Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/38/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200290 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Majerníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013200290.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: X. A., bytom I. XX, XXX XX O. K.., A., právne zastúpený: Mgr. Anna Orthová, advokátka, so sídlom Lermontovova 3, 811 05 Bratislava proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Bratislava, Odbor prvostupňového rozhodovania, so sídlom Trenčianska 55, 821 09 Bratislava o návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave u k l a d á odporcovi povinnosť konať a vydať rozhodnutie vo veci reštitučného nároku navrhovateľa vedenej u odporcu pod sp.zn. 1720/92 v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 314,18 € k rukám jeho právnej zástupkyni advokátke Mgr. Anne Orthovej do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Návrhom doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 20.12.2011 sa navrhovateľ domáhal, aby Krajský súd v Bratislave začal konanie proti nečinnosti odporcu a žiadal, aby odporcovi bola uložená povinnosť vo veci konať a rozhodnúť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania vo výške 376,93 €. Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol, že právny predchodca navrhovateľa - zosnulý X. A. si u žalovaného dňa 30.12.1992 uplatnil reštitučný nárok podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.). Podľa vedomostí navrhovateľa konanie v tejto veci bolo za posledných 6 rokov pridelené 5 zamestnancom odporcu. Dňa 14.10.2009 a 15.12.2009 boli odporcovi doručené elektronické žiadosti navrhovateľa o odstránenie prieťahov v konaní. Navrhovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že za posledných 6 rokov neboli v konaní sp.zn. 1720/92 týkajúceho sa reštitučného nároku žiadne úkony. Následne si navrhovateľ podal na Krajskom pozemkovom úrade dňa 18.5.2011 sťažnosť na prieťahy v konaní s tým, že Krajský pozemkový úrad zaslal k tejto žiadosti Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti č. 972/11/132/11/MSO, v ktorom bolo rozhodnuté, že sťažnosť je opodstatnená. Zároveň Krajský pozemkový úrad v Bratislave uložil odporcovi povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sťažnostiach), ktoré mali byť splnené do 2.8.2011. Odporca do tohto dňa vo veci nerozhodol a odvoláva sa na nedostatok zamestnancov. Predmetné reštitučné konanie trvá od 30.12.1993 a podľa navrhovateľa dochádza k prieťahom, ktoré sú v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň je konanie v rozpore s ustanovením § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok). Odporca vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.02.2012 uviedol, že nie je objektívne možné rozhodnúť v lehote určenej Správnym poriadkom a ani riešiť všetky reštitučné spisy súčasne, ale iba postupne. Reštitučná agenda je časovo náročná. Odporca už niekoľko rokov upozorňuje Krajský pozemkový úrad ako aj príslušné ministerstvo na neudržateľný personálny stav u odporcu. Následkom stavu spôsobeného nedostatočným počtom pracovníkov dochádza k zvýšenej fluktuácii a následnému prerozdeľovaniu reštitučnej agendy. Zároveň vznikla situácia, že pracovníci primárne riešia sťažovateľov na úkor reštituentov, ktorí poctivo čakajú. Na jedného referenta pripadá cca 900 spisov a teda nie je možné dodržiavať lehoty v zmysle Správneho poriadku. U odporcu dňom 31.12.2010 bolo zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto a viac ako 500 reštitučných spisov je nepridelených. Medzi týmito spismi je aj navrhovateľov spis. V danom prípade podľa odporcu stav na obvodnom pozemkovom úrade je spôsobený vážnymi a objektívnymi dôvodmi trvajúcimi dlhodobo, ktoré odporca nie je schopný riešiť, nakoľko nie je služobným úradom a ani nerozhoduje o finančných prostriedkoch pridelených na mzdy zamestnanom. Zároveň odporca poukazuje aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňujú osobitné predpisy ako napr. § 28 a § 29 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na vyššie skutočnosti považuje odporca podaný návrh za podaný predčasne, nakoľko neboli navrhovateľom vyčerpané všetky opravné prostriedky a z toho titulu navrhuje konanie zastaviť a účastníkom konania trovy nepriznať. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že návrh je nedôvodný, a preto ho uznesením č.k. 1S 10/2012-43 zo dňa 19.04.2012 podľa § 250d ods. 4 veta štvrtá O.s.p. zamietol. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR, avšak tieto prieťahy nespôsobil odporca. Odporca počas celého správneho konania bol činný a s navrhovateľom komunikoval prostredníctvom korešpondencie. Pri reštitučných nárokoch ide o značne rozsiahlu agendu, ktorá je zložitá a časovo náročná a vzhľadom na počet zamestnancov (4), nie je objektívne možné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote tak, ako to ustanovuje Správny poriadok, nakoľko na jedného zamestnanca pripadá cca 900 spisov. V predmetnom konaní nejde o svojvôľu správneho orgánu. Táto situácia je spôsobená vážnymi a objektívnymi dlhotrvajúcimi dôvodmi (nízky počet zamestnancov), ktorých riešenie (navýšenie počtu zamestnancov) nespadá pod právomoc odporcu. S poukazom na uvedené dospel senát Krajského súdu v Bratislave k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O.s.p. zamietol. O trovách konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. tak, že navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože návrhu nebolo vyhovené. Proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave podal ústavnú sťažnosť navrhovateľ, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. I.ÚS 553/2012-35 zo dňa 16. januára 2013 v spojení s opravným uznesením č. I. ÚS 553/2012-59 zo dňa 13.03.2013 o sťažnosti navrhovateľa X. A., I. XX, R., E., zastúpeného advokátkou Mgr. Anna Orthová, Lermontovova 3, Bratislava rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000,- Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 Eur na účet jeho právnej zástupkyne. Ústavný súd v cit. náleze uviedol, že sa stotožňuje s prvou námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa nevenoval jeho argumentom v žalobe o tom, že obvodný úrad nevykonal za posledné 4 roky žiadne úkony. Ústavný súd z vyžiadaného spisu obvodného úradu sp.zn. 1720/1992 zistil, že je pravda, že obvodný úrad komunikoval so sťažovateľom prostredníctvom korešpondencie. Je však potrebné zdôrazniť, že podania adresované obvodným úradom sťažovateľovi minimálne od roku 2007 boli výlučne reakciou na sťažovateľove žiadosti a v mnohých prípadoch až prosby o konanie vo veci. Obvodný úrad vo svojich podaniach iba opakovane sťažovateľovi oznamoval, že v jeho veci ešte rozhodnuté nebolo, resp. že vec nebola na rozhodnutie pridelená žiadnemu zamestnancovi, t.j. nevykonal žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci sťažovateľa. Krajský súd napriek tvrdeniu sťažovateľa obsiahnutému v žalobe, že obvodný úrad počas 4 rokov nevykonal žiadny úkon, pričom ide o nosný dôvod celej žaloby, iba skonštatoval, že obvodný úrad komunikoval so sťažovateľom prostredníctvom korešpondencie, pričom neuviedol, čoho sa korešpondencia týkala a či túto korešpondenciu možno posúdiť ako úkony orgánu verejnej správy, ktoré smerovali a boli nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa a či nešlo iba o úkony, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci bez právneho významu. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd dospel k rozhodnutiu bez toho, aby sa v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre toto rozhodnutie, preto ide o rozhodnutie arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukázal na to, že záver krajského súdu, že žaloba sťažovateľa podľa § 250t OSP nie je dôvodná, pretože „... na jedného zamestnanca pripadá cca 900 spisov... situácia je spôsobená vážnymi dôvodmi (nízky počet zamestnancov), ktorých riešenie nespadá do právomoci odporcu“, je v rozpore s nasledovnou judikatúrou ústavného súdu: „Ústava SR dáva prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osobe prísľub, že jej právna neistota sa odstráni rozhodnutím príslušného štátneho orgánu v primeranom čase. Uplatnenie tohto práva nemôže byť v súlade s Ústavou SR zmarené len preto, že Slovenská republika nevie, alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty." (II. ÚS 52/1999). „Otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie toho, či došlo k neodôvodeným prieťahom v konaní a ich zodpovedanie a objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu." (III. US 14/2006). „Ani veľký počet vecí v súdnom oddelení, ani dočasné pridelenie sudkyne na vyšší súd, nemôže považovať za takú okolnosť, ktorá zbavuje súd ústavou uloženej povinnosti postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/2000)." (I. ÚS 50/2001). „Námietka nedostatočného počtu sudcov rovnako ako námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil." (III. ÚS 17/02). „...námietka okresného súdu spočívajúca v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených vecí v oddelení 12 C nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala, alebo znižovala zodpovednosť okresného súdu za prerokovanie veci a rozhodovanie bez zbytočných prieťahov." (IV. ÚS 15/03). „... nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie, alebo nemôže zabezpečiť priemerný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní." (III. ÚS 10/02, I. ÚS 15/02). Ústavný súd zdôraznil, že rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní individuálnych okolností konkrétneho prípadu sú skutkové zistenia týkajúce sa veci sťažovateľa a to jej zložitosti po skutkovej a právnej stránke, správanie sťažovateľa, resp. činnosť samotného orgánu verejnej správy. Nedostatky v oblasti finančného zabezpečenia, materiálneho vybavenia, či personálneho vybavenia orgánu verejnej správy nie sú pri posudzovaní nečinnosti orgánu verejnej správy relevantné a nie je možné nimi nečinnosť orgánu verejnej správy ospravedlňovať. Záver krajského súdu, že vo veci sťažovateľa nie je možné rozhodnúť pre nedostatočný počet zamestnancov obvodného úradu, je nielen v rozpore s už citovanou judikatúrou ústavného súdu, ale navyše aj s názorom, ktorý krajský súd v uznesení vyslovil, keď uviedol, čo je potrebné považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy. Ústavný súd vyslovil záver, že konanie orgánu verejnej správy, ktorý nevykonal žiadny úkon smerujúci ku konečnému rozhodnutiu vo veci sťažovateľa a počas štyroch rokov iba opakovane na základe mnohých žiadostí sťažovateľa ako účastníka správneho konania o rozhodnutie v jeho veci, resp. o oznámenie, komu bola vec pridelená na rozhodnutie, sťažovateľovi iba oznamuje, že pre nedostatok pracovníkov obvodného úradu vec nebola na rozhodnutie nikomu pridelená, je potrebné hodnotiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Nedostatočné personálne obsadenie obvodného úradu nie je vážnym dôvodom, ktorým možno nečinnosť orgánu verejnej správy ospravedlniť. Ústavný súd konštatoval, že v časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu boli vyvodené závery, ktoré sú arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe ustanovení zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd bude v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 246 ods. 1 O.s.p.) v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I.ÚS 553/2012-35 zo dňa 16. januára 2013 v spojení s opravným uznesením č. I. ÚS 553/2012-59 zo dňa 13.03.2013 opätovne preskúmal vec, bez nariadenia pojednávania podľa § 250t ods. 4 O.s.p. a zistil, že návrh je dôvodný. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 12.03.2013 vyplýva, že odporca sa naďalej pridržiava svojho stanoviska zo dňa 09.02.2012 zn. 488/11/731/12/ZBE a naďalej namieta skutočnosť, že žalobca nevyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňujú osobitné predpisy. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 30.12.1992 bol U. A., X. A. a I. A. uplatnený reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - mesto v katastrálnom území Devínska Nová Ves. Po zániku pozemkových úradov v roku 1996 bol spis pridelený Okresnému úradu Bratislava IV, ktorý schválil dohodu rozhodnutím č. 97/00322 medzi žiadateľmi a Družstvom podielnikov Devín Bratislava - Záhorská Bystrica na vydanie nehnuteľností PK nachádzajúcich sa v katastrálnom území Devínska Nová Ves. Dňa 17.5.1999 Okresný úrad vydal rozhodnutie č. 1720/92 zn. 662/99-10/J07 s nadobudnutím právoplatnosti dňa 7.7.1999 s tým, že týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté o častiach pôvodných PK parciel v katastrálnom území Devínska Nová Ves. Dňa 23.5.2003 rozhodnutím č. 1720/92 zn. 601/03-10/ J07 Okresný úrad povolil obnovu konania vo veci rozhodnutia č. 97/00322. Pozemkové úrady boli opätovne zriadené v roku 2004 a teda spis bol delimitovaný na Obvodný pozemkový úrad. Od roku 2005 až do 7.12.2011 prebiehala medzi navrhovateľom a odporcom písomná korešpondencia týkajúca sa predmetu konania, v ktorej odporca len oznamoval navrhovateľovi, že v jeho veci ešte rozhodnuté nebolo, resp. že vec nebola na rozhodnutie pridelená žiadnemu zamestnancovi. Dňa 19.5.2011 podal navrhovateľ na Krajský pozemkový úrad Bratislava sťažnosť na prieťahy v konaní, nakoľko podľa jeho názoru neboli za posledných 5 rokov vykonané žiadne úkony. Prešetrením tejto sťažnosti bolo zo strany Krajského pozemkového úradu Bratislava zistené, že v čase prešetrovania sťažnosti nie je vec právoplatne skončená, čím došlo zo strany odporcu k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 3 a § 49 ods. 1 a 2 Správneho poriadku a v závere správny orgán vyhodnotil sťažnosť navrhovateľa za opodstatnenú a uložil odporcovi povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o sťažnostiach, ktoré mal odporca splniť do 02.08.2011. Z oznámenia odporcu Krajskému pozemkovému úradu v Bratislave dňa 1.8.2011 súd zistil, že odporca v prijatých opatreniach ku sťažnosti navrhovateľa uviedol, že vec je nevybavená v dôsledku nízkeho personálneho stavu. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p., súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 221/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond, b) lesný fond. Podľa § 5 ods. 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z.z., rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2, 3 vydá obvodný pozemkový úrad. Na konanie podľa ods. 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa ods. 2, 4 možno podať opravný prostriedok na súd. Zákonné ustanovenia štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť. Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom návrhu na začatie konania tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu a napriek tomu správny orgán nekoná a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (napríklad III. ÚS 70/09, III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08). Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, dňa 30.12.1992 bol právnym predchodcom navrhovateľa - X. A. a ďalej U. A. a I. A. uplatnený reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - mesto v katastrálnom území Devínska Nová Ves podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. Konanie o predmetnom reštitučnom nároku je u odporcu vedené pod sp.zn. 1720/92. V zmysle ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z. a § 49 Správneho poriadku správny orgán vo veci rozhoduje v určenej lehote: a) bezodkladne - v jednoduchých prípadoch, b) do 30 dní od začatia konania - v ostatných prípadoch, ak Správny poriadok neustanovuje inak, c) do 60 dní od začatia konania - vo zvlášť zložitých prípadoch, d) v lehote viac ako 60 dní od začatia konania - v prípadoch, keď nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v lehote 60 dní od začatia konania; túto lehotu primerane predlžuje odvolací orgán. Z obsahu spisu predloženého odporcom vyplýva, že odporca bol v predmetnej právnej veci nečinný, nekonal spôsobom ustanovenými reštitučnými zákonmi a Správnym poriadkom. Odporca v konaní nevykonal zákonom predpísané úkony, nevydal vo veci rozhodnutie obsahujúce náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ale vec vybavoval podaniami, v ktorých opakovane navrhovateľovi oznamoval, že v jeho veci ešte rozhodnuté nebolo, resp. že vec nebola na rozhodnutie pridelená žiadnemu zamestnancovi, t.j. nevykonal žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci sťažovateľa. Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplynulo, že nedostatočné personálne obsadenie obvodného úradu nie je vážnym dôvodom, ktorým možno nečinnosť orgánu verejnej správy ospravedlniť, pričom konanie orgánu verejnej správy, ktorý nevykonal žiadny úkon smerujúci ku konečnému rozhodnutiu vo veci sťažovateľa a počas štyroch rokov iba opakovane na základe mnohých žiadostí sťažovateľa ako účastníka správneho konania o rozhodnutie v jeho veci, resp. o oznámenie, komu bola vec pridelená na rozhodnutie, sťažovateľovi iba oznamuje, že pre nedostatok pracovníkov obvodného úradu, vec nebola na rozhodnutie nikomu pridelená, je potrebné hodnotiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Aj s ohľadom na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze č. I.ÚS 553/2012-35 zo dňa 16. januára 2013 v spojení s opravným uznesením č. I. ÚS 553/2012-59 zo dňa 13.03.2013 Krajský súd v Bratislave prikázal odporcovi vo veci reštitučného nároku navrhovateľa zo dňa 30. decembra 1992 vedenej u odporcu pod sp.zn. 1720/92 konať a rozhodnúť v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 250t ods. 4 O.s.p.). O trovách konania rozhodol súd podľa § 250t ods. 5 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal právo na ich náhradu v sume 314,18 € (za 2 úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia + podanie návrhu - 2 x 123,50 € a paušálne výdavky - 2 x 7,41 € podľa § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, k tomu DPH 52,36 €). Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané pred správnym orgánom, nakoľko navrhovateľ si môže uplatňovať náhradu trov konania, ktoré mu vznikli až v súvislosti s týmto súdnym konaním. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie (§ 250t ods. 7 O.s.p.).