Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/131/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209206604 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209206604.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: L.. Ľ. G., N. O. XX S. N., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Suchánekom, AK Grösslingova 6-8, Bratislava, proti odporcovi: A. A., V..Z.., Z. Z. U. XX, N., L.: XX XXX XXX, zastúpenému DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, v Bratislave, P. P. P., na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku OkresnÉ. Z. S. N., R. W. XX. M. XXXX, Č..G.. XXC/XXX/XXXX-XX, S. Z. Z. W.O. F. Okresného Z. N. L. R. W. XX.W. XXXX, Č..G.. XXC/XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy XX.XXX,- €., vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy návrh zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa domáhal proti odporcovi uloženia povinnosti uverejniť dvakrát po sebe opakujúce sa ospravedlnenie navrhovateľovi na Z. X, S. W. Z., do 5 dní od právoplatnosti rozsudku za uverejnenie článku zo dňa XX.XX.XXXX „. Z. A. F. M. N. Z.W. v nasledovnom znení: „Ospravedlňujeme sa L.. Ľ.Í. G. za informácie uverejnené v článku „ P. Z. A. F.P. M. N. Z.“ uverejnené v našom denníku dňa XX.XX.XXXX, v ktorom sme uviedli: „L.. Ľ. G. strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“. Táto naša informácia sa nezakladá na pravde a bola vymyslená. L.. Ľ.F. G. nebol nikdy vo vyšetrovacej väzbe“. Zároveň sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi náhrady nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,- €. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporca neoprávnene zasiahol do cti a ľudskej dôstojnosti navrhovateľa, keď dňa XX.XX.XXXX uverejnil v W. Z. na Z.. X článok „P. SkL. A. F. M. N. Z.“, v ktorom okrem iného uviedol „G., ktorého firma G. N. S. F. XXXX zaregistrovaná ako väčšinový majiteľ Z. A. zrejme podvodným spôsobom, predtým strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“. Ďalej uviedol, že údaj o tom, že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem, sa v konaní preukázal v celom rozsahu ako nepravdivý. S poukazom na ust. § 11, 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zákonníka dospel k záveru, že uvedený nepravdivý údaj mal pre osobu navrhovateľa nielen znevažujúci charakter, ale dal aj celému článku úplne iný, jednostranný rozmer vyznievajúci jednoznačne v jeho neprospech; odporca identifikoval navrhovateľa celým menom, čím zviditeľnil jeho osobu v očiach širokej verejnosti nezameniteľným spôsobom a zverejnením tejto informácie utrpela nielen osobnosť navrhovateľa, ale aj jeho rodina, súkromie, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou, čo mal za preukázané svedeckou výpoveďou svedka L.. N.. Skutočnosti, týkajúce sa dopadu tejto informácie na podnikateľské aktivity navrhovateľa, nepovažoval za relevantné vzhľadom na to, že tu už existuje objektívna spôsobilosť tejto nepravdy spôsobiť navrhovateľovi ujmu na jeho právach takého rozsahu, ktorý ho môže tak v spoločenskej ako i podnikateľskej rovine úplne znemožniť, keď ide o trestne bezúhonného občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú v rozpore, či na hranici zákona, nemožno ho označiť za zločinca či výpalníka. Konštatoval, že na použitie tohto nepravdivého tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré by požívalo zákonnú, a teda aj súdnu ochranu a nejde ani o stret medzi osobnostným právom navrhovateľa a Ústavou zaručeným právom na slobodu prejavu, ako sa mylne domnieva odporca a dospel k záveru, že išlo o zásah nedovolený, v demokratickej spoločnosti neprípustný a netolerovateľný. Za preukázaný mal aj nárok navrhovateľa na priznanie zadosťučinenia tak v morálnej ako aj finančnej rovine, keď odporca prekročil hranice prípustné pre slobodu prejavu, zaútočil na navrhovateľa obzvlášť znevažujúcim spôsobom tým, že ho označil za „výpalníka bratislavských firiem“, ktorý za túto činnosť „strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe“, čím hrubo zasiahol do jeho osobnostných práv, a keďže odporca priznajúci si svoje pochybenie uverejnil dňa XX.XX.XXXX S. W. Z. ospravedlnenie, ktoré posúdil ako dostatočné z hľadiska morálnej satisfakcie, zamietol návrh navrhovateľa v tejto časti ako nadbytočný a priznal navrhovateľovi finančnú satisfakciu vo výške XX.XXX,- €. s odôvodnením, že ospravedlnenie už neodstráni následky zásahu, ktoré nie je možné vopred v celom rozsahu ani do budúcnosti predvídať, prihliadol aj na to, že denník Z. je mienkotvorné tlačové periodikum s vysokou mierou publicity doma, ako i v zahraničí, a že práve z toho dôvodu je celospoločensky žiadúce, aby poskytoval a uverejňoval informácie, v ktorých si verejnosť vytvorí pravdivý a objektívny, nie skreslený a zavádzajúci obraz tak o pozitívnych, ako i negatívnych javoch v spoločnosti, vrátane osôb, ktoré sú objektom jej oprávneného záujmu. Priznanú sumu považoval za primeranú na zmiernenie dopadu zásahu. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou bol vo zvyšku zamietnutý návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, podal v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume XX.XXX,- €.. Namietal, že predmetné tvrdenie vychádzalo z neoverených, „investigatívnych“ podkladov a zistení, keď odporca použil nepravdivé a nepodložené dohady a údaje, čím vážne poškodil jeho dobré meno a došlo k mimoriadne závažnému zásahu do jeho dobrej povesti, keď v dôsledku týchto tvrdení je spájaný s možnou závažnou trestnou činnosťou bez toho, aby tieto informácie boli pravdivé. Dosahujú tiež takú intenzitu, že zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti, sú situácii neprimerané a presahujú rozmer možného zásahu do takej miery, ktorú nie je možné tolerovať. Poukázal na to, že denník Z. vychádza na Slovensku a aj v zahraničí; uvedená časť vety je nepravdivá a naviac má znevažujúci charakter a namietal, že samotná skutočnosť, že jeho meno je uvedené v tzv. „mafiánskych zoznamoch“; čím sa odporca bránil a na čo poukazoval; neoprávňovala odporcu uvádzať o ňom nepravdivé tvrdenia a spájať ich s domnienkami. Poukázal na to, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie, pričom je bezvýznamné, či odporca ako pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Odporca v konaní aj uznal, že vytýkaná časť vety uverejnená v článku je nepravdivá a dňa XX.XX.XXXX sa mu ospravedlnil v denníku, avšak toto uverejnené ospravedlnenie vrátane jeho označenia nie je primerané vzniknutým následkom, ktoré spôsobila vytýkaná časť článku. Ďalej uviedol, že uverejnením ospravedlnenia zo dňa XX.XX.XXXX odporca zmaril skutočný význam a účinok ospravedlnenia, ktorého sa on svojím návrhom domáhal a v takýchto prípadoch súdy priznávajú vyššiu nemajetkovú ujmu ako v prípadoch, keď rozhodnú o priznaní práva na uverejnenie ospravedlnenia spolu s priznaním nemajetkovej ujmy, a v danom prípade sa s uvedeným rozdielom priznania ospravedlnenia spolu s priznaním nemajetkovej ujmy a nepriznania ospravedlnenia aj z dôvodu jeho zmarenia konaním odporcu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysporiadal, a preto v tejto časti považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Poukázal na výpoveď svedka H..C.. D., ktorý potvrdil, že následne po uverejnení článku zistil, že prišlo k zámene osôb ohľadne vety, že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem, pri mene Ľ.Í. G.. išlo o inú osobu, a teda nie o navrhovateľa. Svedok L.. F.. N. uviedol, že po uverejnení článku mu volalo veľa ľudí, aj člen O.C. R. O. F. a zaujímal sa o to, či navrhovateľ bol vo vyšetrovacej väzbe, pretože podnikateľské aktivity navrhovateľa súvisia s mestom F. a tento svedok sa vyjadril aj k žiadosti projektu pre získanie fondov z EÚ pre Z. A. F. a problémom navrhovateľa s maloletým synom, ktorému sa spolužiaci v škole vysmievali, že je výpalník. Podľa jeho názoru odporca výrazne prekročil hranice prípustné pre slobodu prejavu, keď ho označil obzvlášť znevažujúcim spôsobom, tým hrubo zasiahol do jeho osobnostných práv a súd prvého stupňa mu mal preto priznať náhradu nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,- €.. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Žiadal priznať aj náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa v spojení s existenciou vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď vykonaným dokazovaním podľa jeho názoru nezískal dostatočný skutkový základ pre právny záver, že navrhovateľ má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,- €.. Namietal, že súd prvého stupňa nezisťoval, či predmetnú informáciu možno považovať za neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, ale obmedzil sa iba na konštatovanie, že keďže je táto informácia nepravdivá, automaticky zasahuje do osobnostných práv navrhovateľa. Nezisťoval, či a prečo informáciu možno považovať za difamujúcu, len konštatoval, že informácia navrhovateľa znevažuje. Nezisťoval pritom, či táto informácia je spôsobilá neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Nezistil teda existenciu prvej podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Taktiež súd prvého stupňa nezisťoval, či poskytnutá morálna satisfakcia je dostačujúca alebo nie, a taktiež nemá oporu vo vykonanom dokazovaní skutkové zistenie, že práve v dôsledku zverejnenia informácie bola vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa znížená v značnej miere. Uviedol, že už pred zverejnením informácie mal navrhovateľ podľa jeho názoru v dôsledku viacerých zverejnených informácií v očiach verejnosti povesť prinajmenšom kontroverznej osoby, keď bol v očiach verejnosti známy ako osoba prepojená s organizovaným zločinom, slovenským podsvetím, bol uvedený v mafiánskych zoznamoch, ktoré unikli polícii, tieto sú verejne dostupné na internete a zároveň je navrhovateľ v obchodnom registri vedený vo viacerých spoločnostiach ako spoločník so známymi členmi slovenského podsvetia. Namietal, že pri určení miery zníženia vážnosti navrhovateľa, musí súd vyhodnotiť aj aktuálnu povesť, vážnosť navrhovateľa v spoločnosti existujúcu v čase neoprávneného zásahu. Následne musí posúdiť, či práve v dôsledku zverejnenia informácie došlo k tvrdenému zníženiu navrhovateľovej cti a dôstojnosti a nájsť medzi nimi príčinnú súvislosť. Vykonaným dokazovaním nedošlo k zníženiu cti a dôstojnosti navrhovateľa, keď Z. O.V. Š. S. svojej výpovedi uviedol, že v dôsledku zverejnenia informácie odstúpil od dohody investor, ktorý mal investovať Z. A. F., avšak tieto tvrdenia boli nepodložené, len reprodukovali rozhodnutie tretej osoby, ktorej dôveryhodnosť navyše bola spochybnená, keď on poukázal na prepojenie tejto osoby na organizovaný zločin S. Z.. Pokiaľ ide o zníženie kredibility navrhovateľa v podnikaní v dôsledku toho, že si verejnosť o ňom vytvorila názor, že je mafián, tento názor si vytvorila už v dôsledku zverejnených mafiánskych zoznamov, a nie v dôsledku zverejnenia informácie a namietal tiež, že zverejnenie informácie, že je mafián, nebolo predmetom sporu. Preto podľa jeho názoru výpoveď L.. F. N. potvrdzuje, že k zníženiu dôveryhodnosti navrhovateľa došlo v dôsledku iných skutočností ako v dôsledku zverejnenia predmetnej informácie. Namietal, že pokiaľ ide o tvrdenie svedka L.. F. N. o tom, že v dôsledku zverejnenia informácie sa zhoršilo psychické zdravie navrhovateľovho dieťaťa, svedok ako aj navrhovateľ nie sú odborne spôsobilí vyhodnotiť, v dôsledku čoho došlo k zhoršeniu psychického zdravia syna navrhovateľa. Uviedol, že súd pri určení konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí prihliadať na mieru zníženia cti a dôstojnosti navrhovateľa, efekt, účinnosť takejto satisfakcie, avšak nie je možné aby prihliadal na iné skutočnosti, ako napr. správanie odporcu počas súdneho procesu. Súd prvého stupňa preto nepostupoval správne, keď odvodzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy od skutočností, ktoré nie sú pre výpočet jej výšky relevantné. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, pretože podľa jeho názoru zverejnenie článku a predmetnej informácie je realizáciou slobody prejavu a nie neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa a nie je dôvod na obmedzenie slobody prejavu, keď informácia neoprávnene nezasahuje do osobnostných práv navrhovateľa, obmedzenie slobody prejavu v danom prípade nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané sledovanému účelu. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 156/99, z ktorého vyplýva, že zverejnenie nepravdivej informácie nepredstavuje nutne vždy zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ale je potrebné skúmať, či takáto nepravdivá informácia je spôsobilá neoprávnene zasiahnuť do práv osoby a v danom prípade predmetná informácia neoprávnene nezasiahla do práv navrhovateľa a podľa jeho názoru hoci je z časti pravdivá, nie je spôsobilá neoprávnene zasiahnuť do práv navrhovateľa. Namietal, že pre zásah do osobnostných práv nemá význam informácia, že navrhovateľ bol trestne stíhaný vo vyšetrovacej väzbe, hoci bol trestne stíhaný na slobode, keď všeobecne je negatívne vnímané už samotné trestné stíhanie, podozrenie, že daná osoba spáchala trestný čin. Svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov bolo potvrdené, že nepriaznivé účinky na podnikanie a rodinu navrhovateľa malo jeho označovanie za mafiána tretími osobami, avšak nie jeho tvrdenie, čo mohlo byť napríklad aj dôsledkom zverejnenia mafiánskych zoznamov. Namietal, že súd prvého stupňa nezisťoval ani, či je daný účel obmedzenia slobody prejavu v danom prípade a nezisťoval, či obmedzenie slobody prejavu poskytnutím relutárnej náhrady v sume XX.XXX,- €. je primeraným obmedzením slobody prejavu. Namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, keď nie je z neho zrejmé, ako dospel súd k záveru, že predmetná informácia je difamačná a spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa a nevysporiadal sa s jeho argumentmi, napr. s jeho námietkou aktívnej legitimácie navrhovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že morálne zadosťučinenie je nepostačujúce. Tým, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku nedostatočne odôvodnil svoj právny záver, odňal mu možnosť konať pred súdom. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcu, ktoré uviedol na svoju obranu a v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 1,4 O.s.p.. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že odporcom uverejnená informácia o navrhovateľovi je nepravdivá, jej uverejnením odporca neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, čím navrhovateľovi vznikol nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zákonníka a tiež na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka a to vzhľadom na intenzitu tohto zásahu, keď odporca prekročil hranice prípustné pre slobodu prejavu a z obsahu tejto nepravdivej uverejnenej informácie vyplýva, že obzvlášť znevažujúcim spôsobom informoval verejnosť o osobe navrhovateľa, a aj vzhľadom na rozsah následku tohto zásahu spočívajúceho v znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal v primeranej výške v súlade s ust. § 13 ods. 3 Obč. zákonníka. Nesprávne skutkové zistenie je odvolacím dôvodom vtedy, ak ide o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotno-právneho posúdenia veci, a na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenia súdu sú nesprávne vtedy, ak nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov, či z obsahu spisu nevyplynuli, a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní, či vyplynuli z prednesov účastníkov z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, sa vyskytuje logicky rozpor. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca dňa XX.XX.XXXX uverejnil v denníku Z. na Z.. X Č. „. P. Z. A. F. je bitka súdna“ , v ktorom okrem iného uviedol „G., G. T. G. N. S. F. XXXX zaregistrovaná ako väčšinový majiteľ Z. A. zrejme podvodným spôsobom, predtým strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“. Taktiež bolo v konaní preukázané, že táto informácia o osobe navrhovateľa je nepravdivá, a to najmä svedeckou výpoveďou autora článku H. C. D., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že následne po uverejnení článku zistil, že prišlo k zámene osôb ohľadne vety, že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem, nešlo o navrhovateľa, ale o inú osobu. Nedôvodne odporca vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nezisťoval, či informáciu možno považovať za neoprávnený zásah do práv navrhovateľa a len na základe nepravdivosti informácie konštatoval zásah do osobnostných práv navrhovateľa, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že pri posudzovaní neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv navrhovateľa súd prvého stupňa vychádzal nielen zo skutočnosti, že predmetná informácia je nepravdivá, ale prihliadol aj na znevažujúci charakter tejto informácie pre osobu navrhovateľa, ktorý aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z obsahu nepravdivej informácie a neoprávnenosť tohto zásahu posúdil aj z hľadiska hraníc práva na slobodu prejavu, vymedzených spoločenskou potrebou šírenia takejto informácie a právom navrhovateľa, ktorého sa táto informácia dotkla. Námietku odporcu, že nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu, odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj z toho dôvodu, že sám odporca uznal, že ohľadne tejto informácie došlo u autora článku k zámene osôb, a z toho dôvodu sa aj ospravedlnil, avšak toto ospravedlnenie ani odvolací súd nepovažoval za dostatočné. Nedôvodná je aj námietka odporcu, že súd prvého stupňa sa zameral na posudzovanie výrokov a informácií, ktoré neboli v predmetnom článku uvedené, a to pokiaľ ide o označenie navrhovateľa za výpalníka, resp. neboli predmetom sporu a posudzovania či sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Z návrhu navrhovateľa a to aj po úprave petitu návrhu pripustenej uznesením súdu na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX nesporne vyplýva, že ochrany osobnosti proti odporcovi sa domáha z dôvodu uverejnenia výroku; „L.. Ľ. G. strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“, pričom svoj návrh odôvodňoval tým, že táto veta je nepravdivá, má znevažujúci charakter a na základe tejto informácie je spájaný so závažnou trestnou činnosťou a to bez toho, aby toto tvrdenie bolo pravdivé. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom sporu nie je len informácia o tom, že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, ale aj informácia o tom, že vo vyšetrovacej väzbe bol navrhovateľ za výpalníctvo bratislavských firiem, a teda týmto výrokom odporca informoval verejnosť o podozrení navrhovateľa z páchania závažnej trestnej činnosti, hoci toto podozrenie sa v skutočnosti netýkalo navrhovateľa, ale inej osoby, čo bolo preukázané svedeckou výpoveďou autora článku. Vykonaným dokazovaním, a to najmä výpoveďou svedka L.. N., bolo tiež preukázané, že u navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti s uverejnením tejto informácie k zníženiu jeho vážnosti, dôveryhodnosti a cti, a to v kruhoch spoločenských aj obchodných (strata potenciálnych partnerov, možnosť získania eurofondov), pričom odporca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že pred uverejnením tejto informácie by už bola znížená vážnosť, česť a dôveryhodnosť navrhovateľa v súvislosti s tým, že bol uvedený na tzv. mafiánskych zoznamoch, keď táto skutočnosť z výpovedí vypočutých svedkov nevyplynula. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odporcu uvedeným v jeho odvolaní, že zverejnenie predmetného článku je realizáciou slobody prejavu a nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa článku 26 ods. 1,2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá súvisí s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povestí iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky ku všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú nielen informácie a myšlienky prijímané kladne, priaznivo či ľahostajne, považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky a vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je obmedzené tak, ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 6 ods. 4 Ústavy SR právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti ako základných hodnôt ľudskej osobnosti sú teda zaručené Ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom, pričom ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Z uvedeného vyplýva, že právo na slobodu prejavu nie je neobmedzeným právom tak, ako správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku aj súd prvého stupňa, a obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti nie je porušením článku 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Odporca vo svojom odvolaní poukázal na to, že úmyslom autora článku nebolo poškodiť navrhovateľa, ale snažil sa o objektívne informovanie verejnosti bez predsudkov. Podľa názoru odvolacieho súdu ani vzhľadom na tento motív nemožno zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa považovať za oprávnený. Za oprávnený možno považovať len zásah, ktorý je primeraný čo do obsahu, formy a miesta a nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu, a teda za oprávnený možno považovať len taký zásah, ktorý ku všetkým okolnostiam a povahe konkrétneho prípadu tvorí primeraný prostriedok k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu. Uverejnenie nepravdivej informácie o tom, že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem, odvolací súd nepovažoval za primeraný prostriedok k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, ktorým bolo informovanie verejnosti, keď pri posudzovaní primeranosti a oprávnenosti tohto zásahu je potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že za spoločensky uznávaný účel treba považovať presné a spoľahlivé informovanie verejnosti. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že nemožno trvať na naprostej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov v konečných dôsledkoch nesplniteľné nároky, ale významné musí byť vždy to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. Táto podmienka v danom prípade nebola splnená, keď v článku bol navrhovateľ zamenený inou osobou, ktorej sa táto informácia týkala, čo nemožno považovať len za chybu v písaní článku, v dôsledku ktorej by išlo o tolerovateľnú nepresnosť podávanej informácie, ale v tomto konkrétnom prípade vzhľadom na to, že meno navrhovateľa bolo v tejto informácii uvedené v dôsledku zámeny osôb autorom článku, ako aj vzhľadom na závažnosť obvinenia, aj odvolací súd dospel k záveru, že uverejnením tejto informácie odporca presiahol prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo neúplnom informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ospravedlnenie nepostačuje na odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a teda morálna satisfakcia sa javí v danom prípade ako nepostačujúca pre eliminovanie ujmy vzniknutej na osobnostných právach navrhovateľa, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež bola v danom prípade splnená aj ďalšia zákonom stanovená podmienka pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka, a to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, keď odporca uviedol o navrhovateľovi nepravdivé údaje, ktoré vytvorili o ňom negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie, spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného partnera, na ktorú skutočnosť taktiež treba prihliadnuť, keďže navrhovateľ je podnikateľom, pričom tento zásah mal širokú publicitu doma i v zahraničí. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach navrhovateľa uverejnením nepravdivej informácie o tom, že bol vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo, odvolací súd posúdil ako závažnú, keď dospel k záveru, že vzniknutú ujmu by každý na jeho mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Súdom prvého stupňa priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v sume XX.XXX,- €. je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná závažnosti vzniknutej ujmy aj vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní, že vzhľadom na následky a intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, je primeraná náhrada nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,- €., odvolací súd posúdil ako nedôvodné, keď priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy posúdil ako postačujúcu vzhľadom na preukázanú mieru zníženia vážnosti, občianskej cti a dôveryhodnosti navrhovateľa v spoločnosti. Odvolací súd neprihliadol na doplnenie dôvodov odvolania navrhovateľa písomným podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX, pretože tieto dôvody odvolania navrhovateľ doplnil po uplynutí lehoty na odvolanie a podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym posúdením veci súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu posúdil ako nedôvodné aj námietky odporcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď obaja účastníci mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.