Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/270/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212223971 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212223971.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: O. Š., D.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, N., zastúpeného JUDr. Miroslavom Kúkelom, advokátom, so sídlom Súmračná 13, Bratislava, proti odporkyni: G. Š., D.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, N., zastúpenej JUDr. Petrom Agalarevom, advokátom, so sídlom Adámiho 26, Bratislava, o rozvod manželstva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.02.2013, č.k. 59P/206/2012-26, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté dňa 24.06.1978, zapísané v knihe manželstiev bývalého Obvodného národného výboru v Bratislave I, vo zv. XX, roč.XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXX a s použitím § 144 O.s.p. deklaroval, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil § 18, § 19 ods.1, § 22, § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine, kedy po vykonaní dokazovania a zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že manželstvo účastníkov neplní ani jednu z funkcií vyplývajúcich z dikcie § 18 Zákona o rodine, t.j. že manželia sú povinní spolu žiť, byť si verní, vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania už dlhodobo niekoľko rokov žijú oddelene, nehospodária spolu, citovo sú odcudzení a niekoľko rokov spolu vôbec nekomunikujú. Výpoveďami samotných manželov mal preukázané, že manželstvo je vážne rozvrátené, nie je v ňom nádej na obnovu manželského spolunažívania a jeho udržiavanie nie je ani v záujme detí, ktoré sú už plnoleté a s navrhovateľom i napriek tomu, že žijú v spoločnej domácnosti nemajú dobrý vzťah. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a návrh na rozvod manželstva zamietol. Odvolateľka poukázala na to, že od počiatku dokazovania tvrdila, že vzťahy medzi ňou a manželom rozvrátené nie sú tak vážne, aby sa nedalo očakávať, že dôjde k obnoveniu ich manželského spolužitia. Skutočným dôvodom, pre ktorý manžel podal návrh na rozvod je, že chce dokázať splnenie svojich hrozieb, pričom v logickom ovládaní jeho konania mu bráni začínajúca starecká demencia. Ľudia v ich veku už nežijú aktívnym sexuálnym životom a ich spolužitie je rovnaké, ako u mnohých iných seniorských pároch - je založené na vzájomnej úcte, pomoci, porozumeniu a materiálnej podpore. Zákonné ustanovenia § 18 až 23 Zákona o rodine nie je možné jednoducho, sterilne aplikovať na ich prípad bez ohľadu na stav a vek účastníkov a najmä na to, kto a akým spôsobom zapríčinil súčasný stav a či je možné obnoviť stav pôvodný. Ich zotrvanie v manželskom zväzku nie je v rozpore s ich záujmami a potrebami, ale ani v rozpore so zákonom. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť poukazujúc na to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy o tom, že manželstvo účastníkov konania neplní svoj účel, je hlboko rozvrátené a nie je možné obnoviť spolužitie manželov. Pokiaľ ide o tvrdenie odporkyne o jeho stareckej demencii, toto nie je pravdivé, čoho dôkazom je aj jeho úspešné podnikanie. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté dňa 24.6.1978 nie je odporkyňou podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhovel návrhu na rozvod manželstva. Keďže vo svojom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Podľa ust. § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Podľa ust. § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine môže súd na návrh niektorého z manželov manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odporkyne odvolací súd poukazuje na to, že hore citované ustanovenia hmotnoprávneho predpisu zakotvujú objektívny princíp rozvodu manželstva a zároveň vymedzujú podmienky pre rozvod manželstva. Manželstvo je možné rozviesť iba v odôvodnených prípadoch ( § 22 Zákona o rodine ) za predpokladu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre rozvod, ktorými sú: a) vážnosť narušenia manželských vzťahov ( vážnosť rozvratu vzťahov medzi manželmi ), b/ trvalosť rozvrátenia manželských vzťahov, c) pre existenciu tohto vážneho a trvalého rozvrátenia manželských vzťahov ( rozvratu manželstva ) manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, d) od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolunažívania, e) rozvod manželstva nebude v rozpore so záujmami mal. detí. Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že sa manželia alebo jeden z nich vo vzájomnom správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o rodine ( § 18 a 19 ), a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu, spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi. Kvalifikovanosť rozvratu medzi manželmi je pritom daná nielen jeho intenzitou a dĺžkou, ale aj skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Skutočnosť, či manželia spolu žijú alebo nie, nie je viazaná na existenciu spoločného bydliska ( keď môžu síce spoločne bývať v jednom byte, ale nežijú spolu), ale na otázku ich osobného ( vrátane intímneho ), ale i majetkového spoločenstva, t.j. spoločného zdieľania radostí a problémov, spoločného trávenia voľného času, osobnej starostlivosti o druhého manžela, spoločného nakladania s finančnými prostriedkami a pod.. Vychádzajúc z odvolania odporkyne, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, t.j. záver o vážnom narušení a trvalom rozvrátení vzťahov medzi manželmi, na základe ktorého už manželstvo nemôže plniť svoj účel. V prejednávanom prípade z vykonaného dokazovania ( výsluchu účastníkov konania, svedkyne O.. R. Š. ) i podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplynulo, že účastníci i napriek tomu, že žijú v spoločnej domácnosti na adrese F. XX S. N., od roku 2004 vzájomne nekomunikujú, nežijú spolu, sú ako „ dve samostatné jednotky „ ( výsluch O.. R. Š. ) a sú dlhoročne citovo odcudzení - táto skutočnosť vyplynula nielen z návrhu a výsluchu navrhovateľa, ale i z výsluchu odporkyne, ktorá v priebehu pojednávania nariadeného na deň 13.2.2013 okrem iného uviedla, že „ manžela ako muža nemá rada a cíti k nemu len ľútosť, že sa tak zmenil“. V nadväznosti na zhodnotenie všetkých v konaní zistených skutočností vo vzájomnej súvislosti je potom potrebné dôjsť k záveru, že zákonné podmienky predpokladané v ust. § 23 Zákona o rodine sú v tomto prípade dané, keďže medzi manželmi sa jedná o kvalifikovaný rozvrat, v dôsledku ktorého manželia od roku 2004 spolu nežijú. Z okolností prípadu je jednoznačné, že medzi manželmi sa jedná o vážne a trvalé narušenie manželských vzťahov, pre ktoré manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo zabezpečujúce s prihliadnutím na seniorský vek a potreby manželov najmä spoločné zdieľanie radostí a problémov, spoločné trávenie voľného času, osobnú starostlivosť o druhého manžela a spoločné nakladanie s finančnými prostriedkami. Zo žiadnej okolnosti prípadu nevyplynulo ani to, že od manželov možno očakávať obnovenie manželského spolunažívania, keď túto možnosť navrhovateľ v návrhu a i v ďalšom priebehu konania vôbec nepripustil. Pokiaľ ide o námietku odvolateľky týkajúcu sa necitlivej aplikácie ustanovení Zákona o rodine súdom prvého stupňa ( dávajúc pritom do pozornosti vysoký vek oboch manželov ) je nutné skonštatovať, že rozvod manželov je možné čiastočne vnímať ako súkromnú otázku rozvádzajúcich sa manželov, ktorý je zároveň legitímnou formou riešenia manželského konfliktu, a to i v prípade, ak sa jedná o manželov v seniorskom veku. Okolnosť, že manželia sú vo vyššom veku neznamená, že súd pri zistení splnenia zákonných podmienok pre rozvod manželstva, nemôže pristúpiť k zrušeniu manželstva rozvodom. Pokiaľ ide o námietku odvolateľky o tom, že duševný stav navrhovateľa je poznačený začínajúcou stareckou demenciou treba uviesť, že odporkyňa túto okolnosť neuviedla ani vo vyjadrení sa k návrhu na rozvod manželstva a ani v ďalšom priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Z obsahu návrhu na rozvod manželstva a zo zápisnice z pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 13.02.2013 nevyplýva, že by navrhovateľ nebol schopný posúdiť následky spojené s jeho návrhom a ani to, že trpí akoukoľvek duševnou poruchou brániacou mu „ v logickom ovládaní jeho konania „. Na základe uvedeného po prihliadnutí i na správnosť záverov súdu vo výroku o trovách konania ( § 144 O.s.p.), odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 v spojení s § 144 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.