Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/92/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898617 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012898617.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci navrhovateľov: 1. F. Q., Q. X, P., 2. S.. Y. Q., bytom Q. X, P., obaja zastúpení advokátom JUDr. Mariánom Malachom, Jakubovo nám. 13, Bratislava, proti odporkyni: R. R., na R. X, N., zastúpená advokátkou JUDr. Evou Vodovou, Wilsonova 4, Bratislava, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 9C 3/1992-279 zo dňa 21.02.2008, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľom v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov vo výške 998,90 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyňa je p o v i n n á nahradiť trovy konania štátu vo výške 9,96 EUR na účet Krajského súdu v Bratislave do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť vydať navrhovateľom v 1. a v 2. rade a to navrhovateľovi v 1. rade spoluvlastnícky podiel vo výške 1/4 k celku a navrhovateľovi v 2. rade spoluvlastnícky podiel vo výške 1/4 k celku nehnuteľnosti, ktorá je vedená v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie T. R., N. P. - R.Á. Č. T. R., okres P. I ako parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 300 m2 a na nej postavený dom označeným ako stavba súpisné číslo XXX na parcele č. XXX. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom trovy konania v sume 207.037,60 Sk (6.872,39 eur) a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu vo výške 16.944,70 Sk (526,46 eur). Súd prvého stupňa rozhodol na základe podaného návrhu právnej predchodkyne navrhovateľov K. Q. proti odporkyni, ktorá sa domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej v PK vložke č. XXXX pre k.ú. P., ako parcela č. XXX - dom, č.p. XXX na O. C.. Č.. X L. P., v jednej polovici. Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že dňa 28.06.1991 bola celá nehnuteľnosť na O. C. Č.. X L. P., dohodou o vydaní veci podľa § 9 zák. č. 137/91 Zb. vydaná odporkyni napriek tomu, že navrhovateľka si tiež podala žiadosť o vydanie veci u správcu P. Y. P. S. dňa 30.04.1991. Navrhovateľka tvrdila, že je univerzálnou dedičkou spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti D. T., ktorý zomrel dňa 29.10.1974 so zanechaním závetu v jej prospech. Navrhovateľka uviedla, že žiadosť o vydanie veci podľa zák. č. 403/1990 Zb. si u správcu nehnuteľnosti uplatnila včas v zmysle § 19 tohto zákona, ale napriek tomu, celá nehnuteľnosť bola vydaná odporkyni, a preto jej vznikol nárok na postup podľa § 9 ods. 2 zák. č. 137/1991 Zb. Odporkyňa sa k predmetnému návrhu vyjadrila tak, že existujú pochybnosti o pravosti testamentu D. T. zo dňa 01.06.1973, na základe ktorého sa navrhovateľka mala stať univerzálnou závetnou dedičkou a tvrdila, že po D. T. je dedičom jeho syn D. T. R.., ktorý sa svojho zákonného dedičského podielu nevzdal. V priebehu konania dňa 18.01.1994 navrhovateľka zomrela a na jej miesto vstúpili jej právni nástupcovia označení navrhovatelia v 1. a v 2. rade. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané, že právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. si uplatnila reštitučný nárok na vydanie veci a to domu na O. C. Č.. X v P., vedeného v PK vložke č. XXXX, pre k.ú. Bratislava, parc. č. XXX - dom, č.p. XXX, podľa § 4 a nasl. zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov a to žiadosťou zo dňa 30.04.1991, ktorú doplnila dňa 22.08.1991 a doručila P. Y. P. S.. Súd mal preukázané, že predmetná nehnuteľnosť bola odňatá pôvodným vlastníkom N. T. a D. T. rozhodnutím R.É. V. L. L. P. zo dňa 12.06.1964, č. fin. XXXX/XXXX-maj. v konaní podľa vl. nar. č. 1/60 Zb. a prevedená podľa § 6 zák. č. 71/1959 Zb. a § 10 vyhlášky č. 236/59 Ú. v. do vlastníctva Československého štátu - správy Okresného podniku bytového hospodárstva P. - T. R.. Navrhovateľka preukázala, že podľa testamentu zo dňa 01.06.1973 je univerzálnou testamentárnou dedičkou po D. T., ktorému bola vec odňatá v jednej polovici uvedeným rozhodnutím. Na základe dohody o vydaní veci zo dňa 28.06.1991, registrovanej Š. V.I. P. S. dňa 30.09.1991 pod č. I. L. XXX/XX bola podľa zák. č. 403/1990 Zb. nehnuteľnosť na O. C.. Č.. X L. P. zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. P., pod parc. č. XXX dom č.p. S.. XXX vedená na LV č. XX katastrálne územie P. ako parc. č. XXX súp. č. S. XXX ako zastavaná plocha o výmere 300 m2, ktorá bola vydaná v celosti R. R., ako dedičke po N. T., ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti v jednej polovici. Z dedičského spisu č. D 2808/74 súd zistil, že D. T., ktorý bol spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v jednej polovici zomrel dňa 29. októbra 1974 a dedičské konanie bolo dňa 18.11.1974 zastavené a nepatrný majetok bol zanechaný K. Q., ktorá sa postarala o pohreb. Vzhľadom na tvrdenie odporkyne a namietanie uplatneného nároku súd vo veci vykonal znalecké dokazovanie súdnym znalcom z oboru písmoznalectvo, odvetvie ručné a strojové písmo, znalcom D. E., ktorý znalecký posudok vyhotovil dňa 7. júla 2004 a ktorý jednoznačne potvrdil, že testament nebohého D. T. z 1. júna 1973 vlastnoručne napísal a podpísal D. T.. Následne odporkyňa predložila v konaní znalecký posudok R.. I. R., ktorý vypracoval posudok na základe jej žiadosti dňa 03.06.2005 a žiadala, aby súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Súd návrhu odporkyne na kontrolné znalecké dokazovanie nevyhovel z dôvodu, že znalecký posudok R.. I. R., ktorý predložila neodporuje znaleckému posudku D. E., ktorý nariadil vyhotoviť súd a z ktorého mal súd preukázané, že znalecký posudok súdneho znalca D. E., ktorý mal k dispozícii originál testamentu a dostatočné množstvo originálneho porovnávacieho materiálu, je postačujúci pre rozhodnutie vo veci a podľa názoru súdu nie je vo veci potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Súd sa zaoberal aj námietkou odporkyne, že nehnuteľnosť mala byť vydaná synovi D. T., ktorý bol spoluvlastníkom nehnuteľnosti a to D. T. R.., bytom K. XX, R. a v tej súvislosti sa súd oboznámil aj s písomným vyjadrením vo veci D. T. R.., ktorý v roku 1969 opustil Československo a je občanom V., kde má trvalé bydlisko. Uviedol, že sa nevzdal svojho zákonného podielu na dedičstve po svojom otcovi. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. bola oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v platnom znení, ako dedička zo závetu po nebohom D. T., ktorému bolo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti odňaté rozhodnutím R. V. L. L. P., podľa zák. č. 71/1959 Zb. Právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. bola preto univerzálnou dedičkou po D. T., nakoľko právo D. T. R.. syna D. T., dovolať sa neplatnosti záveru v zmysle § 479 Občianskeho zákonníka sa premlčalo v lehote troch rokov odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom 19.11.1974, teda dňom nasledujúcim po dni, keď bolo dedičstvo prejednané na bývalom Štátnom notárstve a skončila uplynutím troch rokov dňom 19.11.1977. V tejto lehote mal syn poručiteľa D. T. R.. podať žalobu na súd podľa § 485 a § 487 Občianskeho zákonníka a pretože tak neurobil, jeho právo sa premlčalo, pričom D. T. R.. si neuplatnil v zákonnej lehote ani reštitučný nárok podľa zák. č. 403/1990 Zb. Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že nárok navrhovateľov je dôvodný, keď ich právna predchodkyňa K. Q. bola oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti na O. C. Č.. X L. P. v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 403/1990 Zb., ako dedička zo závetu po nebohom D. T., ktorý bol spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v 1/2 a ktorému bola nehnuteľnosť odňatá podľa zák. č. 71/1959 Zb. a ktorá si reštitučný nárok riadne uplatnila v zákonnej lehote a preto jej nehnuteľnosť mala byť vydaná v 1/2 a preto súd návrhu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom, ktorí mali vo veci plný úspech priznal trovy konania vo výške 207.037,60 Sk (6.872,39 eur), ktoré uložil zaplatiť odporkyni a odporkyni tiež uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 16.944,70 Sk (526,46 eur). Proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania odporkyňa žiadala rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a náhradu trov konania navrhovateľom nepriznať s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p., podľa ktorého mal súd o trovách konania rozhodnúť. V odvolaní odporkyňa poukázala na to, že v priebehu konania spochybňovala navrhovateľkou uplatnený nárok, vzhľadom na existujúce dôvodné pochybnosti o pravosti testamentu nebohého D. T. zo dňa 01.06.1973, na základe ktorého sa K. Q. stala univerzálnou závetnou dedičkou. Odporkyňa za účelom zistenia pravosti testamentu navrhla, aby súd vykonal dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo. Súd vo veci ustanovil súdneho znalca z odboru písmoznalectvo D. E., ktorý v znaleckom posudku č. XX/ XX zo dňa 05.07.2004 a dňa 11.05.2005 posúdil testament nebohého D. T. a dospel k záveru, že tento vlastnoručne napísal a podpísal D. T.. Odporkyňa v súvislosti so záverom tohto znaleckého posudku sa rozhodla požiadať o pomoc pri posúdení a zaujatí stanoviska k výsledkom znaleckého dokazovania R.. I. R., znalca Krajského súdu v Ostrave, z odboru písmoznalectvo, ktorý vypracoval na žiadosť odporkyne posudok zo dňa 03.06.2005, v ktorom upozornil na viacero závažných skutočností týkajúcich sa znaleckého posudku znalca D. E., z ktorých vyplýva, že znalecký posudok vypracovaný D. E. nie je možné bezvýhradne akceptovať. Vzhľadom na výhrady obsiahnuté v posudku R.. I. R. voči znaleckému posudku D. E., odporkyňa žiadala, aby súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie, v rámci ktorého by boli objasnené všetky námietky týkajúce sa posudzovaného testamentu. Súd prvého stupňa však žiadosti odporkyne nevyhovel. Odporkyňa v priebehu konania ďalej žiadala, aby súd ustanovil znaleckú inštitúciu za účelom posúdenia správnosti znaleckého posudku D. E. a to znaleckú inštitúciu zapísanú v zozname znalcov vedenom MS SR, konkrétne kriminalistický ústav MV SR, ale aj tomuto návrhu odporkyne súd nevyhovel s odôvodnením, že podľa názoru súdu znalecký posudok súdneho znalca D. E., ktorý mal k dispozícii originál testamentu a dostatočné množstvo originálneho porovnávacieho materiálu, je postačujúci pre rozhodnutie súdu vo veci. V odvolaní odporkyňa tvrdila, že s rozhodnutím súdu nevykonať kontrolné znalecké dokazovanie nesúhlasí a postup súdu považuje za vážne pochybenie v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p., pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a rozhodol vo veci bez úplného a náležitého zistenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ ide o otázku premlčania práva D. T. R.. dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu, odporkyňa v odvolaní poukázala na to, že v pôvodnom dedičskom konaní, ktoré bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve Bratislava - mesto pod č. D 2808/74 v roku 1974 sa dedičstvo po nebohom D. T. neprejednávalo, zistil sa nepatrný majetok, ktorý bol vydaný obstarávateľke pohrebu K. Q., v dôsledku čoho bolo konanie zastavené, na základe § 32 ods. 2 Notárskeho poriadku. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení dedičstva vyplýva, že v čase predbežného vyšetrenia bolo známe, že po poručiteľovi existuje testament, ako aj to, že existuje zákonný dedič. Štátne notárstvo však v tomto konaní testament nevyhlásilo, nezisťovalo okruh dedičov, ani stanovisko zákonného dediča, testament K. Q. nepredložila, zákonný dedič nebol predvolaný. O vyhlásenie testamentu požiadala K. Q. až v dedičskom konaní obnovenom v súvislosti s uplatnením reštitučného nároku, v ktorom po predložení testamentu zákonný dedič - syn D. T. R.., využil svoje právo prejaviť vôľu dediť a ako neopomenuteľný dedič pred súdom dňa 09.07.2001 vyhlásil, že namieta relatívnu neplatnosť závetu poručiteľa a uplatňuje si nárok na dedičský podiel. Následne v tomto obnovenom dedičskom konaní súd stanovil okruh dedičov po nebohom D. T. tak, že dedičom 3/4 majetku poručiteľa je syn D. T. a dedičom 1/4 majetku poručiteľa je jeho testamentárna dedička K. Q.. Odporkyňa tvrdila, že nedošlo k premlčaniu práva D. T. R.., ako zákonného dediča dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu. Pokiaľ súd dospel k záveru, že testament je platný, mal pri posúdení nároku navrhovateľov vychádzať z takto stanovených dedičských podielov. V súvislosti s námietkou voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách konania odporkyňa uviedla, že žiada, aby súd náhradu trov konania navrhovateľom nepriznal podľa § 150 O.s.p. vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle tohto ustanovenia. Uviedla, že podanie žaloby navrhovateľov na súd nezavinila ona svojim konaním a postojmi, ani svojim správaním nedala príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Pretože nie odporkyňa rozhodla o vydaní, alebo nevydaní 1/2 nehnuteľnosti, o neuspokojení reštitučného nároku právnej predchodkyne navrhovateľov rozhodoval kompetentný P. Y. P. S., ako povinná osoba v zmysle zákona, pričom treba zdôrazniť, že vychádzal z nedostatočných podkladov predložených pôvodnou navrhovateľkou K. Q.. Odporkyňa sa necíti byť zodpovedná tiež za to, že súdne konanie trvá neúmerne dlhú dobu a preto žiadala, aby súd rozhodol o trovách konania podľa § 150 O.s.p. K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadrili navrhovatelia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení poukázali na to, že pravosť testamentu, na základe ktorého si uplatnila nárok podanou žalobou právna predchodkyňa navrhovateľov bola predmetom rozsiahleho dokazovania. V konaní súdom ustanovený znalec D. E. vypracoval znalecký posudok a po predložení námietok zo strany odporkyne, s poukazom na posudok R.. I. R., ako aj po predložení dostatočných dokumentov predložených odporkyňou vypracoval dodatok k znaleckému posudku doplnkom zo dňa 11.05.2005, v ktorom potvrdil zhodu písma v testamente s písmom v porovnávacích materiáloch poskytnutých odporkyňou. Poukázali na to, že R.. I. R. vo svojom posudku uvádza, že jeho posudok je len orientačným hodnotením predloženého materiálu a nevyvracia v ňom závery uvedené v znaleckom posudku súdneho znalca D. E.. Súdny znalec D. E. svoje závery vyčerpávajúco vysvetlil aj pri výsluchu na pojednávaní a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebol dôvod nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie a predlžovať konanie vo veci a preto bol postup súdu správny. Pokiaľ ide o námietku premlčania, podľa názoru navrhovateľov, súd v súlade so zákonom posúdil námietku premlčania práva D. T. R.. dovolať sa neplatnosti závetu po svojom nebohom otcovi. Právo D. T. R.. na uplatnenie neplatnosti závetu sa premlčalo v lehote 3 roky odo dňa, kedy sa toto právo mohlo uplatniť po prvý raz a okamih začiatku plynutia tejto lehoty je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel o svojom práve a preto premlčacia lehota začala plynúť dňom 19.11.1974, t.j. dňom nasledujúcim po dni, kedy bolo dedičstvo prejednané na bývalom Štátnom notárstve Bratislava, pod sp. zn. D 2808/74. D. T. R.. mal v tejto lehote podať žalobu o ochranu oprávneného dediča a keď tak neurobil, jeho právo sa premlčalo a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že pre nepatrnosť majetku poručiteľa nebol vyhlásený jeho závet, ani to, že sa D. T. R.. k nemu nevyjadril. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania uviedol, že odporkyňa sa splneniu svojej povinnosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 137/1991 Zb. bráni už šestnásty rok bez toho, aby súdu predložila jediný dôkaz o tom, že nárok navrhovateľov nie je dôvodný. Počas tohto obdobia odporkyňa poberá nájomné z celej nehnuteľnosti, teda aj zo spoluvlastníckeho podielu, o vydaní ktorého rozhodol prvostupňový súd a aj z jeho návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie je zrejmé, že v tejto taktike vedenia sporu chce pokračovať aj naďalej. Z jej správania v celom konaní je zjavný ekonomický záujem, čo najviac oddialiť právoplatný rozsudok v predmetnej veci. Poukázali na to, že pred podaním žaloby sa pôvodná navrhovateľka snažila o mimosúdne vyriešenie veci s odporkyňou, ale bezúspešne a preto postup súdu v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania podľa § 150 O.s.p. je zjavne nepodložený a preto žiadali navrhovatelia rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v celom rozsahu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 15.06.2011, č. k. 2Co 193/2008-419 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 21.02.2008, č. k. 9C 3/1992-279 a zároveň rozhodol tak, že navrhovateľom v 1. rade a v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe dovolania podaného odporkyňou uznesením zo dňa 25.01.2012, č. k. 4Cdo 231/2011-446 rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 15.06.2011, č. k. 2Co 193/2008-419 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď uviedol, že ak odvolací súd v priebehu odvolacieho konania vykonal dokazovanie prostredníctvom súdu prvého stupňa, a to nariadením kontrolného znaleckého dokazovania, bol tak odvolací súd povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie a umožniť tak účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu, čo odvolací súd opomenul a takýmto nesprávnym postupom odňal odporkyni možnosť pred súdom konať v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., keď pre prejednanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., doplnil dokazovanie, a to oboznámením prítomných účastníkov - navrhovateľa v 2. rade a odporkyne a právnych zástupcov navrhovateľov a odporkyne s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa, odvolaním odporkyne, vyjadrením navrhovateľov k odvolaniu odporkyne, zápisnicou o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 19.11.2008, stanoviskom Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, kontrolným znaleckým posudkom č. 63/2010 zo dňa 09.12.2010 znalca z odboru písmoznalectva J.. S. V. a vyjadrením odporkyne zo dňa 14.03.2013 a vyjadrením navrhovateľov zo dňa 02.04.2013 k tomuto kontrolnému znaleckému posudku a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Rozsudok odvolací súd verejne vyhlásil dňa 17.04.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je návrh navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľa v 2. rade proti odporkyni o vydanie nehnuteľností, a to pozemku parcely registra A.-Q. parcelné č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 300m2, stavby - bytového domu postaveného na parcele registra A.-Q. č. XXX so súpisným číslom XXX, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, okres P. S.., N. P. - R. Č. T. R., Q. Ú. T. R. (ďalej aj „nehnuteľnosti“), a to v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/4 k celku na navrhovateľa v 1. rade a v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/4 k celku na navrhovateľa v 2. rade. Rovnako má odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že právna predchodkyňa navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľa v 2. rade K. Q. si žiadosťou zo dňa 30.04.1991, doplnenou dňa 22.08.1991 adresovanou P. Y. P. S.. uplatnila svoj reštitučný nárok k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam v zmysle ust. § 19 zák. č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, ktoré nehnuteľnosti boli rozhodnutím R. V. L. L. P. zo dňa 12.06.1964 odňaté vtedajším vlastníkom (N. T. D. D. T.) a boli prevedené do vlastníctva vtedajšieho československého štátu. Následne Dohodou o vydaní veci zo dňa 28.06.1991 registrovanou štátnym notárstvom Bratislava I. pod č. R VI. 143/1991 boli nehnuteľnosti vydané v celku odporkyni a to na základe jej žiadosti o vydanie veci. Odvolací súd uvádza, že nebolo v konaní sporné, že odporkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti 1-ice k celku po nebohom N. T.. Spornou skutočnosťou zostalo posúdiť, či právna predchodkyňa navrhovateľov v 1. rade a v 2. rade K. Q. sa stala jedinou závetnou dedičkou nehnuteľností po D. T. a to titulom dedenia zo závetu o veľkosti 1/2 k celku, a to v súvislosti s platnosťou vlastnoručného (holografného) závetu zriadeného D. T. zo dňa 01.06.1973. Odporkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietala skutočnosť, že závet ako rýdzo osobné právo poručiteľa D. T. zomrelého dňa 29.10.1974 nie je pravý, resp. je neplatný právny úkon, a to z dôvodu, že predmetný závet nie je napísaný vlastnoručne samotným závetcom D. T. zomrelým dňa 29.10.1974. Odvolací súd má zato, že táto námietka je neopodstatnená. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť, resp. z dôkazov vykonaných mimo toho, čo navrhli účastníci konania. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Odvolací súd uvádza, že vykonané nezávislé znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa v priebehu tohto občianskoprávneho konania v zmysle ust. § 127 O.s.p., a to vykonanie kontrolného znaleckého posudku č. 63/2010 zo dňa 09.12.2010 znalcom J.. S. V., znalcom z odboru Písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo v rámci päťstupňovej škály záverečného hodnotenia stupňom č. 1 určil jednoznačne skutočnosť, že holografický závet D. T. je jeho vlastnoručným rukopisom, a to pokiaľ ide o písmo aj podpis nebohého D. T.. Potvrdil tak rovnako správnosť výsledkov znaleckého dokazovania vyplývajúcich zo znaleckého posudku č. 17/2004 zo dňa 05.07.2004 znalcom D. E., znalcom z odboru Písmoznalectvo, odvetvie ručné a strojové písmo, keď v jeho závere uviedol, že závet D. T. vlastnoručne napísal a podpísal D. T.. Nedôvodná je tak námietka odporkyne o nepravosti vlastnoručného závetu, keď odvolací súd si rovnako osvojil závery znalcov, vyniesol tak rozsudok v súlade so znaleckými posudkami, ktoré boli vypracované v jej neprospech. Vzhľadom na to, že závet D. T. zo dňa 01.06.1973 zodpovedá zákonným náležitostiam, t.j. závet je vlastnoručne napísaný poručiteľom, je podpísaný a datovaný s uvedením dňa, mesiaca a roku, kedy bol podpísaný, právna predchodkyňa navrhovateľov K. Q. sa tak stala jedinou dedičkou poručiteľa D. T., čo poručiteľ pri svojom prejave vôle výslovne v závete prejavil, keď uviedol, že “všetko čo vlastním a zanechám, zdedí a prevezme moja družka K. Q. bez výhrady“. K. Q. sa tak stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností o veľkosti 1-ica k celku, čo po jej smrti prešlo na jej právnych nástupcov - navrhovateľov, ako synov v podiele každý o veľkosti 1/4 k celku. Vo vzťahu k premlčaniu práva domáhať sa relatívnej neplatnosti závetu v zmysle ust. § 40a Občianskeho zákonníka synom D. T. odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Podľa § 479 Občianskeho zákonníka maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robia 3/4 ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný. Prípady relatívnej neplatnosti sú v ust. § 40a Občianskeho zákonníka uvedené taxatívne a za relatívne neplatný sa považuje aj právny úkon - závet, ak poručiteľ v ňom svojím maloletým potomkom nezanechal aspoň toľko, koľko predstavuje ich dedičský podiel zo zákona a plnoletým potomkom aspoň 1/2 ich dedičského podielu. Právo oprávneného účastníka dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka a táto premlčacia doba v prípade domáhania sa relatívnej neplatnosti závetu v zmysle ust. § 479 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, kedy sa dedič mohol po prvýkrát dovolávať neplatnosti závetu, t.j. keď bolo dedičstvo prejednané štátnym notárstvom dňom 18.11.1974. To znamená, že prvý raz sa mohol neplatnosti dovolať syn poručiteľa D. T. dňa 19.11.1974 a trojročná premlčacia doba uplynula dňa 19.11.1977 a až dňa 09.07.2001 D. T. namietol relatívnu neplatnosť závetu, teda po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa syn D. T. nemohol s úspechom dovolať relatívnej neplatnosti závetu a aj keby závet trpel vadou v časti neopomenuteľných dedičov, treba naň pozerať ako na platný právny úkon. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal so všetkými pre vec dôležitými argumentmi odporkyne, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd nevyhovel návrhu odporkyne na pripustenie dovolania, ktoré žiadala s poukazom na § 238 ods. 3 O.s.p. ohľadom premlčania práva dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu zákonným dedičom. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešené v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenia tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. prvá veta štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Citované ustanovenie upravuje náhradu trov, ktoré vznikli štátu. Ak ide o konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania, má štát právo na náhradu trov konania proti tomu z účastníkov, ktorý by podľa výsledku konania mal povinnosť na náhradu trov konania druhému účastníkovi konania. To znamená, že štát mal z výsledku konania právo na náhradu trov konania proti odporkyni ako neúspešného účastníka odvolacieho konania. Trovy štátu v tomto prípade predstavuje vyčíslená náhrada straty času tlmočníka Q. L. pre posunkovú reč pre navrhovateľa v 1. rade vynaložená na účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 17.04.2013 a to vo výške 9,96 EUR v zmysle ust. § 17 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov za cestu na súd vo výške 6,64 EUR tam aj späť (2 x 3,32 EUR) a za čakanie na vykonanie tlmočníckeho úkonu bez jeho vykonania vo výške 3,32 EUR, t.j. trovy štátu vo výške 9,96 EUR, na ktorých úhradu zaviazal odvolací súd odporkyňu. O trovách odvolacieho konania účastníkov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že plne úspešným navrhovateľom patria trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia pri spoločnom zastúpení dvoch klientov advokátom z tarifnej hodnoty vo výške 14.429,73 EUR (434.710,- Sk) ako polovice hodnoty nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom č. 3/1993 Ing. Otakara Patáka vo výške 28.859,46 EUR (869.420,-Sk) za úkon právnej služby, a to za vyjadrenie k odvolaniu odporkyne zo dňa 29.05.2008 v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 485,96 EUR (303,72 EUR - 20 % v zmysle ust. § 13 ods. 3 vyhlášky = 242,98 EUR x 2), za vyjadrenie ku kontrolnému znaleckému posudku zo dňa 02.04.2013 v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 303,74 EUR a za účasť na pojednávaní zo dňa 17.04.2013 v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 303,74 EUR, plus režijný paušál v zmysle ust. § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 21,93 EUR ( 1x 6,31 EUR, 2 x 7,81 EUR), t.j. trovy právneho zastúpenia vo výške 1.115,37 EUR. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia sa domáhali priznania trov odvolacieho konania len vo výške 998,90 EUR, odvolací súd priznal navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania len vo výške 998,90 EUR, nakoľko by odvolací súd priznaním trov odvolacieho konania vo výške 1.115,37 EUR priznal viac, než čoho sa domáhali a vyčíslili. V súvislosti s navrhovanou aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p. odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, ktorá vyplýva z mnohých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, že rozhodnutie o trovách konania musí byť vždy, hoci aj stručne odôvodnené, pričom nestačí len uvedenie všeobecných téz, ktoré sa pri aplikácii § 150 O.s.p. ako usmernenie pre aplikáciu uplatňujú, ale vzhľadom na konkrétne jestvujúce postavenie účastníkov konania a ďalšie skutočnosti toho ktorého prípadu musí byť aj vysvetlené, prečo v danej veci prichádza aplikácia citovaného ustanovenia do úvahy. Odvolací súd žiadne konkrétne dôvody aplikácie tohto ustanovenia v právnej veci navrhovateľov proti odporkyni nevidel. Zo slovného znenia ustanovenia § 150 O.s.p. zároveň vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k osobitostiam konkrétneho prípadu a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona, čo rovnako odvolací súd nevzhliadol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.