Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/41/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201330 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013201330.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána S. Z., narodeného XX.X.XXXX, bez cestovného dokladu, ID osoby: XXXXXX, štátneho príslušníka M. F. V. (Ď. X. „.), podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom H., N. Q., W. A. XX, K. H., aktuálne s miestom pobytu N. I. XX/E, G., zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 11.7.2013 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-122-25/PO-Ž-2013 zo dňa 6.6.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-122-25/PO-Ž-2013 zo dňa 6.6.2013: 1/ p o t v r d z u j e v časti neudelenia azylu, 2/ z r u š u j e v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c),d) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-122-25/PO-Ž-2013 zo dňa 6.6.2013 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Opísal zistený stav veci a uviedol, že navrhovateľovo pôsobenie v afganskej polícii nemožno považovať za prejav jeho politického presvedčenia a teda prípadné následky takého výkonu jeho zamestnania nie je možné podradiť medzi dôvody, ktoré sú obsiahnuté v ust. § 8 zákona o azyle. K prezentovanému prepadu domu (v pakistanskom Peshaware) odporca uviedol, že okrem nepreukázania jeho uskutočnenia ide iba o nepodloženú domnienku navrhovateľa, že k nemu došlo v súvislosti s jeho pôsobením ako policajta. V súvislosti s týmito dôvodmi odporca poukázal na veľký časový odstup od ich údajného uskutočnenia (1996, 2006). K prezentovanému odsúdeniu navrhovateľa hnutím Taliban odporca uviedol, že toto tvrdenie navrhovateľ ničím nepreukázal, pričom zjavne sa údajného výkonu trestu neobával, nakoľko sa v roku 2004 dobrovoľne do Kábulu vrátil. I keď ho následne opustil, dôvodom odchodu bola všeobecná bezpečnostná situácia. K ďalšiemu dôvodu navrhovateľovej žiadosti o azyl (konvertovanie) odporca uviedol, že o jeho prestupe na vieru Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní (ďalej aj „mormóni“) nikto v Afganistane nevie. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Uviedol, že ako mormón nemá reálnu možnosť príslušnosť k tejto náboženskej skupine prezentovať a že mu nehrozí ani výkon trestu smrti (na ktorý mal byť údajne Talibanom odsúdený). Ako to odporca uviedol, svoje odsúdenie ničím nepreukázal. Odporca poukázal na skutočnosť, že počas svojho pobytu v Afganistane nebol objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a teda mu ani v prípade návratu takého zaobchádzanie nehrozí. K bezpečnostnej situácii v Kábule odporca poukázal na jej podstatné a trvalé zlepšenie. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 11.7.2013., ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Uviedol v ňom, že v konaní bola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv. Tiež na skutočnosť, že odporca mal možnosť udeliť mu azyl postupom podľa § 9 zákona o azyle, pričom tiež zdôraznil svoj prestup na vieru mormónov. Celkovo namietal nedostatočne zistený stav veci a nesprávne posúdenie veci. K návrhu pripojil kópiu osvedčenia o krste a konfirmácii Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní zo 4.9.2011. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 8.8.2013 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že v konaní vykonal náležité dokazovanie a že vec posúdil v súlade so zákonom. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle., § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) na pojednávaní za prítomnosti oboch účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne vo výroku o neudelení azylu, avšak že je dôvod pre jeho zrušenie čo do výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Na pojednávanie sa bez predvolania dostavil osobne aj navrhovateľ. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-122/PO-Ž-2013, ako aj so spismi predchádzajúcimi (ČAS: MU-120/PO-Ž-2008, MU-136/PO-Ž-2010). Zo spisu ČAS: MU-120/PO-Ž-2008 súd zistil, že navrhovateľ po prvý raz požiadal o azyl 9.3.2008 z dôvodu svojho prenasledovania a obavy o život. Uviedol, že od roku 1992 do roku 1996 (do príchodu Talibanu) pracoval na polícii v Kábule na odbore kriminality (preveroval rôzne trestné činy) a tiež bol zodpovedný za bezpečnosť obyvateľov Piateho obvodu mesta. V roku 1997 odišiel do Pakistanu, odkiaľ sa vrátil až v roku 2004 a chcel sa vrátiť k svojej práci ako policajt. Po zavraždení svojho predstaveného cca po dvoch mesiacoch pobytu v Kábule vrátil do Pakistanu, kde neznámy človek v roku 2006 zavraždil otca. V januári 2008 vycestoval z Pakistanu. Počas ďalšieho priebehu pohovoru uviedol, že v Afganistane bol v roku 1997 zadržaný Talibanom a za svoju činnosť policajta bol odsúdený na smrť. Po podplatení strážcu z väzenia utiekol. Odporca rozhodnutím zo 6.6.2008 navrhovateľovi azyl neudelil, neposkytol mu doplnkovú ochranu a vyslovil, že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia. Po podaní opravného prostriedku tunajší súd rozsudkom č.k.: 10Saz/24/2008-55 zo 6.2.2009 rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu potvrdil, v ostatných častiach ho zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odporca následne rozhodnutím z 12.6.2009 navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu s poukazom na právny názor vo veci konajúceho súdu. Zo spisu ČAS: MU-136/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ 17.3.2010 požiadal o predĺženie poskytnutej doplnkovej ochrany. Odporca rozhodnutím ČAS: MU-136-6/PO-Ž-2010 zo 6.5.2010 rozhodol o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany z dôvodu § 15b ods. 1 písm. d) zákona o azyle. Po zrušení tohto rozhodnutia odporca rozhodnutím zo 14.9.2010 zrušil poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Po podaní odvolania voči tomuto rozhodnutiu tunajší súd rozsudkom č.k.: 9Saz/68/2010-22 z 13.4.2011 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Dňa 13.4., 4.7. a 19.12.2011 bol navrhovateľ opakovane vrátený na Slovensko zo Švajčiarska. Následne dňa 20.9.2011 odporca opätovne zrušil poskytnutú doplnkovú ochranu z dôvodu § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k.: 9Saz/43/2011 z 29.2.2012 bolo toto rozhodnutie odporcu zrušené. 11.12.2012 založila iba zástupkyňa navrhovateľa do spisu odporcu kópiu osvedčenia o krste a konfirmácii Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní zo 4.9.2011. Počas pohovoru konaného 6.3.2013 zobral svoju žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany späť z dôvodu, že ju nechce, že chce udelenie azylu. Na tomto doplňujúcom pohovore sa navrhovateľ nezmienil o zmene svojho náboženstva. Následne odporca rozhodnutím z 15.3.2013 toto konanie zastavil. Z aktuálneho spisu odporcu ČAS: MU-122/PO-Ž-2013 súd zistil, že navrhovateľ 8.3.2013 opätovne požiadal o azyl. V priebehu vstupného pohovoru (20.3.2013) uviedol, že počas vlády Talibanu bol v roku 1997 odsúdený k trestu smrti a že v mladosti bol členom mládežníckej organizácie komunistickej strany. Ako dôvody svojej žiadosti uviedol dôvody, ktoré prezentoval v predchádzajúcom konaní, tiež skutočnosť, že prestúpil na mormónsku vieru a tiež to, že na Slovensku má priateľku s ktorou čaká dieťa. 22.5.2013 sa s navrhovateľom uskutočnil doplňujúci pohovor, v priebehu ktorého sa navrhovateľ vyjadroval k dôvodom svojej žiadosti o azyl, odpovedal na otázky, týkajúce sa ním proklamovaného prestupu na mormónsku vieru ako aj na otázky osvedčujúce základné znalosti o nej. Odporca vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, ako aj o postavení mormónov v Afganistane a o základných atribútoch tohto cirkevného spoločenstva. Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa ust. § 46 zák. č. 71/1967 Z. o správnom konaní v platnom znení (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K potvrdzujúcemu výroku rozsudku: Navrhovateľ ako dôvody svojej žiadosti o azyl uviedol tri dôvody: Prvým bola obava z výkonu údajne mu uloženého trestu smrti Talibanom v súvislosti j jeho prácou policajta v Kábule. Druhým bol navrhovateľom prezentovaný prestup (konvertovanie) z moslimskej viery na vieru Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Tretím bol jeho vzťah k Slovenke s ktorou žije a čaká dieťa. Pokiaľ ide o prvý prezentovaný dôvod: Navrhovateľ ničím nepreukázal existenciu údajného odsudzujúceho rozsudku Talibanu. Ako to však vyplýva z opisu udalostí, ktoré mu predchádzali, resp. ktoré nasledovali (prezentovaná smrť jeho otca v Pakistane), všetky tieto prezentované obavy vyplývajú, resp. majú byť následkom pôsobenia navrhovateľa v radoch polície. Už táto samotná skutočnosť vylučuje udelenie azylu (z tohto dôvodu), nakoľko dôvod navrhovateľom prezentovanej obavy nespočíva v niektorom z dôvodov uvedených v ust. § 8 zákona o azyle (rasa, národnosť, náboženstvo, politické dôvody, príslušnosť k určitej sociálnej skupine). Ak sa teda navrhovateľ obáva akejsi „odplaty“ kriminálnych živlov zato, že ako policajt odhaľoval trestnú činnosť, táto skutočnosť (ak by ju aj navrhovateľ preukázal), nie j dôvodom k udeleniu azylu podľa § 8 zákona o azyle. Naviac súd poukazuje aj na skutočnosť, že od ukončenia pôsobenia navrhovateľa v radoch polície uplynulo cca 16 rokov, pričom medzičasom došlo aj v Kábule k radikálnej zmene bezpečnostnej situácie. Naviac je podľa názoru súdu významnou aj skutočnosť, že navrhovateľ v dôsledku akejkoľvek hrozby nevycestoval z Afganistanu, ako z krajiny svojho pôvodu, ale z Pakistanu, teda svoje prípadne obavy vyriešil vysťahovaním sa z Afganistanu do Pakistanu. Navrhovateľ tiež prezentoval, že v Pakistane bol neznámym človekom zavraždený jeho otec. Sám navrhovateľ uviedol, že nevie kto ho (mal) zavraždiť a preto ak aj k tomuto incidentu došlo, nie je možné ho spájať s dôvodmi, prezentovanými navrhovateľom. Ak teda z tohto dôvodu odporca navrhovateľovi azyl neudelil, postupoval v súlade so zákonom. Naviac o tomto dôvode bolo právoplatne rozhodnuté v konaní ČAS: MU-120/PO-Ž-2008. Pokiaľ ide o druhý prezentovaný dôvod: Elementárnym predpokladom úvahy o udelení azylu z tohto dôvodu je preukázanie toho, že sa navrhovateľ skutočne vzdal moslimskej viery a že prijal náboženstvo mormónskej komunity. Podľa názoru súdu navrhovateľ tieto skutočnosti nepreukázal. Predložil síce odporcovi kópiu osvedčenia o krste a konfirmácii Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní zo 4.9.2011 a kópiu listu zo 16.9.2011 podpísaného prezidentom Českej misie tejto cirkvi, avšak (ako to bolo uvedené) iba vo fotokópiách. Naviac ani jeden z týchto listinných dôkazov podľa názoru súdu nevykazuje znaky, ktoré by svedčili o ich pravosti - aj keď sa má jednať o oficiálne doklady, na žiadnom z nich nie je napr. odtlačok pečiatky vydávajúcej organizácie či jej predstaviteľa. Navrhovateľ podľa názoru súdu nepreukázal hodnoverným spôsobom opodstatnenosť tohto svojho dôvodu žiadosti o azyl. Pretože navrhovateľ z tohto dôvodu Afganistan neopustil, jeho prezentovanie je podaním žiadosti o azyl na mieste. I keď zákon o azyle inštitút podania žiadosti o azyl na mieste výslovne neupravuje v praxi môže nastať situácia, kedy osoba, zdržujúca sa mimo krajiny svojho pôvodu o azyl požiada v dôsledku udalostí, ku ktorým došlo počas jej neprítomnosti v domovskej krajine. Tento dôvod však v prejednávanej veci nenastal. Druhým dôvodom podania tohto „druhu“ žiadosti je skutočnosť, že žiadateľ sa vlastným pričinením (počas pobytu mimo krajiny pôvodu) dostal do postavenia utečenca. V tomto prípade je potrebné preukázať, že sa domovská krajina (napr. jej štátne orgány) o takomto počínaní žiadateľa dozvedela a že takéto počínanie žiadateľa je kvalifikované ako konanie, ktoré objektívne navodzuje stav, ktorý žiadateľa dostáva do postavenia utečenca. V prejednávanej veci sa však krajina pôvodu navrhovateľa o navrhovateľom prezentovanom prijatí viery Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní nedozvedela, ako to vyplýva z výpovede navrhovateľa. Naviac je tiež potrebné poznamenať, že navrhovateľ sa na žiadnom mieste v žiadnom azylovom konaní nezmienil o tom, žeby sa zriekol moslimského vierovyznania, ktorá skutočnosť je podstatnou pre ev. posudzovanie jeho konania (ak k nemu vôbec došlo) ako odpadlíctva. Ako to vyplýva z informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, predpokladom sankcií (vo vzťahu k moslimskému vierovyznaniu) je práve odpadlíctvo. Súd tiež poznamenáva, že podľa všeobecného vyhodnocovania Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní táto cirkev nie je zaradená medzi cirkvi kresťanské. Ak teda odporca navrhovateľovi azyl z tohto dôvodu azyl neudelil, jeho rozhodnutie je podľa názoru súdu správne. Pokiaľ ide o tretí prezentovaný dôvod: Navrhovateľ požiadal o azyl aj z dôvodu zlúčenia s jeho priateľkou, Slovenkou s ktorou čaká dieťa. Podľa § 10 zákona o azyle možno udeliť azyl žiadateľovi z dôvodu zlúčenia rodiny, pričom podmienkou je, aby osoba s ktorou sa chce žiadateľ o azyl zlúčiť je osobou, ktorej bol azyl na Slovensku udelený. Takáto situácia však v prejednávanej veci nenastala. S poukazom na uvedené, keďže odporca vo vzťahu k výroku o neudelení azylu dostatočným spôsobom zistil stav veci, pričom si na posúdenie žiadosti zaobstaral aj dostatok relevantných informácií a pretože jeho výrok o neudelení azylu je podľa názoru správny a je v súlade so zákonom, súd rozhodnutie odporcu v časti (vo výroku) o neudelení azylu potvrdil ako správny. K zrušujúcemu výroku tohto rozsudku: Odporca posudzoval možnosť vážneho bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu s poukazom na ust. § 2 písm. f) zákona o azyle. Pokiaľ ide o hrozbu výkonu trestu smrti (bod 1. citovaného ustanovenia), aj súd dospel k názoru, že vzhľadom na nepreukázanie odsúdenia, resp. aj na zásadnú zmenu politickej situácie navrhovateľovi výkon tohto trestu nehrozí. Pokiaľ ide o formu vážneho bezprávia, konkretizovanú v bode 2. citovaného ustanovenia súd dospel k názoru, že odporca (aj vzhľadom na vykonané dokazovanie správami o krajine pôvodu navrhovateľa) nedostatočne zistil stav veci, resp. v tejto časti jeho odôvodnenie nie je dostatočným. Súd z dôvodu prípadných pochybnosti poukazuje na skutočnosť, že posudzovanie otázky prijatia viery Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní je rozdielne z pohľadu splnenia podmienok udelenia azylu a z pohľadu posúdenia ev. vážneho bezprávia. Odporca v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v podstate konštatoval, že navrhovateľovi ako konvertitovi v prípade návratu nič nehrozí, nakoľko nemá možnosť svoje vierovyznanie manifestovať a praktizovať. Takéto odôvodnenie svojho právneho názoru však podľa názoru súdu nie je dostatočným. Ak by sa navrhovateľ skutočne zriekol moslimského vierovyznania (čo v konaní preukázané a ani dokazované nebolo) a prijal vierovyznanie mormónske (čo tak isto v konaní preukázané nebolo), jeho prípadné ohrozenie by sa neodvíjalo výlučne iba z prezentovania tohto vierovyznania. Navrhovateľ by sa v takomto prípade nutne (ak by sa zriekol moslimského vierovyznania) nezúčastňoval moslimských bohoslužieb, ktorá skutočnosť by mohla mať pre neho následky, ktoré by sa mohli prejaviť ako bezprávie. Akékoľvek relevantné závery v tomto smer sú však za daného stavu zistenia veci predčasné. Zistený stav veci v tejto časti posúdenia navrhovateľovej žiadosti o azyl je podľa názoru súdu nedostatočný, podobne ako aj jej odôvodnenie. Pokiaľ ide o formu vážneho bezprávia, konkretizovanú v bode 3. citovaného ustanovenia súd dospel k názoru, že odporca dostatočným spôsobom zistil stav veci a tento správne vyhodnotil. K námietke, že odporca v konaní nevyužil možnosť udelenia azylu postupom podľa § 9 zákona o azyle súd poznamenáva, že udelenie azylu podľa tohto zákonného ustanovenia patrí do výlučnej správnej úvahy odporcu. Na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle niet právneho nároku a preto jeho neudelenie nie je odporca povinný komentovať či odôvodňovať. Stalo by sa tak iba v prípade, ak by navrhovateľ výslovne o tento „druh“ azylu požiadal, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. S poukazom na uvedené bude v ďalšom konaní potrebné, aby odporca v konaní vykonal predovšetkým dokazovanie, zamerané na preukázanie či nepreukázanie zrieknutia sa moslimského vierovyznania navrhovateľom, resp. na prijatie iného vierovyznania. Za tým účelom bude podľa názoru súdu potrebné, aby: 1. Overil (najvodnejšie dopytom na Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní), či sa navrhovateľ stal skutočne jej členom, ak áno kedy a na základe čoho. 2. Zistil, či sa navrhovateľ účinne vzdal svojho moslimského vierovyznania, ak áno kedy a akým spôsobom sa tak stalo. 3. Overil u príslušných švajčiarskych orgánov v akom časovom období sa navrhovateľ v roku 2011 zdržiaval na území Švajčiarska (na túto otázku podľa názoru súdu nie je potrebný súhlas navrhovateľa) a získanú informáciu porovnal s navrhovateľom predloženým osvedčením Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. 4. S poukazom na nutný časový odstup od vydania napadnutého rozhodnutia bude potrebné vyhľadať a do spisu založiť nové - aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii v celom Afganistane, zamerané aj na Kábul. Po takto doplnenom dokazovaní odporca vo veci doplnkovej ochrany opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. Ako potrebným sa v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa javí vyhodnotenie všetkých predvídateľných dôsledkov takéhoto zistenia, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie ev. vážneho bezprávia v zmysle § 13a, zákona o azyle. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, trovy konania však nepožadoval a preto mu ich súd nepriznal. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. Proti zrušujúcemu výroku tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).