Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/298/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106200256 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1106200256.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci žalobcu: P. D., I. Z.. F.. G. XX, P., proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 4, Bratislava, o zaplatenie 365.133,11 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. novembra 2012, č. k. 22C 5/2006 - 107, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 365.133,11 eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Žalobca uviedol, že po ošetrení praktickým lekárom a predpísaní liekov posudkovým lekárom dňa 18. 9. 2002 posudkový lekár po kontrole žalobcu u praktického lekára dňa 18. 9. 2002 vyrobil zápis o ukončení PN so spätným dátumom 6. 9. 2002 a ukončenie spätne ako práceschopný na dátum 12. 9. 2002 a takýmto konaním vyrobil sťažený neobvyklý spôsob života poškodeného na zdraví človeka a spôsobil majetkovú škodu. Žalovaná vzniesla námietku premlčania a preto súd prvého stupňa sa vysporiadal s otázkou, či nárok uplatnený žalobou na súde dňa 2. 1. 2006 je, resp. nie je premlčaný. Súd prvého stupňa posúdil právo uplatnené žalobcom ako právo majetkové, konkrétne právo na náhradu škody voči štátu titulom nesprávneho úradného postupu podľa osobitného právneho predpisu zák. č. 58/1969 Zb., nakoľko v tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu ako aj k údajnému vzniku škody malo dôjsť v čase platnosti a účinnosti tohto zákona. V zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. subjektívna premlčacia lehota je trojročná a začína plynúť dňom kedy poškodený nadobudol vedomosť o škode a plynie v rámci desaťročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je viazaný na doručenie, resp. oznámenie nezákonného rozhodnutia. Súd prvého stupňa začiatok premlčacej lehoty ustálil na deň 6. 9. 2002, čo je posledný deň obdobia, v ktorom malo k údajnej škode v súvislosti s nesprávnym úradným postupom dôjsť a jej koniec na deň 6. 9. 2005, pričom žalobca neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že sa o škode dozvedel neskôr a nepripojil k žalobe žiadny listinný dôkaz preukazujúci nesprávny úradný postup, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne určiť kedy, ako a kým k označenému nesprávnemu úradnému postupu došlo, resp. kedy sa o ňom žalobca dozvedel, keď dôkazná povinnosť, resp. dôkazné bremeno preukázať tieto skutočnosti zaťažuje žalobcu. Súd prvého stupňa sa stotožnil so vznesenou námietkou žalovanej a uzavrel, že právo uplatnené žalobcom je premlčané a preto ho s poukazom na ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. nie je možné priznať. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ak by aj žalobcom uplatnené právo premlčané nebolo, žalobe by nebolo možné vyhovieť a to z dôvodu, že zo žaloby a jej ďalších doplnení nie je možné ustáliť, či sa neoprávneného konania mal vôbec dopustiť štát, resp. ktorý konkrétny orgán verejnej moci, keďže sa žalobca v žalobe opakovane odvoláva aj na skutočnosť, že konaním posudkového lekára a ďalších osôb došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, najmä práva na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa taktiež dospel k záveru, že žalobca sa domáha náhrady škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, avšak existenciu takéhoto rozhodnutia v konaní nepreukázal, nakoľko na postup pri vydávaní potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti sa podľa zák. č. 98/1995 Z. z. vzťahujú predpisy o správnom konaní a proti potvrdeniu o dočasnej práceneschopnosti je možné podať opravný prostriedok - odvolanie podľa zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca túto zákonnú možnosť nevyužil, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nikdy zrušené nebolo a teda v danom prípade nemôže ísť o nezákonné rozhodnutie. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že v prejednávanej právnej veci má v mene štátu konať Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, nakoľko za pochybenia obvodných lekárov nezodpovedá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré nie je ústredným orgánom pre tento úsek a i z tohto dôvodu nebolo možné žalobe vyhovieť. Súd prvého stupňa záverom poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani splnenie ďalších predpokladov vzniku práva na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. a to vznik škody, výšku uplatnenej škody a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a nepripojil žiadny dôkaz preukazujúci dôvodnosť jeho nároku. Súd prvého stupňa mal za nadbytočné zaoberať sa vznikom škody, keď uzavrel, že v konaní nebolo preukázané splnenie prvého predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody teda existencia nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia a teda nie je možné preukázať príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, ktoré v konaní preukázané neboli. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vydaný v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že verejná listina má svoje zákonné prvky, musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Žiadal, aby súd opravil potvrdenie ÚNZ o pracovnej neschopnosti pod č. X/89 Lev-39613-91, ktoré bolo odstránené a vymazané, perom doplnené pozmenené údaje na iné údaje potlače a to č. T213182 ako napodobenina, t. j. falzifikát. Taktiež mal za to, že ide o úplne nepravú verejnú listinu, na ktoré bolo použité staré, neplatné tlačivo z čias ÚNZ. Poukázal na to, že žalovaný konal nesprávnym úradným postupom, pozmeňoval obsah verejnej listiny a jeho rozhodnutie, kde postavenie činnosti posudkového lekára upravuje zák. č. 461/2003 Z. z. a konanie žalovaného pozmeňoval, upravoval jeho vôľu, definíciu právneho úkonu, čo je nemožné a teda predstavuje nesprávny úradný postup žalovaného. Namietal začiatok plynutia premlčacej doby dňa 6. 9. 2002, nakoľko žalobca nemá vydané žiadne rozhodnutie o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré nie je na žalovaného, nie je na jeho rodné číslo, nie je na jeho zamestnávateľa, ani na jeho bydlisko a nebola použitá jeho karta poistenca, takže komu to zákon neukladá, toho nemožno zneužívať neoprávneným nakladaním s osobnými údajmi a toto predstavuje nesprávny úradný postup. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. a poukázala na ust. § 22 ods. 1 tohto zákona s tým, že žalobca tvrdí, že nesprávny úradný postup, ktorým mu bola spôsobená škoda mal nastať v období od 11. 1. 2002 do 6. 9. 2002 a teda subjektívna lehota uplynula dňa 6. 9. 2005. Poukázala na to, že žalobca nepredložil žiadny nový dôkaz, ktorý by preukázal, že sa žalobca o škode dozvedel neskôr a stotožnila sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že právo na náhradu škody uplatňované žalobcom je premlčané. Mala za to, že doposiaľ nie je možné definovať, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci a následnému nesprávnemu úradnému postupu či nezákonnému rozhodnutiu a taktiež nie je možné určiť, ktorý orgán verejnej moci sa podľa žalobcu dopustil nesprávneho úradného postupu alebo vydal nezákonné rozhodnutie s nesprávnymi osobnými údajmi žalobcu, príp. pozmeňoval a falšoval listiny. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ust. § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súd prvého stupňa aj správne urobil. Podľa § 1 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny orgán). Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 - 17 zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ust. § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zák. č. 58/1969 Zb. teda predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 250/2010). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pričom svoj nárok odôvodnil tým, že posudkový lekár A.. C. G. ukončil v rozpore so zákonom dočasnú práceneschopnosť žalobcu, keď podľa tvrdenia žalobcu antidatoval potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu a na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti vystavil dátum 6. 9. 2002. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o uplatňovanom nároku. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nemôže svoje rozhodnutie zmeniť postupom podľa § 164 O. s. p., nakoľko postupom podľa § 164 O. s . p. súd opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasil a podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Na základe podaného odvolania bolo povinnosťou súdu prvého stupňa (čo i urobil) predložiť vec na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu. Súd prvého stupňa teda nemohol, ako sa mylne domnieval žalobca, svoje rozhodnutie zmeniť postupom podľa § 164 O. s. p.. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.