňuje. Rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. XXX/XXX/XXXX/ XX/VarJ zo dňa XX.XX.XXXX bolo žiadosti daňového subjektu D. a.s. zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o vrátenie sumy XX.XXX.XXX,XX eur, čiastočne vyhovené a bol mu vrátený preplatok vo výške X.XXX.XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu sa spoločnosť D. a.s. odvolala, pričom rozhodnutím DR SR č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX bolo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané subjekty potvrdené. Proti rozhodnutiu DR SR č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX podal podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre prokurátor Krajskej prokuratúry v H. protest č. Kd XX/XX-XX zo dňa XX.XX.XXXX. Rozhodnutím č.k. MF/XXXXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX ministerstvo financií protestu prokurátora nevyhovelo, pričom rozklad podaný účastníkom konania spoločnosťou D., a.s. bol rozhodnutím ministra financií č. MF/XXXXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu 21.12.2010 (dátum vydania rozhodnutí ministerstva financií č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX a č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX, ktorými boli zmenené sumy dodatočných platobných výmerov ktorými bol vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za rok XXXX a za rok XXXX ) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63 <javascript:%20fZzSRInternal('16192',%20'14980912',%20'14980912',%20'514101', %20'3920535',%20'0')>, o čom vyrozumie daňový subjekt. . Podľa § 63 ods. 1,2,3,4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu 21.04.2011, 1/ Daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 2/ Preplatok sa použije na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku. 3/ Preplatky daňového subjektu na jednotlivých druhoch daní, cla a iných platieb možno použiť na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách. O tom musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt. 4/ Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 eur. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45 <javascript:%20fZzSRInternal('16192', %20'14980907',%20'14980907',%20'513883',%20'3917595',%20'0')>). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. Podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O.s.p., prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250b ods. 5 O.s.p. prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. Vychádzajúc zo zistení súdu tak ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného, má súd za to, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Z hľadiska meritórneho je v konaní medzi účastníkmi sporná povaha neoprávnene zadržiavaných prostriedkov a splnenia všetkých predpokladov aplikácie tohto inštitútu, keď argumentácia žalovaného stojí na tvrdení, že ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb. vyžaduje, aby bola daň alebo rozdiel dane zaplatená na základe rozhodnutia, ktoré je súčasne právoplatné ako aj vykonateľné, čo by vylučovalo možnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia na daň, resp. rozdiel dane zaplatenú na základe rozhodnutí správcu dane vydaných v časovom období pred 01.01.2004, keďže podľa vtedy účinnej právnej úpravy boli predmetné rozhodnutia doručením vykonateľné a podanie opravného prostriedku nemalo odkladný účinok. Daňovník, v tomto prípade spoločnosť D., a.s. nemal teda žiadnu inú možnosť, ako rozhodnutiami určené sumy zaplatiť. Dňom 01.01.2004 nadobudla účinnosť právna úprava, ktorou bol o.i. do daňového konania zavedený odkladný účinok odvolaní a zároveň od tohto dňa sa účinným stal aj právny inštitút sankčného úroku podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. V predmetnej veci sa žalovaný odvolával na všeobecnú ústavnú zásadu zákazu retroaktivity, z ktorej podľa neho vyplýva, že inštitút sankčného úroku v tomto prípade použiť nemožno, pretože by sa neskoršia právna norma aplikovala na už skôr vzniknuté právne vzťahy, čo je v právnom štáte neprípustné. Tunajší súd síce súhlasí s tým, že z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky možno vyvodiť zákaz pravého retroaktívneho pôsobenia zákonov a iných právnych noriem, toto sa však nevzťahuje na retroaktivitu nepravú. Za nepravú retroaktivitu považuje Ústavný súd SR stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Tunajší súd má za to, že ustanovenie § 35b zákona č. 511/1992 Zb. predstavuje princíp nepriamej retroaktivity, to znamená, že v období od 01.01.2004 vrátane, sa stáva súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Zákonodarca nevyjadril v príslušných zákonných ustanoveniach vôľu, aby sa sankčný úrok podľa novoprijatého ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb. týkal len rozhodnutí vydaných po 01.01.2004. Pokiaľ sa teda zákonodarca k tejto otázke nevyjadril, nemožno situáciu, kedy daňový subjekt, riadiac sa plne platným právom, zaplatí rozdiel dane z príjmov právnických osôb, uložený mu rozhodnutím správcu dane, pričom následne dôjde (už za účinnosti ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb.) novým rozhodnutím k zníženiu sumy tohto rozdielu, vykladať v neprospech daňového subjektu, ktorý si plnil svoju zákonnú povinnosť. Za neoprávnene zadržiavané prostriedky daňového subjektu možno považovať preto aj také, ktoré v čase po 01.01.2004 predstavovali rozdiel medzi daňou alebo rozdielom dane zaplatenou na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím. Pričom v preskúmavanom prípade nebolo sporným, že peňažné prostriedky daňového subjektu D., a.s. boli zadržiavané aj v čase po 01.01.2004. Na základe uvedeného sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, keď nemalo byť podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. vôbec rozhodnuté o vrátení daňového preplatku, ale bolo povinnosťou správneho orgánu neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zákonnej 15-dňovej lehote vrátiť bez rozhodnutia. Ak tak správny orgán nekonal, a teda porušil všeobecnú zásadu legality, spôsobil svojim takýmto konaním protiprávny stav, za ktorý musí znášať zodpovednosť. Predmetom tohto súdneho preskúmania v danej veci nebolo skúmanie rozsahu majúceho byť priznaného sankčného úroku, či úroku z omeškania zo súm neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Je však zrejmé, že za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu patrí daňovému subjektu sankčný úrok podľa § 35b ods. 6 a 7 v spojení s § 110g ods. 1, § 110h a § 110j ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v danom prípade v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 (satisfakcia za ujmu na právach daňového subjektu). K tomu účastníci konania, spoločnosť D., a.s. a V. Z. a.s. súdu predložili znalecký posudok č. X/ XXXX vypracovaný Ing. Jánom Tirpákom, zapísaný v znaleckom denníku č. 68/03 pod poradovým č. 6/2013 vo veci výpočtu sankčných úrokov (k 31.08.2013 sankčný úrok z dane a penále, ktoré boli zaplatené 06.04.2001, resp. 02.04.2002 spolu vo výške XX.XXX.XXX,XX eur a úrok z omeškania odo dňa XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX spolu XXX.XXX,XX eur s podrobným tabuľkovým rozpisom výpočtov na str. 8 tohto znaleckého posudku). Overovanie vecnej správnosti znaleckého posudku čo do technického výpočtu rozsahu však už nebolo predmetom tohto súdneho prieskumu ako už súd vyššie uviedol. Inak námietke možnosti aplikácie postúpenia pohľadávky daňovým subjektom tak ako to uvádza žalobca možno len prisvedčiť. Za stavu, kedy zákon č. 511/1992 Zb. (lex specialis) neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by postúpenie pohľadávky v daňovom konaní zakazovalo, potom súd má za to, že správnym orgánom deklarovaný názor o nemožnosti postúpenia pohľadávky v daňovom konaní je obmedzením zákonného práva vyplývajúceho z ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takýto postup by potom za daného stavu nebol ani súladný a predstavoval by obmedzenie čl. 2 ods. 3 Ústavou SR garantovaného práva konať to, čo nie je zákonom zakázané. Podľa § 250j ods. 7 O.s.p., sú správne orgány viazané právnym názorom súdu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, keď vychádzajúc z dikcie tohto zákonného ustanovenia je možné priznanie náhrady trov konania len úspešnému žalobcovi v konaní. I keď v danom prípade mal žalobca v konaní vecný úspech, žalobcom je však prokurátor Krajskej prokuratúry v H. realizujúci tak právo podať žalobu podľa § 35 ods. 1 písm. b/ O.s.p. vo verejnom záujme. Žalovanému ani ostatným účastníkom konania citované zákonné ustanovenie priznanie náhrady trov neumožňuje. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku vo veci samej odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozsudku v časti o náhrade trov konania je možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR v troch vyhotoveniach. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.