Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/47/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107220102 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1107220102.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : Dopravný podnik Bratislava, a.s., so sídlom Olejkárska 1, Bratislava, IČO : 00 492 736, zastúpený : JUDr. Vladimír Kán, advokát, Nám. Martina Benku 9-C1, Bratislava, proti odporkyni : T. P., G.. XX.XX.XXXX, K. XX. Q. X, K., o zaplatenie 46,94 €, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. októbra 2012, č. k. 12C/20/2008-77, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením ( v poradí druhým o trovách konania ) súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške 295,90 €, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že v prejednávanej veci muselo byť konanie zastavené, pretože navrhovateľ zobral späť návrh na začatie konania bez udania dôvodu. Z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania navrhovateľ, a preto je povinný zaplatiť odporkyni trovy konania, ktoré predstavujú náhradu zaplatených súdnych poplatkov a cestovného. Náhrada zaplatených súdnych poplatkov pozostáva zo súdneho poplatku vo výške 16,60 € za podaný odpor voči platobnému rozkazu a 16,50 € za odvolanie voči rozsudku. Po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil vec v zmysle ust. § 73 ods. 2 a § 74 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že odporkyňa od roku 1995 žije v Nemecku, Liebingstrasse 38, Frankfurt nad Mohanom. Z tohto miesta sa dostavila na pojednávania dňa 18.01.2011 a 11.05.2011 a za cestu na pojednávania uplatnila cestovné za cestu autom z Frankfurktu am Main do Bratislavy a späť, za 842 km x 4, t.j. 3368 km x 0,42ct/km (amortizácia + benzín+ diaľničné známky, údržba vozidla...atď). Argumentoval tým, že osoba zúčastnená na konaní má nárok na náhradu hotových výdavkov, teda aj na náhradu výdavkov na cestovanie, ale len vo výške ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom a to aj v prípade, že na cestu použije osobné motorové vozidlo. Súd prvého stupňa preto odporkyni priznal cestovné v cene lístka za cestu autobusom z Franfurktu am Main do Bratislavy na pojednávania dňa 18.1.2011 a 11.5.2011, a to vo výške 4 x 65 € a ceny cestovného mestskej hromadnej dopravy v Bratislave vo výške 4 x 0,70 €, spolu vo výške 262,80 €, keď cestovné na pojednávanie, na ktoré bola odporkyňa predvolaná, považoval za účelné. Trovy konania odporkyne tak spolu predstavujú 295,90 €. Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne právne posúdenie veci, pretože súd neaplikoval ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ mal za to, že prvostupňový súd nesprávne rozhodol o priznaní trov konania a neodôvodnene priznal trovy konania odporkyni vo výške 295,90 €. Vo svojom odvolaní uviedol, že vychádzajúc z tvrdenia odporkyne o jej nepretržitom pobyte vo Frankfurte nad Mohanom od roku 1995 možno vyvodiť, že dôkazy preukazujúce jej tvrdenia mohla uviesť už pri 1. úkone, ktorý jej patril. Aj tým nezmyselne predlžovala trvanie súdneho konania. Ďalej uviedol, že voči rozhodnutiu súdu, rozsudku pod sp. zn. 12C 20/2008 zo dňa 3.7.2009, podala odporkyňa odvolanie, v ktorom síce argumentovala stále rovnakými skutočnosťami ako v odpore, no opakovane ich nepreukázala žiadnym relevantným dôkazom. Trovy za podanie tohto odvolania preto nemožno považovať za účelne a hospodárne vynaložené. Podľa navrhovateľa odporkyňa ani raz počas súdneho konania trvajúceho takmer 4 roky, bez dôvodu vyžadujúceho si osobitný zreteľ, žiadnym spôsobom nepodložila svoje tvrdenia a svojim vlastným konaním navrhovateľovi počas celých 4 rokov neposkytla dôvod na späťvzatie návrhu na vydanie platobného rozkazu. Dňa 18.04.2011, t.j. 4 roky po vydaní platobného rozkazu prvýkrát doručila súdu listinu, na základe ktorej je dôvodné pochybovať, že sa nenachádzala v čase vzniku pohľadávky, ktorá bola predmetom súdneho konania pod sp. zn. 12C 20/2008 na území Slovenskej republiky. Z listinných dôkazov, ktoré mal navrhovateľ do tohto dňa k dispozícii, nebol dôvod pochybovať, že návrh bol podaný nedôvodne. S poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. mal navrhovateľ za to, že je nelogické považovať cestovné priznané odporkyni na pojednávanie dňa 18.1.2011 a 11.05.2012 za potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a za hospodárne vynaložené. Podľa navrhovateľa prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia nedostatočne odôvodnil priznanie trov konania odporkyni vo výške 295,90 € a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou či trovy, ktoré odporkyňa vyčíslila navyše bez ich náležitého preukázania v čase ich vzniku, sú skutočné, hospodárne a účelne vynaložené. Takýmto svojim postupom nepochybne odníma účastníkom konania možnosť konať pred súdom. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Navrhovateľ zastával názor, že prvostupňový súd mal o trovách konania rozhodnúť tak, že odporkyni prizná náhradu iba účelne uplatnených trov konania. Zdôraznil, že rozsah trov je v danom prípade odporujúci dobrým mravom a považoval za nespravodlivé, neodôvodnené a neprimerané, aby navrhovateľ znášal trovy konania, ktoré by v tejto prejednávanej veci pri účelnom a hospodárnom bránení práva zo strany odporkyne nemohli dosiahnuť sumu vo výške 295,90 €. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa si neuplatnila trovy konania za zaplatený súdny poplatok za podanie odporu, prvostupňový súd konal podľa navrhovateľa nad rámec svojej právomoci, keď rozhodol o priznaní trov 16,60 € za odpor voči platobnému rozkazu. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj odporkyňa, zrejme sa domáhajúc zmeny napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a priznania náhrady vo výške zodpovedajúcej výške cestovného pri použití motorového vozidla. S priznanou sumou náhrady za cestovné nebola odporkyňa spokojná, a to z viacerých dôvodov, ktoré bližšie špecifikovala v danom odvolaní. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že počas oboch termínov pojednávania nebola na prázdninách, ale pracovala pre firmu Lyngdorf Vertriebs GmbH. Odporkyňa tvrdila, že vzhľadom na tento fakt nemohla použiť hromadný dopravný prostriedok, pretože bolo potrebné čo najskôr dohnať zanedbanú prácu. Podľa jej zistení premával autobus - linka z Košíc do Rotterdamu a späť (cez Bratislavu a Frankfurt) - na ktorý jej súd uznal cestovné - len párkrát do týždňa - čo podľa odporkyne nepredstavuje požadovanú flexibilitu s ohľadom na jej pracovné záväzky v tom čase. Ak teda súd rozhodol v tejto veci podľa § 73 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a uznal jej cestovné na pojednávania len vo výške cestovného hromadnou dopravou - a to autobusom - tak by mal pri svojom rozhodovaní vziať na zreteľ aj fakt, že by cesta autobusom z jej strany bola absolútne nerealizovateľná, keďže si nemohla dovoliť kvôli jednému dňu pojednávania stráviť 4 dni transportom a pobytom na Slovensku. V prípade riadenia sa pri rozhodovaní o priznaní výšky cestovného podľa § 73 by eventuálne ešte bola prijateľná alternatíva cesty hromadným prostriedkom v prípade cestovania vlakom. Avšak cena cestovného vlakom je oveľa vyššia, keď jedna cesta vlakom z Frankfurtu do Bratislavy stojí od 141,60 do 173,40 € a spojenia premávajú cca každú hodinu a v určitých pásmach dňa každé cca 2 hodiny. Súdu prvého stupňa ďalej vytkla, že pri svojich výpočtoch pozabudol na skutočnosť, že adresa jej bydliska vo Frankfurte sa nenachádza pri hlavnej stanici, ale na inom mieste, kde je tiež potrebné sa nejako dopraviť - a teda okrem cestovného za MHD v Bratislave je potrebné pripočítať aj cestovné za MHD vo Frankfurte, ktoré podľa jej zistení predstavovali v roku 2011 sumu vo výške 2 € za jednosmerný prestupný lístok. Ďalej uviedla, že pokiaľ súd nechce jej prípad posudzovať podľa § 74, ale trvá na posudzovaní o priznaní výšky cestovného podľa § 73, mal by zohľadniť všetky horeuvedené skutočnosti a reálne podmienky. Z pohľadu odporkyne by sa mal jej prípad posudzovať podľa § 74 a to v plnom rozsahu. K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že sa naďalej pridržiava odvolania zo dňa 12.11.2012 (následne opätovne uviedol tvrdenia uvedené už v odvolaní). Navrhovateľ zastával názor, že náhrada trov konania vo výške 295,90 € je neúčelná a nehospodárna, nakoľko svojim nehospodárnym konaním odporkyňa neustále predlžovala súdne konanie a jej vinou musel navrhovateľ vynaložiť aj ďalšie náklady, ktoré si v konaní z dobrej vôle neuplatnil. Opätovne žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporkyňa uviedla, že celé jeho odvolanie považuje za pokus navrhovateľa pripísať zodpovednosť za skončenie prípadu v jej neprospech, s jediným cieľom - odpútať pozornosť od faktu, že navrhovateľ podcenil celý prípad, zanedbal a nepristupoval k prípadu dostatočne profesionálne a s patričným záujmom. Nesúhlasila s tvrdením odporcu, že počas štyroch rokov súdneho konania neposkytla dôvod na späťvzatie návrhu navrhovateľom. Oponovala tým, že keby bol navrhovateľ naozaj konal v súlade s tým, čo sa snaží vo svojom odvolaní odprezentovať, tak by si bol dôvod na späťvzatie návrhu všimol, lebo by mal naozaj záujem si ho všimnúť. Podľa odporkyne keby bol navrhovateľ naozaj zobral „návrh späť predovšetkým z dôvodu zásady hospodárnosti konania - a to hneď po oboznámení sa s predloženými dôkazmi“ - ako píše vo svojom odvolaní, tak by tak už učinil dávno predtým, ako ho odporkyňa navštívila v jeho kancelárii - pretože dôkazové materiály sa nijako nezmenili. Bez tejto jej návštevy by možno odignoroval ešte ďalšie tri pojednávania a ona by medzitým narobila účty za ďalšie kilometre z Nemecka na Slovensko. Tvrdenie navrhovateľa, že nehospodárnym konaním odporkyňa neustále predlžovala súdne konanie, považovala odporkyňa za absolútne zaujaté. Tvrdila, že to nie ona ako odporkyňa odignorovala všetky súdne pojednávania a zaslané vyjadrenia druhou stranou, čo viedlo k naťahovaniu a predlžovaniu riešenia celého prípadu a zbytočnému zvyšovaniu súdnych trov, ale navrhovateľ. Zdalo sa jej úplne neadekvátne, že navrhovateľ sa domáha neuznania jej trov, pretože celé jeho chovanie v tomto prípade - kompletná ignorácia súdu a súdnych pojednávaní je podľa odporkyne prejavom chovania sa absolútne odporujúceho dobrým mravom. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa ani odporkyne nie sú dôvodné. Podľa § 72 ods. 1 vyhl., č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy , k hotovým výdavkom osoby zúčastnenej na konaní patria účelne vynaložené náklady, najmä cestovné, stravné a preukázané výdavky na ubytovanie. Podľa § 73 ods. 1 cit. vyhl., nárok na cestovné má osoba zúčastnená na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje. Podľa § 73 ods. 2 cit. vyhl., osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné a hospodárne vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. Ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom okrem prípadov podľa § 74. Podľa § 74 cit. vyhl., ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobe zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada podľa osobitných predpisov (zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách). Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením (v poradí prvým o trovách konania) zo dňa 20.10.2011, č. k. 12C/20/2008-66, zastavil konanie a v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške 33,10 €. Na odvolanie navrhovateľky proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa zo dňa 30.04.2012, č. k. 4Co 26/2012-74, uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20.10.2011, č. k. 12C/20/2008-66, v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že trovy konania je povinný uhradiť navrhovateľ podľa § 146 ods. 2 O.s.p., avšak pri posudzovaní ich rozsahu mal podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa posudzovať či išlo o skutočné, účelne a hospodárne vynaložené trovy podľa § 137 O.s.p. s prihliadnutím na ust. § 73 vyhl. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súd, špeciálny súd a vojenské súdy. Súd prvého stupňa rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu opätovne rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. s tým, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil navrhovateľ, a preto je povinný zaplatiť odporkyni trovy konania. Z hľadiska rozhodovania o trovách konania to znamená, že v tomto konaní - pod sp. zn. 12C/20/2008 nedošlo k správaniu odporkyne v intenciách žalobného návrhu navrhovateľa. Odvolací súd zastáva názor, že s poukazom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa postupoval správne, keď viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení (§ 226 O.s.p.), napadnutým uznesením ( v poradí druhým o trovách konania) priznal odporkyni voči navrhovateľovi s poukazom na ust. § 73 ods. 2 a § 74 vyhláška č. 543/2005 Z.z. trovy konania vo výške 295,90 € z dôvodov bližšie špecifikovaných v odôvodnení napadnutého uznesenia a jeho rozhodnutiu podľa odvolacieho súdu nemožno vyčítať pochybenie. Vychádzajúc z vyhlášky č. 543/2005 Z.z. osobe zúčastnenej na konaní sa hradia výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom, a to aj v prípade ak použila vlastné motorové vozidlo, pričom sa hradia len skutočné, účelné a hospodárne výdavky cestovného. Náhrada výdavkov podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ak cesta bola vykonávaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, sa osobe zúčastnenej na konaní poskytne za predpokladu, že to okolnosti prípadu vyžadujú. Odvolací súd zastáva názor, že v prejednávanej veci nevznikol dôvod postupovať v zmysle zákona o cestovných náhradách (§ 74 zákona č. 543/2005 Z. z.), nakoľko to okolnosti prípadu nevyžadovali. Odporkyňa žije, pracuje resp. zdržiava sa v Nemecku, vo Frankfurkte nad Mohanom a z tohto miesta sa dostavila na pojednávania. Ide teda o mesto, z ktorého je do Bratislavy a späť dobré dopravné spojenie prostredníctvom verejného hromadného dopravného prostriedku (vlak, autobus). Odvolací súd má za to, že odvolacie námietky navrhovateľa, rovnako tak odvolacie námietky odporkyne nie sú spôsobilé zmeniť záver odvolacieho súdu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vykazuje známky vecnej správnosti, keď odporkyni v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania a tieto trovy súd prvého stupňa aj správne vyčíslil. Odvolací súd vychádzajúc z citovaných ustanovení vyhl. č. 543/2005 Z.z. a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, a to vzhľadom na obojstranný čiastočný úspech oboch účastníkov konania (vo vzťahu k odvolaniu odporkyne bol navrhovateľ úspešný a odporkyňa bola zase úspešná vo vzťahu k odvolaniu navrhovateľa). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.