Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/282/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115224685 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115224685.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Helpeko s.r.o., Robotnícka ul. č. 2275, Považská Bystrica, IČO: 36 703 125, zastúpený: SKLEGAL s.r.o., Mostová ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 973 161, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom životného prostredia SR, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, IČO: 42 181 810, o náhradu škody v sume 25.036.737 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. apríla 2016, č. k. 6C/107/2015 - 158, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 25.036.737 eur titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a náhrady trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 2 ods. 1, 2, Prílohy 1, Kap. 9 - Infraštruktúra. pol. 6/A zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie účinnom do 31. 12. 2004, § 18 ods. 1, 2, Prílohy č. 8 časť 9 - Infraštruktúra zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie účinného od 31. 08. 2009, § 18 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie účinného od 01. 09. 2009 a vecne nesplnením podmienky zodpovednosti spočívajúcej v existencii nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ani neunesením dôkazného bremena preukazujúceho dôvodnosť výšky uplatňovanej škody. Prejednanie a rozhodnutie sporu v neprítomnosti žalobcu odôvodnil právne ust. § 49 ods. 1, § 119, § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že právneho zástupcu žalobcu riadne predvolal na termín pojednávania, ktorý predvolanie na termín pojednávania prevzal dňa 29. 01. 2016 (čím bola dodržaná lehota podľa § 115 ods. 2 O. s. p.), keď podaním doručeným dňa 31. 03. 2016 právny zástupca emailom informoval o ospravedlnení neúčasti na pojednávaní štatutárneho orgánu žalobcu F.. I. E., K.. zo zdravotných dôvodov s tým, že vyjadrenie lekára predloží hneď, ako ho bude mať k dispozícii a uviedol, že žalobca nesúhlasí, aby súd konal v jeho neprítomnosti. Poukázal na skutočnosť, že podaním doručeným dňa 01. 04. 2016 právny zástupca žalobcu predložil vyjadrenie S.. S. H., všeobecného lekára pre O. I. Š., z ktorého vyplýva, že I. E. bol dňa 01. 04. 2016 celodenne vyšetrený s tým, že žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania posudzoval v súlade s ust. § 119 O. s. p., nakoľko odročiť pojednávanie je možné len z dôležitých dôvodov, keď prihliadol na skutočnosť, že žalobca ako právnická osoba, je v konaní v celom rozsahu právne zastúpený právnym zástupcom, ktorý bol riadne a včas predvolaný, pričom žiadosť na odročenie pojednávania neobsahovala dôvody uvádzané v ust. § 119 ods. 3 O. s. p., a preto vec prejednal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v jeho neprítomnosti. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporným, že žalobca vopred prerokoval so žalovaným nárok na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ani skutočnosť, že orgánom konajúcim v mene štátu je žalovaný, ale to, či v danom prípade žalobcom namietaným Potvrdením - Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu, vydaným žalovaným pod č. 7887/2009-3.4./ml zo dňa 07. 08. 2009, došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovaného a či v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom vznikla žalobcovi škoda. Poukázal na skutočnosť, že aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci upravená zákonom č. 514/2003 Z. z., podobne ako pôvodná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom upravená zákonom č. 58/1969 Zb., nemá explicitnú legálnu definíciu pojmu úradný postup, resp. nesprávny úradný postup, pretože môže mať rozmanité reálne formy s tým, že otázka, či určité konanie alebo nečinnosť orgánu štátu možno subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa § 9 (resp. § 14) zákona č. 514/2003 Z. z., sa posudzuje so zreteľom na všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, keď sa ustálil názor, že pod pojmom postup treba chápať jednak aktívne konanie, ale i pasívne správanie, napr. neodôvodnená a nežiaduca nečinnosť pri plnení úloh a povinností, pričom teória, ale aj súdna prax dospela k názoru, že prívlastkom úradný mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného konania, a preto sa vyžaduje, aby vždy išlo o úlohy, ktoré slúžia výkonu verejnej moci a nie o iné úlohy orgánu verejnej moci s tým, že z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu musí ísť o postup orgánov verejnej moci, ktorý je v medziach úloh verejnej moci príslušného orgánu, pretože v opačnom prípade by prichádzala do úvahy nie zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale podľa Občianskeho zákonníka, prípadne podľa iného zákona. Poukázal na skutočnosť, že určitým rámcom pri vymedzení obsahu pojmu nesprávny úradný postup, môže byť aj dôvodová správa k § 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá uvádza, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, keď nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nevydanie rozhodnutia, iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Uviedol, že za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením, teda ide o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho ustanovuje právny predpis, ale za nesprávny úradný postup možno považovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, kedy orgán verejnej moci síce koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností, ktoré sú mu dané, postupuje v rozpore s účelom zákona, úmyslom zákonodarcu, či v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi. Poukázal na skutočnosť, že nesprávny úradný postup je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi, pričom nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia, pretože pokiaľ orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., teda ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia, preto prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.). Uviedol, že v danom prípade možno z podania žalobcu vyvodiť, že nesprávnosť úradného postupu odvodzuje z toho, že žalovaný v čase vydania Potvrdenia - Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu, č. 7887/2009-3.4./ml zo dňa 07. 08. 2009, nepostupoval v súlade s platnou právnou úpravou, keď namiesto vykonania hodnotenia vplyvov Projektu na životné prostredie podľa zákona č. 40/2006 Z. z. vydal Potvrdenie, podľa ktorého Projekt nepodlieha posudzovaniu podľa zákona č. 40/2006 Z. z. a poukázal na skutočnosť, že s účinnosťou od 01. 09. 2009, došlo k zmene citovaného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie tak, že predmetom zisťovacieho konania je okrem zmeny navrhovanej činnosti uvedenej v odseku 3, každá zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti B, ak príslušný orgán vydá vyjadrenie, že taká zmena môže mať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, keď z citovaných ustanovení zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení účinnom do 31. 12. 2004 a zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení účinnom do 31. 08. 2009, mal za preukázané, že žalovaným vydané Potvrdenie - Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu, č. 7887/2009-3.4./ml zo dňa 07. 08. 2009, bolo vydané v súlade s ustanoveniami zákona platného v danom čase, nakoľko právna úprava bola totožná, a preto jeho konanie nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca dôvodnosť žaloby odvodzoval aj od toho, že Projekt - Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica, kód ITMS:24140110153, miesto realizácie Projekt: Považská Bystrica, podľa Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 003/4.3MP/2010 zo dňa 18. 02. 2010, v dôsledku nesprávneho úradného postupu nemohol zrealizovať, avšak ak by aj bolo v konaní preukázané, že žalovaný v čase vydania Potvrdenia - Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov č. 7987/2009-3.4/ml zo dňa 07. 08. 2009, nepostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe Stanoviska - Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica žalovaného č. 4676/2012-3.4./ml zo dňa 02. 04. 2012, muselo byť žalobcovi zrejmé, že je potrebné postupovať v súlade s § 18 ods. 4 a nasl. citovaného zákona a vzhľadom k tomu, že došlo k predĺženiu realizácie aktivít Projektu do 31. 01. 2014, mal žalobca dostatočný čas na splnenie uvedenej povinnosti. Uviedol, že z vyjadrenia žalovaného zistil, že až podaním zo dňa 06. 03. 2014, t. j. po uplynutí lehoty na realizáciu Projektu, žalobca predložil žalovanému oznámenie o navrhovanej zmene podľa § 18 ods. 4 citovaného zákona, pričom poukázal aj na skutočnosť, že Mesto Považská Bystrica v Stanovisku zo dňa 05. 12. 2013 k žiadosti žalobcu k súladu navrhovanej činnosti Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica, t. z. činnosti podľa Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 003/4.3MP/2010 zo dňa 18. 02. 2010, keď ešte v čase dohodnutej lehoty na realizáciu Projektu uviedlo, že navrhovaná činnosť nie je v súlade s platnou územno-plánovacou dokumentáciu, z čoho možno vyvodiť, že žalobca by aj v prípade splnenia iných podmienok, objektívne v danom čase Projekt realizovať nemohol. Súd prvej inštancie z uvedených skutočností ustálil, že nebola splnená už prvá podmienka zodpovednosti, a to existencia nesprávneho úradného postupu, ale rovnako absentuje aj vzťah príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a škodou ako vzťahom príčiny a následku, a poukázal na skutočnosť, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, nakoľko ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Poukázal na skutočnosť, že právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná, preto pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, pretože práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie uviedol, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, avšak časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti, nakoľko v postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Poukázal na skutočnosť, že zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, nakoľko atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho, preto vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, teda nestačí, ak je iba sprostredkovaný, pričom pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že podľa žalobcu sa tvrdeným nesprávnym postupom žalovaného a konečným termínom na ukončenie realizácie Projektu, stala realizácia projektu nemožnou, preto si uplatňuje voči žalovanému majetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, avšak vôbec nepreukázal, aké kroky a v akom rozsahu vykonal v záujme realizácie Projektu, nakoľko pri realizácii Projektu bolo potrebné zabezpečiť vyjadrenia a stanoviská viacerých dotknutých orgánov, keď mal minimálne za preukázané, že žalobca v roku 2013 nedisponoval súhlasným vyjadrením Mesta Považská Bystrica k súladu navrhovanej činnosti Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica, tzn. približne 1 rok po obdržaní Stanoviska - Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica odporcu č. 4676/2012-3.4./ml zo dňa 02. 04. 2012, z čoho vyvodil, že možnou príčinou nemožnosti realizácie v stanovenej lehote boli iné skutočnosti, ako tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného, preto aj v prípade preukázania nesprávneho úradného postupu, by nebolo možné ustáliť jeho zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno preukazujúce dôvodnosť výšky uplatňovanej škody, pričom až po preukázaní vzniku škody a existencie nesprávneho úradného postupu, môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma zákonnými podmienkami. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142 ods. 1 O. s. p a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., t. j. súd prvej inštancie mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď neakceptoval jeho ospravedlnenie neúčasti na vytýčenom pojednávaní dňa 01. 04. 2016 a žiadosť o odročenie pojednávania, v ktorej vyslovene uviedol, že nesúhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, keď svoju žiadosť doložil lekárskym potvrdením, pričom sa jednalo o prvé a jediné pojednávanie na súde prvej inštancie. Uviedol, že takýto postup súdu prvej inštancie bol príliš formalistický a v rozpore s jeho ústavným právom vyplývajúcim z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zahŕňa aj právo požiadať o odročenie pojednávania a nie je obmedzené. Poukázal na rozhodnutie zo Zbierky stanovísk Najvyššieho a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 31/1994 a na skutočnosť, že vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov s tým, že medzi takéto procesné práva patrí nepochybne aj právo účastníka na prejednanie veci v jeho prítomnosti a aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom súdna prax je jednotná v tom, že ak súd prejedná (prípadne aj rozhodne) vec v neprítomnosti účastníka konania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, predstavuje takýto postup procesné pochybenie, ktoré má za následok porušenie práva na spravodlivý proces a teda odňatie možnosti konať pred súdom. Uviedol, že zákon však neuvádza, ako má súd postupovať, ak účastník síce požiada o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu, ale vyjadrenie ošetrujúceho lekára súčasne s návrhom nepriloží, resp. ho pripojí, ale jeho obsah nezodpovedá zákonnej požiadavke uvedenej v § 119 ods. 3 O. s. p., keď podľa Najvyššieho súdu SR v takomto prípade ide o podanie vykazujúce vady (neúplné podanie), kedy je súd povinný pokúsiť sa o ich odstránenie, nakoľko má v občianskom súdnom konaní v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. povinnosť postarať sa o odstránenie vád účastníkom už urobeného podania, vrátane poučenia ako treba opravu alebo doplnenie urobiť, a tak účastníkovi konania umožniť, aby ním urobený procesný úkon aj v skutočnosti vyvolal sledované procesné účinky, preto ak obsahom návrhu na odročenie pojednávania, ktorého dôvodom je zdravotný stav účastníka, nie je vyjadrenie ošetrujúceho lekára, resp. zákonným požiadavkám zodpovedajúce vyjadrenie, je súd povinný vyzvať účastníka na jeho doplnenie a súčasne ho poučiť ako treba doplnenie urobiť, resp. čo konkrétne má byť obsahom vyjadrenia ošetrujúceho lekára, pričom podľa Najvyššieho súdu SR iba takýto postup, vzhľadom na možné procesné dôsledky, zodpovedá zabezpečeniu spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov dotknutého účastníka konania, pretože v opačnom prípade, t. j. ak by súd bez dodržania uvedeného postupu dospel k záveru, že zdravotný stav účastníka nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania a vec by prejednal v jeho neprítomnosti, išlo by o postup nesprávny, ktorý by mal za následok odňatie možnosti pred súdom konať a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 328/2012 zo dňa 30. 10. 2013. Žalobca spolu s odvolaním predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára zo dňa 31. 05. 2016 o tom, že zdravotný stav jeho štatutárneho zástupcu v čase vytýčeného pojednávania bol taký, že mu nedovoľoval sa ho zúčastniť bez hrozby závažného zhoršenia zdravotného stavu, a keďže ho prvoinštančný súd nevyzval na odstránenie nedostatkov podania a vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, odňal mu možnosť konať pred súdom s tým, že v zmysle § 119 ods. 2 písm. c) O. s. p. je súd povinný bezodkladne oznámiť účastníkovi, ktorý požiadal o odročenie pojednávania, ako návrh posúdil, avšak prvoinštančný súd tak neurobil, preto sa domnieval, že jeho návrhu vyhovel, ale až následne zistil, že pojednávanie dňa 01. 04. 2016 neodročil a vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, preto nemal možnosť osobne sa vyjadriť k tvrdeným skutočnostiam, ako ani k vyjadreniam žalovaného, predkladať návrhy na doplnenie dokazovania, čo by malo podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Namietol, že súd prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., nakoľko sa z neúčasti na pojednávaní riadne ospravedlnil a požiadal o jeho odročenie zo zdravotných dôvodov, ktoré sú v zmysle konštantnej judikatúry dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania, preto nie je pravdou, že by bol nečinný, ale práve naopak, neboli naplnené podmienky na vykonanie pojednávania v jeho neprítomnosti, keď v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 130/03 zo dňa 23. 07. 2003, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 49/2001 zo dňa 19. 12. 2001, pod právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné rozumieť aj právo účastníka konania byť prítomný na vykonávaní dôkazov vrátane práva sa k navrhovaným a už vykonaným dôkazom vyjadriť, a preto ak súd prvej inštancie vykonal celé dokazovanie na pojednávaní, na ktorom nebol prítomný, a na tomto pojednávaní zároveň vyniesol rozsudok vo veci samej, jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj v tom smere, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Nestotožnil sa preto ani so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce dôvodnosť výšky uplatňovanej škody, nakoľko toto mu postupom súdu ani nebolo umožnené, pretože ak by bol účastný na pojednávaní a mal možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, ako aj k veci samej, predniesol by svoju argumentáciu, ktorú považuje za podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej spolu s návrhmi na vykonanie dokazovania, a keďže občianske súdne konanie sa riadi zásadou ústnosti a priamosti, považoval za dôležité vyjadriť sa ústne pred konajúcim súdom ku všetkým okolnostiam uvádzaným v podanej žalobe, ako aj vo vyjadrení žalovaného a namietol, že postup súdu prvej inštancie bol príliš formalistický pri výklade zákona v jeho neprospech a poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 148/06 zo dňa 12. 04. 2007. V súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych noriem poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 07. 2010, sp. zn. 8 Sžp 1/2010 (R 102/2011), podľa ktorého nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy, pričom uvedené sa spája s požiadavkou uplatňovania princípu právneho štátu, s ktorým sú spojené požiadavky všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem s tým, že základným atribútom právneho štátu je ochrana základných práv jednotlivca, do ktorej je štátna moc oprávnená zasahovať len vo výnimočných prípadoch, a aj preto právna norma nemôže byť v prípade neurčitosti vykladaná v neprospech jednotlivca, ale na ťarchu štátnej moci. Uviedol, že postup prvoinštančného súdu vykazuje prvky svojvôle a formalizmu, pretože jeho hlavným cieľom sa nezdá byť ochrana práv účastníkov konania, ale skôr snaha čo najrýchlejšie ukončiť súdne konanie, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď aj v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pojem spravodlivého procesu zahŕňa právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz nevyhnutný k tomu, aby obhájili svoje tvrdenia, ale tiež musia byť oboznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kysilková a Kysilka proti Českej republike zo dňa 10. 02. 2011, č. 17273/03 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Krčmár a ostatní proti Českej republike zo dňa 03. 03. 2000, č. 35376/97). Poukázal na skutočnosť, že medzi neopomenuteľné prvky práva na spravodlivý proces patrí aj zásada audiatur et altera pars (nech je vypočutá aj druhá strana), ktorou sa rozumie povinnosť súdu vytvoriť priestor zaručujúci účastníkom konania možnosť účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodovanie a s ktorými sa musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, keď vytvorenie priestoru pre účinné vznesenie námietok voči tvrdeniam protistrany (v kontradiktórnom konaní) najlepšie zaisťuje ochranu základných práv, ktorá je z hľadiska spravodlivého procesu prvotným účelom súdneho konania, pričom inštitucionálne garantovaná možnosť dotknutých osôb návrhmi a námietkami účinne participovať na súdnom procese patrí medzi elementárne pravidlá súdneho riešenia sporov (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10. 03. 2009, sp. zn. IV. ÚS 1106/08, alebo nález Ústavného súdu zo dňa 03. 04. 2012, sp. zn. IV. ÚS 2119/11). Uviedol, že neobstojí ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že je v konaní v celom rozsahu právne zastúpený právnym zástupcom, ktorý bol riadne a včas na pojednávanie predvolaný, nakoľko právny zástupca je viazaný pokynmi svojho klienta a pokiaľ účastník konania vyslovene trvá na svojej osobnej účasti na pojednávaní, právny zástupca je povinný pokyny svojho klienta rešpektovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 71/2011 zo dňa 31. 07. 2012). Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko Projekt podliehal povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie, a preto pri činnosti žalovaného v súvislosti s vydaním Potvrdenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu a práve v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu sa realizácia Projektu stala nemožnou a v tejto súvislosti mu vznikla škoda, náhradu ktorej si uplatňuje v tomto konaní. Poukázal na § 1 ods. 1 písm. a) bod 2, § 3 písm. a), e), § 18 ods. 1, Prílohu č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, z ktorých je zrejmé, že Projekt v danom čase podliehal povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie, nakoľko je nesporné, že Projekt, t. j. Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu je „navrhovanou činnosťou“ (§ 3 písm. e/ cit. zákona v spojení s § 18 ods. 1 a Prílohou č. 8 cit. zákona), Projekt môže mať priamy alebo nepriamy vplyv na životné prostredie (§ 3 písm. a/ cit. zákona), a na realizáciu Projektu - zmenu stavby existujúcej spaľovne nebezpečného odpadu sa vyžadovalo rozhodnutie o jeho povolení (§ 1 ods. 1 písm. a/, bod 2 cit. zákona), ale napriek uvedenému žalovaný vydal dňa 07. 08. 2009 Potvrdenie, v zmysle ktorého Projekt nepodliehal posudzovaniu podľa citovaného zákona. Uviedol, že súd prvej inštancie svoj záver, že žalovaný pri vydávaní Potvrdenia neporušil ustanovenia Zákona, okrem citácie právnych predpisov na strane 13 napadnutého rozsudku odôvodnil neurčito a nezrozumiteľne, nakoľko z neho nie je absolútne zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že Potvrdenie bolo vydané v súlade so zákonom a neuviedol ani ako sa vysporiadal s jeho argumentáciou, keď na odôvodnenie svojho záveru v podstate uviedol iba to, že úprava v danom čase bola totožná. Poukázal na skutočnosť, že posúdenie, či žalovaný porušil ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. pri vydávaní Potvrdenia, a teda či došlo pri jeho činnosti k nesprávnemu úradnému postupu, bolo pritom najzákladnejšou a najpodstatnejšou otázkou, ktorú bol súd prvého stupňa v tomto konaní povinný vyriešiť, a preto odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za stručné, jasné a výstižné vysvetlenie ani presvedčivé odôvodnenie, napriek tomu, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodniť a ak to chýba, potom ide o vadu, ktorá má vždy za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Uviedol, že postupom prvoinštančného súdu mu bolo odňaté právo na spravodlivé súdne konanie aj pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky zakotvené v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., čl. 46 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. 05. 2004) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré je porušením práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá právo podať odvolanie a povinnosť odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. Žalobca v odvolaní uviedol, že z odôvodnenia rozsudku sa môže iba domnievať, že súd prvej inštancie posúdil Projekt len ako zmenu navrhovanej činnosti, pri ktorej sa v súlade s § 18 ods. 2 písm. c) zákon 24/2006 Z. z. nezväčšuje rozsah činnosti o 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu Projektu podľa tohto zákona, a teda nie je potrebné ani vykonať povinné posudzovanie vplyvov na životné prostredie, avšak takýto výklad nemôže obstáť a je nesprávny, pretože opomína skutočnosť, že Projekt, t. j. Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu, nebol nikdy predtým (pôvodne) posudzovaný podľa zákona číslo 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto sa nemôže jednať o zmenu navrhovanej činnosti, tak ako ju má na mysli ustanovenie § 18 cit. zákona a nie je možné ani účelovo tým zdôvodňovať tvrdenie, že Projekt nepodliehal povinnému posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Poukázal na skutočnosť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný pri vydávaní Potvrdenia nekonal v súlade so zákonom č. 24/2006 Z. z., keď namiesto začatia konania o hodnotení vplyvov Projektu na životné prostredie vydal Potvrdenie, podľa ktorého Projekt nepodlieha posudzovaniu podľa zákona, čím došlo pri jeho činnosti k nesprávnemu úradnému postupu. Uviedol, že v Stanovisku zo dňa 02. 04. 2012 žalovaný uvádza, že zmeny v projektovej dokumentácii je potrebné posúdiť formou Oznámenia o zmene podľa ustanovenia § 18 zákona č. 24/2006 Z. z., ako aj skutočnosť, že Projekt je navrhovanou činnosťou, ktorá je zaradená do povinného hodnotenia vplyvov na životné prostredie podľa cit. zákona, preto sa práve po doručení Stanoviska a s ohľadom na skutočnosti v ňom uvedené pokúsil o predĺženie konečného termínu na realizáciu Projektu v súlade so Zmluvou o NFP, pričom však ako konečný termín realizácie Projektu už nebolo možné stanoviť neskorší termín ako 31. 01. 2014, a až následne na podklade právnej analýzy príslušných právnych predpisov prišiel k záveru, že Potvrdenie bolo vydané v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, teda že nielen zmeny Projektu sa majú posudzovať postupmi povinného hodnotenia, zisťovacieho konania alebo oznámenia o zmene, ale že aj samotný Projekt podliehal a podlieha povinnému hodnoteniu vplyvu na životné prostredie. Uviedol, že vzhľadom na tieto skutočnosti a konečný termín ukončenia realizácie aktivít Projektu podľa Zmluvy o NFP, vyhodnotil prípravu a podanie Oznámenia o zmene Projektu ako neefektívne vynakladanie ďalších finančných prostriedkov, keďže bolo zrejmé, že na základe Oznámenia o zmene žalovaný rozhodne o potrebe uskutočniť povinné hodnotenie vplyvov na životné prostredie (EIA), aby tým napravil svoj predchádzajúci nesprávny úradný postup, pričom nebolo už objektívne možné (vzhľadom na zákonné termíny súvisiace s postupom povinného hodnotenia vplyvov na životné prostredie) v konečnom termíne na realizáciu projektu podľa Zmluvy o NFP zrealizovať posúdenie Projektu podľa zákona č. 24/2006 Z. z., ako aj ďalšie súvisiace konania a činnosti potrebné pre úspešné ukončenie Projektu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný svojim nesprávnym úradným postupom spôsobil, že realizácia Projektu nebola možná a tým došlo k zmareniu dosiahnutia cieľov Projektu, a preto sa listom zo dňa 12. 06. 2013 označeným ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“ a opakovane listom zo dňa 28. 04. 2014 obrátil na žalovaného so žiadosťou o prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. v celkovej výške 25.036.737 eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného pri vydaní Potvrdenia, avšak žalovaný v odpovedi na žiadosť o prerokovanie nároku zo dňa 16. 08. 2013 a 29. 05. 2014 odmietol niesť zodpovednosť za škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti, resp. v dôsledku znemožnenia realizácie Projektu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že vyhodnotil prípravu a podanie Oznámenia o zmene Projektu ako neefektívne vynakladanie ďalších finančných prostriedkov (s poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z., ako aj konečný termín ukončenia realizácie aktivít Projektu podľa Zmluvy o NFP), nakoľko bolo zrejmé, že na základe Oznámenia o zmene, žalovaný rozhodne o potrebe uskutočniť povinné hodnotenie vplyvov na životné prostredie, v nadväznosti na tvrdenia žalovaného v odpovedi na žiadosť o prerokovanie nároku zo dňa 16. 08. 2013, sa rozhodol vypracovať a podať vo vzťahu k zmenám Projektu v roku 2012 Oznámenie o zmene, ktorého jednou z predpísaných príloh v súlade s vtedy platným znením Prílohy č. 8a cit. zákona bolo aj stanovisko príslušného orgánu územného plánovania, či zmena navrhovanej činnosti je v súlade s platnými územnoplánovacími dokumentáciami platnými pre dané územie. Uviedol, že Mesto Považská Bystrica vydalo v tejto súvislosti na jeho žiadosť dňa 05. 12. 2013 stanovisko, v ktorom uviedlo, že navrhovaná činnosť nie je v súlade s platnou územno-plánovacou dokumentáciou, na podklade ktorého prvoinštančný súd uzavrel, že teda existovali aj iné príčiny nemožnosti realizácie Projektu, avšak opätovne ani v tomto prípade nijakým spôsobom nezdôvodnil, prečo mal za to, že z dôvodu predmetného stanoviska nebolo možné realizovať Projekt. Žalobca poukázal na skutočnosť, že listom zo dňa 03. 04. 2014 sa žalovaný vyjadril k Oznámeniu o zmene, avšak neuviedol nič konkrétne vo vzťahu k zmenám Projektu, čo by odôvodňovalo záver, podľa ktorého samotný Projekt síce nepodliehal povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie podľa cit. zákona, ale navrhované zmeny Projektu z roku 2012 sú také významné, že v súlade s § 18 ods. 4 cit. zákona môžu mať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, a preto je nevyhnutné uskutočniť povinné hodnotenie vplyvov na životné prostredie, čo len potvrdzuje skutočnosť, že už samotný Projekt mal byť predmetom povinného hodnotenia vplyvov na životné prostredie, a teda, že vydaním Potvrdenia zo dňa 07. 08. 2009 žalovaný príslušné právne predpisy porušil. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a uviedol, že súd prvej inštancie riadne predvolal právneho zástupcu žalobcu na termín prvého pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 19. 02. 2016 o 10:00 hod., keď podaním doručeným dňa 17. 02. 2016 požiadal o odročenie termínu pojednávania zo zdravotných dôvodov na strane štatutárneho orgánu žalobcu spolu s nesúhlasom žalobcu konať v jeho neprítomnosti s tým, že právny zástupca žalobcu predložil lekárske potvrdenie od S.. S. H., všeobecného lekára pre dospelých, že sa štatutárny zástupca žalobcu nemôže zúčastniť súdneho pojednávania z dôvodu hroziaceho závažného zhoršenia jeho zdravotného stavu, ktorú žiadosť posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú a pojednávanie odročil na termín 01. 04. 2016 o 13:00 hod., avšak právny zástupca žalobcu emailom zo dňa 31. 03. 2016 opakovane požiadal o ospravedlnenie neúčasti štatutárneho zástupcu žalobcu na pojednávaní vytýčenom na deň 01. 04. 2016 o 13:00 hod. z dôvodu hroziaceho zhoršenia jeho zdravotného stavu v prípade jeho účasti na pojednávaní, pričom právny zástupca žalobcu opätovne predložil konajúcemu súdu dňa 01. 04. 2016 lekárske potvrdenie od všeobecného lekára pre dospelých S.. S. Kuklovskej. Poukázal na skutočnosť, že dôležitosť dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. sa podľa ustálenej judikatúry posudzuje s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a preto súd prvej inštancie dôvodne prihliadal na to, že právny zástupca žalobcu už po druhýkrát ospravedlnil neúčasť štatutárneho zástupcu žalobcu lekárskym potvrdením od všeobecného lekára pre dospelých s celodenným ošetrením datovaným ku dňu 31. 05. 2016 (hoci sa lekárske vyšetrenie malo uskutočniť dňa 01. 04. 2016), keď okrem toho predložil predmetné potvrdenie ako výmenný list - poukaz na odborné vyšetrenie, ošetrenie, ústavné liečenie, ktoré sa netýka vyšetrenia u všeobecného lekára, nakoľko takýto výmenný list vystavuje všeobecný lekár v prípade potreby odborného vyšetrenia u odborného lekára (t. j. iného ako u všeobecného lekára), čo však z predloženého potvrdenia nevyplýva. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie okrem toho vzal predovšetkým do úvahy skutočnosť, že v danom prípade je žalobcom právnická osoba, v mene ktorej uskutočňuje právne úkony jej štatutárny orgán (konateľ), teda môže navonok konať alebo uskutočňovať právne úkony nie len prostredníctvom konateľa, ale aj prostredníctvom zvoleného zástupcu, a to či už zástupcu s procesnou plnou mocou, teda prostredníctvom advokáta alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu alebo prostredníctvom jej zamestnancov, pričom takáto možnosť (zvolenie si zástupcu) nebola u žalobcu vylúčená, dokonca v danom prípade si žalobca na základe udeleného plnomocenstva zvolil právneho zástupcu (advokáta) na celé súdne konanie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 214/2013 zo dňa 09. 07. 2014). Poukázal na skutočnosť, že judikatúra uvádzaná žalobcom sa vzťahuje výlučne na prípadné odňatie práv možnosti konať pred súdom fyzických osôb, ktorých účasť vrátane uskutočňovania procesných úkonov na pojednávaní je nevyhnutná, čo neplatí vo vzťahu k právnickým osobám ako „vykonštruovaným spoločenským útvarom“, keď právny zástupca žalobcu ospravedlnil neúčasť štatutárneho zástupcu žalobcu dôvodom hroziaceho zhoršenia zdravotného stavu, neuviedol však žiadne dôvody, pre ktoré by sa nemohla žiadna osoba v mene žalobcu pojednávania zúčastniť, pričom nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca je právnickou osobu - spoločnosť s ručením obmedzeným a je v súdnom konaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý náležite neospravedlnil svoju neúčasť na vytýčenom termíne pojednávania, a preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mu súd prvej inštancie svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a poukázal na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ - „práva patria bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas, s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, čo sa týka obdobne aj využívania zákonných procesných ustanovení zabezpečujúcich účasť na pojednávaní, na ktoré bol žalobca včas a riadne predvolaný s tým, že súd prvej inštancie rozhodol aj v súlade so zásadou hospodárnosti a zásadou rýchlosti konania zodpovedajúcou základnému právu účastníkov konania na konanie a rozhodnutie súdu bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že pred Okresným súdom Považská Bystrica je pod sp. zn. 14Cb/306/2015 vedené konanie medzi žalobcom (v označenom konaní v právnom postavení žalovaného) a žalovaným (v označenom konaní v právnom postavení žalobcu) o zaplatenie sumy 45.450 eur s príslušenstvom poskytnutej spoločnosti Helpeko, s.r.o., Robotnícka ul. č. 2275, Považská Bystrica, IČO: 36 703 125 podľa Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 003/4.3MP/2010 zo dňa 07. 05. 2014, v rámci ktorého žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní sp. zn. 14Cb/306/2015, čo odôvodnil tým, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6C/107/2015 podal voči žalobcovi žalobu o náhradu škody vo výške 25.036.737 eur, ktorá je v priamej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalobcu a zároveň navrhol prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 6C/107/2015 s odôvodnením, že v tomto konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo dňa 25. 01. 2016, č. k. 14Cb/306/2015 - 328 predmetný návrh zamietol s odôvodnením, že v konaní vedenom pred Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6C/107/2015 sa neriešia otázky o základe veci vedenej pod sp. zn. 14Cb/306/2015 ani predbežné otázky, proti ktorému podal žalovaný odvolanie a v súčasnosti sa čaká na rozhodnutie odvolacieho súdu, preto je názoru, že žalobca sa cielene a účelovo snažil svojim konaním (dve žiadosti o odročenia pojednávaní z rovnakého dôvodu) oddialiť pojednávanie a rozhodnutie súdu v tejto veci. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nakoľko Projekt podliehal povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie, a preto pri činnosti v súvislosti s vydaním Potvrdenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože ho žalobca ešte v roku 2004 listom zo dňa 01. 12. 2004 žiadal o vyjadrenie k navrhovanej činnosti „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov“, existujúca spaľovňa nebezpečných odpadov, podľa zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v platnom a účinnom znení v čase vydania stanoviska, vo veci rekonštrukcie a ekologizácie existujúceho zariadenia - rotačnej pece na spaľovanie zvláštneho a nebezpečného odpadu. Poukázal na skutočnosť, že listom č. 4202/04-1.6 zo dňa 06. 12. 2004 v nadväznosti na žiadosť žalobcu uviedol, že navrhovaná činnosť, podstatou ktorej je ekologizácia zariadenia bez rozšírenia kapacity, nie je zmenou činnosti v zmysle zákona č. 127/1994 Z. z. a nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona (v zmysle zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení platnom a účinnom v čase vydania úradnej odpovede žalovaného je navrhovaná činnosť zaradená podľa prílohy č. 1 v kapitole 9 Infraštruktúra, položka č. 6, časť A - Zariadenia na zhodnocovanie alebo zneškodňovanie nebezpečných odpadov spaľovaním alebo fyzikálno-chemickou úpravou). Uviedol, že podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení platnom a účinnom v čase vydania úradnej odpovede pre existujúce činnosti sa posudzovali aj zámery na zmenu činnosti uvedenej v časti A prílohy č. 1 tohto zákona, ak pri činnosti, pre ktorú v časti A prílohy č. 1 tohto zákona nebola určená prahová hodnota, súčet zmien zväčšujúcich rozsah činnosti za posledných päť rokov prekročí 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu činnosti podľa tohto zákona a v tejto súvislosti doplnil, že podľa Miestneho prevádzkového predpisu č. 09-TP-090/97 pre prevádzku navrhovateľa: Spaľovňa odpadov, Robotnícka ulica, Považská Bystrica, bola povolená kapacita existujúcej spaľovne pred navrhovanou rekonštrukciou max. 1500 kg/ hod., pričom priemerná kapacita po rekonštrukcii spaľovne mala byť cca 1000 kg/hod. (uvedené vyplýva zo Zámeru Ekologizácia jestvujúcej spaľovne nebezpečných odpadov v Helpeko s.r.o. v Považskej Bystrici predloženého žalobcom spolu s listom zo dňa 01. 12. 2004), to znamená, že za „pôvodne posudzovaný rozsah činnosti (spaľovne)“, bola považovaná povolená kapacita spaľovne 1500 kg/hod., teda v rámci zmeny činnosti by nedošlo k prekročeniu, ale naopak k zníženiu „pôvodne posudzovaného rozsahu činnosti“, a preto nebola naplnená požiadavka § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení platnom a účinnom v čase vydania jeho úradnej odpovede pre posudzovanie navrhovanej zmeny činnosti podľa tohto zákona. Poukázal na skutočnosť, že žalobca ho v roku 2009 listom zo dňa 06. 08. 2009 „Aktualizácia vyjadrenia MŽP SR č. 4202/04-1.6 zo dňa 06. 12. 2004“ požiadal o aktualizované vyjadrenie, že stavba nepodlieha posudzovaniu ani podľa nového zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, keď v žiadosti uviedol, že pri ekologizácii existujúcej spaľovne sa nezväčší kapacita, zloženie spaľovaného odpadu ani druh podporného paliva a zároveň, že ekologizácia spaľovne nepredstavuje v dotknutom území novú činnosť, na ktorú listom zo dňa 07. 08. 2009 uviedol, že pôvodné vyjadrenie (úradná odpoveď) pre navrhovanú činnosť bolo vydané už v roku 2004 s tým, že navrhovaná činnosť nepodliehala posúdeniu podľa zákona č. 127/1994 Z. z. a ďalej uviedol, že v roku 2006 nadobudol účinnosť zákon č. 24/2006 Z. z. s tým, že záverom poukázal na to, že pôvodne vydané potvrdenie (úradná odpoveď) v roku 2004 podľa zákona č. 127/1994 Z. z. je súladné aj so zákonom č. 24/2006 Z. z. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, v zmysle ktorého: „Zmeny navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A sú predmetom posudzovania, ak c) ide o navrhovanú zmenu činnosti, pre ktorú v prílohe č. 8 časti A nebola určená prahová hodnota a súčet zmien zväčšujúcich rozsah činnosti za posledných päť rokov prekročí 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu navrhovanej činnosti podľa tohto zákona.“, z ktorého vyplýva, že korešponduje s obsahom § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 127/1994 Z. z., t. j. nedošlo k zmene zákonných podmienok, na základe čoho dospel k záveru, že navrhovaná zmena činnosti „Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu“ nepodlieha posudzovaniu podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, a preto jeho vyjadrenie (úradná odpoveď) bolo z uvedených dôvodov v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi. Uviedol, že žalobca nesprávne a zavádzajúco poukazuje na § 18 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, s poukazom na prílohu č. 8, kapitola 9 Infraštruktúra, položka č. 6 - Zariadenia na zneškodňovanie nebezpečných odpadov spaľovaním, alebo zariadenia na úpravu, spracovanie a zhodnocovanie nebezpečných odpadov, v zmysle ktorých dôvodí potrebu posudzovania navrhovanej zmeny činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, avšak § 18 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, sa vzťahuje na navrhované činnosti ako nové projekty a nevzťahuje sa na zmeny navrhovanej činnosti, ktorú plánoval žalobca vykonať, nakoľko by muselo ísť o prípad, kedy by mal v úmysle realizovať novú spaľovňu odpadov, a takto navrhovaná činnosť by sa posudzovala v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009. Poukázal na skutočnosť, že v liste zo dňa 02. 04. 2012 uviedol poukazujúc na § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom od 01. 09. 2009, že sa posudzuje každá zmena činnosti, ktorá je uvedená v prílohe č. 8 tohto zákona podľa daného limitu, a to formou povinného hodnotenia, zisťovacieho konania alebo oznámenia, keď predmetom zmeny navrhovanej činnosti (navrhovaná činnosť je zaradená do povinného hodnotenia podľa prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely č. 408/2011 Z. z., do kapitoly č. 9, pol. č. 7.) je ekologizácia spaľovne, pričom zmena riešenia, t. j. ekologizácia, je zmenou podľa § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom od 01. 09. 2009 a podlieha oznámeniu o zmene v zmysle § 18 ods. 4 tohto zákona. Uviedol, že preto je potrebné posúdiť zmenu formou oznámenia o zmene podľa § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom od 01. 09. 2009, na základe ktorého príslušný orgán určí, či navrhovaná činnosť bude, resp. nebude predmetom posúdenia podľa tohto zákona, z čoho vyplýva, že pre zmenu navrhovanej činnosti (ekologizáciu) je potrebné vykonať primerané posúdenie zmeny podľa § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom od 01. 09. 2009 na základe žalobcom doručeného úplného oznámenia o zmene navrhovanej činnosti, čo však do 31. 04. 2014 neurobil. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že mu ako poskytovateľovi neboli počas obdobia realizácie aktivít Projektu predkladané žiadosti o platbu, ktoré by obsahovali výdavky na technologickú, resp. stavebnú časť Projektu, ktoré by potvrdzovali, že prijímateľ pristúpil k realizácii projektu, pričom z listu žalobcu ako prijímateľa adresovaného poskytovateľovi (žalovaný) zo dňa 13. 03. 2014 je zrejmé, že okrem časti realizačnej projektovej dokumentácie, na ktorú bola prijímateľovi vyplatená z NFP čiastka 45.450 eur, nezrealizoval z Projektu nič, keď okrem toho v zmysle § 18 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2012, príslušný orgán vydá vyjadrenie, či zmena môže alebo nemôže mať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, a to do 15 dní od doručenia úplného oznámenia o zmene navrhovanej činnosti. Uviedol, že úradné odpovede Ministerstva životného prostredia SR z roku 2004, 2009 a 2012 zodpovedali v tom čase platnej a účinnej právnej úprave a umožňovali žalobcovi ďalej postupovať v súlade s príslušnou legislatívou s cieľom zrealizovať Projekt „Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu Považská Bystrica“, t. j. okrem iného aj požiadať príslušný orgán o začatie povoľovacieho konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi, napr. zákonom č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v rozhodnom čase bol platný a účinný zákon č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia), bez ktorého by žalobca nemohol pristúpiť k uskutočneniu Projektu „Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu Považská Bystrica“, avšak žalobca nepožiadal príslušný orgán o začatie tohto povoľovacieho konania, pričom zavádzajúco tvrdí, že nevykonanie povinného hodnotenia v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. bolo prekážkou povolenia Projektu, ale práve vyššie zmieňované úradné odpovede mu umožnili bez časového a vecného obmedzenia pokračovať v takomto povoľovacom konaní. Poukázal na skutočnosť, že okrem toho, že žiadnym spôsobom procesne nepochybil a bez ohľadu na to, či by predmetná zmena navrhovanej činnosti podliehala alebo nepodliehala povinnému posudzovaniu podľa zákona č. 24/2006 Z. z., takéto vyjadrenie by nebolo nesprávnym úradným postupom majúcim za následok vznik údajnej škody, z čoho vyplýva, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal jeho nesprávny úradný postup. Uviedol, že činnosť „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica“ nemôže byť posudzovaná ako nová činnosť, ale výlučne ako jej zmena, nakoľko vybudovanie spaľovne ako takej je datované pred existenciou legislatívnej úpravy v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie, keďže zákonný rámec posudzovania vplyvov na životné prostredie neumožňuje retroaktívne posudzovanie činností povolených a uskutočnených pred takouto úpravou s tým, že posúdenie vplyvov na životné prostredie už uskutočnených a povolených činností nie je možné vykonať, pretože podľa zákona č. 127/1994 Z. z. sa posudzujú navrhované činnosti len v čase pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných predpisov (napr. povolenia podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov), a preto Ekologizácia spaľovne nie je novou navrhovanou činnosťou, nakoľko spaľovňa bola vybudovaná ešte pred nadobudnutím platnosti a účinnosti zákona č. 127/1994 Z. z. a ako taká nebola a nemohla byť posudzovaná v režime zákonnej úpravy o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že akákoľvek činnosť, ktorú žiadateľ (napr. prevádzkovateľ spaľovne) žiada uskutočniť na už existujúcom zariadení, nemožno považovať za novú činnosť, ale za jej zmenu bez ohľadu na to, či uvedená činnosť (samotné vybudovanie spaľovne ako takej) bola alebo nebola predmetom posudzovania podľa zákona, preto je ekologizácia spaľovne len zmenou už zrealizovanej činnosti, čo nepochybne vyplýva zo znenia § 45 ods. 1 zákona č. 127/1994 Z. z., ktoré žalobca nevzal do úvahy, keď z dôvodovej správy k zákonu č. 127/1994 Z. z. vyplýva, že citované ustanovenie upravuje režim posudzovania zmien takých činností, ktoré neboli posudzované podľa tohto zákona, t. j. zmena činnosti, ktorá (činnosť) nebola predmetom posúdenia v zmysle citovaného zákona, nie je posudzovaná ako nová činnosť, ale len ako zmena uskutočnenej činnosti. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné, dokazovanie vykonal oboznámením obsahu spisu, keď v prípadoch uplatňovania si náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov musí poškodený preukázať nesprávny úradný postup správneho orgánu, existenciu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a preto sa súd prvej inštancie v rámci uplatnenia náhrady škody zo strany žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zaoberal v prvom rade nesprávnym úradným postupom ako jedným z predpokladov na uplatnenie náhrady škody podľa citovaného zákona, pričom sa s námietkou nesprávneho úradného postupu jasne, zrozumiteľne a najmä podrobne vysporiadal na stranách 5 až 14 svojho rozhodnutia a následne konštatoval, že nie je splnená už prvá podmienka zodpovednosti, a to existencia nesprávneho úradného postupu. Poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na rozhodovaciu činnosť súdov SR vyplýva, že konajúci súd nie je povinný dať odpoveď na všetky, tak zo strany žalobcu, ako aj žalovaného, vznesené námietky, pokiaľ tieto nemajú podstatný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej a ich prípadné zodpovedanie by rozhodnutie konajúceho súdu nijakým spôsobom neovplyvnilo, nakoľko tento bez dôvodných pochybností dospel na základe iných skutočností, či dôkazov k jednoznačnému záveru, ako vo veci rozhodnúť, teda súd prvej inštancie nebol povinný sa zaoberať ďalšími predpokladmi vo vzťahu k žalobcom uplatňovanej si náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko dokazovanie by vo vzťahu k preukázaniu ďalších predpokladov pri nárokovateľnosti si náhrady škody podľa tohto zákona, nijakým spôsobom neprivodilo vo veci odlišné, pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie, nakoľko všetky zákonné predpoklady musia byť bez výnimky splnené kumulatívne. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca nepreukázal priamu, bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, na základe čoho by sa mohol domáhať náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko musí byť nepochybne preukázané, že nebyť nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo, pretože ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal, to znamená, že ak by však škoda vznikla aj pri neexistencii nesprávneho úradného postupu, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, a z uvedeného dôvodu nie je možné priznať nárok na náhradu škody. Poukázal na skutočnosť, že jeho postup (t. j. listy z roku 2004, 2009 a 2012) žiadnym spôsobom nebránil žalobcovi postupovať v súlade s príslušnými právnymi predpismi a žiadať o vydanie povolenia (napr. v zmysle zákona č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v rozhodnom čase platného a účinného zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia) za účelom začatia realizácie aktivít daného projektu „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica“, to znamená, že bez ohľadu na to, ako sa príslušný orgán vysporiadal s potrebou posudzovania projektu, t. j. či sa posudzovanie projektu podľa zákona č. 24/2006 Z. z. uskutoční alebo nie, žalobcovi nič nebránilo po vydaní úradných odpovedí pokračovať v ďalšom konaní za účelom získania všetkých povolení podľa príslušných právnych predpisov, avšak ostal nečinným. Uviedol, že žalobca preukázateľne nevykonal žiadne potrebné zákonné kroky k tomu, aby mohol uskutočniť Projekt, na realizáciu ktorého mu bol poskytnutý nenávratný finančný príspevok, t. j. škoda vznikla jeho nečinnosťou a nie jeho nesprávnym úradným postupom, a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 02. 2013, sp. zn. 6Co/326/2012, v zmysle ktorého je v rozpore s dobrými mravmi prenášanie zodpovednosti na štát za vlastné nezodpovedné konanie, ktoré v tomto prípade spočíva v nečinnosti žalobcu postupovať v súlade s príslušnými právnymi predpismi za účelom začatia realizácie navrhovaného projektu, to znamená, že bez ohľadu na obsah vyššie zmieňovaných listov, žalobca mal a mohol žiadať príslušné správne orgány o vydanie potrebných povolení v zmysle príslušných právnych predpisov za účelom začatia realizácie aktivít Projektu, čím nie je daná priama príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vznikom údajnej škody. Poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k domnelej existencii škody, z odvolania, žalobného návrhu ani zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nie je zrejmé, na základe čoho žalobca dospel k výške škody 25.036.737 eur, keď vo vzťahu k domnelému ušlému zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku, pričom pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel, preto je nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za zvyčajných podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2012, sp. zn. 5 MCdo 1/2011. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca nepreukázal, akým konkrétnym nesprávnym úradným postupom Ministerstva životného prostredia SR mu vznikla škoda, akým konkrétnym konaním, resp. jeho nekonaním došlo k porušeniu procesných a hmotnoprávnych noriem, čo konkrétne mal urobiť, ktorý jeho konkrétny postup bol nesprávny a mal byť príčinou vzniku škody, pretože podmienkou objektívnej zodpovednosti za škodu je skutočnosť, že škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci, keď žalobca nepreukázal taktiež vznik a spôsob výpočtu výšky škody a s tým súvisiacu priamu, bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vznikom údajnej škody. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené dňa 11. 04. 2016, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. septembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu na pojednávaní dňa 01. 04. 2016 v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu žalovaného ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a škodou. 9. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, keď napadnutým rozsudkom rozhodol na pojednávaní v jeho neprítomnosti, napriek tomu, že svoju neúčasť riadne ospravedlnil odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie určil na deň 19. 02. 2016 o 10:00 hod. termín pojednávania, na ktoré predvolal právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, keď právny zástupca žalobcu elektronickým podaním doručeným dňa 17. 02. 2016 žiadal pojednávanie odročiť a ospravedlniť jeho neúčasť na pojednávaní, ako aj neúčasť štatutárneho zástupcu žalobcu zo zdravotných dôvodov s tým, že nesúhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, nakoľko považuje za potrebné sa k veci vyjadriť, pričom k žiadosti priložil výmenný list - poukaz vystavený dňa 16. 02. 2016 všeobecnou lekárkou pre dospelých S.. S. H., z ktorého vyplýva, že I. E. sa pre akútne zhoršenie zdravotného stavu (akútne infekčné ochorenie) nemôže dňa 19. 02. 2016 zúčastniť pojednávania, ktorú žiadosť súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú, túto skutočnosť oznámil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému dňa 18. 02. 2016 elektronickou formou a určil nový termín pojednávania na deň 01. 04. 2015 o 13:00 hod., pričom právny zástupca žalobcu elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 31. 03. 2016 o 16:02 hod. opätovne požiadal o odročenie tohto pojednávania a o ospravedlnenie jeho neúčasti, ako aj neúčasti žalobcu zo zdravotných dôvodov s tým, že žalobca nesúhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, nakoľko považuje za potrebné sa k veci vyjadriť, pričom vyjadrenie ošetrujúcej všeobecnej lekárky S.. S. H., Ž. I. E., V. XXXX, bol dňa 01. 04. 2016 celý deň ošetrovaný, doručil súdu prvej inštancie elektronickým podaním dňa 01. 04. 2016 o 11:20 hod., keď súd prvej inštancie dňa 01. 04. 2016 o 13:00 hod. po vyvolaní veci a zistení neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, do zápisnice o pojednávaní konštatoval, že podmienky podľa § 119 ods. 3 O. s. p. splnené neboli a vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p. 10. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 11. Podľa § 119 ods. 1 O. s. p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. 12. Podľa § 119 ods. 2 O. s. p., účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. 13. Podľa § 119 ods. 3 O. s. p., ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. 14. Podľa § 119 ods. 4 O. s. p., ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise. 15. Podľa rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, môže žiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.) súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej skutočnosti (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo 14. decembra 2006, sp. zn. 3 Cdo 294/2006, z 24. novembra 2008, sp. zn. 3 Cdo 181/2008, z 22. augusta 2007, sp. zn. 5 Cdo 53/2007 a z 19. mája 2010, sp. zn. 5 Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení. 16. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie tým, že na pojednávaní dňa 01. 04. 2016 vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, ako aj jeho právneho zástupcu, mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože žiadosť o odročenie pojednávania doručil súdu prvej inštancie dňa 31. 03. 2016 o 16:02 hod., pričom v jej obsahu absentovala skutočnosť, kedy sa žalobca o dôvode odročenia pojednávania dozvedel (§ 119 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď tvrdený dôvod preukazoval elektronickým podaním až v deň pojednávania o 11:20 hod., t. j. 1 hodinu a 40 minút pred určeným termínom začatia pojednávania, z ktorého však dôležitý dôvod vôbec nevyplýva, nakoľko predložené potvrdenie všeobecnej lekárky MUDr. Margaréty Kuklovskej iba vo všeobecnej a absolútne nekonkrétnej rovine konštatuje celodenné vyšetrenie, resp. ošetrenie konateľa žalobcu, teda nepreukazuje existenciu nepredvídateľnej alebo svojim rozsahom závažnej prekážky na strane žalobcu, ktorá by bola ospravedlniteľná. 17. Z obsahu žaloby, ktorú žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 18. 09. 2015 vyplýva, že sa domáha náhrady skutočnej škody a ušlého zisku vo výške 25.036.737 eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného, ktorý mu listom zo dňa 07. 08. 2009 označeným ako „Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu - potvrdenie“ výslovne potvrdil, že projekt „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov Považská Bystrica“, nepodlieha hodnoteniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z., avšak podľa platnej právnej úpravy zákona č. 24/2006 Z. z. účinnej ku dňu 07. 08. 2009 (§ 1 ods. 1 písm. a/ bod 2, § 3 písm. a/, písm. e/, § 18 ods. 1, príloha č. 8 k zákonu) je zrejmé, že Projekt spadal pod pojem „navrhovaná činnosť“, môže mať priamy alebo nepriamy vplyv na životné prostredie vrátane vplyvu na zdravie, flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie, vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo a vzájomné pôsobenie medzi týmito faktormi, a na realizáciu projektu sa vyžadovalo rozhodnutie o jeho povolení, teda Projekt podliehal povinnému hodnoteniu vplyvu na životné prostredie (EIA) v roku 2009, v dôsledku čoho nebolo možné projekt povoliť a jeho realizácia sa ku konečnému termínu dňa 31. 01. 2014 stala nemožnou. 18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si v novembri - decembri 2004 nechal vypracovať Zámer „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov v HELPECO s.r.o. v Považskej Bystrici“ a Štúdiu „Ekologizácia jestvujúcej spaľovne nebezpečných odpadov“ za účelom rekonštrukcie a ekologizácie jestvujúceho zariadenia - rotačnej pece na spaľovanie zvláštneho a nebezpečného odpadu, keď listom doručeným dňa 03. 12. 2004 požiadal Ministerstvo životného prostredia SR o poskytnutie vyjadrenia k spracovanému Zámeru, na ktorú odpovedalo listom zo dňa 06. 12. 2004 s tým, že navrhovaná činnosť ekologizácie zariadenia bez rozšírenia kapacity, nie je zmenou činnosti, a preto nepodlieha posudzovaniu podľa zákona č. 127/1994 Z. z. s tým, že žalobca listom zo dňa 06. 08. 2009 požiadal Ministerstvo životného prostredia SR o aktualizáciu vyjadrenia zo dňa 06. 12. 2004, či stavba nepodlieha posudzovaniu ani podľa zákona č. 24/2006 Z. z., nakoľko vyjadrenie je potrebné doložiť k žiadosti o spolufinancovanie predmetnej akcie z Operačného programu životné prostredie, na ktorú Ministerstvo životného prostredia SR žalobcovi odpovedalo listom zo dňa 07. 08. 2009, v ktorom uviedlo, že pôvodné potvrdenie vydané v roku 2004 podľa zákona č. 127/1994 Z. z. je platné aj naďalej podľa zákona č. 24/2006 Z. z., ktorý je plne harmonizovaný s právom Európskej únie, keď na základe žiadosti žalobcu zo dňa 02. 03. 2012, Ministerstvo životného prostredia SR v liste zo dňa 02. 04. 2012 uviedlo, že v dôsledku transpozície Smernice 2011/92/EÚ Európskeho parlamentu a rady z 13. 12. 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie do zákona č. 287/2009 Z. z., sa posudzuje každá zmena uvedená v prílohe č. 8 zákona č. 408/2011 Z. z., a preto je potrebné posúdiť zmenu formou Oznámenia o zmene podľa § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. 19. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 20. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 21. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 514/2003 Z. z, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2003/514/20090101.html>, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. 22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 23. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 24. Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 127/1994 Z. z., posudzujú sa aj zámery na zmenu činnosti uvedenej v časti A prílohy č. 1 tohto zákona, ak pri činnosti, pre ktorú v časti A prílohy č. 1 (Zariadenia na zhodnocovanie alebo zneškodňovanie nebezpečných odpadov spaľovaním alebo fyzikálno-chemickou úpravou - bez limitu) tohto zákona nebola určená prahová hodnota, súčet zmien zväčšujúcich rozsah činnosti za posledných päť rokov prekročí 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu činnosti podľa tohto zákona. 25. Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom do 31. 08. 2009, zmeny navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A sú predmetom posudzovania, ak ide o navrhovanú zmenu činnosti, pre ktorú v prílohe č. 8 časti A (Zariadenia na zneškodňovanie nebezpečných odpadov spaľovaním, alebo zariadenia na úpravu, spracovanie a zhodnocovanie nebezpečných odpadov - bez limitu) nebola určená prahová hodnota a súčet zmien zväčšujúcich rozsah činnosti za posledných päť rokov prekročí 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu navrhovanej činnosti podľa tohto zákona. 26. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 27. Súd prvej inštancie dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že list žalovaného zo dňa 07. 08. 2009 označený ako „Ekologizácia spaľovne nebezpečného odpadu - potvrdenie“, v ktorom konštatuje, že pôvodné potvrdenie pre navrhovanú činnosť bolo vydané už v roku 2004 s tým, že navrhovaná činnosť nepodlieha posúdeniu podľa zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, je platné aj naďalej podľa zákona č. 24/2006 Z. z., bol vydaný v súlade so zákonom č. 24/2006 Z. z., nakoľko ust. § 18 ods. 2 písm. c) zákona v znení účinnom do 31. 08. 2009, podľa ktorého zmeny navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A sú predmetom posudzovania, ak ide o navrhovanú činnosť, pre ktorú v prílohe č. 8 časti A nebola určená prahová hodnota a súčet zmien zväčšujúcich rozsah činnosti za posledných päť rokov prekročí 50 % pôvodne posudzovaného rozsahu navrhovanej činnosti podľa tohto zákona, korešponduje so znením ust. § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, teda nedošlo k zmene zákonných podmienok, pretože podľa Zámeru „Ekologizácia spaľovne nebezpečných odpadov v HELPECO s.r.o. v Považskej Bystrici“ mala byť priemerná kapacita po rekonštrukcii spaľovne 1000 kg/hod., avšak pred rekonštrukciou bola povolená kapacita existujúcej spaľovne pred navrhovanou rekonštrukciou max. 1500 kg/hod., čím nemalo dôjsť k prekročeniu, ale naopak k zníženiu pôvodne posudzovaného rozsahu činnosti. 28. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu (účastníka konania do 30. 06. 2016), ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 29. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že list žalovaného (úradná odpoveď) zo dňa 07. 08. 2009 nespĺňa žiadne zo zákonných kritérií, podľa ktorých by bolo možné ho subsumovať pod nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko zo žaloby žalobcu nie je vôbec zrejmé, porušenia akých právnych pravidiel sa mal žalovaný pri výkone právomocí ústredného štátneho orgánu dopustiť, keď v žalobe úplne absentuje nielen žalobné tvrdenie, ale aj dôkaz o tom, že v dôsledku konania žalovaného vyjadreného listom zo dňa 07. 08. 2009 vznikla žalobcovi objektívna prekážka realizácie projektu Ekologizácie spaľovne nebezpečných odpadov v Považskej Bystrici a tým akejkoľvek skutočnej škody, či ušlého zisku, ktorej vznik taktiež nepreukazoval žiadnym dôkazom, pričom pozornosti odvolacieho súdu neunikla ani skutočnosť, že žalobca k žalobe nepripojil žiaden dôkaz na podporu akýchkoľvek svojich žalobných tvrdení. 30. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).