Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/291/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201590 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012201590.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: PSR Industry, spol. s r.o., IČO: 36 365 181, Drieňová 15, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Olos, advokát, M.R.Štefánika 71, Žilina, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: S/2010/02026-2.1/2 0-156/2010 zo dňa 17.07.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Inšpektorát práce Žilina vykonal v dňoch 11.05., 12.05., 26.05. a 11.06.2010 inšpekciu práce u žalobcu, pri ktorej zistil nedostatky, ktorými bol porušený zákon č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len zákon o nelegálnej práci). Protokol z vykonanej inšpekcie práce zo dňa 11.06.2010 bol prerokovaný s konateľkou žalobcu (Zuzanou L.), ktorá nemala námietky k zisteným skutočnostiam ani k spôsobu zisťovania. Prvostupňový orgán rozhodnutím č.k.: 175/2010-IZA-2.2/pok/R zo dňa 14.09.2010 uložil žalobcovi pokutu 2.000 eur za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci. O odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č.: S/2010/02026-2.1 O-156/2010 zo dňa 04.11.2010 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Na základe žaloby žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S 1/2011-45 zo dňa 14.03.2012 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť spôsobenú formálnymi nedostatkami a chybami vo výrokovej časti rozhodnutia. Výrok preskúmavaného rozhodnutia totiž neobsahoval popis skutku, v ktorom sa vidí protiprávne konanie, s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s vymedzením ďalších okolností potrebných k tomu, aby daný skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Súd uviedol, že tento nedostatok môže odstrániť žalovaný opätovným rozhodnutím v odvolacom konaní a preto nerozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Súd ďalej uviedol, že pokiaľ ide o ostatné žalobné dôvody, je názoru, že žalovaný sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu a dôkazmi predloženými v odvolacom konaní a svoje závery aj náležite odôvodnil. Súd sa s jeho argumentáciou stotožnil a konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.07.2012 ako odvolací orgán podľa § 6 ods. 1 písm. b/ a § 21 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce opätovne rozhodol vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 14.09.2010 o uložení pokuty 2.000 eur a to tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len Správny poriadok) prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že text výrokovej časti týkajúci sa popisu správneho deliktu na 1. strane predmetného rozhodnutia od predložky „za“ znie: - porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci spočívajúce v tom, že účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania osôb, nakoľko dňa 11.05.2010 o 09:30 hod. (v čase výkonu inšpekcie práce) na stavenisku - Obnova základnej školy A. M. v Z., ul. C., vykonávala závislú prácu v rozsahu pomocných stavebných prác na streche fyzická osoba A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, T., s ktorou účastník konania preukázal inšpektorom práce založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa § 226 Zákonníka práce dohodou o vykonaní práce zo dňa 10.05.2010, ale nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pokutu vo výške X.XXX eur. Pokuta je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.... a v ostatných častiach ostáva napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina nezmenené. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko aplikácia a výklad právnych noriem žalovaným bola zjavne svojvoľná a ignorujúca celý rad zákonných ustanovení. Žalovaný tiež nedostatočne zistil skutkový stav, existuje tu zjavná rozpornosť s obsahom spisov a odôvodnenie rozhodnutia je protirečiace. Svoje námietky zhrnul v dvoch bodoch nasledovne. 1. Žalobca namietal spôsob vykonania „zmeny“ prvostupňového rozhodnutia, ktorý je zmätočný a trpí vadou neurčitosti skutkovej a právnej vety. Ustanovenie § 59 ods. 2 Správneho poriadku neumožňuje vykonať zmenu tak, ako to urobil žalovaný. Tento totiž vykonal kombináciu čiastočnej zmeny, opravy a doplnenia prvostupňového rozhodnutia, keď výrok prvostupňového rozhodnutia doplnil v časti od predložky „za“ o nové vymedzenie skutkovej vety a výrok v časti pred touto predložkou zostal nedotknutý. Z napadnutého rozhodnutia teda nevyplýva výrok samotného skutku a výška sankcie. Skôr ide o kombináciu opravy a doplnenia a nie o samostatný reformačný výrok. Podľa žalobcu mal odvolací orgán zmeniť celý výrok prvostupňového rozhodnutia a jeho rozhodnutie malo plne samostatne nahradiť pôvodné prvostupňové rozhodnutie. Výrok druhostupňového v spojení s výrokom prvostupňového rozhodnutia je nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý. Reformačný výrok odvolacieho orgánu je ex lege vždy nezávislým od výroku rozhodnutia prvého stupňa (nie doplňujúcim, či opravujúcim), je novým vyriešením predmetu veci, a to výlučne spôsobom, ako vo výroku svojho rozhodnutia uvedie odvolací orgán. Poukázal na § 47 Správneho poriadku s tým, že výrok musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Túto zásadu musí rešpektovať aj odvolací orgán a to najmä v prípade zmeny prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie publikované pod R 86/2003, čl. 1 veta prvá, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, 59 ods. 1, 2, § 47 ods. 2 Správneho poriadku a napokon aj na rozhodnutie NS SR publikované pod R 69/2008. 2. Podľa žalobcu žalovaný zamlčal existenciu a obsah rozhodujúcich písomných dôkazov. Záver žalovaného, že zamestnanec A. K. mal dňa 11.05.2010 o 09:30 hod. vykonávať práce bol nesprávny a nepravdivý, nakoľko podľa dohody o vykonaní práce zo dňa 10.05.2010 a jej dodatku č. 1 zo dňa 10.05.2010 mal tento zamestnanec začať vykonávať práce až dňa 11.05.2010 od 12:30 hod., t.j. na poobedňajšej zmene. Správne orgány však túto rozhodnú skutočnosť opomenuli napriek tomu, že žalobca im predložil dohodu o vykonaní práce spolu s jej dodatkom č. 1. A. K. sa síce v relevantnom čase nachádzal na stavenisku, avšak nevykonával tu žiadne práce, o jeho prítomnosti v areáli staveniska nevedel konateľ spoločnosti a žiadne práce mu ani neboli nikým pridelené. Jozef K. sa iba sám iniciatívne a de facto úplne svojvoľne prišiel na vlastné oči pozrieť na charakter a povahu budúcej práce, nakoľko v tom čase mal podľa jeho slov aktuálnu aj inú pracovnú ponuku, ktorú ešte zvažoval. Žalobca nemohol ovplyvniť konanie Jozefa K.. Tento navyše ešte ani nebol oblečený v pracovnom odeve s logom žalobcu. Žalobca tomuto zamestnancovi za uvedené konanie uložil pokarhanie, s ktorým súhlasil. Poukázal tiež na zápisnicu o prerokovaní tejto udalosti so zamestnancom, v ktorej tento zamestnanec de facto potvrdil vyššie uvedené tvrdenie žalobcu. Podľa žalobcu je podstatné, že tento zamestnanec začal prácu reálne vykonávať až dňa 11.05.2010 od 12:30 hod. a do Sociálnej poisťovne bol prihlásený v ten istý deň o 11:28 hod., t.j. pred začatím výkonu pracovnej činnosti a výkonu práce. Žalovaný teda nevyvrátil skutočnosť, že A. K. začal prácu reálne vykonávať až v uvedený čas a obsah písomných dôkazov ignoroval. Záverom žalobca uviedol, že konateľka žalobcu sa v tom čase k tvrdeniam inšpektorátu práce nevyjadrila z dôvodu jej zdravotného stavu, keďže bola tehotná a nemala čas sa dôkladne venovať celej veci. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutku a existencie protiprávneho konania pritom zaťažuje správny orgán a nie účastníka konania. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že dôvodom na zmenu prvostupňového rozhodnutia bol fakt, že skutkové vymedzenie protiprávneho konania žalobcu, za ktoré mu bola uložená pokuta, sa nenachádzalo vo výrokovej časti rozhodnutia a túto vadu žalovaný v kongruencii s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 1/2011-45 zo dňa 14.03.2012 odstránil zmenou textu výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. K námietkam uvedeným v bode II/1 uviedol, že pri zmene rozhodnutia môže ísť o čiastočnú alebo úplnú zmenu. Odvolací orgán môže zmeniť výrokovú časť, odôvodnenie, prípadne len určité časti odôvodnenia. V prípade, že odvolací orgán úplne mení výrok rozhodnutia prvostupňového orgánu, svojim rozhodnutím nahradí prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu. Čiastočnú zmenu vykoná tak, že vo výroku rozhodnutia o odvolaní uvedie, v ktorej časti a akým spôsobom mení pôvodné prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný zosúladil výrok rozhodnutia s odôvodnením tak, ako mu to uložil Krajský súd v Bratislave, t.j. výrok obsahuje špecifikáciu správneho deliktu tak, aby nemohol byť zamenený s iným konaním (uvedené miesto, spôsob a čas spáchania deliktu). V danom prípade nevzniká ani potenciálna nezrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, z ktorého je zrejmé, kto je povinným subjektom, aké konanie sa sankcionuje pokutou a v akej výške sa pokuta ukladá. Vo zvyšnej časti rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil v súlade s judikatúrou NS SR (sp. zn. 3Sž/139/2001, sp. zn. 6Sžh/2/2009) podľa ktorej výrok rozhodnutia odvolacieho orgánu má tvoriť nerozlučný celok, nakoľko pre zaistenie súčasnej platnosti a záväznosti zmenou nedotknutých výrokov je potrebné, aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie „vo zvyšku“ aspoň potvrdil. K námietkam uvedeným v bode II.2 uviedol, že prvostupňový orgán postupoval v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku a vo svojom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a vyhodnotil obstarané dôkazy. Poukázal na závery súdu, ktorý uviedol, že sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu a dôkazmi predloženými v odvolacom konaní a svoje závery aj náležite odôvodnil. V danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty správneho deliktu a v odôvodnení rozhodnutia boli aj kvalifikovane zhodnotené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poskytlo dostatočnú skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia a tým aj samotné vymedzenie predmetu konania o správnom delikte tak, že sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Bolo preukázané, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania vyplývajúci z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci, pričom takýto správny delikt je postihovaný bez ohľadu na zavinenie, keďže ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti a nie zavinenie. Účastník konania, ktorý sa chce zbaviť zodpovednosti za porušenie povinností, musí predložiť také dôkazy, ktoré by preukázali, že k porušeniu zákonom uložených povinností nedošlo. V danom prípade žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny taký dôkaz, ktorým by preukázal, že k porušeniu zákonom uloženej povinnosti nedošlo. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Podľa § 19 ods. 2 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od X XXX eur do XXX XXX eur. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e) a i), ods. 7 písm. b) a ods. 8, § 12 ods. 2 písm. c) až g), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnila oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať fyzickú osobu. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. K námietkam uvedeným v bode 1. žaloby súd poukazuje na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 1/2011-45, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že skutkové vymedzenie protiprávneho konania žalobcu, v ktorom sa videl správny delikt podľa zákona č. 125/2006 Z.z. a za ktoré mu bola uložená pokuta, sa nenachádzalo vo výrokovej časti napadnutého ani prvostupňového rozhodnutia, resp. vymedzenie sankcionovaného konania vo výroku prvostupňového rozhodnutia sa nezhodovalo s jeho popisom v odôvodnení rozhodnutia. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Výroková časť rozhodnutia vydaného v správnom konaní je jadrom celého rozhodnutia, pretože iba vo výroku sa určujú práva a povinností účastníkovi správneho konania. Iba táto časť rozhodnutia môže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa bola uložená žalobcovi pokuta za porušenie povinnosti stanovenej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce u žalobcu vykonanej v dňoch 11.05., 12.05., 26.05. a 11.06.2010. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán konkretizoval miesto, čas a spôsob porušenia zákona, ktorým žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu. Súd je v zhode so žalobcom v tom, že predmetom konania o správnom delikte nie je len uloženie sankcie, ale aj skutkové vymedzenie konania, za ktoré sa sankcia ukladá. Súd sa stotožnil so žalobcom tiež v tom, že výrok rozhodnutia o tzv. inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku, v ktorom sa vidí protiprávne konanie, s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s vymedzením ďalších okolností potrebných k tomu, aby daný skutok nemohol byť zamenený s iným. Z výrokovej časti rozhodnutia o správnom delikte musí byť zrejmé, za ktoré konkrétne konanie je osoba postihovaná, a to je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis protiprávneho konania. Špecifikácia skutku vo výroku rozhodnutia je nevyhnutná pre vylúčenie prekážky už začatej veci (litispendencia), dvojitého postihu pre ten istý skutok (zásada ne bis in idem), ďalej vylúčenie prekážky už rozhodnutej veci (res iudicata) a tiež pre určenie rozsahu dokazovania a pre zaistenie riadneho práva účastníka na obhajobu. Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestanie za trestné činy a v tomto zmysle je potrebné vykladať všetky záruky, ktoré sa poskytujú podľa právneho poriadku SR obvinenému z trestného činu, čo podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva z požiadaviek stanovených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.). Pokiaľ ide o posúdenie nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí, je treba poukázať na § 163 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Obdobná právna úprava platí aj v prípade priestupkov, keď podľa § 77 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie atď. Skutočnosť, že zákon č. 125/2006 Z.z. ani Správny poriadok, ktorého režimom sa spravuje predmetné konanie, neupravili náležitosti rozhodnutia o inom správnom delikte rovnakým spôsobom ako u priestupkov, nezakladá podľa názoru súdu dostatočný dôvod pre odlišnosť v náležitostiach, ako je popis skutku, jeho miesta v rozhodnutí, a to najmä s ohľadom na povahu rozhodnutí o priestupkoch, resp. iných správnych deliktoch a ich miesto v systéme trestania. Preto je súd názoru, že hoci § 47 ods. 2 Správneho poriadku výslovne nevyžaduje, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj popis a konkretizáciu skutku, je potrebné trvať na tom, aby z vyššie opísaných dôvodov bolo protiprávne konanie, v ktorom sa vidí správny delikt zamestnávateľa, skutkovo vymedzené vo výrokovej časti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že skutkové vymedzenie protiprávneho konania žalobcu, v ktorom sa videl správny delikt podľa zákona č. 125/2006 Z.z. a za ktoré mu bola uložená pokuta, sa nenachádzalo vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, resp. vymedzenie sankcionovaného konania vo výroku prvostupňového rozhodnutia sa nezhodovalo s jeho popisom v odôvodnení tohto rozhodnutia, správne žalovaný v intenciách rozsudku súdu zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, ako je uvedené vyššie. Niet pochýb, že výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať riešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. V tomto smere súd súhlasí s teoretickými názormi žalobcu, ktorý tvrdil, že výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, že len výrok rozhodnutia môže byť právne záväzný a že výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Súd sa však nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že zmenou prvostupňového rozhodnutia napadnutým rozhodnutím (v súlade s § 59 ods. 2 Správneho poriadku) došlo k tomu, že konečné znenie výroku je neurčité, nepresné a nezrozumiteľné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia bez akýchkoľvek pochybností určuje, ktorá časť prvostupňového rozhodnutia sa mení a v akom rozsahu. Podľa názoru súdu je z obidvoch rozhodnutí celkom zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté a to i bez prácneho porovnávania znenia rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov. Ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia, odvolací orgán uceleným spôsobom zmenil časť výroku prvostupňového rozhodnutia práve z dôvodu, aby rozhodnutie (jeho výroková časť) znieslo aj tie najprísnejšie kritéria v zmysle vyššie uvedeného. Pri zmene rozhodnutia môže ísť buď o čiastočnú zmenu, alebo o úplnú zmenu. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť, ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti. Výroková časť napadnutého rozhodnutia je v danom prípade charakteristická svojou jednoduchosťou a prehľadnosťou, takže nie je potrebné prácne porovnávanie výroku napadnutého a prvostupňového rozhodnutia, pričom nemožno opomenúť, že prvostupňové konanie spolu s odvolacím konaním tvoria jeden celok (zásada jednotnosti správneho konania). Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. V danom prípade tu boli relevantné dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia a preto žalovaný ako odvolací orgán postupoval v súlade s § 59 ods. 2 Správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie vo vyššie naznačenom smere zmenil. Správne tiež uviedol, že v ostatných častiach ostáva prvostupňové rozhodnutie nezmenené. K námietkam uvedeným v bode 2. žaloby súd uvádza, že podľa jeho názoru nedošlo k porušeniu § 3 ods. 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku, keďže správne orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Napadnuté rozhodnutie v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím spĺňa požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keďže rozhodnutia sú presvedčivo odôvodnené, a správne orgány sa náležite vysporiadali s námietkami žalobcu. Odôvodnenie rozhodnutí dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúci. Je zrejmé, že správne orgány sa vecou starostlivo zaoberali a svoj názor aj logicky odôvodnili. V žiadnom prípade nie sú rozhodnutia výsledkom svojvôle tak, ako sa to snaží navodiť žalobca. Napadnuté rozhodnutia teda súd považuje za riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali a že zvážili všetky relevantné skutočnosti veci a dodržali aj atribúty spravodlivého procesu. Súd nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že by žalovaný zamlčal existenciu a obsah rozhodných písomných dôkazov a že jeho skutkové závery sú zmätočné. Naopak, tvrdenia žalobcu sa celkom zrejme javia ako účelové a sú v absolútnom rozpore s obsahom administratívneho spisu. Argumentácia žalobcu, že zamestnanec A. K. sa síce nachádzal na stavenisku, ale nevykonával žiadne práce, o jeho prítomnosti nevedel konateľ spoločnosti a žiadne práce mu ani neboli nikým pridelené a že v podstate tento zamestnanec sa svojvoľne a z vlastnej iniciatívy prišiel na vlastné oči pozrieť na charakter a povahu budúcej práce, majú prvky fantazijného príbehu. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 11.05.2010 začala inšpekcia práce kontrolu na predmetnej stavbe za účelom kontroly dodržiavania právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri krátkodobých stavebných prácach (zatepľovanie), kontroly riadenia a koordinácie vykonávaných prác medzi jednotlivými účastníkmi výstavby a kontroly nelegálnej práce. Inšpekcia práce sa vykonávala na stavbe od 08:30 hod.. Najprv sa vykonávala ohliadka stavby, zhotovovala sa fotodokumentácia a postupne sa vykonávala kontrola fyzických osôb vykonávajúcich práce na stavbe. V čase začatia výkonu inšpekcie práce sa na stavbe nenachádzal stavbyvedúci ani zástupca zhotoviteľa. P.. A. N. sa ako zodpovedný zamestnanec staveniska dostavil na stavbu po 09:00 hod. Inšpektori práce v tom čase už vizuálne sledovali aj dve fyzické osoby vykonávajúce práce na streche - izolácie a informovali sa na nich prostredníctvom iných už skontrolovaných osôb pracujúcich na stavbe. Keď na stavenisko prišiel stavbyvedúci Ing. N., inšpektori práce sa u neho informovali na uvedené dve fyzické osoby pričom tento uviedol, aké práce na streche tieto osoby vykonávajú a následne išiel s inšpektormi práce k budove, kde boli spomínané osoby. Vzápätí ich privolal dole zo strechy, najskôr zišiel dole zo strechy Q. K., ktorý uviedol, že vykonávajú izoláciu strechy, pričom táto osoba bola SZČO a práce vykonávala prostredníctvom rámcovej zmluvy s iným podnikateľom, ktorý mal uzatvorenú zmluvu o dielo so žalobcom. Na druhú osobu - A. K. čakali inšpektori o niečo dlhšie, čo stavbyvedúci odôvodňoval tým, že tento je starší a že sa mu ťažšie schádza dolu zo strechy. Približne po 09:30 hod. bol kontrolovaný aj A. K., ktorý uviedol, že na streche vykonáva izolačné práce a to prostredníctvom svojho zamestnávateľa - žalobcu na dohodu. Uvedené potvrdil aj svojim podpisom a následne to potvrdil aj prítomný stavbyvedúci P.. N. v protokole. Nikto z uvedených neuviedol, že by A. K. mal začať vykonávať práce až poobede a že jeho prítomnosť na pracovisku ešte nie je žiaduca, naopak je svojvoľná a že by sa na stavenisku nachádzal len z dôvodu, že si prišiel obzrieť nové pracovisko.... Naopak, A. K. sa po kontrole vykonanej inšpektormi práce opätovne vrátil na pracovisko - na strechu ZŠ a nebol mu zakázaný výkon práce na pracovisku prítomným vedúcim zamestnancom stavby. Stavbyvedúci ho navyše pochválil ako šikovného odborníka. Je celkom zrejmé, že ak by prítomný vedúci zamestnanec stavby, ktorý je žalobcom poverený a zodpovedný za stavenisko a osoby na ňom sa nachádzajúce, vedel, že A. K. nemá na pracovisku čo robiť (vykonávať žiadnu činnosť) bol by ho na to celkom určite upozornil a žiadal, aby práce vykonával až od 12:30 hod. Jednalo sa pritom o prácu na streche, t.j. svojim spôsobom o druh nebezpečnej pracovnej činnosti, pohyb osoby v ohrozenom priestore vo výške a zamestnávateľ je povinný sa v tejto súvislosti starať o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na jeho pracoviskách alebo jeho priestoroch, čo je aj tento prípad. Vedúci zamestnanec P.. N. nepožiadal A. K., aby opustil priestor pracoviska so zvýšeným nebezpečenstvom vzniku úrazu. Relevantné je aj to, že ani následne počas predkladania dokladov v kancelárii zamestnávateľa, za prítomnosti riaditeľa Z. L. a konateľky T. L. nebolo uvedené to, čo tvrdí žalobca v žalobe. Kompetentné osoby ani raz nepoukázali na neskôr predložený dodatok č. 1 k dohode o vykonaní práce zo dňa 10.05.2010 a táto skutočnosť nebola konateľkou spoločnosti uvedená ani pri prejednávaní protokolu a zamestnávateľ sa o nej nezmienil ani v správe o odstránení nedostatkov kontroly zo dňa 24.06.2010. Ďalej treba uviesť, že žalobca ako zamestnávateľ už predpokladal založenie pracovno-právneho vzťahu s A. K., keďže tento už 12.04.2010 preukázateľne absolvoval oboznámenie z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ochrany pred požiarmi, čo znamená, že žalobca mal dostatočný čas na prihlásenie tohto zamestnanca do Sociálnej poisťovne. K dodatku č. 1 k dohode o vykonaní práce je treba ešte uviesť, že tento musel byť uzavretý až oveľa neskôr, ako dňa 10.05.2010, keďže zo všetkých dokladov ako aj konania príslušných osôb logicky iný záver nevyplýva. Opačný záver by sa priečil zdravému rozumu, keď ho nepodporuje ani fakt, že dokumenty spomínané v žalobe žalobca uviedol prvý krát až v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu a to napriek tomu, že v zmysle § 16 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. je zamestnávateľ povinný poskytnúť inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce. Je nelogické, aby žalobca, ktorý tieto doklady považuje za rozhodujúce, tieto nepredložil inšpektorom práce v relevantnom čase, t.j. ihneď ale až po niekoľkých mesiacoch po tom, ako mu bola uložená pokuta. Treba súhlasiť s názorom žalovaného, že vypracovanie dodatku k dohode o vykonaní práce a jeho podpísanie v ten istý deň, je nezvyčajné. Zákonník práce v § 236 ods. 2 navyše stanovuje, že dohoda o vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň pred dňom začatia výkonu práce. V zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ bod 2. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je zamestnávateľ povinný prihlásiť do registra poistencov zamestnanca pracujúceho na dohodu o vykonaní práce pred vznikom pracovno-právneho vzťahu, z čoho vyplýva, že Jozef K. už mal byť dňa 10.05.2010 prihlásený do sociálnej poisťovne. Dohoda o vykonaní práce teda mala byť uzavretá najneskôr dňa 09.05.2010, pričom treba opätovne uviesť, že len táto dohoda o vykonaní práce (bez dodatku) bola po celý čas výkonu inšpekcie a ďalších niekoľko mesiacov jediným dokladom potvrdzujúcim existenciu pracovno-právneho vzťahu. Účelovým dokumentom je aj zápisnica o prerokovaní udalosti a o uložení pokarhania A.i zo dňa 12.05.2010. V kontexte s vyššie uvedeným totiž tvrdenia uvedené v zápisnici nemôžu mať akúkoľvek relevanciu vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam. Napokon treba uviesť, že tvrdenie o nemožnosti vyjadriť sa k veci jedinou konateľkou žalobcu z dôvodu jej zdravotného stavu (tehotnosti) je rovnako zavádzajúce a účelové, keďže táto osoba bola spolu s riaditeľom a stavbyvedúcim už priebežne počas výkonu inšpekcie práce informovaná o nezrovnalostiach v prípade oznamovacej povinnosti zamestnanca A. a konateľka spoločnosti sa mala možnosť vyjadriť zákonným spôsobom ku všetkým zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole. Prejednanie sa uskutočnilo v kancelárii zamestnávateľa (žalobcu) za prítomnosti troch inšpektorov práce už dňa 11.06.2010 ( v tejto súvislosti je poukazovanie žalobcu na koniec augusta - tesne pred pôrodom, celkom nezmyselné) a konateľka v tom čase aktívne vykonávala úkony, pričom na prejednávanie prišla z pracovnej cesty z Bratislavy. Obsah protokolu jej bol podrobne vysvetlený vrátane poradenstva pracovno-právnych predpisov a okrem konateľky a prítomných inšpektorov práce sa na prejednávaní a úprave protokolu zúčastnili aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť Ing. A. N., ktorý bol zároveň stavbyvedúcim a účtovníčka vykonávajúca personálnu agendu. Konateľka nepožiadala o určenie lehoty na vyjadrenie, žiadnym spôsobom nenamietala svoje tehotenstvo a hneď sa vyjadrila o prerokovaní protokolu, čo bolo vpísané do protokolu, vytlačené a následne aj toto vyjadrenie podpísané spolu s celým protokolom. Z obsahu spisu vyplýva, že všetci v tom čase prítomní zúčastnení uznali, že prihlásenie A. K. do Sociálnej poisťovne bolo oneskorené. Tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe sú teda celkom zavádzajúce a nezodpovedajú skutočnosti. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.