Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/80/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208218867 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1208218867.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1/ E.. L. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. C.. Č.. XX, P., štátny občan T. I. V., 2/ K. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. R. Č.. XXX, P., Č. I., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Opet, ul. M. R. Štefánika č. 22, Trenčianske Teplice, proti odporcom: 1/ T., D.. T.., IČO: XX XXX XXX, L. X. Č.. X, P., zastúpený: Ružička Csekes s. r. o., IČO: 36 863 360, Vysoká ul. č. 2/B, Bratislava, 2/ T. - T. D. R. D.. T.., IČO: XX XXX XXX, L. X. Č.. XXXX, P., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. októbra 2011, č. k. 11C/221/2008-373, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/, ktorým sa domáhali určenia, že pôvodné pozemnoknižné parcely číslo XXXX D. XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území Y. (I.S.), pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ktoré nadobudli, na základe výmeru č. XXX/X/XXXXfin vydaného Z. N. I. Ú. L. P. poručitelia D. X., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom O. XX, P. a J.V. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom O. X, P., ktoré sú totožné s parcelami vytvorenými geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným geodetom S.. L.. X. a to parc. č. XXXX/XXX vo výmere 349 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 2ha 6415 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 75m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 4714 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 741 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 460 m2 zastavané plochy, patria do dedičstva po nebohých D. X., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, a J. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c), § 175a, § 175b veta prvá, § 38 ods. 1 veta prvá, § 175d, § 175m veta prvá, § 175o ods. 1, § 175s ods. 1 písm. b) O.s.p., § 460 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď požadovaným určením, že nehnuteľnosti (vymedzené v petite návrhu) patria do dedičstva po poručiteľoch, by sa obchádzal zákonný postup pri prejednaní dedičstva a legalizovalo by sa tak nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve, čo je neprípustné. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pre zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov je rozhodujúci stav v čase smrti poručiteľa, z čoho vyplýva, že nespadá do právomoci súdu určiť v samostatnom konaní, že majetok v danom prípade nehnuteľnosti, pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. Y., parc. č. XXXX D. XXXX a v súčasnosti evidované na LV č. XXX a LV č. XXXX, k. ú. I., parcely špecifikované v petite návrhu, patria do dedičstva po neb. D. X., rod. T. a neb. J. X., nakoľko iba v dedičskom konaní sa môže zisťovať majetok poručiteľov a navrhovatelia mohli mať záujem len na takom určení, že poručitelia boli v deň ich smrti vlastníkmi sporných nehnuteľností a iba na základe rozsudku s takýmto výrokom by mohol súd predmetné nehnuteľnosti zahrnúť do majetku poručiteľov a prejednať dedičstvo, keďže iba takým určením sa vytvorí stav nespornosti o tom, kto je vlastníkom nehnuteľností a iba na základe takéhoto rozhodnutia by mohol súd zahrnúť nehnuteľnosti do majetku poručiteľov a prejednať dedičstvo. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcov v konaní, ktorým priznal náhradu trov, ktoré vznikli na ich právnom zastúpení. Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, v konaní došlo k vadám uvedeným v paragrafe 221 ods. 1 O.s.p. a napokon z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasili s právnym záverom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že ich návrhom, ktorým sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch, by sa obchádzal zákonný postup pri prejednaní dedičstva a legalizovalo by sa tak nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve s poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2008, sp. zn. 1Cdo 26/2007, uznesenie zo dňa 16. decembra 2010, sp. zn. 3Cdo 154/2010, uznesenie zo dňa 11. decembra 2001, 3Cdo 44/2008, z ktorých vyplýva, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia že tá, ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nakoľko v konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci a uvedené určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni. Poukázali na skutočnosť, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Vytkli prvostupňovému súdu, že nevykonal navrhované dôkazy a to znalecké dokazovanie za účelom zistenia, resp. posúdenia, či bolo zasahované do Výmeru o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXX Z.. zo dňa 16.04.1955, znalecké dokazovanie za účelom posúdenia pravosti podpisu J. X. na prehlásení zo dňa 15.11.1949 a výsluch D. H., N. Z. a J. Š., čím bol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a), c), f) a § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Uviedli, že poručiteľom J. X. a D. X. ako presídlencom z R. pridelil N. N. Ú. a Z. V. N. L. P. výmerom zo dňa 21.05.1949, č. XXXXX N../. podľa § 6 vlád. nar. č. 30/1948 do držby nehnuteľnosti, o. i. pozemky v katastrálnom území Y. PKV XXX, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX s tým, že prehlásenie J. X. zo dňa 15.11.1949 považujú za neplatné z dôvodu absencie jednoznačnej identifikácie prídelcu J. X., podľa miesta a roku narodenia, keďže sa v ňom uvádzajú v Československu neexistujúce lokality, chýba identifikácia pozemkov podľa PKV, číslo a rozloha parciel a zároveň nie daný súhlas jeho manželky D. X.. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že jeden z hlavných dôvodov neplatnosti tohto Prehlásenia spočíva v tom, že pridelený majetok bolo možné odňať prídelcom iba podľa § 23 ods. 2 Nariadenia SNR č. 104 zo dňa 23.08.1945 a zároveň vyjadrili pochybnosti o pravosti podpisu J. X. na tomto prehlásení s tým, že preskúmanie pravosti jeho podpisu znalcom bolo dôležité okrem iného z dôvodu, že na uvedené prehlásenie nadväzuje Oznámenia Oblastnej úradovne OÚ zo dňa 14.12.1949, ktorým bolo oznámené, že Výmer č. XXXXX N../. sa "z technických príčin zrušuje" a zároveň uviedli, že nie je zrejmé, či tento výmer bol poručiteľom niekedy doručený. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že poručiteľom J. a D. X. bol majetok, ktorý mali od roku 1949 v držbe pridelený Výmerom o prídele do vlastníctva, vydaným dňa 16.04.1955 Z. N. I. Ú., č. XXX/X/XXXX fin/94 do vlastníctva, každému v 1 a sú v ňom uvedené i pôvodné pozemnoknižné parcely XXXX a XXXX, vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX a zároveň poukázali na rozhodnutia v podobnej veci (Krajský súd v Nitre, sp. zn. 7Co/96/2004 a rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 123/2003) a vytkli prvostupňovému súdu, že sa s existenciou uvedeného výmeru o prídele do vlastníctva absolútne nezaoberal v dôvodoch svojho rozhodnutia s tým, že v konaní nebola preukázaná neplatnosť tohto výmeru. Nesúhlasili s tvrdením odporcu 1/, že predmetné nehnuteľnosti vydržal s poukazom na čestné prehlásenia D. H. a N. Z., ktoré jeho dobromyseľnosť spochybňujú a zároveň namietli, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz ich výsluchom, pričom nevykonanie tohto dôkazu v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neodôvodnil. Ku kúpnopredajnej zmluve zo dňa 27. februára 1951, č. d. XXXX/XX uviedli, že v čase jej uzavretia sa právne vzťahy spravovali a boli upravené zákonom č. 141/1950 Zb., v zmysle ktorého nebolo reálne možné prevádzať vlastnícke právo na štátne podniky, resp. národné podniky, z vlastníctva štátu, ale tieto mali takzvanú operatívnu správu majetkových podstát, ktorú im štát zveril z národného majetku, pričom Fond národnej obnovy nebol oprávnený scudzovať nehnuteľnosti, keďže ich mohol dať iba do operatívnej správy - užívania svojmu národnému podniku T.. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/ a 2/ uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na požadovanom určení s poukazom na skutočnosť, že už v konaní pred prvostupňovým súdom poukázal na zásadný rozpor návrhu vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu navrhovateľov, ktorý spočíva v tom, že reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu legis specialis za podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie s tým, že reštitučné zákony vylučujú primárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka ako lex generalis až do doby než sa zistí, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich nie je možné uplatniť. Uviedol, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu a neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov má za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, a teda aj ochrany prostredníctvom návrhu na určenie vlastníckeho práva, pričom v posudzovanej veci je vylúčené uplatnenie nárokov podľa Občianskeho zákonníka z dôvodu, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, keďže reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období, t. j. od 25.02.1948 do 01.01.1990 na štát a to či už v prípade vyvlastnenia alebo jeho prevzatia bez právneho dôvodu. Odporca 1/ uviedol, že nakoľko navrhovatelia 1/ a 2/ nevyužili možnosť domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote, došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období, keďže pokiaľ štát v rozhodnej dobe prevzal veci, navrhovatelia si mali svoj nárok uplatniť v rámci reštitučného konania. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, nakoľko návrhom na určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Odporca 1/ poukázal na skutočnosť, že Obvodný pozemkový úrad v Bratislave už dňa 05.04.2005 prerušil konanie o vlastníctve k pozemkom z dôvodu, že navrhovateľ napriek tomu, že bol v reštitučnom konaní vyzvaný na odstránenie nedostatkov podaním doplňujúcich dokladov v lehote do 31.12.2005, tieto nedostatky neodstránil a reštitučné konanie bolo zastavené. Odporca zároveň poukázal na právnu argumentáciu Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.09.2003, sp. zn. 31Cdo 1222/2001, ktorý sa zaoberal otázkou, či možno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa niektorého z reštitučných zákonov, ktorý nebol úspešne uplatnený a zaujal názor, podľa ktorého oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období od 25.02.1948 do 01.01.1990 bez právneho dôvodu za podmienok uvedených v reštitučných predpisoch, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to ani formou určenia vlastníckeho práva, ani vlastníckou žalobou. Ďalej odporca 1/ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.10.2008, sp. zn. 31Cdo 154/2006 a stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PI ÚS 21/2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4Cdo 130/2007, ktorý sa týka identického právneho posúdenia veci. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov ďalej uviedol, že neuniesli dôkazné bremeno, keď nepredložili súdu doklad o vklade výmeru do pozemkovej knihy riadnym výpisom z pozemkovej knihy, doklad o prídelovej cene a doklad o zaplatení prídelovej ceny za údajne pridelené sporné nehnuteľnosti a zároveň doklady o zaplatení všetkých poplatkov spojených s prídelom a s pozemnoknižným zápisom, doklady o zaplatení daní z nehnuteľností, ktoré by aspoň čiastočne preukázali, že ich právni predchodcovia si voči štátu splnili povinnosti vyplývajúce z vlastníctva sporných nehnuteľností s tým, že nepreukázaním zaplatenia prídelovej ceny ich právnymi predchodcami, nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov, podľa vtedy platnej právnej úpravy. Poukázal na skutočnosť, že právny predchodca odporcu 1/ získal sporné pozemky na základe riadnej kúpnej zmluvy a zaplatil za ne stanovenú kúpnu cenu, na základe čoho bol zapísaný ako vlastník v pozemkovej knihe v spoluvlastníckom podiele 10/16 a preto považuje tvrdenie navrhovateľov v rozsahu spochybnenia vyvlastňovacieho výmeru, ktorým odporca 1/ získal do vlastníctva zvyšných 6/16 spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam za účelové, založené na nepodložených konštrukciách a bez právneho významu. Uviedol, že zvyšná časť spoluvlastníckeho podielu bola v prospech jeho právneho predchodcu do pozemkovej knihy zapísaná a v súčasnej dobe je odporca 1/ ako vlastník riadne zapísaný v registri " C " katastra, List vlastníctva č. XXX, katastrálne územie I.. Odporca 1/ zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovatelia nepreukázali, že ich právni predchodcovia sú vedení ako pôvodní vlastníci nehnuteľnosti v registri "E" správy katastra a zároveň nepreukázali, že ich právni predchodcovia boli ako vlastníci sporných nehnuteľnosti zapísaní v pozemkovej knihe. K otázke vydržania sporných nehnuteľností odporcom 1/ uviedol, že zákonom stanovené podmienky vydržania v rozsahu predložených listín splnil, keď preukázal aj dobromyseľnosť užívania sporných nehnuteľností po dobu viac ako 10 rokov a preto splnil subjektívne aj objektívne podmienky vydržania týchto nehnuteľností, nakoľko ich užíva dobromyseľne ako zastavané plochy, po dobu viac ako 50 rokov. Odporca 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť po doplnení časti odôvodnenia ako vecne správny s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ si neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v reštitučnom konaní na príslušnom pozemkovom úrade a v dôsledku tejto skutočnosti jeho právo na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam zaniklo a nie je možné sa ho domáhať prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov. Uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľ v skutočnosti svojím návrhom smeruje k narušeniu právnej istoty na strane terajších vlastníkov a rozsudok prvostupňového súdu by využíval iba na zodpovedanie predbežnej otázky v súvislosti k predmetu dedičstva, aby takto navrátil svoje nádeje stratené v zastavenom reštitučnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol od odporcu 1/ v dobrej viere, nakoľko vlastnícke právo odporcu 1/ k predmetným nehnuteľnostiam bolo riadne preukázané a vlastnícke právo odporcu 2/ bolo do katastra nehnuteľností zapísané vkladom dňa 13. 4. 2006, z dôvodu ktorého by bolo nespravodlivé, keby súd priznal, že predmetné nehnuteľnosti patrili do dedičstva po zomrelých D. X. a J. X., čím by bol narušený princíp právnej istoty odporcu 2/. Odporca 2/ ku kúpnopredajnej zmluve zo dňa 27. 2. 1951, č. d. 2621/52 uviedol, že z ust. § 3 ods. 1 druhá veta zák. č. 108/1945 Sb. a § 4 ods. 2 zák. č. 82/1950 Sb. vyplýva, že fond národnej obnovy ako samostatná právnická osoba mohol samostatne uzavrieť zmluvy, teda aj kúpne zmluvy a zákon z roku 1950 osobitne rieši prípady zmluvne prevedeného konfiškovaného majetku na národné podmienky a preto domnienky navrhovateľa nie sú ničím podložené a sú účelovo vykonštruované. Navrhovateľ 1/ sa podaním zo dňa 25.06.2012 vyjadril k odvolaniu oboch odporcov a uviedol, že poručitelia sa na základe dohody medzi Č. a R. o výmene obyvateľstva uverejnenej v Zbierke zákonov č. 145/1946 presťahovali z R. do Č.F. I. a ako presídlencom z R. im N. N. Ú. a Z. V. N. L. P. výmerom zo dňa 21.05.1949, č. XXXXX N../. pridelil podľa § 6 vl. nar. č. 30/1948 do držby nehnuteľnosti, okrem iného pozemky v katastrálnom území Y. Y. XXX, parcela č. XXXX v podiele 1/1 a parcelu č. XXXX v podiele 1/1 z čoho vyplýva, že im bol do držby pridelený majetok, ktorý bol právoplatne skonfiškovaný podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., nariadenia SNR č. 104/45 Zb., v znení nar. SNR č. 64/46 Z. a zák. č. 148/1947 Zb. Uviedol, že poručitelia sa nespochybniteľne stali odo dňa 25.05.1949 legitímnymi držiteľmi pozemkového majetku, ktorý im neskôr bol pridelený do vlastníctva. Opätovne uviedol, tak ako vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku, že prehlásenie zo dňa 15.11.1949 je viacnásobne právne neplatné a právny paakt s tým, že za hlavný dôvod jeho neplatnosti považuje skutočnosť, že pridelený majetok bolo možné odňať prídelcom v súlade so zákonom len podľa § 23 ods. 2 zák. č. 104/1945. Navrhovateľ 1/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniam odporcu 1/ a 2/ ďalej zhrnul všetky svoje podania, ktoré uviedol v priebehu prvostupňového konania, ako aj vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a preto je potrebné prvostupňové rozhodnutie zrušiť. V zmysle § 80 písm. c) O.s.p. žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný v stave aktuálnej objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý ohrozuje právne postavenie navrhovateľa a ktorý nemožno odstrániť inými právnymi prostriedkami. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie vzťahov, ktoré sú touto neistotou ohrozené. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe, môže byť jedným z predpokladov pre zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Pokiaľ ide o preukazovanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva (§ 80 písm. c/ O.s.p.) treba vychádzať zo skutočnosti, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Nebolo možné sa stotožniť s právnym záverom súdu prvého stupňa zamietajúceho návrh navrhovateľov 1/ a 2/ z dôvodu nedostatku ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko rozhodnutím, že nehnuteľnosti patria do dedičstva by bol obchádzaný zákonný postup pri prejednaní dedičstva a bolo by legalizované nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve, resp., že o určení predmetu dedičstva sú oprávnené rozhodovať súdy iba v konaní o dedičstve podľa § 175 a nasl. O.s.p., nakoľko uvedenou námietkou sa zoberali viaceré rozhodnutia všeobecných súdov a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že žaloby s takto uplatneným žalobným petitom sú prípustné v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. V konaní o takých žalobách ide o totiž posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci a požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve (či už pred skončením konania o dedičstve, alebo po jeho skončení). Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. Účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, štát. Poručiteľov veriteľ je účastníkom konania v prípade § 175p, v prípade, keď sa vyporiadava jeho pohľadávka, a pri likvidácii dedičstva. V konaní podľa § 175h ods. 2 je účastníkom konania iba ten, kto sa postaral o pohreb (§ 175b O.s.p.). Ak sú aktíva a pasíva medzi dedičmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada (§ 175k ods. 3 O.s.p.). Nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 O.s.p. nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve (§ 175y ods. 1 O.s.p.). Ustanovenie § 175k ods. 3 O.s.p. dopadá na procesnú situáciu, v ktorej medzi dedičmi vznikne spor o to, čo patrí do aktív a pasív dedičstva (napr. jeden dedič tvrdí, že určitá vec alebo právo patrí do dedičstva a iný dedič jeho tvrdenia popiera). Súd, ktorý prejednáva dedičstvo, tento spor nerieši, jeho riešenie neiniciuje a ani žiadnemu z dedičov nemôže uložiť, aby podal žalobu, zameranú na odstránenie zistenej spornosti. V konaní o dedičstve sa súd obmedzí len na konštatovanie spornosti a na sporné aktívum alebo pasívum dedičstva pri výpočte čistého majetku neberie zreteľ. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali na následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu kvalifikovaným spôsobom o návrhu rozhodnúť, riadne zistiť skutkový stav veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.), vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O.s.p., rozhodnúť v súlade s ust. § 153 ods. 1 O.s.p., a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.