Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/326/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110201728 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110201728.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: J. P., I. G. XX/ XX, E. - Č., zast. HKP Legal, s.r.o., Sasinkova 6, Bratislava proti odporcom: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, 4/ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierova č. 19, Bratislava v konaní o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 11.5.2012, č.k. 12C 13/2010-66 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 11.5.2012, č.k. 12C 13/2010-66 p o t v r d z u j e . Odporcom v 1/ až 4/ rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie o návrh na prerušenie konania zastavil, vo veci samej súd návrh zamietol a odporcom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa dňa 17.8.2004 spolu s ďalšími deviatimi navrhovateľmi domáhal od odporcov v 1/ až 4/ rade zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zák. č. 58/1969 Zb., prípadne zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zák. č. 58/1969 Zb. odporcami v 1/ až 4/ rade spoločne a nerozdielne v celkovej výške 600.000,- Sk. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 27.11.2009 návrh navrhovateľa vylúčil na samostatné konanie. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že do tzv. nebankového subjektu BMG Invest, s.r.o. Košice vložil na základe zmluvy o tichom spoločenstve finančné prostriedky vzhľadom na propagovanú masívnu reklamu, v ktorej nebankové subjekty sľubovali zhodnotenie finančných prostriedkov. Neskôr nebankové subjekty prestali plniť, resp. neplnili svoje záväzky a uzatvorili svoje prevádzky. Navrhovateľ bol presvedčený, že peňažné prostriedky investoval v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. že peniaze investuje do bankového subjektu. Poukázal na konanie Národnej banky Slovenska, ktorá nevyužila svoju právomoc voči nebankovému subjekt, ktorý vykonával bankovú činnosť v rozpore so zákonom a nezasiahla. Pokiaľ sa týka odporcov v 1/ a 3/ rade, týmto vytýkal nekonanie a zanedbanie povinností, ktoré malo za následok nelegálnu činnosť nebankových subjektov. Konaním osôb oprávnených konať v mene nebankových subjektov dochádzalo počas ich podnikania k spáchaniu viacerých trestných činov, okrem iného aj trestného činu neoprávneného podnikania, porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku a podvodu. Napriek nedostatku známych skutočností, orgány činné v trestnom konaní nezasiahli adekvátne, ale až po uzavretí prevádzok nebankových subjektov. Pokiaľ sa týka odporcu v 4/ rade, ktorý ako orgán nadriadený Slovenskej obchodnej inšpekcií, ktorá ako dozorný orgán mohla včas zakázať šíreniu klamlivej reklamy, malo za následok, že na základe klamlivej reklamy navrhovatelia vložili svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov. Slovenská republika podľa navrhovateľa včas razantne v súlade s právomocami zverenými jeho orgánom zákonom nezakročila voči nebankovým subjektom a nepozastavila ich činnosť. V priebehu konania navrhovateľ navrhol prerušiť konanie do právoplatného ukončenia konkurzného konania, následne navrhovateľ pred začatím konania vo veci samej svoj návrh na prerušenie konania bez udania dôvodu vzal späť, a preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na prerušenie konania zastavil. Odporca v 1/ rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Mal zato, že ak navrhovateľ investoval svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov išlo o obchodnoprávny vzťah upravený Obchodným, resp. Občianskym zákonníkom, vstúpil do súkromnoprávnych vzťahov slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Uviedol, že nebankové subjekty nepôsobili v oblasti finančného trhu, nemali povolenie Úradu pre finančný trh alebo Národnej banky Slovenska. Úrad pre finančný trh preto nemohol nad nebankovými subjektami vykonávať dohľad ani podľa zákona o kolektívnom investovaní (zák. č. 385/1991 Z.z.), pretože činnosť nebankových subjektov nespĺňala podmienky týmto zákonom vyžadované. Odporca v 1/ rade mal zato, že podmienkou zodpovednosti za škodu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. musí existovať príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, pričom táto podmienka nie je splnená. Odporca v 2/ rade tiež žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Zdôraznil, že Úrad finančnej polície Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia policajného zboru venoval nebankovým subjektom pozornosť od roku 1999, preveroval podozrenia zo spáchania trestného činu uvedených subjektov. Poukázal na postup prác, v rámci ktorých od 23.10.2000 zaslal Úrad finančnej polície niekoľko dožiadaní na daňové úrady. Poukázal na všetky kroky, ktoré v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov realizoval a uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu z jeho strany nedošlo, a nie je preto daný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú navrhovateľovi podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb.. Odporca v 3/ rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Namietal nedostatok pasívnej legitimácie v predmetnom spore. Uviedol, že vypracoval návrh opatrení na zamedzenie podnikania subjektov, ktoré poskytujú služby ekvivalentné bankovým, bez príslušného povolenia, v ktorých vkladať nie je adekvátne chránený pred rizikom podvodu a defraudácie. Návrh opatrení prerokovala a schválila vláda SR uznesením zo dňa 12.1.2000. Uviedol, že v roku 2000 uskutočnil odporca v rámci programu PHARE vysvetľovaciu kampaň s cieľom oboznámiť verejnosť s existenčnými možnosťami na finančnom trhu s osobitným dôrazom na riziká investovania do tzv. nebankových subjektov. Tiež podal odporca v 3/ rade podnet na Generálnu prokuratúru SR a Úrad finančnej polície policajného zboru SR, týkajúce sa oznámenia skutočností o podozrení zo spáchania trestného činu neoprávneného podnikania. Odporca v 4/ rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Konštatoval, že zo strany navrhovateľa išlo o špekulatívny zámer s úmyslom získať neprimerané finančné zisky. Išlo o záväzkové vzťahy, a preto navrhovateľa nebolo možné považovať za spotrebiteľa v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. Uviedol, že Ministerstvo hospodárstva SR nie je nadriadeným orgánom Slovenskej obchodnej inšpekcie, a preto nemôže zasahovať do jej nezávislosti a rozhodovacej a kontrolnej činnosti. Súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve s BMG Invest, s.r.o. Košice zo dňa 12.2.2001 vstúpil do záväzkového právneho vzťahu s touto právnickou osobou, pričom vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán sa riadia uvedenou zmluvou a ustanoveniami Obchodného zákonníka. spoločnosť BMG Invest, s.r.o. Košice si svoje povinnosti, vyplývajúce jej z uzatvorenej zmluvy nesplnila a navrhovateľovi nevyplatila poskytnuté finančné prostriedky, zatvorila svoje pobočky a bol na ňu vyhlásený konkurz. Konštatoval, že konkurzné konania nie sú doposiaľ ukončené, t.j. nie je známe či a v akej výške môže byť v konkurznom konaní uspokojený nárok navrhovateľa. Preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi najneskôr do rozhodnutia súdu vznikla. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany štátneho orgánu nebol dodržaný správny úradný postup. Nebolo preukázané, že by nebankový subjekt BMG Invest, s.r.o. prevádzkoval činnosť, ktorú je podľa zák. č. 385/1999 Zb. oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť. Investičné fondy, podielové fondy ako aj správcovské spoločnosti vykonávajú svoju činnosť na základe vydávania cenný papierov (akcie, podielové fondy) investorom, ktoré reprezentujú investície týchto investorov. BMG Invest, s.r.o. Košice vykonávala svoju činnosť na základe zmlúv o pôžičke a tichom spoločenstve, a preto prevádzkovanie týchto činností je štátne orgány v zmysle zák. č. 385/1999 Zb. zakázať nemohli, pretože nemohli zasahovať do záväzkovo - právnych vzťahov, ktoré vznikli medzi navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou na základe ich slobodnej vôle. Neobstojí ani námietka navrhovateľa, že k investovaniu svojich peňazí sa rozhodol na základe presvedčenia podporovaného reklamou, že ide o investičnú spoločnosťou s príslušnou licenciou, pretože nebankový subjekt ani po formálnej stránke nespĺňal zákonom určené náležitosti pre správcovské spoločnosti (obchodné meno, výška základného imania, právna forma). Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a o trovách prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, keď mal zato, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zhrnul argumenty uplatňované súdmi, že nebankové subjekty nevyvíjali činnosť podľa žiadneho z potenciálne dotknutých zákonov, a to zák. č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch v platnom znení, podľa zák. č. 385/1999 Zb. o kolektívnom investovaní, podľa zákona o bankách č. 21/1992 zb. o bankách, a preto, keďže činnosťou nebankového subjektu nespadala do pôsobnosti žiadneho z týchto zákonom najmä odporca v treťom rade nemá vo vzťahu k činnosti nebankového subjektu žiadne právne povinnosti. Uviedli, že činnosť nebankového subjektu prebiehala v rámci všeobecného zmluvného práva, prípadne obchodného práva, do ktorého súdy nemajú právo zasahovať inak, ako v prípadoch výslovne predvídaných zákonom. Odporcovia v danom právnom režime zák. č. 58/69 Zb., ktorý ako lex specialis vylúčili uplatnenie Občianskeho zákonníka. U odporcu v 2/ rade nebolo preukázané, ktoré z viacerých orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k nebankovému subjektu mali konať a nekonali. Pokiaľ ide o odporcu v 3/ rade a jeho námietky pasívnej legitimácie podľa zákona o bankách sa podľa stanoviska navrhovateľa nemôže týkať obdobia od 11.10.1999, keď NBS zákonom č. 252/1999 Z.z. stratila právomoc dohľadu podľa § 26 ods. 3 zákona o bankách nad fyzickými a právnickými osobami, pokiaľ ide o prijímanie vkladov a poskytovanie úrokov z vkladov porušujúce § 2 Zákona o bankách. Pasívna legitimácie odporcu v 3/ rade sa nemôže týkať obdobia od 1.11.2000, keď právomoc dohľadu nad uplatňovaním tohto zákona prešla na Úrad pre finančný trh podľa zák. č. 329/2000 Zb. o úrade pre finančný trh. Vo vzťahu k odporcovi v 4/ rade, pokiaľ ide o nesprávny úradný postup Slovenskej obchodnej inšpekcie v súvislosti s namietanou klamlivou reklamou, nebolo preukázané, že išlo o reklamu v právnom zmysle, a pokiaľ áno, že táto reklama bola nekalá. Tiež, že nebola daná príčinná súvislosť medzi nečinnosťou odporcov a Slovenskou obchodnou inšpekciu a škodou. Navrhovateľ považoval takúto argumentáciu za formalistickú a neprípustnú. V právnom štáte nie je prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života. Uviedol, že štát moc v SR pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní, pričom občan má právo za svoje platby získať primeranú protihodnotu. Neprihliadať na vecnú stránku činností nebankového subjektu a jej obsahový zásah do finančného a bankového sektora pri hodnotení rozsahu zodpovednosti odporcovi, najmä odporcov v 2/ a 3/ rade je podľa navrhovateľa nezlučiteľné s Ústavou SR. Mal zato, že odporcovia mali povinnosť skúmať, či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankový subjekt spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách. Odporcovia mali konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah podľa zák. č. 58/69 Zb. K všeobecným argumentom uplatňovaným súdmi v súvislosti s obdobnými prípadmi navrhovateľ uviedol konkrétne výhrady, pričom zdôraznil, že informácie o činnosti nebankových subjektoch boli všeobecne známe, a preto museli byť známe i orgánom činným v trestnom konaní. Mal zato, že vyšetrovanie a iné úkony neboli vykonané dostatočne a účinne a neviedli k včasnému zastaveniu protiprávnej činnosti nebankových subjektov. Mal zato, že najmä odporca v 2/ rade mal procesne povinnosť preukázať, že vo sfére jeho zodpovednosti boli povinnosti voči činnosti nebankového subjektu splnené a nesplnenie týchto povinnosti je práve na ťarchu odporcu v 2/ rade. K odporcovi v 3/ rade uviedol, že povinnosť dohľadu nad bankovníctvom ako takým mala Národná banka Slovenska pred i po 1.10.1999. K pasívnej legitimácií odporcu v 3/ rade uviedol, že nebankové subjekty vyvíjali aktivity vo sfére dohľadu odporcu v 3/ rade i pred 1.11.2000. K námietke, že nešlo o reklamu podľa zák. č. 147/2001 Zb. o reklame, ale o verejnú výzvu, a že neexistovala preto pôsobnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie voči nej zasiahnuť, navrhovateľ uviedol, že zákon o reklame uvádza, že reklama sú aj iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Reklama je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu, ktorej zámerom je podporiť predaj, nákup, alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. Preto je potrebné odmietnuť argumentáciu súdu, že išlo o verejnú výzvu a nie o reklamu ako takú. Navrhovateľ má zato, že svojím obsahom bola reklama nebankového subjektu spôsobilá vyvolať klamlivé očakávania u spotrebiteľov. Tým, že odporcovia vo sfére zodpovednosti boli nečinní vrátane nečinnosti SOI bola umožnená rozsiahla a nezákonná činnosť nebankového subjektu. Navrhovateľ podotkol, že nebankové subjekty sa dostali do úpadky v prvej polovici roka 2002, na ich majetok bolo začaté konkurzné konanie a odvtedy nevykonávali žiadnu konštruktívnu činnosť. Z toho vyplýva, že pohľadávka navrhovateľa v plnej výške určite nebude uspokojená. Navrhovateľ poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4.6.2002 v prípade D. proti Slovensku a tiež ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, a preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu sa vyjadril odporca v 4/ rade. Mal zato, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Odporca v 4/ rade zotrval na doterajších výpovediach a na písomnom vyjadrení zo dňa 10.2.2005 a konštatoval, že odvolanie navrhovateľa je obsahovo a vecne totožné so samotným žalobným návrhom a navrhovateľ nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa mal zato, že odvolanie odporcu bolo v celom rozsahu zamietnuté a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Odporcovia v 1/, 2/ a 3/ rade sa k odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ na základe zmluvy o tichom spoločenstve vložil finančné prostriedky do nebankového subjektu s obchodným názvom BMG Invest, s.r.o. Košice. Z obsahu spisu vyplýva, že nebankové subjekty nevykonávali činnosť v zmysle zákonov, ktoré citoval vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa, a teda tieto nebankové subjekty nemohli mať postavenie investičnej spoločnosti, resp. investičného fondu. Zmluvu o tichom spoločenstve navrhovateľ uzavrel na základe ustanovení Obchodného zákonníka na základe slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán. Predmetný právny úkon je aj náležitý a určitý. Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrenej v článku II ods. 2 Ústavy SR hovorí o viazanosti štátnych orgánov Ústavou a zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocňuje zákon, a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu, majú možnosť predvídať následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich orgánov zakázal spoločnosti činnosť, spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke s občanmi, zmlúv o tichom spoločenstve, zasiahol by tým do občianskych a obchodných právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR, pretože by tým obmedzil, prípadne zmaril ich možnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva, t.j. úrokov, prípadne zisku. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Obchodný register je verejná listina, zákony sú tiež dostupné každému občanovi. Navrhovateľ, preto ak sa rozhodol vytvoriť zmluvný vzťah s dlžníkom alebo uzatvoriť zmluvu o tichom spoločenstve, kde vložil určitý vklad z dôvodu očakávania daru vo forme finančných prostriedkov, mal možnosť oboznámiť sa s predmetom činnosti tejto spoločnosti. Je nesporné, že uzatvorená zmluva o tichom spoločenstve spĺňa všetky predpoklady podľa príslušných zákonných ustanovení (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Ide o právny vzťah, do ktorého štát v zmysle Ústavy nemá právo zasahovať. Z vyššie uvedeného je nesporné, že odporcovia v 1/ až/ rade neporušili žiadnu právnu povinnosť, ktorú im ukladá ústava alebo zákon a nebola preukázaná zodpovednosť podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by túto zodpovednosť preukázal. Je nesporné, že navrhovateľ svojím konaním si sám spôsobil ujmu tým, že svojím majetkom nakladal nehospodárne a nezodpovedne. Je preto v rozpore s dobrými mravmi prenášať zodpovednosť za vlastné nezodpovedné konanie na štát. Dôkazy, ktoré navrhovateľ navrhoval neboli dôkazmi, ktoré by preukázali vyššie uvedené tvrdenia. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite a v dostatočnej miere aj odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa, a preto tento rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu by bol priznal odporcom v 1/ až 4/ rade, ak by im boli trovy odvolacieho konania vznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.