Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/318/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307217902 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1307217902.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislava v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: W. R., N.. XX.XX.XXXX, A. Ž. Č.. XXX, C..Č.. Ú. P. C. R., zast. Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, proti odporcovi: MAC TV s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Bugala-Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave z 27.5.2011, č.k. 21C/205/2007-252 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave z 27.5.2011, č.k. 21C/205/2007-252 vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti výrokov o náhrade trov konania rozsudok z r u š u j e a vec vracia v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.284,60 eur. Právnemu zástupcovi navrhovateľa, Advokátskej kancelárii Ivan Syrový, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, priznal náhradu trov konania vo výške 2.771,88 eur, ktoré mu budú vyplatené zo štátnych finančných prostriedkov prostredníctvom učtárne tunajšieho súdu po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- Sk (66.387,83 eur). Návrhom zo dňa 19.6.2008 žalobu rozšíril na sumu 165.969,59 eur z dôvodu, že odporca svojim postupom, odvysielaním reportáže dňa 17.1.2007, neoprávnene zasiahol do jeho osobnosti tým, že zverejnenie údajov o ňom bolo spôsobilé negatívne ovplyvniť výsledok jeho trestného konania, nerešpektujúc prezumpciu neviny a ochranu jeho mena, čím znásobil následky a spôsobil mu ujmu, ktorá spočíva v tom, že jeho rodina ako aj široké okolie sa dozvedeli, že mal byť brutálnym vrahom. Požadovaná výška nemajetkovej ujmy, s poukazom na vysokú sledovanosť spravodajstva televízie JOJ, považuje za primeranú. Po odvysielaní predmetnej reportáže ho podporovala len najbližšia rodina, všetci ostatní s ním prerušili kontakty, spoluväzni ho oslovujú „brutálny vrah“ a rodičia iných detí im zakazovali hrať sa s jeho synom. Odporca žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že pri údajnom zverejnení záberov navrhovateľa v spravodajskej relácii TV JOJ N. o XX,XX hod., ktorá je typovo zaradená medzi spravodajské programy, s údajným zverejnením celého mena navrhovateľa v súvislosti so spáchaným trestným činom a jeho označením ako brutálny vrah, v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) boli odporcom dodržané podmienky zákonnej licencie, preto konaním odporcu nemohlo dôjsť pri spracovaní príspevku k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Dokazovaním, ktoré súd prvého stupňa vykonal vo veci mal preukázané, že navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k.1T 1/2005 zo dňa 17.1.2007 uznaný za vinného z trestných činov vraždy troch ľudí a nedovoleného ozbrojovania, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie s výkonom v III. nápravnovýchovnej skupine. V deň vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku bola táto skutočnosť odvysielaná v televíznych spravodajstvách viacerých médií, v priebehu dňa v rozhlase, ako i v televíziách o XX:XX hod na TA3, o XX:XX hod na Markíze a o XX:XX hod na TV JOJ. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha v tomto konaní od odporcu zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur z dôvodu, že odvysielaním predmetnej reportáže o navrhovateľovi dňa XX.X.XXXX o XX:XX hod neoprávnene zasiahol do osobnosti navrhovateľa tým, že zverejnil údaje o navrhovateľovi pri nerešpektovaní prezumpcie neviny, keďže trestné konanie voči nemu v tento deň nebolo právoplatne ukončené. Odvysielaná reportáž bola spôsobilá negatívne ovplyvniť výsledok trestného konania voči nemu, došlo k zásahu do ochrany jeho dobrého mena a súkromia zverejnením podobizne navrhovateľa, osobných údajov a nepravdivých tvrdení. Súd uviedol, že spravodajstvo predstavuje ochranu verejného záujmu len vtedy, ak sa týka veci oprávneného verejného záujmu a ak tomuto oprávnenému verejnému záujmu tiež slúži. Oprávnenému verejnému záujmu slúži tiež aj kritika za podmienky, že sa jedná o kritiku vecnú a konkrétnu, primeranú svojim obsahom a formou, nevybočujúcou z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného cieľa. Závažnou problematikou spravodajstva vo vzťahu k ochrane osobnosti fyzickej osoby je spravodajstvo v trestných veciach, kedy musí byť dodržaná zásada primeranosti, musí sa dbať na oprávnené záujmy spojené s dôstojnosťou dotknutej osoby. Je preto treba rozlišovať jednak osoby označené ako podozrivé z trestného činu, páchateľov trestných činov, za ktoré boli právoplatne odsúdení, a jednak obete týchto trestných činov (poškodení). Ak sa jedná o spravodajstvo v prebiehajúcej trestnej veci, je z hľadiska uverejňovania správ a zaistenia účinnej ochrany fyzickej osoby rozhodujúcim kritériom ústavný princíp prezumpcie neviny, ktorý sa premieta do trestného konania. Platí, že pokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nebola vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné stíhanie, hľadieť, ako by bol vinný. Zákon teda hľadí na osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, ako na nevinnú osobu až do tej doby, pokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nebola vyslovená jej vina. Ako s nevinnou osobou preto musia všetci, aj novinári, pri uverejňovaní akýchkoľvek správ o tejto osobe, v trestnom konaní nakladať. V takomto štádiu konania je potrebné zdržať sa akejkoľvek spravodajskej úvahy, ktorá by sa dotýkala viny tejto osoby, lebo vina je vec hodnotenia, ktoré prináleží výlučne súdu. V prejednávanej veci mal súd z prepisu reportáže (vyhotovenej Mediálním archívem Newton Media a.s. - Mediasearch, ako i Monitoringom médií) odvysielanej odporcom dňa XX.X.XXXX o XX:XX hod v spravodajskej relácii N. preukázané, že ešte pred právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol navrhovateľ uznaný za vinného z trojnásobnej vraždy a odsúdený na doživotie (právoplatnosť nadobudol rozsudok až dňa 7.11.2007), bol navrhovateľ označený za brutálneho vraha, ktorý obzvlášť hrubým spôsobom zavraždil troch nevinných ľudí, pričom bolo uvedené jeho meno, priezvisko a aj jeho bydlisko. Keďže v tomto prípade došlo k odvysielaniu uvedených skutočností v predmetnej relácii v rozpore s princípom prezumpcie neviny, súd toto posúdil ako prekročenie spravodajskej licencie a dospel k záveru, že odporca v tomto smere pochybil, čím porušil § 11 OZ. Čo sa však týka zverejnenia podobizne navrhovateľa, túto skutočnosť súd v konaní preukázanú jednoznačne nemal, keďže navrhovateľ, na ktorom je dôkazné bremeno, súdu dôkaz o odvysielanej reportáži obrazovým záznamom nepredložil. Odvysielanie jeho podobizne preukazoval navrhovateľ výpoveďou svedkov, pričom však svedok W. R. - otec navrhovateľa výlučne uviedol, že „si spomína, že v januári 2007 odvysielal odporca celú podobizeň navrhovateľa“ bez bližšieho popisu; svedok T. R. - brat navrhovateľa uviedol, že v odvysielanej reportáži bol navrhovateľ zobrazený celou postavou, bola zverejnená jeho tvár v čase, keď ho viedli po chodbe do pojednávacej miestnosti; svedok Q. K. uviedol, že v reportáži bolo odvysielané, ako dvaja policajti viedli navrhovateľa v putách, putá mu nasadzovali, odstraňovali, vliekli ho zdvihnutého vo vzduchu pod pazuchy v budove súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že výpovede všetkých svedkov sa líšia a súd neuveril výpovedi svedka K., ktorý si po 4 rokoch pamätal na detaily odvysielanej reportáže, súd nemohol posúdiť zásah odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa v dôsledku odvysielaných obrazových záznamov, keďže navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Preto jeho nárok týkajúci sa ochrany súkromia z dôvodu zverejnenia jeho podobizne, zníženia jeho vážnosti a dôstojnosti vyhodnotil za nedôvodný. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal aj ochrany osobnosti, a to ochrany mena, osobných údajov, uvádzania nepravdivých tvrdení. Zverejnením zvukového a obrazového záznamu fyzickej osoby v televíznom vysielaní, ktoré je z hľadiska rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. To, či zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa ochrany osobnosti. Objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 OZ je okrem skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu, ďalším predpokladom potrebným k uplatneniu práva na ochranu osobnosti. Zásah a následky spôsobené navrhovateľovi odporcom v dôsledku odvysielanej reportáže dňa XX.X.XXXX preukazoval navrhovateľ porušením jeho práva na ochranu pred publicitou, pretože odporca zverejnením jeho podobizne a osobných údajov spôsobil, že navrhovateľ stratil akékoľvek právo na súkromie s tým, že sa jedná o trvalý zásah, na ktorý si ľudia pamätajú, a mal negatívny vplyv i na blízkych navrhovateľa, ktorých ujmu pociťuje navrhovateľ ako ujmu vlastnú. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že odporca porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu z § 11 OZ, tým že odvysielaním reportáže v spravodajskej relácii N. dňa XX.X.XXXX o XX:XX hod, v ktorej označil navrhovateľa za brutálneho vraha, pričom uviedol jeho meno, priezvisko, bydlisko, vek, nerešpektujúc prezumpciu neviny pred právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým by bol navrhovateľ právoplatne odsúdený za trestný čin trojnásobnej vraždy na doživotie, čím zasiahol do osobnosti navrhovateľa a jeho práva na ochranu mena, súkromia, ktoré konanie, t.j. zásah odporcu bol objektívne spôsobilý narušiť a ohroziť práva navrhovateľa chránené v zmysle § 11 a nasl. OZ. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 1T 1/2005, zo dňa 17.1.2007, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 1To 2/2007, zo dňa 7.11.2007, však bol navrhovateľ dňa 7.11.2007 právoplatne uznaný za vinného z trojnásobnej vraždy a odsúdený na doživotie, pričom bolo preukázané, že vraždy spáchal obzvlášť brutálnym spôsobom. V konaní nebolo preukázané, žeby v dôsledku odvysielania predmetnej reportáže dňa 17.1.2007 odporcom mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedkov v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR, nakoľko ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 1To 12/2007, zo dňa 7.11.2007, navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 1T 1/2007, zo dňa 17.1.2007 nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy výsluchom svedkov. Čo sa týka nároku navrhovateľa na ochranu osobnosti v dôsledku spôsobenej ujmy na jeho dobrom mene a zásahu do súkromia tým, že v dôsledku odvysielanej reportáže odporcom sa zhoršilo jeho spoločenské postavenie vo väzbe, vo výkone trestu, zhoršilo sa vnímanie jeho rodiny verejnosťou, bola znížená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, súd nemal preukázané, žeby ujmy uvádzané navrhovateľom boli spôsobené práve konaním odporcu t.j. odvysielaním predmetnej reportáže. Predovšetkým výpoveďami svedkov W. R. - otca navrhovateľa, T. R. - brata navrhovateľa, mal súd preukázané, že obyvatelia obce D., kde do doby vzatia navrhovateľa do väzby v roku XXXX, navrhovateľ býval, mali vedomosť už v tomto čase o trestnom stíhaní navrhovateľa, so synom navrhovateľa sa iné deti odmietali hrať a nadávali mu, že má otca vo väzení a že nemá otca, čo nesvedčí o tom, že práve odvysielaná reportáž bola dôsledkom odmietavého správania sa iných osôb voči príbuzným navrhovateľa. Okrem toho mal súd preukázané, že v deň XX.X.XXXX boli odvysielané v spravodajských reláciách aj ďalšie reportáže týkajúce sa odsúdenia navrhovateľa na doživotie Krajským súdom v Nitre, a to o XX:XX hod v televízii TA3 a o XX:XX hod v televízii Markíza. Vo všetkých troch médiách (vrátane odporcu) boli v deň XX.X.XXXX zverejnené skutočnosti v podstate rovnakého obsahu tak, že navrhovateľ označený celým menom, priezviskom a vekom, obzvlášť brutálnym spôsobom, resp. brutálnym spôsobom spáchal tri vraždy, za ktoré bol odsúdený na doživotie v III. nápravnovýchovnej skupine. Slovné spojenia „brutálny spôsob, obzvlášť brutálne“ boli vyslovené v reportážach odvysielaných vo všetkých troch médiách, slovné spojenie „brutálny vrah“ bolo použité výlučne odporcom. Navrhovateľ svoj nárok odvodzuje predovšetkým zo skutočnosti, že odporca ho pred právoplatným odsúdením označil za „brutálneho vraha“, ktoré označenie spôsobilo ujmu na jeho strane a strane jeho blízkej rodiny, ktorú pociťuje ako vlastnú. Súd však mal z výsluchov svedkov W. a T. R. preukázané, títo pri návšteve navrhovateľa vo väzbe, následne vo výkone trestu, po odvysielaní relácie, sa nikdy nebavili o správaní sa iných osôb vo vzťahu k blízkym navrhovateľa, teda svedkovia sa pred navrhovateľom nesťažovali na negatívne správanie sa iných osôb voči nim v dôsledku zverejnenia odsúdenia navrhovateľa na doživotie odporcom. Z toho dôvodu navrhovateľ nemohol ich ujmu pociťovať ako ujmu vlastnú. Ako svedkovia uviedli, obyvatelia sa k nim a dieťaťu navrhovateľa, ako i k manželke brata navrhovateľa začali po odvysielaní relácie správať horšie, svedok W. R. potvrdil, že mu obyvateľ dediny výsmechom odporučil, aby si svedok kúpil noviny a prečítal o svojom synovi (navrhovateľovi). Vzhľadom na skutočnosť, že v rovnaký deň boli o navrhovateľovi v spravodajských reláciách televízie TA3 a Markíza odvysielané reportáže v podstate s totožným obsahom ako bolo odvysielané v reportáži odporcu, navrhovateľ v konaní nepreukázal, žeby práve v dôsledku odvysielanej reportáže odporcom mu bola spôsobená ujma na dobrom mene, súkromí, jeho vážnosti a dôstojnosti. Skutočnosť, že odporca v reportáži označuje navrhovateľa ako „brutálneho vraha“ vyvolala negatívne správanie sa iných osôb k navrhovateľovi, zmenu jeho vnímania a jeho blízkych v negatívnom zmysle. Prejavilo sa to v negatívnom správaní sa voči synovi navrhovateľa, s ktorým sa deti odmietali hrať. Spolupracovník svedka W. R. odmietol s ním pracovať raz v službe, svedka T. R. spolupracovníci ohovárali po dobu 3 mesiacov po odvysielaní relácie. Súd však nemal preukázané, že takéto správanie bolo vyvolané práve odvysielanou reportážou odporcu. Pokiaľ navrhovateľ odvodzuje svoj nárok aj z dôvodu, že spoluväzni sa po odvysielaní predmetnej reportáže odporcom začali voči nemu zle správať, že pokrikovali na neho „brutálny vrah“, čo vyvolalo u neho zhoršenie zdravotného stavu utrpenie citovej ujmy, súd vychádzal aj zo svedeckej výpovede svedka Q. K.. Vyhodnotil ju ako nevieryhodnú a účelovú, a to vzhľadom na jeho výpoveď spred viac ako dvoch rokov v inom konaní, v ktorom si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči CNN pre odvysielanie reportáže dňa XX.X.XXXX televíziou TA3 na základe rovnakých skutkových okolností ako v predmetnom konaní voči odporcovi. V spomínanom inom konaní si svedok už nepamätal na podrobnosti odvysielanej reportáže televíziou TA3, ale podstatne neskôr pri výpovedi v tomto konaní si pamätal aj podrobnosti reportáže odvysielanej odporcom. Podľa svedka zmenu správania ostatných spoluväzňov voči navrhovateľovi spôsobili odvysielané reportáže tak v televízii Markíza, ako i zo strany odporcu. Súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ sa pri návštevách svojich blízkych nikdy nesťažoval na správanie sa ostatných spoluväzňov voči nemu, sťažoval sa len na jedlo. Okrem toho sám navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že ujma, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku odvysielania skutočností o jeho odsúdení pred nadobudnutím právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku bola spôsobená spoločne všetkými troma televíziami, o čom svedčí i to, že navrhovateľ si návrhmi na súd uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči všetkým trom médiám, ktoré odvysielali reportáže o jeho odsúdení. Hlavným predpokladom úspešného uplatnenia si práva navrhovateľa na ochranu osobnosti je preukázanie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv a že tento zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach chránených v ust. § 11 OZ. Splnenie prvej podmienky mal súd preukázané tým, že odporca pred právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol navrhovateľ uznaný za vinného z trojnásobnej vraždy, nerešpektujúc prezumpciu neviny, zverejnil jeho osobné údaje, a to celé jeho meno a priezvisko, vek a bydlisko, čo je v rozpore s § 11 a čl. 19 Ústavy SR. Súd však nemal preukázané splnenie druhej podmienky, t.j., že by takýto zásah do práv navrhovateľa bol spôsobený práve odporcom v dôsledku ním odvysielanej relácie zvlášť s prihliadnutím na to, že v rovnaký deň ešte v čase pred odvysielaním predmetnej reportáže odporcu boli v iných dvoch televíziách odvysielané reportáže s informáciami o navrhovateľovi rovnako s uvedením jeho mena, priezviska, veku a trestných činov, s uvedením slovných spojení, že „obzvlášť brutálnym spôsobom zavraždil; spáchal obzvlášť brutálne“, ktoré slovné spojenia sú typické pre označenie brutálny vrah. Svedok K. nepotvrdil, že na navrhovateľa po odvysielaní reportáže XX.X.XXXX spoluväzni pokrikovali „brutálny vrah“, potvrdil, že po odvysielaní už predchádzajúcich reportáží v televíziách TA3 a Markíza na neho pokrikovali vulgárne. Výpovede svedkov W. R. a T. R. taktiež nepotvrdili, že by zhoršené správanie sa iných osôb voči nim po dni XX.X.XXXX bolo spôsobené práve v dôsledku odvysielanej reportáže odporcom zvlášť, keď v tento deň obaja sledovali aj skôr odvysielanú reportáž o navrhovateľovi televíziou Markíza. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že právnym prostriedkom súdnej ochrany všeobecných osobnostných práv je priznanie primeraného zadosťučinenia - satisfakcia. Zadosťučinenie nemá charakter peňažnej náhrady, ale je výlučne prostriedkom morálneho imateriálneho plnenia. Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy 165.969,59 eur ako zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, zákon predpokladá splnenie kvalifikovaných zákonných podmienok, a to, že morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch zákon v ust. § 13 ods. 3 OZ taxatívne stanovuje dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Ide a) o závažnosť vzniknutej ujmy a b) o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia navrhovateľa v spoločenských kruhoch, v ktorých sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je teda preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutého navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, čo zaťažuje navrhovateľa dôkazným bremenom. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správanie sa osôb z jeho okolia, ktoré po odvysielaní reportáže mali znížiť jeho vážnosť a dôstojnosť ničím nepreukázal, vzhľadom na to, že sa nachádza nepretržite vo väzbe od roku XXXX a od novembra XXXX vo výkone trestu na doživotie. Ani blízke osoby navrhovateľa nepreukázali, že by im v dôsledku odvysielanej reportáže odporcom vznikla nejaká závažná ujma na ich právach a integrite, ktorú by navrhovateľ mohol pociťovať ako ujmu vlastnú, zvlášť keď mu o zhoršenom správaní, príp. ohováraní blízkych osôb inými osobami tieto pri návštevách vo väzbe a následne vo výkone trestu ani nehovorili. V dôsledku toho navrhovateľ takého vedomosti ani nemohol mať. Navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konaním odporcu došlo k takému zásahu do jeho práv, ktorý by v značnej miere spôsobil ujmu na jeho dobrom mene, cti a ľudskej dôstojnosti, a ktorý by odôvodňoval priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 11, 12 ods. 1 a 3, 13 ods. 1, 2 a 3 OZ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami návrh navrhovateľa zamietol. Čo sa týka návrhu navrhovateľa na doplnenie dokazovania záznamom z vysielania reportáže odporcu v spravodajskej relácii N. televízie JOJ dňa 17.1.2007 o 19:30 hod, tento návrh súd zamietol z dôvodu, že v zmysle zákona 308/2002 Z.z. o vysielaní a retransmisii je TV JOJ povinná archivovať záznamy z vysielania po dobu jedného mesiaca od dátumu vysielania, a tento záznam pre uplynutie doby nebol poskytnutý TV JOJ ani v trestnom konaní ČVS : ORP-535/OVK-B3-2007. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. l veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnému odporcovi priznal ich náhradu predstavujúcu trovy právneho zastúpenia vo výške 2.284,60 eur vypočítané v zmysle Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., pričom výšku trov z uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 66.387,83 eur priznal podľa ust. 10 ods. 1 vyhlášky účinnej do 31.5.2009 a z rozšíreného návrhu na sumu 165.969,59 eur (rozšírenie pripustené súdom dňa až 6.5.2011) podľa ust. § 10 ods. 8 citovanej vyhlášky účinnej od 1.6.2009. Podľa rovnakých ustanovení postupoval aj pri rozhodovaní o trovách právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý mu bol ustanovený v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p.. Trovy mu priznal v celkovej výške 2.771,88 eur. Proti rozsudku podal včas osobne odvolanie navrhovateľ podaním zo dňa 4.6.2011. Namietal, že napriek tomu, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že došlo k porušeniu práva na prezumpciu neviny (§13 ods. 2 OZ), nepriznal mu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôraznil, že dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia sú v zákone vymenované len príkladmo, avšak podľa judikatúry prichádza do úvahy priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z iného závažného dôvodu, ktorým môže byť aj porušenie základného ľudského práva, k čomu došlo aj u neho. Z toho dôvodu mal súd povinnosť priznať mu peňažné plnenie už len pre samotné porušenie ľudského práva. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), napr. vo veci Nešťák vs. Slovensko, v ktorej súd priznal za porušenie prezumpcie neviny 6.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, a to k porušeniu prezumpcie došlo len neverejným spôsobom, v korešpodencii medzi súdom a obvineným. V prípade, keď došlo k porušeniu prezumpcie neviny verejne, súd priznal sumu 2 mil. frankov, a to v prípade Allenet de Ribemont vs. Franzúsko. V týchto rozhodnutiach bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, pričom žiadnu úlohu nehralo to, či došlo k zníženiu dobrého mena, cti a pod., primárne bolo len samotné porušenie prezumpcie neviny. V tejto súvislosti poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR (I.ÚS 15/02; III.ÚS 17/02; III.ÚS 75/01; III. ÚS 10/02; III.ÚS 204/02 a III.ÚS 204/02), z ktorých cituje výňatky, ako „... hodnotou, na ktorej ujma vznikla má byť základné ľudské právo alebo sloboda a protiprávne správanie možno stotožniť so správaním odporujúcim ústave...“; „...priznanie finančného zadosťučinenia ako nemajetkovej ujmy vždy v tých prípadoch, keď porušenie základného práva nie je možné napraviť, napr. neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia, uvedenie do pôvodného stavu...“. Zdôraznil, že z týchto nálezov vyplýva, že v prípade porušenia ľudského práva má byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy aj za pocit krivdy a nespravodlivosti. Uviedol, že v rozhodnutiach ESĽP sa uvádza, že nemajetková ujma sa nedá dokázať, vypočítať, rovnako sa nedá ani zmerať to, či osoba takúto ujmu utrpela. Táto otázka sa posudzuje z vyjadrenia poškodeného a posúdením, či by poškodený mohol objektívne trpieť takýmito dôsledkami. ESĽP už viac krát uviedol, že opravný prostriedok je účinný len vtedy, ak v sebe zahŕňa aj zaplatenie odškodného. Poukázal tiež na to, že podaním 8.2.2011 zaslal súdu dôkazy, ktorými sa však súd na pojednávaní vôbec nezaoberal, pričom odmietnutie vykonania dôkazov musí súd vždy odôvodniť, čo neurobil. Takéto konanie kvalifikoval ESĽP ako porušenie práva na spravodlivosť súdneho konania ( Savič vs. Slovensko, Pakelli vs. Nemecko). Namietal tiež, že súd nezabezpečil nahrávku reportáže, ktorú on sám bez vlastnej viny nemohol zabezpečiť, keďže bol vo väzení. Takýmto dôkazom disponuje Ministerstvo vnútra SR. Súd túto jeho požiadavku ignoroval a nevysvetlil, prečo sa ňou nezaoberal. Zo záznamu by bolo preukázateľné, že odporca zverejnil obrazový záznam jeho osoby, pričom išlo o záznam ponižujúci. Ním by bol preukázamý zásah do práva na súkromie, porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Odporca svojim konaním zasiahol do jeho súkromia tým, že zverejnil jeho meno, vek, bydlisko, avšak súd nepriznal nemajetkovú ujmu ani za toto porušenie, hoci podľa Dohovoru má právo na odškodné zvlášť za každé jedno porušenie práva. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj v tom smere, že konanie odporcu bolo objektívne spôsobilé ovplyvniť výsledok trestného konania (poukaz na rozhodnutie vo veci Worms vs. Rakúsko). Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že navrhovateľ uviedol, že ospravedlnenie už pre neho nemá význam, tento záver je nesprávny. Navrhovateľ uviedol, že ospravedlnenie už nemá význam, pretože porušenie práva sa už nedá zrušiť a uviesť do pôvodného stavu, najmä s poukazom na to, že k porušeniu došlo už pred viacerými rokmi. V odvolaní požiadal súd aj o opravu vád v zápisnici z pojednávania, išlo o chyby pri protokolácii, ktoré menili význam výpovede navrhovateľa. Na túto skutočnosť bol súd upozornený, avšak žiadosť na opravu zápisnice ignoroval, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Súd neakceptoval skutočnosť, že otázky, ktoré boli kladené svedkom boli neúplné a nesprávne sformulované, čo navrhovateľa značne poškodilo. Za nelogický považuje záver súdu, že nemôže priznať náhradu preto, že nie je možné určiť, ktorý subjekt je zodpovedný za porušenie práva navrhovateľa, čo znamená, že nepotrestá nikoho. V zákonnej lehote podal navrhovateľ odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 6.6.2011, ktoré smeruje voči výroku o zamietnutí návrhu a voči výroku o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania. Namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Navrhovateľ oznámil konajúcemu súdu, že záznam reportáže má k dispozícii Ministerstvo vnútra SR a žiadal o vykonanie dôkazu týmto záznamom, čo súd neurobil. Napriek tomu odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, navyše sa v rozsudku primeraným spôsobom nevyporiadal s tým, prečo daný dôkaz nezabezpečil. Ak súd považoval za spornú otázku zverejnenia podobizne navrhovateľa, je jednoznačným dôkazom práve zvukovoobrazový záznam, ktorý existuje. Konštatoval, že konaním odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a k porušeniu zásady prezumpcie neviny. Súd sám v rozsudku konštatuje, že konaním odporcu tým, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, došlo k pochybeniu a porušeniu § 11 OZ, čo je prvý predpoklad priznania nemajetkovej ujmy, keďže je daná protiprávnosť zásahu. Aj právny zástupca navrhovateľa v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP, pričom použil rovnakú argumentáciu, ako sám navrhovateľ. Pokiaľ ide o naplnenie ďalších kritérií na priznanie nemajetkovej ujmy, odporca je médiom s celoštátnou pôsobnosťou, reportáž bola zaradená do hlavného vysielacieho času, čím bol znásobený dôsledok, ktorý jej odvysielanie spôsobilo v živote nielen navrhovateľa, ale aj u jeho blízkych. V ústave na výkon väzby a trestu bol neustále urážaný, príbuzní mali sťaženú existenciu v obci, v ktorej žijú. Poukázal na čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo však nie je absolútne, vždy sa musí nájsť rovnováha medzi ochranou súkromného života osoby a slobodou prejavu. V prípade, že médiá informujú o súkromnom živote osoby len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia sledovanosti, bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu, je to neprípustné. Nie je prípustný postup súdu, ktorý nepriznal nemajetkovú ujmu z dôvodu, že by táto mohla byť spôsobená iným médiom, odporca takto zostáva bez primeranej sankcie. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (R 45/2000), podľa ktorého ak dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že zásah mal širokú publicitu. Takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prípadné ospravedlnenie nie je dostatočným zadosťučinením. Duševné utrpenie a stres navrhovateľa možno satisfikovať len priznaním náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby rozhodnutie zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže k úhrade trov prvostupňového a aj odvolacieho konania vo výške 91,29 eur a režijný paušál 7,41 eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., v znení neskorších právnych úprav, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pretože dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporca podaním doručeným súdu dňa 7.12.2009. K odvolacej námietke navrhovateľa, že súd nevykonal dôkaz zvukovo- obrazovým záznamom z odvysielanej reportáže uviedol, že tento dôkaz by bol jediným objektívnym dôkazom, ktorým však navrhovateľ nedisponuje. Jeho obsah preukazuje prepisom štátneho orgánu, v ktorom mohli byť zaznamenané chyby a nepresnosti spôsobujúce, že napadnuté vysielanie odporcu v jeho finálnom znení prepisu sa javí ako spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Finálne znenie prepisu je však vo svojej podstate najmenej druhým prepisom vysielania odporcu, keďže prvý prepis sa vyhotovil zo zvukovo-obrazového znenia vysielania a až najmenej druhý prepis sa zaznamenal do predmetného uznesenia Okresného riaditeľstva PZ. Chyby pri prepise záznamu ho automaticky diskvalifikujú ako dôveryhodný a pravdivý zdroj informácií. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 57/2008. Zotrval na svojom stanovisku, že svojim konaním navrhovateľovi nespôsobil žiadnu ujmu na jeho dobrom mene a na súkromí. Ak došlo k nejakému následku, ktorý navrhovateľ popisuje, ten je následkom konania samotného navrhovateľa, ktorý podľa právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1T 1/2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To 12/2007 spáchal popri iných trestných činoch aj trestný čin vraždy troch nevinných osôb úkladným spôsobom. Je preto ťažko predstaviteľné, že by odsúdenie navrhovateľa verejnosťou bolo dôsledkom uverejnenia informácie o spáchaní troch úkladných vrážd navrhovateľom a nie následkom toho, že navrhovateľ spáchal okrem iného trikrát trestný čin vraždy. Je podstatné tá skutočnosť, že odporca mal konať prostredníctvom spravodajskej relácie v rámci tzv. spravodajskej licencie, pričom pre konanie v rámci spravodajskej licencie platí, že môže dôjsť ku kontaktu práva na ochranu osobnosti osôb, o ktorých sa spravodajské príspevky pripravujú a vysielajú a verejného záujmu. V danom prípade bolo verejným záujmom informovať verejnosť o skutočnosti, že pre spoločnosť nebezpečná osoba bola odsúdená na doživotie. Práve existencia verejného záujmu, ktorý je v kontakte s osobnostnými právami navrhovateľa spôsobuje, že tu bola a je okolnosť hodná osobitného zreteľa, v dôsledku ktorej konanie odporcu nemožno považovať za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V súvislosti s prezumpciou neviny navrhovateľa nie je možné pripustiť, že odsudzujúci výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre, ktorým bol žalovaný (navrhovateľ) odsúdený, má len váhu nezáväzného konštatovania. Uviedol, že verejnosti podal pravdivú informáciu o konaní navrhovateľa, pričom vychádzal z rozsudku súdu. Preto podľa názoru odporcu jeho konaním nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, teda neexistuje zásah, na ktorý sa má viazať navrhovateľom namietaný následok zhoršenia vnímania jeho osoby a osôb, ktoré sú členmi jeho rodiny v obci D. a v ústave na výkon väzby a neskôr na výkon trestu odňatia slobody a nemožno mu teda ani priznať ním navrhované finančné zadosťučinenie. Uplatňovanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch zo strany navrhovateľa vzhľadom na všetky okolnosti považuje za špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd sa oboznámil z celým spisovým materiálom, rozsudkom súdu prvého stupňa, odvolacími námietkami navrhovateľa, pričom zistil, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje v zásadných otázkach za vecne správne. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že médiá hrajú v spoločnosti významnú rolu v oblasti informovania verejnosti o otázkach celospoločenského záujmu. Informovanie verejnosti o závažných trestných činoch a ich stíhaní súdmi je podstatnou informáciou, na ktorú má verejnosť právo. Z rozsudku ESĽP vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku zo dňa 11.1.2000 vyplýva, že úloha tlače (čo sa rovnako vzťahuje aj na iné médiá) zahrňuje aj informovanie verejnosti o súdnych konaniach a ich komentovanie, ktoré za predpokladu, že neprekračujú určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných alebo riadny chod spravodlivosti, prispieva k verejnosti konania, a sú tak v súlade s ústavnou požiadavkou, aby súdne konania boli verejné. Nie len že informačné médiá majú za úlohu poskytovať takého informácie a myšlienky, ale verejnosť má právo ich prijímať. Médiá pri informovaní verejnosti však musia dbať na dodržanie pomeru práva na šírenie informácií k právu na ochranu osobnosti. Avšak medze prípustnosti komentovania prebiehajúcich trestných konaní nemôžu zahrňovať výroky, ktoré by pravdepodobne poškodili šance dotknutej osoby o spravodlivý súd alebo podkopali dôveru verejnosti v úlohu súdu v chode spravodlivosti. Pri posudzovaní prípadného zásahu médiami poskytnutou informáciou do osobnostných práv, v každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie, a to so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania a ochrany týchto práv. Pre priznanie nároku je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, teda aby existovala príčinná súvislosť medzi nimi. Podstatné je tiež, aby zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať. Podľa platnej judikatúry v Slovenskej a aj v Českej republike je treba rešpektovať určité špecifiká bežných informačných médií, ktoré v určitých prípadoch musia predovšetkým aj s ohľadom na časový priestor (v periodickej tlači s ohľadom na rozsah príspevku), ktorý majú určený pre informovanie najširšej verejnosti, pristupovať k informáciám s určitým zjednodušením, a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie musí viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Ťažko je možné trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení v poskytnutých informáciách a podstatným je preto vždy to, či celkové vyznenie určitých informácií zodpovedalo pravde. Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade zo strany odporcu došlo k prekročeniu zákonnej licencie tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa, keďže bolo porušené právo navrhovateľa na zachovanie prezumpcie neviny tým, že TV JOJ ho označila ako brutálneho vraha ešte v čase, kedy nebolo rozhodnutie súdu právoplatné. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor všeobecnej kriminality zo dňa 27.7.2007, sp. zn. ČVS:ORP-535/1-OVK-B3-2007 o začatí trestného stíhania (č.l. 51), v ktorom sú uvedené citácie z reportáže, ako aj prepisom reportáže (č.l. 54). Z toho dôvodu nebolo potrebné v tejto súvislosti ďalšie dokazovanie, a to vyžiadaním konkrétneho obrazového záznamu z Ministerstva vnútra SR, ako sa toho pred súdom prvého stupňa domáhal navrhovateľ a túto skutočnosť namietal aj v odvolaní. Obrazový záznam by len potvrdil to, čo súd prvého stupňa mal riadne preukázané vyššie uvedenými listinnými dôkazmi. Nevykonanie dôkazu obrazovým záznamom však nemá žiaden význam pre rozhodnutie vo veci. Je bez pochýb, že na obrazovom zázname bol navrhovateľ zobrazovaný, ako ho viedli na pojednávanie v putách, ako mu boli putá snímané a podobne. Išlo o reálne zobrazenie skutočnosti, kedy médiá nie sú obmedzované alebo limitované a môžu zobraziť osobu aj takýmto spôsobom. Navrhovateľ bol v tom čase už vo výkone väzby zo zákonných dôvodov, a ako s takou osobou s ním bolo potrebné zaobchádzať uvedeným spôsobom (jeho dovedenie na pojednávanie v putách s eskortou). Takéto zaobchádzanie nebolo v rozpore so zákonom, a preto ani nemožno hovoriť o tom, že médiá zobrazením osoby v takejto situácií prekračujú mieru primeranosti. K zásahu do práv navrhovateľa došlo len jedným výrokom TV JOJ, a to jeho označením za brutálneho vraha. Z obsahu prepisu reportáže totiž vyplýva, že všetky ostatné informácie boli v súlade s už vyneseným rozsudkom, kde sa vo výroku spomínalo spáchanie vrážd obzvlášť brutálnym spôsobom. Obsah reportáže v ďalšom znel v podmieňovacom spôsobe, teda že „...navrhovateľ mal spáchať trestný čin...; ...mal zavraždiť priateľku...“. Označenie navrhovateľa ako brutálneho vraha predstavuje iba fragment mozaiky informácií o navrhovateľovi, ktoré boli médiami prezentované a ktoré navrhovateľ vyvolal vlastným protiprávnym konaním. Uvedená formulácia v celkovom kontexte reportáže nemohla vyznieť ako jednoznačné konštatovanie viny navrhovateľa, keďže reportáž končila tým, že navrhovateľ má možnosť sa voči rozsudku odvolať, čím vlastne bola verejnosť informovaná o tom, že rozhodnutie nie je konečné. Aj s poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu treba zobrať do úvahy aj to, že hoci zásah do práva na dodržanie prezumpcie neviny zo strany TV JOJ bol preukázaný, čo sa však týka jeho intenzity, nemožno hovoriť o porušovaní a zasahovaní do ľudských práv s cieľom zneužívať situáciu navrhovateľa na zvýšenie sledovanosti televíznej stanice. Takáto skutočnosť totiž z obsahu reportáže nie je zrejmá. Samotný obsah reportáže zodpovedal skutočnosti, jedine jeho forma, slovné vyjadrenie a označenie navrhovateľa ako brutálneho vraha prekročilo prípustnú mieru, teda je v rozpore so zákonom a právom na ochranu osobnosti. Tým navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1 OZ vzniklo právo na upustenie od zásahov, odstránenie následkov a primeranú satisfakciu, napr. vo forme ospravedlnenia. Takéhoto plnenia sa však navrhovateľ nedomáhal, keďže podľa jeho vyjadrenia už pre neho vzhľadom na časový odstup nemá nejaké ospravedlnenie zmysel. Navrhovateľ sa domáhal len priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, a to vo výške 165.000,- eur. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku uplatneného podľa citovaného ustanovenia treba vychádzať z režimu, ktorý toto upravuje. Na to, aby súd mohol priznať náhradu nemajetkovej ujmy je potrebná značná miera zníženia dôstojnosti a vážnosti osoby v spoločnosti, ak by primerané zadosťučinenie podľa ods. 1 nebolo postačujúce. Teda náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len vtedy, ak ide o závažnú ujmu na právach fyzickej osoby, ktorá ju vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, na intenzitu zásahu, dĺžku jeho trvania, jeho dopady a dôsledky, pociťuje ako ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by prípadnú ujmu tak v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, môže jej byť výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o taký zásah, v dôsledku ktorého by bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa, resp. takúto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal. Po odvysielaní reportáže sa nenarušili rodinné vzťahy medzi navrhovateľom a jeho blízkymi príbuznými, ktorí s ním kontakt neprerušili, naďalej ho vo výkone väzby a trestu navštevovali. Ani na rodinu navrhovateľa nemalo odvysielanie reportáže taký dopad, že by to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Hoci okolie reagovalo na reportáž, nešlo o také reakcie, ktoré by vážne narušovali integritu rodiny, resp. jej fungovanie, alebo ju akýmkoľvek spôsobom izolovali od okolia a podobne. Hoci otec navrhovateľa vypovedal, že od tretej osoby počul, že s ním kolegovia nechcú pracovať počas nočnej práce, naďalej riadne pracoval a jemu do očí to nikto nepovedal. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že sa ostatné deti v obci D. odmietali počas určitej doby hrať s jeho synom, nebola preukázaná súvislosť s odvysielanou reportážou TV JOJ. Všetky výpovede svedkov sú všeobecné, neurčujú konkrétny časový interval tvrdených následkov. Sami svedkovia sa vyjadrili, že obyvatelia obce D. o stíhaní navrhovateľa vedeli už od roku XXXX, od kedy bol vo väzbe. V súvislosti s tvrdeným znížením vážnosti navrhovateľa v spoločnosti je nezanedbateľná skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase odvysielania reportáže už vo výkone väzby a doteraz je vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho spoločenské postavenie v tom čase bolo zdiskvalifikované najmä tým, že bol vo väzbe, ktorá v prípade, že by bola nezákonná (čo v tomto prípade nebola), by odôvodňovala priznanie vzniknutej ujmy. Z toho dôvodu bolo relevantné skúmať postavenie navrhovateľa ako väzňa z hľadiska, či následkom odvysielania reportáže bolo zhoršené jeho postavenie v danom prostredí, z hľadiska podmienok výkonu trestu, resp. následkov v podobe nemožnosti nadväzovania vzťahov s ostatnými väzňami. Takéto skutočnosti však preukázané neboli, a to ani výpoveďou svedka K. (spoluväzeň), ktorý uviedol, že po odvysielaní spornej reportáže väzni na navrhovateľa pokrikovali urážlivé výroky. Výpoveď tohto svedka však vykazovala veľké rozpory v porovnaní s jeho skoršou výpoveďou v inom konaní, v ktorom si navrhovateľ uplatňoval rovnaké nároky voči inému médiu. Preto súd prvého stupňa túto jeho výpoveď správne vyhodnotil ako nedôveryhodnú. Zjavne ani sám navrhovateľ nepociťoval svoje postavenie ako problém, keď sa s ním nezveril ani svojej rodine, ktorej sa podľa výpovede svedkov - rodinných príslušníkov sťažoval len na stravu. Teda navrhovateľ opäť nepreukázal, že okrem pokrikovania na neho zo strany iných väzňov, čo trvalo len určitý čas, by v dôsledku práve tejto reportáže došlo k následkom, ktoré opisuje v návrhu na začatie konania a ktorými odôvodňuje uplatnený nárok. Okrem toho sám navrhovateľ uviedol, že počas výkonu trestu v J. bolo správanie odsúdených voči nemu v poriadku. Ako už bolo vyššie uvedené, na to, aby bolo možné súdom priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, musí navrhovateľ vždy preukázať splnenie podmienok podľa § 13 ods. 2 OZ, ktoré je pre takéto rozhodnutie základným predpokladom. V danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že by bola reportážou odvysielanou dňa XX.X.XXXX na TV JOJ v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Zverejnenie namietaných informácii v reportáži nemohlo ovplyvniť ani výsledok súdneho konania. Súd je nezávislý a nestranný orgán, ktorý sa zo zákona nemôže nechať ovplyvňovať verejnou mienkou. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta chyby v protokolácii výpovedí do zápisnice, nie je v zápisniciach zaznamenané, že by nesprávnosť protokolácie hneď namietal. Námietky tohto druhu po niekoľkých mesiacoch sú právne irelevantné. Každá námietka účastníka proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov, ktorej súd nevyhovie, musí byť totiž v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O.s.p.).. K ďalšej námietke, že súd zle viedol výsluchy, čo malo značne poškodiť navrhovateľa treba uviesť, že svedok by mal pri výsluchu uviesť všetko, čo o prejednávanej veci vie a právny zástupca navrhovateľa mal možnosť sám klásť svedkom otázky, ktoré by podľa jeho názoru mohli pozitívne ovplyvniť výsledok súdneho konania. Z obsahu zápisníc vyplýva, že súd viedol výsluchy svedkov spôsobom, ktorý smeroval k zisteniu skutkového stavu (nešlo o účelové otázky v neprospech navrhovateľa). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazuje na rozhodnutie ESĽP, ktorým bola priznaná v konaní Nešták vs. SR náhrada nemajetkovej ujmy, aj keď v prejednávanej veci zo strany odporcu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prezumpciu neviny, nemožno režim konania pred ESĽP aplikovať na toto konanie. ESĽP vychádza z Dohovoru, kde sú vymedzené základné práva, na ktorých dodržovanie sa zaviazali vysoké zmluvné strany, t.j. štáty, ktoré podpísali Dohovor, a ktoré v prípade nedodržovania Dohovorom vymedzených práv môžu byť napadnuté práve na tomto súde. Takže účastníkom konania na ESĽP je vždy štát, ktorý porušil voči svojmu občanovi základné právo. Nemajetková ujma v poukazovanom prípade však bola ESĽP priznaná nielen za porušenie prezumpcie neviny, ale aj porušenie iných práv. Pretože v prejednávanej veci je všeobecný súd povinný aplikovať zákonné ustanovenia OZ upravujúce ochranu osobnosti a musí skúmať závažný zásah do dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby, je aj táto obrana navrhovateľa neadekvátna. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V časti výrokov o trovách konania rozsudok zrušil pre ich nepreskúmateľnosť, keďže v časti priznanej náhrady za prvé úkony právnej služby z pôvodne uplatneného nároku vo výške 66.387,83 eur (pôvodne 2,000.000,- SK) z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd náhradu priznal podľa § 10 ods. 1 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z.. Podľa znenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platného do 31.5.2009 nebola tarifná odmena advokáta vo veciach ochrany osobnosti osobitne upravená, ako je tomu v znení účinnom od 1.6.2009. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž výšku uplatneného nároku nemajetkovej ujmy v peniazoch nebolo možné považovať za výpočtový základ pre priznanie náhrady za úkon právnej služby, pretože skutočne priznaná výška vždy závisí od posúdenia súdu. Tomuto názoru svedčí aj následná nová úprava tarifnej odmeny v ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.6.2009 Odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd mal pri priznávaní odmeny právneho zastúpenia za úkony podľa vyhlášky účinnej do 31.5.2009 postupovať podľa § 11 ods. 1. Hoci odvolaním navrhovateľa bol napadnutý len výrok o trovách konania, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný nahradiť trovy konania odporcovi, odvolací súd zrušil aj výrok, ktorým bola priznaná právnemu zástupcovi navrhovateľa náhrada trov konania (trovy právneho zastúpenia), ako výrok súvisiaci s výrokom napadnutým odvolaním. Pri novom rozhodovaní o trovách konania je súd prvého stupňa podľa § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V rozhodnutí o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.