Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/392/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105201758 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1105201758.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: L.. S. A., N. G. F. X, N., proti odporcovi: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava, Grosslingova 77, IČO: 31351026, zastúpená JUDr. Pavlom Erbenom, advokátom, Bratislava, Nám. SNP 22, o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. 2. 2012 č.k. 10C 12/2005 - 165, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania z m e ň u j e tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania zo sumy 306 € vo výške 15,5 % ročne od 10. 2. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 15,5 € ročne od 10. 3. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 15,5 € ročne od 10. 4. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 5. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 6. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 7. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 8. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 9. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16,5 € ročne od 10. 10. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 16 € ročne od 10. 11. 2002 do zaplatenia, zo sumy 950 € vo výške 13 € ročne od 10. 12. 2002 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania 747,29 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie o návrhu v časti o zaplatenie 678,48 €, ako aj nároku za január a február 2003 podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľom v tejto časti. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 9.813,53 €, ako aj náhradu trov konania vo výške 930,43 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku k tomuto priznanému nároku súd prvého stupňa uviedol, že v konaní bolo preukázané, že odporca listom zo dňa 19. 7. 2001 okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom, pričom súd prvého stupňa rozsudkom v konaní sp. zn. 7C 130/2001 zo dňa 22. 1. 2002 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za 6 mesiacov, t.j. od uplatnenia žiadosti navrhovateľa o ďalšie zamestnávanie u odporcu, do dátumu vydania uvedeného rozsudku. Vo zvyšku nároku presahujúceho 6 mesiacov prvostupňový súd nárok zamietol, avšak Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8Co 452/2002 rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil na nové konanie, ktoré bolo napokon ohľadom tohto nároku zastavené uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 21. 10. 2003 na základe späťvzatia návrhu navrhovateľom v tejto časti. V súdenej právnej veci sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady mzdy za obdobie od 23. 1. 2002 do 31. 12. 2002, t.j. nad rozsah 6 už priznaných mesiacov, kedy u odporcu v dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru prácu nevykonával. Pracovný pomer navrhovateľa u odporcu mal skončiť následkom výpovede zo dňa 25. 11. 2002 dňom 28. 2. 2003. V zmysle § 61 ods. 1 Zák. práce vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu mzdy pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru, a to odo dňa, kedy oznámil odporcovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, t.j. od 23. 7. 2001, až do doby, kedy ho odporca opätovne zamestná, alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie 6 mesiacov bol uspokojený rozhodnutím v konaní sp. zn. 7C 130/2001 (uznesenie o schválení súdneho zmieru zo dňa 21. 10. 2003 č.k. 7C 130/2001 - 181). Odporcovu obranu, že o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov už bolo rozhodnuté spomínaným uznesením o schválení súdneho zmieru zo dňa 21. 10. 2003 a že teda tento zakladá prekážku veci rozhodnutej, vyhodnotil prvostupňový súd ako nedôvodnú. Prvostupňová súd totiž o nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov meritórne nerozhodol, ale v tejto časti konanie zastavil pre späťvzatie návrhu navrhovateľom; takéto rozhodnutie teda nepredstavuje odporcom namietanú prekážku veci už rozhodnutej. Prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy aj za obdobie presahujúce 6 mesiacov, ktoré už boli priznané v konaní sp. zn. 7C 130/2001, t.j. že mu patrí náhrada aj za ďalšie obdobie od 23. 1. 2002 do 30. 11. 2002. Navrhovateľovi nepriznal náhradu mzdy aj za mesiac december 2002, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že aj v mesiaci december 2002 vyvíjal aktivitu, aby sa zamestnal. Navrhovateľ si celkovo uplatnil náhradu mzdy vo výške 10.774,14 €. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal prvostupňový súd z priemernej mzdy ustálenej v konaní sp. zn. 7C 130/2001, a to : - za 7 pracovných dní mesiaca január 2002, t.j. od 23. 1. 2002 do 31. 1. 2002 x priemerný denný zárobok navrhovateľa 1.317,50,- Sk = 9.222,50,- Sk, - za február - november 2002, t.j. 10 mesiacov x priemerný mesačný zárobok navrhovateľa 28.642,- Sk = 286.420,- Sk, čo predstavuje spolu sumu 295.642,50,- Sk, t.j. 9.813,53 €; vo zvyšku - v sume prevyšujúcej priznanú sumu vrátane časti nároku za december 2002 návrh zamietol. Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľ aj v časti uplatnených úrokov z omeškania, s odôvodnením, že náhrady mzdy má satisfakčný charakter, nejde o ekvivalent mzdy, ktorú by navrhovateľ u odporcu dosiahol, ak by mu odporca umožnil konať si svoju prácu, z ktorého dôvodu sa odporca nemohol s výplatou tejto satisfakcie, ktorá je ustálená až rozhodnutím súdu, dostať do omeškania. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie 61 ods. 1, 2, § 275 ods. 1, 2 Zák. práce, § 17 ods. 2, 5, 10 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd ust. § 142 ods. 3 O.s.p.; keďže výška náhrady mzdy závisela od úvahy súdu, priznal súd navrhovateľovi plnú náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 930,43 € za tri úkony právnej služby. Navrhovateľ bol od platenia súdneho poplatku v konaní oslobodený, pretože podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch bola povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 588,50 € odporcovi. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa jeho návrh zamietol, a to v časti uplatnených úrokov z omeškania. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nepovažuje za správne, ak súd zamietol návrh na náhradu úrokov z omeškania, ktoré nadväzujú na náhradu mzdy platne priznanú navrhovateľovi rozsudkom, kde splatnosť jednotlivých náhrad mzdy nastáva postupne k 10. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Navrhovateľ poukazoval na judikatúru, podľa ktorej „rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z r. 1965 (zák.č. 65/1965 Zb.) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zák.č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že sa návrhom v tomto konaní domáhal priznania náhrady mzdy vo výške priemernej mzdy za obdobie od 23. 1. 2002 do 28. 2. 2003 a úrokov z omeškania. Na základe výzvy súdu tieto úroky špecifikoval podľa jednotlivých mesiacov s ohľadom na výšku vtedy platnej diskontnej sadzby NBS. Navrhovateľ žiadal odvolací súd v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odporcu zaviaže povinnosťou zaplatiť mu z náhrady mzdy za obdobie od 22. 1. do 31. 1. 2002 zo sumy 306 € ročný úrok z omeškania 15,5 % od 10. 2. 2002 až do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 2. do 28. 2. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 15,5 % od 10. 3. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. do 31. 3. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 15,5 % od 10. 4. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 4. do 30. 4. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16,5 % od 10. 5. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 5. do 31. 5. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16,5 % od 10. 6. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 6. do 30. 6. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16,5 % od 10. 7. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 7. do 31. 7. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16, 5 % od 10. 8. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 8. do 31. 8. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16,5 % od 10. 9. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 9. do 30. 9. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16, 5 % od 10. 10. 2002 do zaplatenia, ďalej z náhrady mzdy za obdobie od 1. 10. do 31. 10. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 16 % od 10. 11. 2002 do zaplatenia a napokon z náhrady mzdy za obdobie od 1. 11. do 30. 11. 2002 zo sumy 950 € ročný úrok z omeškania 13 % od 10. 12. 2002 až do zaplatenia mzdy. Ďalej si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 747,29 € vrátane DPH ( 1 úkon á 303,74 €, 2 x režijný paušál po 7,63 € + DPH). Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť, ako vecne správny. Stotožnil sa s rozhodnutím prvostupňového súdu, že navrhovateľovi úroky z omeškania nepatria, nakoľko náhrada mzdy má satisfakčný charakter, nejde o ekvivalent mzdy, ktorú by navrhovateľ u odporcu dosiahol, ak by mu odporca umožnil konať si svoju prácu, a preto sa odporca nemohol s výplatou tejto satisfakcie, ktorá je ustálená až rozhodnutím súdu, dostať do omeškania. Zároveň odporca upozorňoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 155/02, v zmysle ktorého „...neobstojí ani tá časť dovolania, v ktorej žalobca uplatňoval k náhrade mzdy aj úroky z omeškania s odôvodnením, že odvolací súd aj v tejto časti zmenil rozsudok prvostupňového súdu. K tomu treba uviesť, že nárok na náhradu mzdy vznikol až rozhodnutím súdu a prípadne úroky k priznanej náhrade by prichádzali do úvahy až meškaním a včasným nesplnením výroku rozsudku o náhrade.“ Odporca poukazoval vo vyjadrení na to, že si svoje povinnosti vyplývajúce mu z rozsudku už splnil, takže je názoru, že nie je dôvod zaviazať ho na náhradu úrokov z omeškania v tomto spore. Pokiaľ by odvolací súd bol názoru, že navrhovateľovi by mali byť priznané úroky z omeškania, odporca dal do pozornosti uzatvorený súdny zmier medzi navrhovateľom a odporcom zo dňa 21. 10. 2003, sp. zn. 7C 130/2001 - 181. Vo výrokovej časti súdneho zmieru je stanovené, že „odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania od 11. 2. 2002 až do 3. 6. 2003 zo sumy 171.852,- Sk ako aj náhradu trov konania navrhovateľa na účet komerčnej právničky.“ V časti týkajúcej sa úrokov z omeškania bolo už právoplatne rozhodnuté; v zmysle § 99 ods. 3 O.s.p. schválený súdny zmier má účinky právoplatného rozsudku, t.j. zakladá prekážku veci už rozhodnutej. Ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ má nárok na úroky z omeškania a zároveň mu tieto neboli už raz priznané v zmysle zmieru zo dňa 21. 10. 2003 a aj vyplatené, odporca vzniesol námietku premlčania tohto nároku. Navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania v tomto spore až na pojednávaní dňa 17. 2. 2012, ako uvádza rozsudok na str. 3; žalobou podanou dňa 14. 4. 2005 si navrhovateľ uplatnil len nárok na náhradu mzdy. Námietku premlčania odporca uplatnil za každý jeden mesiac od januára 2002 do decembra 2002, a to s poukazom na ust. § 110 ods.3 Obč. zák. uplynutím trojročnej premlčacej doby. Odporca v odvolaní poukazoval na to, že úroky z omeškania sú samostatným nárokom, ktorý sa samostatne premlčuje. Lehota na uplatnenie nároku na úrok z omeškania navrhovateľovi uplynula, nakoľko si ho uplatnil až v r. 2012. Odporca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby vo výške 393,56 € (1 úkon + režijný paušál + DPH), spočívajúci vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na vyjadrenie odporcu sa navrhovateľ písomne vyjadril tak, že síce odporca svoje stanovisko podporil rozhodnutím NS SR sp. zn. 5 Cdo 155/02, o tom, že nárok na náhradu mzdy vznikol až rozhodnutím súdu, avšak navrhovateľ poukazuje na viacero novších rozhodnutí NS SR (sp. zn. 1Cdo 116/2008, 6Cdo 246/2010), ktoré odporcom zastávaný názor vyvracajú. Napr. podľa rozhodnutia sp. zn. 1Cdo 116/2008 „pre náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo o inú náhradu mzdy) - ako to vyplýva zo zákonnej úpravy - je ale stanovená uvedená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol - odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v tom istom - jednom - rozsudku) o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako už bolo napísané v predošlom texte tohto odôvodnenia, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. To, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy SR môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ V rovnakom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal aj tzv. satisfakčnou povahou náhrady mzdy, keď skonštatoval, že „...napriek zaužívanému klasifikovaniu náhrady mzdy podľa § 61 Zákonníka práce ako „satisfakcie“ na jednej a „sankcie“ na druhej strane, ide o klasifikáciu sekundárnu, viac etickú ako hmotnoprávnu.“ Navrhovateľ vo vyjadrení ďalej uviedol, že na prelome rokov 2001 a 2002 došlo u odporcu k radikálnemu zníženiu počtu zamestnancov mimo centrály odporcu z 283 na 36, teda odporca ukončil pracovný pomer s 247 zamestnancami bez toho, aby odporca čo i len priznal hromadné prepúšťanie. Navrhovateľ sám bol okamžite prepustený z pozície oblastného vedúceho v Nových Zámkoch. Prišiel o dobrú povesť v mieste svojho bydliska v Nových Zámkoch, kde žijú aj jeho dve deti. Po takomto spôsobe prepustenia mal iba minimálnu šancu na iné primerané zamestnanie. Podľa názoru navrhovateľa odporca už 10 rokov praktizuje zakryté resp. faktické pracovné pomery formou obchodných zmlúv s tzv. živnostníkmi, čím obe strany obchádzajú platnú legislatívu a krátia resp. minimalizujú svoje daňové a odvodové povinnosti. Navrhovateľ sa preto pýta, aká by musela byť primeraná sankcia pre odporcu, aby skončil s obchádzaním Zákonníka práce. K námietke prekážky veci už rozhodnutej, vznesenej odporcom, navrhovateľ uviedol, že ním uplatňované úroky z omeškania sa týkali sumy 171.852,- Sk, t.j. náhrady mzdy za prvých 6 mesiacov po 19. 7. 2001. V súdenej právnej veci však súd rozhoduje o úrokoch z omeškania za obdobie trvania pracovného pomeru od 22. 1. 2002 do 28. 2. 2003. Odporcom vznesenú námietku premlčania označil za nedôvodnú. O neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo právoplatne rozhodnuté 30. 5. 2003. Tým súd zároveň rozhodol aj o tom, že má nárok, aby mu odporca poskytol náhradu mzdy. Túto povinnosť si ale odporca nesplnil a preto bol navrhovateľ nútený domáhať sa náhrady mzdy v ďalšom spore sp. zn. 10C 12/2005. Svoj nárok si riadne a včas uplatnil žalobou podanou na súde 21. 1. 2005, kde sa domáhal náhrady mzdy za obdobie od 22. 1. 2002 do 28. 2. 2003, vrátane úrokov z omeškania a náhrady súdnych trov. Nie je pravdou, že si svoj nárok na úroky z omeškania uplatnil až na pojednávaní dňa 17. 2. 2012. Príslušenstvo si však uplatnil už v žalobnom návrhu zo dňa 21. 1. 2005. Na pojednávaní 17. 2. 2012 došlo iba k špecifikácii petitu. K samotnému plynutiu premlčacej doby poukazoval navrhovateľ na ust. § 112 Obč. zák., v zmysle ktorého premlčacia doba po celú dobu konania sp. zn. 10C 12/2005 neplynula. Tiež sa navrhovateľ domnieva, že v danom prípade možno aplikovať aj ust. § 110 Obč. zák. o desaťročnej premlčacej dobe. Vyššie označeným právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím z 30. 5. 2003 bolo jeho právo na náhradu mzdy právoplatne priznané, a preto by bolo premlčané až za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s námietkou premlčania navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie zásadného právneho významu a zatiaľ nebolo v súdnej praxi riešené. Ak by odvolací súd považoval nárok na úroky z omeškania ako premlčaný zmenou petitu zo 17. 2. 2012, navrhol, aby súd rozhodol aspoň o úrokoch z omeškania za posledné tri roky, t.j. za obdobie od 18. 2. 2009 do 17. 2. 2012. Napokon navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obdo 25/2009, v ktorom dospel Najvyšší súd SR k záveru, že „úroky z omeškania so splatením peňažného záväzku sú náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká za každý deň omeškania. Úroky za každý deň sú samostatným právom, ktoré sa samostatne premlčujú. Navrhovateľ navrhol v prípade, ak by jeho nárok na úroky z omeškania bol zamietnuté z dôvodu odporcom uplatnenej námietky premlčania, aby trovy konania neboli priznané ani jednej strane sporu. K písomnému vyjadreniu navrhovateľa zo dňa 29. 8. 2012 podal odporca písomné stanovisko, doručené odvolaciemu súdu dňa 2. 9. 2013, ktorým opätovne žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Odporca sa naďalej pridržiaval svojich predchádzajúcich podaní, ako aj odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa nepriznaných úrokov z omeškania. Odporca trval na tom, že navrhovateľ si po právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 17. 2. 2012 v zákonnej lehote svoje povinnosti vyplývajúce mu z rozsudku splnil riadne a včas, t.j. zaplatil náhradu mzdy ako aj trovy právneho zastúpenia navrhovateľa, hoci so závermi prvostupňového súdu nesúhlasil. Tvrdenie navrhovateľa, že si v žalobnom petite uplatnil popri náhrade mzdy aj úroky z omeškania, sa nezakladá na pravde, čoho dôkazom je samotná žaloba navrhovateľa zo dňa 13. 4. 2005 (doručená súdu dňa 14. 4. 2005). V celej žalobe nie je zmienka o uplatnení úrokov z omeškania. Navrhovateľ si uplatnil v žalobe len náhradu mzdy za obdobie od 23. 1. 2002 do 28. 2. 2003 vo výške 345.021,50,- Sk, v prepočte 11.452,62 € a náhradu trov konania. Navrhovateľ si uplatnil v tomto spore úroky z omeškania až na pojednávaní dňa 17. 2. 2012, t.j. po 7 rokoch od podania žaloby. Na uplatnenie nároku na úroky z omeškania platí v zmysle § 110 ods. 3 zák. č. Obč. zák. trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť prvý raz. Odporca tiež analogicky poukazoval na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 36/2010 : „úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (citované ust. § 397 Obch. zák.), z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje. Z uvedeného je zrejmé, že veriteľ môže podať žalobu po uplynutí premlčacej doby k istine s tým, že určí prvý a posledný deň omeškania, pretože tieto dni už uplynuli tak, ako to uplatnil žalobca v návrhu a ako odvolací súd správne určil moment uplatniteľnosti a vymáhateľnosti nároku na úrok z omeškania od 12. 10. 2003, t.j. 4 roky pred podaním návrhu na súd vo veci.“ Odporca súhlasil so záverom, že úroky z omeškania sú samostatným právom, ktoré sa samostatne premlčuje. Podľa odporcu tiež neexistuje žiadny zákonný dôvod, pre ktorý by mohol navrhovateľ podať dovolanie. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (§ 212 ods. 1 O.s.p.), t.j. vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na priznanie mu úrokov z omeškania, na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm.a/ O.s.p,), na ktorom zopakoval dokazovanie čítaním pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C 130/2001, podľa § 129 ods. 1, § 213 ods. 3 O.s.p. odvolací súd zistil, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Na odvolacom pojednávaní predovšetkým obaja účastníci zhodne uviedli, že odporca navrhovateľovi plnil, keď mu uhradil súdom priznanú náhradu mzdy; navrhovateľ obdržal plnenie dňa 30. 4. 2012. Na základe toho navrhovateľ svoj odvolací návrh upravil tak, že trval na priznaní úrokov z omeškania, avšak len do 30. 4. 2012. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 110 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. Je pravdou, že v minulosti zaužívaná súdna prax vychádzala zo stanoviska, na ktorom založil svoje rozhodnutie aj prvostupňový súd a na ktorom spočívala aj obrana odporcu, totiž, že nárok na náhradu mzdy vzniká až rozhodnutím súdu, a preto sa pred rozhodnutím súdu o náhrade mzdy zamestnávateľ nemohol dostať s plnením do omeškania. Prípadné úroky k priznanej náhrade by prichádzali do úvahy až meškaním a včasným nesplnením výroku rozsudku o priznanej náhrade mzdy, odporca však argumentoval tým, že si súdnym rozhodnutím uloženú mu povinnosť splnil riadne a včas. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy však prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom z ust. § 119 ods. 1 Zák. práce (v súčasnosti § 129 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z., Zákonník práce, poznámka odv. súdu) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, .... samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok .... nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná... Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy ... je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce (teraz § 77 zák.č. 311/2001 Z.z., poznámka odv. súdu), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.“ Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp. zn. 5 Cdo 269/2007. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku navrhovateľa na priznanie úrokov z omeškania a v súlade s nimi vyhodnotil nárok navrhovateľa na úroky z omeškania ako dôvodný. Odporcu preto zaviazal na zaplatenie úrokov u omeškania v zmysle návrhu, ako ho upravil navrhovateľ na odvolacom pojednávaní, osobitne za každý mesiac za obdobie, za ktoré bola navrhovateľovi (právoplatne) priznaná náhrada mzdy, t.j. od 23. 1. 2002 do 30. 11. 2002. Úroky z omeškania prináležia navrhovateľovi vždy od 10. dňa v príslušnom mesiaci, vo výške vyplývajúcej z vlád. nar. č. 87/1995 Z.z. (vykonávacieho predpisu k ust. § 517 ods. 2 Obč. zák.), a to až do 30. 4. 2012, kedy navrhovateľ obdržal od odporcu plnenie (priznanú náhradu mzdy). Súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke, keď návrh navrhovateľa v časti ním uplatnených úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy ako nedôvodný zamietol. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 1 ods. 4 Zák. práce v spojení s § 517 ods. 2 Obč. zák., ohľadom nároku navrhovateľa na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy. Odporca v konaní namietal, že priznaniu uplatnených úrokov z omeškania bráni prekážka res iudicata (právoplatne rozhodnutej veci), argumentujúc tým, že navrhovateľovi už boli priznané úroky z omeškania uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 10. 2003 sp. zn. 7C 130/2001 v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. 1. 2004, o schválení súdneho zmieru. Ako už na to poukázal v odôvodnení svojho rozsudku prvostupňový súd, spomínaným súdnym zmierom priznal súd navrhovateľovi náhradu mzdy aj s úrokom z omeškania v rozsahu zákonom stanovených 6 mesiacov (odkedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do rozhodnutia súdu dňa 22. 1. 2002 v konaní sp. zn. 7C 130/2001). V tomto súdnom konaní, sp. zn. 10C 12/2005, však navrhovateľ uplatňoval náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce (už priznaných) 6 mesiacov, aj s úrokmi z omeškania. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci nemohla vzniknúť, nakoľko o tomto nároku navrhovateľa súdy doposiaľ v inom konaní meritórne nerozhodli. Nedôvodná bola tiež námietka premlčania uplatneného nároku na úroky z omeškania, vznesená v konaní odporcom. Odporca vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ si nárok na priznanie úrokov z omeškania uplatnil až na pojednávaní dňa 17. 2. 2012, t.j. 7 rokov po podaní žaloby, argumentujúc ďalej tým, že v žalobnom návrhu, ktorý bol na súde podaný dňa 14. 4. 2005, si navrhovateľ uplatnil len nárok na náhradu mzdy za obdobie od 23. 1. 2002, avšak, ako vyplýva z obsahu tohto žalobného návrhu, bez úrokov z omeškania, o ktorých v ňom nie je ani zmienka. K uvedenému je nutné uviesť, že odporca sa mýli, pokiaľ sa domnieva, že navrhovateľ si nárok na úroky z omeškania uplatnil až na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 17. 2. 2012, pretože nárok na ne si navrhovateľ uplatnil v návrhu na začatie konania, ktorý bol prvostupňovému súdu doručený ešte dňa 21. 1. 2005 (č.l. 1 spisu), hoci je pravdou, že v návrhu na začatie konania neboli úroky z omeškania uplatnené perfektne, nakoľko neboli konkretizované ani výškou úrokovej sadzby, ani obdobím, za ktoré ich navrhovateľ požaduje, ani z akej sumy ich žiada priznať - tieto nedostatky odstránil navrhovateľ až na pojednávaní dňa 17. 2. 2012, čo však nič nemení na tom, že navrhovateľ si ich uplatnil už v návrhu zo dňa 21. 1. 2005. Podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 14. 4. 2005 (č.l. 14 spisu), ktoré podanie považoval odporca za návrh, ktorým predmetné konanie začalo, bol v skutočnosti reakciou navrhovateľa na predchádzajúcu výzvu súdu (uznesenie zo dňa 25. 1. 2005 č.k. 10C 12/2005 - 4), aby odstránil nedostatky svojho návrhu zo dňa 21. 1. 2005. Navrhovateľ vo svojom podaní doručenom prvostupňovému súdu dňa 14. 4. 2005 svoj návrh čiastočne doplnil, o.i. tým, že uviedol konkrétnu výšku ním uplatňovanej náhrady mzdy; nedostatky návrhu zo dňa 21. 1. 2005, týkajúce sa nedostatočne špecifikovaných úrokov z omeškania týmto podaním neodstránil, avšak nárok na priznanie úrokov z omeškania nevzal späť, a ani súd prvého stupňa v tejto časti jeho podanie neodmietol v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p. Keďže navrhovateľ si návrhom ešte zo dňa 21. 1. 2005 uplatnil aj úroky z omeškania, ktoré po úprave (dňa 17. 2. 2012) žiadal priznať od 10. 2. 2002, (a za ďalej nasledujúce obdobia), navrhovateľ si tento nárok uplatnil včas, v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 3 Obč. zák. K uvedenému je nutné doplniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo 319/1999, 4Obdo 25/2009) sú úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Ku dňu 21. 1. 2005 preto úroky z omeškania požadované počnúc 10. 2. 2002 ešte premlčané neboli. Naostatok odvolací súd poznamenáva, že nemohla byť sporná skutočnosť, kedy bol zo strany navrhovateľa podaný návrh na začatie veci na súde: to, že návrh na začatie konania podal navrhovateľ na súde nie až dňa 14. 4. 2005 (ktorý návrh nárok na priznanie úrokov z omeškania neobsahoval) ale už 21. 1. 2005 vyplýva jednak z obsahu napadnutého rozsudku prvostupňového súdu v tejto veci (prvá strana rozsudku, druhý odsek odspodu), predovšetkým však bol návrh zo dňa 21. 1. 2005 ako aj doplnený návrh zo dňa 14. 4. 2005 podľa pokynu na č.l. 32 spisu doručený navrhovateľovi na vyjadrenie dňa 20. 9. 2005 (doručenka pripojená na č.l. 32 spisu). Napokon odporca bol (zastúpený právnym zástupcom) študovať spisový materiál dňa 13. 2. 2012 (č.l. 153 spisu). Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (t.j. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu navrhovateľa na priznanie mu úrokov z omeškania) zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol na odvolacom pojednávaní odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., t.j. v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, učinené v odvolacom konaní advokátkou M.. U. B.: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 13. 4. 2012 a písomné odvolanie proti rozsudku zo dňa 17. 4. 2012, jeden úkon v hodnote 303,74 € (počítané z predmetu konania 14.860 € ako kapitalizované úroky z omeškania), t.j. 607,48 €, ďalej 2 x režijný paušál po 7,63 €, t.j. 15,26 €, ako aj 20 % DPH zo sumy 622,74 €, t.j. 124,54 €, úhrnom 747,29 € (podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.a/, b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.