Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/226/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310207910 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1310207910.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: H.. J. W. K. J. X. I. S. Z. G. X. , bytom U., Z. Č.. XX, proti odporcovi: Y. N. M. J. M. Y.S. N., U., S. Č.. X, zastúpený JUDr. Martou Srncovou, advokátkou v Bratislave, Seberíniho č. 9, o zaplatenie funkčného platu, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 27. apríla 2012, č.k. 12 C 76/2010-72, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 25. apríla 2012, č.k. 12 C 76/2010-67, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 27. apríla 2012, č.k. 12 C 76/2010-72, vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 25. apríla 2012, č.k. 12 C 76/2010-67, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 27.4.2012, č.k. 12 C 76/2010-72, zamietol návrh. Ním sa navrhovateľ domáhal zaplatenia funkčného platu v sume 106.472,52 € spolu s príslušenstvom za obdobie od 15.2.2007 do 1.7.2010. Súd konal a rozhodol dňa 27.4.2012 v neprítomnosti navrhovateľa podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. Hoci navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal s dostatočným časovým predstihom, svoju neprítomnosť do termínu pojednávania neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd potom vychádzal z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, z vyjadrenia odporcu. Vo viacerých súdnych konaniach sa navrhovateľ domáhal zaplatenia funkčného platu, ale voči inému subjektu, J. M. Y. N., a preto prekážka litispendencie v danom prípade vznesená odporcom dôvodná nebola. Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Navrhovateľ nesprávne žaloval v konaní Y. N. M. J. M. Y. N., o zámenu účastníkov nežiadal. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práv alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného práva alebo o ktorom navrhovateľ tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnych povinností, nie je nositeľom práv alebo povinností, o ktorých v konaní ide. Ak niekto v konaní nie je aktívne alebo pasívne legitimovaný, nie je možné voči nemu rozhodnúť v konaní inak, než tak, že súd návrh na začatie konania zamietne. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ sa domáha zaplatenia funkčného platu za obdobie od 15.2.2007 do 1.7.2010. Takýto nárok si mal navrhovateľ správne uplatniť u svojho služobného úradu, ktorým je J. M.O. Y. N., s ktorým ho viazal služobný pomer. Domáhať sa zaplatenia platov od Y. N., v zastúpení J. M. Y. N., nie je možné, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Procesnú zodpovednosť za označenie účastníkov v návrhu nesie navrhovateľ, ktorý zodpovedá za nesprávne označenie vecne legitimovaných účastníkov konania. Súd v danom prípade mal za to, že odporca nie je v konaní vecne pasívne legitimovaný; z tohto dôvodu sa už ďalej nezaoberal vecou samou. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 3 ods. l písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z., § 125 ods. 1, § 127 ods. l, 2 zákona č. 312/2001 Z.z., § 90 až § 94 O.s.p. Úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 2.076,77 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, keď súčasne spôsob výpočtu a dôvodnosť aj odôvodnil. V tejto časti dôvodil ustanovením § 142 ods. l, § 149 ods. l O.s.p., vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nepostupoval správne a že rozhodnutie je nezákonné. Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, z akého časovo aktuálne platného a účinného zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe súd vychádzal. Právna úprava zákona platná a účinná k 31.12.2003 obsahovala špeciálnu úpravu konania o vzniku, zmene a skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Vo veciach vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru po 31.12.2003 zákon č. 312/2001 Z.z. odkazoval na zákon o správnom konaní. Toto správne konanie sa vôbec netýkalo nárokov a sporov o vyplatenie štátnozamestnaneckého platu. Štátnozamestnanecký vzťah štátneho zamestnanca a štátu sa realizuje v služobnom úrade. Zákon v platnom znení v ustanovení § 44 veta druhá upravoval právo štátneho zamestnanca na náhradu funkčného platu za čas od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia do štátnej služby. Z neho nevyplýva, že náhrada funkčného platu je náhradou škody a taktiež nevyplýva, či právom na vyplatenie funkčného platu za čas neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je dotknuté právo na náhradu škody podľa osobitných predpisov, a to či už majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.3.2012, č.k. 2 Co 182/2011-203, v obdobnej veci štátny zamestnanec má právo na čas neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na náhradu funkčného platu - mzdy, ktorá je Zákonníkom práce kvalifikovaná ako škoda; náhradu škody podľa osobitného predpisu (zákon č. 514/2003 Z.z.) považuje za vylúčený. V inom obdobnom konaní vedenom pod sp.zn. 28 C 49/2007 proti J. M. Y. N. súd prvého stupňa jeho nároky na vyplatenie funkčného platu za obdobie od 26.5.2006 do 15.2.2007 zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie; tento rozsudok Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.1.2010, č.k. 12 Co 247/2008-190, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodním postavenom hlavne na spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb, čo vyplýva z § 1 O.s.p. Súd prvého stupňa nepostupuje s princípom spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Zdôraznil, že sa domáha zaplatenia funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru proti odporcovi, ktorého správne označil a s ktorým je v štátnozamestnaneckom vzťahu. Čo sa týka výroku o náhrade trov konania dôvodil, že odporca je štátny orgán, disponuje dostatočným množstvom štátnych zamestnancov a kvalifikovaných právnikov, ktorí sú platení z daní občanov. Považuje za nesprávne, keď odporca vytvára a zvyšuje trovy konania jeho zastúpením advokátom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a v celom rozsahu jeho návrhu vyhovieť; alternatívne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny potvrdiť. Navrhovateľ vedel alebo už pri podaní návrhu v roku 2010 mal možnosť vedieť, že ním označený odporca nie je v tomto konkrétnom prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo štátnozamestnaneckého vzťahu voči zamestnancom vykonávajúcim štátnu službu podľa zákona č. 312/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.10.2009, resp. zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe s účinnosťou od 1.11.2009. Otázka vecnej legitimácie je hmotnoprávnou skutočnosťou v dispozícii procesnej strany navrhovateľa. Z týchto dôvodov sa k obsahovým náležitostiam odvolania uvedeným v časti II. sa nevyjadril. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadal. Uznesením zo dňa 25.4.2012, č.k. 12 C 76/2010-67, súd prvého stupňa navrhovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože navrhovateľ napriek výzve súdu nepredložil aktuálne údaje o svojich pomeroch. Súd tak nemal preukázané, žeby súčasné pomery navrhovateľa oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňovali, čo je jednou z podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov vyplývajúcich z ustanovenia § 138 ods. l O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že sa súd vôbec nevyporiadal s dôvodmi uvádzanými v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (že odporca mu zadržiava funkčný plat, na ktorý má zákonný nárok, že nezákonnými rozhodnutiami a nezákonným úradným postupom odporca mu spôsobil vážne dôsledky spočívajúce okrem iného aj v tom, že jeho rodinu uvrhol do hmotnej núdze, že v zmysle zákona o súdnych poplatkoch sú oslobodené návrhu týkajúce a nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru). Vo veci existujú zákonné dôvody na oslobodenie od súdneho poplatku. Ako kontroverznosť postupu a rozhodnutí súdu prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa výzvou zo dňa 17.2.2011 určil mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 6.388,-- € a vyzval ho na jeho zaplatenie s právnymi dôsledkami zastavenia konania, následne súd vydal rozsudok dňa 27.4.2012, č.k. 12 C 76/2010-72, ktorým návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odvolávajúc sa na zákon č. 514/2003 Z.z. Z obsahu návrhu vyplýva, že sa domáha zaplatenia funkčného platu z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov pri nárokoch z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odkazuje na Zákonník práce, ktorý tento nárok klasifikuje ako škodu. Či ide o škodu pri výkone verejnej moci, alebo o škodu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, súvisiace nároky sú v zmysle zákona oslobodené od súdnych poplatkov. Postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnutým uznesením nezodpovedajú spravodlivej ochrane práv. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť, alebo zmeniť. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právna zástupkyňa, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku v danej časti, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 22.6.2010 proti Y. N. - J. M. Y. N. domáhal zaplatenia funkčného platu za obdobie od 15.2.2007 do 1.7.2010 v celkovej sume 106.472,52 €. Právoplatným rozhodnutím Ú. pre Š. Y. zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, bolo zrušené rozhodnutie odporcu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s ním. Odporca nevydal rozhodnutie o jeho opätovnom zaradení do štátnej služby a tiež do podania návrhu na súd v prejednávanej veci mu nevyplatil funkčný plat vyplývajúci zo zákona. Dňa 14.2.2007 bolo vydané rozhodnutie o jeho vymenovaní za predstaveného, tým istým dňom ho aj z funkcie odvolal a ihneď po ukončení práceneschopnosti ho aj odvolal zo štátnej služby. Vo veci opätovného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru prebieha iné konanie. Z obsahu spisu, predovšetkým z návrhu na začatie konania, nevyplýva, žeby sa navrhovateľ domáhal zaplatenia funkčného platu (vyslovene) v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru na J. M. Y. N. K. J. M. Y. N.. Dôvodil len, že po právoplatnom rozhodnutí Ú. pre Š. Y. zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odporcu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s ním, ho odporca opätovne nezaradil do štátnej služby. Funkčný plat žiada však zaplatiť až od 15.2.2007 do 1.7.2010; po tom, ako bol dňa 14.2.2007 vymenovaný za predstaveného. V tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal, že bol neplatne odvolaný z funkcie predstaveného a neskôr neplatne odvolaný zo štátnej služby. Nároky navrhovateľa uplatňované v prejednávanej veci nemožno preto jednoznačne, nad akúkoľvek pochybnosť, považovať za nároky vyplývajúce z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V tomto smere navrhovateľ neuniesol svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť. Podľa § 1 ods. l zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení účinnom v čase vzniku nároku navrhovateľa (15.2.2007) predmetom tohto zákona je upraviť právne vzťahy pri vykonávaní štátnej služby. Obsahom vykonávania štátnej služby sú práva a povinnosti štátu a štátneho zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej služby alebo súvisiace s vykonávaním štátnej služby. Právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sú verejnoprávne vzťahy štátnych zamestnancov k štátu. Štátna služba na účely tohto zákona je plnenie úloh štátnej správy alebo vykonávanie štátnych záležitostí v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktoré štátny zamestnanec vykonáva v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby (§ 2 ods. 1, 2 citovaného zákona o štátnej službe). Štátnym zamestnancom je fyzická osoba, ktorá vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere štátnu službu v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby (§ 5 ods. l citovaného zákona o štátnej službe). Služobným úradom je ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy (§ 7 ods. l písm. a/ citovaného zákona o štátnej službe). Služobný úrad prostredníctvom svojho osobného úradu (osobitný útvar služobného úradu), v ktorom štátny zamestnanec vykonáva štátu službu, zabezpečuje plnenie úloh, ktoré služobnému úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov (§ 8 ods. l citovaného zákona o štátnej službe); o.i. poskytuje, vypláca plat. Označenie odporcu v súvislosti s vyplatením/nevyplatením platu štátnemu zamestnancovi teda vyplýva priamo zo zákona o štátnej službe a ním je jeho služobný úrad; nie však Slovenská N.. Napokon inak právne postavenie štátneho zamestnanca, jeho služobného úradu, neupravuje ani zákon č. 409/2009 o štátnej službe, ktorým bol s účinnosťou od 1.11.2009 zrušený zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Na veci nič nemení skutočnosť, že za Y. N. ako konajúci orgán navrhovateľ označil J. M. Y. N.. Iná situácia by bola v prípade, ak by sa navrhovateľ domáhal uspokojenia nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o čo ale nepochybne v prejednávanej veci nejde. Ak teda navrhovateľ svoje nároky na zaplatenie funkčného platu žiada od Y. N. (v zastúpení J. M. Y. N.), žiada od subjektu, ktorý nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie. Za tohto skutkového a právneho stavu potom už nebol daný žiaden zákonný dôvod zaoberať sa vecou samou, v odvolacom konaní vecne odvolanie preskúmavať. Napokon k rovnakému právnemu názoru (nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Y. N. v platových nárokoch štátneho zamestnanca) dospeli súdy aj v navrhovateľom spomínaných konaniach (Krajský súd v Bratislave sp.zn. 2 Co 182/2011, 12 Co 247/2008). Súd prvého stupňa vo veci samej vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok je presvedčivý, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania však odvolací súd zmenil tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 220 O.s.p.). Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť; avšak len tie, ktoré účelne vynaložil, vynaloží, na uplatňovanie (bránenie) svojho práva. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v otázke náhrady trov konania. Popri zásade úspechu účastníka v konaní súd musí skúmať aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie jeho práva. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť možno definovať ako nevyhnutnosť alebo právnu možnosť vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. Je nepochybné, že trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia však nebude možné považovať v prípadoch, keď sám účastník má zriadené právne oddelenie, disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, ako je tomu v prejednávanej veci u odporcu. Tým nie je porušené ústavné právo účastníka (odporcu) na právne zastúpenie, na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ústavné právo na rovnosť účastníkov, teda rovnosť procesných strán (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 18 veta prvá, tretia O.s.p.), ktorá sa netýka len fyzických osôb, ale aj právnických osôb, štátu, resp. štátneho orgánu, pokiaľ v danom konaní vystupuje ako procesná strana a nie ako nositeľ štátnej moci. Odporca ako akýkoľvek iný účastník sporu mal aj reálnu možnosť riešiť otázku svojho právneho zastúpenia v rámci zákonom upravených možností; nebol vylúčený z voľby niektorej možnosti. Avšak za stavu, keď odporca sám disponuje viacerými zamestnancami s právnickým vzdelaním, má vytvorené právne oddelenie, už nemožno považovať trovy právneho zastúpenia za trovy účelne odporcom vynaložené na uplatňovanie, bránenie svojho práva v súdnom konaní ani za predpokladu, žeby mal plný úspech (porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. II. ÚS 78/2003, III. ÚS 192/2009). Nebolo preukázané a odporca ani sám netvrdil, žeby mu v konaní vznikli okrem trov právneho zastúpenia aj iné trovy. Ako vecne a právne správne potvrdil odvolací súd napadnuté uznesenie, ktorým navrhovateľovi nepriznal oslobodenie do súdnych poplatkov (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 ods. l O.s.p. sú rozhodujúce jednak pomery účastníka, a jednak to, či svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo bráni práva. Obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne. V prejednávanej veci nie sú preukázané také pomery navrhovateľa, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov; takéto ani sám netvrdil v žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a ani v odvolacom konaní. V tomto štádiu konania je splnená aj druhá podmienka; totiž navrhovateľ bezúspešne uplatňuje, bráni svoje práva. Skutočnosť, že navrhovateľ by bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, alebo žeby išlo o vec, v ktorej konanie by bolo oslobodené od poplatku, podľa zákona o súdnych poplatkoch (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov) sama osebe nevylučuje, aby súd rozhodoval aj o výslovnej žiadosti navrhovateľa o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 ods. l O.s.p. samostatným uznesením. Oslobodenie od súdnych poplatkov podľa tohto ustanovenia má totiž do právnej sféry účastníka konania širší dopad. Pri poskytnutí oslobodenia účastník nie je povinný platiť nielen súdne poplatky, ale mu nemožno uložiť ani povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu (§ 141 ods. l O.s.p.), ani povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré platil (§ 148 ods. l O.s.p.); porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2009, sp.zn. 4 M Cdo 9/2008. Ako je uvedené vyššie, navrhovateľ jednoznačne netvrdil a nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, žeby v konaní požíval osobné oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. žeby išlo o konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Skutočnosť, že súd prvého stupňa v konaní pokračoval napriek tomu, že navrhovateľ nezaplatil poplatok z predmetu konania, nespôsobila vecnú a právnu nesprávnosť napadnutého uznesenia. V otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok odvolací súd odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.6.2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, už len z dôvodu, že ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. 2, § 151 ods. l O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.