Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/171/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104141236 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1104141236.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ A.. O. A., bytom Z., D. Č.. XX, 2/ A.. A. A., bytom Z., D. Č.. XX, 3/ A.. W. A., bytom I. I., O. XX, 4/ Z.. O. A., bytom Z., D. Č.. XX, proti odporcom: 1/ S. - A. L. S., Š. X, I., 2/ S. - A. S. S., Ž.É. E. XX, I., 3/ S. - A. K. S., Z. X, I., 4/ S. - A. G. S., A. XX, I., 5/ SX. - M. Z. S. X., Š. X, I., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. mája 2011, č.k. 10C 384/2004-297, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1/ až 5/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/ až 4/, ktorým sa domáhali od odporcov náhrady škody spôsobenej im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa §18 a nasl. zák.č. 58/1969 Zb. a odporcom 1/ až 5/ nepriznal náhradu trov konania. Vyslovil názor, že štát podľa cit. zákonného ustanovenia zodpovedá za škodu objektívne, bez ohľadu na zavinenie za súčasného naplnenia troch podmienok, ktorých naplnenie skúmal, a to či navrhovateľom vznikla škoda, či sa odporcovia dopustili nesprávneho úradného postupu a či je škoda navrhovateľov v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Na základe vykonaného dokazovania nemal za preukázaný nesprávny úradný postup odporcu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa §18 zák.č. 58/1969 Zb. Konštatoval, že odporca 1/ pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa zák.č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, kedy by muselo ísť o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií, o ktorý spôsob činnosti však zo strany I..A..M.. U. S..X..F.. W. I. B. na základe uzavretých zmlúv nešlo. Preto nečinnosť odporcu 1/ v tomto smere nemohla založiť nesprávny úradný postup. Poukázal na to, že na druhej strane ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá, na základe čoho bolo umožnené aj obchodným spoločnostiam ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv a navrhovatelia tak dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s nimi, teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia. Vychádzal pritom z toho, že štát sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb, inak by zasiahol do občianskoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uzavretých zmlúv. Vyslovil ďalej, že podľa zák.č. 385/1999 Z.z. v období od 01.01.2000 do 01.11.2000 bola daná kompetencia odporcu 1/ podľa § 62 ods. 4 zákona zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona (§ 1 písm. b/)bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom (§ 11) a z takto zhromažďovaného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, preto ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodných spoločností I..A..M..U. S..X..F.. W. B. B. činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. V čase uzavretia predmetných zmlúv bol už tiež kompetentný výkonom štátneho dozoru Ú. pre L. J.. Konštatoval tiež, že nebankové subjekty pôsobili na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Preto nebola daná kompetencia E. zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca dozoru NBS a navrhovatelia ani neuviedli skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní zmlúv. Pokiaľ navrhovatelia vo vzťahu k odporcom 2/ až 5/ poukazovali na zásadu oficiality, ktorú orgánom činným v trestnom konaní ukladá ust. § 2 ods. 4 Tr. por. v trestnom konaní, ktoré je konaním podľa Trestného poriadku (§ 12 ods. 11 Tr. por.), neuvádzajú žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. Mal tiež za to, že okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu kompetencie zakázať, či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Nemal navrhovateľmi za uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama nebankových subjektov v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy (§ 45 Obch. zák.). Ani vo vzťahu k odporcovi 4/ nepovažoval za danú príčinnú súvislosť medzi nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľom tým, že vložili finančné prostriedky do nebankových subjektov v dôsledku klamlivej reklamy, ale môže vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti nebankových subjektov splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie. Vyslovil tiež, že to boli práve samotní navrhovatelia, ktorí zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, preto musia následky s tým spojené znášať sami, pričom mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať zvážiť možnú mieru rizika. Nemal za danú ani zodpovednosť odporcov podľa § 415 Obč. zák., lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák.č. 58/1969 Zb. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia 1/ až 4/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ich návrhu na náhradu škody vyhovieť z dôvodu, že štát Slovenská republika je vinný zo zodpovednosti za škodu vzniknutú im znehodnotením majetku v nebankových subjektoch, keď štátne orgány proti nebankovým subjektom nekonali resp. konali nedostatočne a oneskorene. Mali za to, že vláda SR a orgány činné v trestnom konaní mali dostatok informácií o nebankových subjektoch a o ich protizákonných praktikách, páchaní trestnej činnosti a podvodoch, ktorými oklamali svojich veriteľov. Štátny dozor nad kapitálovým trhom mal podľa nich zistením nezákonnej činnosti a nedostatkov v hospodárení takýmto spoločnostiam pozastaviť činnosť, navrhnúť orgánom činný, v trestnom konaní použiť inštitút obstavenia ich účtov, majetku, nútenej správy, prípadne ich zrušiť. Vytýkali súdu prvého stupňa nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odporcovia žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 26. októbra 2011 č.k. 4Co 430/2011-329 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods.1 O.s.p.) a odporcom 1/ až 5/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Na dovolanie navrhovateľov Najvyšší súd SR uznesením o dňa 23. januára 2013 č.k. 7Cdo 38/2012-359 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2011 č.k. 4Co 430/2011-329 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že o tom, či v preskúmavanej veci bol zachovaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môže usudzovať len z obsahu spisu, pričom vychádzal z toho, že na č.l. 327 sa nachádza predkladacia správa okresného súdu o odvolaní navrhovateľov adresovaná odvolaciemu súdu, na č.l. 328 spisu sa nachádza potvrdenie o tom, že dňa 30. septembra 2011 o 8:23:48 hod. bola na odvolací súd prijatá predmetná vec a pridelená na rozhodnutie senátu 4Co, na č.l. 328a je založená zápisnica o vyhlásení rozsudku odvolacím súdom z 26. októbra 2011 a na č.l. 329 spisu sa nachádza rozsudok odvolacieho súdu. Mal za to, že z listín založených do súdneho spisu nevyplýva, či na úradnej tabuli súdu bolo najmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 26. októbra 2011 o 10:50 hod. len samotné konštatovanie odvolacieho súdu v zápisnici o vyhlásení rozsudku, že boli splnené podmienky pre jeho vyhlásenie podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nepovažoval za postačujúce. Uviedol, že obsah spisu ako celok, i jeho konkrétne označené súčasti nedávajú žiadny podklad na konštatovanie odvolacieho súdu, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na jeho úradnej tabuli. Keďže obsah spisu neumožňuje posúdiť, či bola zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3 O. s .p., dospel k záveru, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené a že uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p. došlo k odňatiu možnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), čo zakladalo dôvod pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. K tomuto odvolací súd poznamenáva, že čo sa týka oznámenia o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. v právnej veci účastníkov na vyhlásenie rozsudku na deň 26. októbra 2011 o 10:50 hod vyhotovené dňa 13.10.2011 predsedníčkou senátu bolo prijaté v spisovej kancelárii dňa 14. októbra 2011 a po vypravení dňa 17.októbra 2011 vyvesené na úradnej tabuli súdu dňa 20. októbra 2011 a zvesené dňa 27. októbra 2011 o čom svedčia aj pečiatky spisovej kancelárie. Chybou spisovej kancelárie však došlo k tomu, že pri predelení celého spisu na dve časti, toto oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku nebolo pripojené pred zápisnicu o vyhlásení rozsudku zo dňa 26. októbra 2011 a tiež písomne vyhotovený rozsudok odvolacieho súdu, ktoré sa nachádzajú v druhej časti spisu, ale toto oznámenie o vyhlásení rozsudku bolo omylom pripojené k prvej časti spisu (t.j. za č.l. 205 spisu). Došlo tak v podstate len k chybe v žurnalizácii spisu, čo zrejme uniklo pozornosti dovolacieho súdu. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov opätovne prejednal vec podľa § 212 ods. 1 bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom s dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd len dodáva: Zodpovednosť podľa § 18 ods.1 zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie/, keď štát zodpovedá za škodu, pokiaľ by boli splnené tri podmienky, t.j. existencia škody/ majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/,nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa obsahu však môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. V súvislosti s pojmom príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku, t.j. v danom prípade k zisteniu, či by navrhovateľom škoda nevznikla, nebyť nimi označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, v dôsledku ktorého nemohla pri obvyklom priebehu veci docieliť návratnosť vložených finančných prostriedkov, a to preto, že odporcovia porušili dôležitú povinnosť vyplývajúcu im zo zákona. Pritom zmluva o pôžičke, o tichom spoločenstve či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká súhlasným prejavom vôle jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by ich robili neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t.j. keby trpeli vadami vôle, alebo by neboli uzavreté určite a zrozumiteľne, t.j. keby trpeli vadami prejavu vôle (§ 37 Obč. Zák.), alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre tento právny úkon robila neschopnou (§ 38 ods.2 Obč. zák.),t.j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť následky svojho konania. V danom prípade navrhovatelia ničím nepreukázali, že by im odporcovia svojou nečinnosťou spôsobili škodu, pretože na základe vlastnej vôle uzavreli predmetné zmluvy z objektívneho hľadiska nevzbudzujúce pochybnosti o zamýšľaných právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav vôle účastníkov, či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo určitú právnu povinnosť a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ zmluvne dohodnuté podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili, nebolo možné, aby do týchto súkromno-právnych vzťahov zasahovali štátne orgány, t.j. odporcovia, nakoľko by tým porušili zmluvnú autonómiu účastníkov. Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods.1 zák.č. 58/1969 Zb., príčinnú súvislosť medzi škodou a postupom odporcov, ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.