Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/392/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505222696 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1505222696.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: C.. D.. O.. R. A., B.., Č. XX, T., zastúpený: JUDr. Július Jánošík, advokátom, Klincova 35, Bratislava, pošta: P.O.BOX 86, Bratislava 16, proti odporcovi: H.. E. A., T. XXB, T., zastúpený: advokátska kanceláriia DEDÁK & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy 45, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaniach navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 2.7.2008 č.k. 8C/440/2005-291, v spojení s opravným uznesením zo dňa 4.7.2008 č.k. 8C/440/2005-341, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave z 2.7.2008, č.k. 8C/440/2005-291, v spojení s opravným uznesením zo 4.7.2008, č.k. 8C/440/2005-341, m e n í tak, že žalobný návrh z a m i e t a v celom rozsahu. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 1 743,95 eur, pozostávajúcich z náhrady súdneho poplatku vo výške 81,33 eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1 662,62 eur, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom, v znení opravného uznesenia, prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku SME uverejnil novinový článok povahy ospravedlnenia tohto znenia: "V denníku SME zo dňa 5.8.2002, v článku názvu "Jeden O. vystačil aj pre troch R." s podtitulkom "Luxusný život na úteku", ktorého som autorom, došlo k uverejneniu nepravdivých informácií o Doc. JUDr. O.. R. A., B.., že išlo o Mlyn, ktorého cena sa odhadovala na viac než miliardu korún, získali za 291 miliónov Kčs, že starých majiteľov pod značným psychickým nátlakom prinútili podpísať notársku zápi- snicu, že odstupujú od zmluvy s FNM, že D.. R. A., ktorý spisoval zápisnicu, ako právnik musel vedieť, že toto odstúpenie nie je platné, že mlyny pána A. profitujú vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov, a to tak, že Štátny fond trhovej regulácie práve im umožnil, aby mohli nakupovať obilie od štátu a nie na trhu. Kým oni platili za tonu 3600 korún, ostatní za ňu na trhu zaplatili vyše 5-tisíc, že noví majitelia svoj podnik vzápätí odovzdali zahraničnému investorovi, ktorý za väčšinu v ňom - podľa týždenníka Trend - zaplatil 400 miliónov Sk. Oznamujem nepravdivosť všetkých vyššie uverejnených informácii a za uverejnenie nepravdivých údajov, ktoré boli neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti C.. D.. O.. R. A., B.., sa ospravedlňujem. E. A., autor článku“. Odporcovi uložil tiež povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,-- Sk do 3 dní. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočne tak vyhovel žalobe navrhovateľa zo dňa 7.12.2004, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi strpieť, aby navrhovateľ v denníku SME uverejnil novinový článok povahy ospravedlnenia, a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000,--Sk. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ je dvojnásobným bývalým členom vlády Slovenskej republiky - poslednej vlády pred novembrom 1989 a vlády národného porozumenia po novembri 1989, čo znamená, že je verejne známou osobou. Navrhovateľ je významnou a váženou osobou v podnikateľských kruhoch, ktorej aktivity boli často medializované. Odporca je novinárom - samostatne zárobkovo činnou osobou, má uzavretú zmluvu o spolupráci s vydavateľom Petit Press, a.s., a píše články aj pre iné periodiká týždenníky, mesačníky, pre rozhlas a televíziu. Pracuje ako publicista, analytik a komentátor. Podľa jeho vyjadrenia, pri čerpaní z iných zdrojov používa vyhľadávací systém redakcie, využíva vlastný archív, získava všetky relevantné informácie, ak vyvstane nejaká neistota, overuje si ju telefonicky u ľudí, ktorí sú v danej téme odborníci a overuje si taktiež relevantnosť informácií. Je členom Slovenského syndikátu novinárov a dva roky bol jeho podpredsedom. Z výsluchu odporcu (26. 2. 2007) súd zistil, že s vydavateľom Petit Press, a.s. mal exkluzívnu zmluvu o spolupráci, a preto nemohol spolupracovať a písať články pre žiadne iné periodiká. Podľa tejto dohody odporca pripravoval články v spolupráci s redakciou, pričom text článku, ktorý napísal, nebol nemenný; v zmluve o spolupráci sa neuvádza, že do jeho článku nebolo možné zasahovať, avšak v skutočnosti sa tak nestalo, pretože na to nebol dôvod. Postup bol taký, že odporca ponúkol redakcii témy, redakcia si z nich vybrala a odporca vybranú tému spracoval. Súd poukázal aj na výpoveď šéfredaktora denníka SME E.. Š. vo veci C.. O.. R. A. B.. proti E. E.. Š., o tlačovú opravu, ktorá bola vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12Ct 23/02. Svedok Š. uviedol, že odporca je najrešpektovanejším novinárom na Slovensku a postup pri uverejňovaní článkov je taký, že p. A. navrhne tému, ktorú šéfredaktor odsúhlasí a napísaný článok nepodlieha ďalšej kontrole. Súd mal za zistené, že odporca ako redaktor dňa 22.10.2002 uzavrel so spoločnosťou Petit Press, a.s. Bratislava, Zmluvu o spolupráci, v ktorej sa zaviazal, že pre spoločnosť Petit Press bude vykonávať práce redaktora komentátorskej rubriky periodika SME a v ktorej si zmluvné strany dohodli, že príspevky redaktora vytvorené v zmysle čl. III. bodu 3 zmluvy o spolupráci budú mať charakter diela v zmysle zákona č. 383/1997 Z.z. (ďalej len Autorský zákon), že redaktor ako autor príspevkov prevádza na spoločnosť Petit Press právo použiť každý svoj príspevok vo všetkých periodikách vydávaných spoločnosťou Petit Press v tlačenej alebo elektronickej podobe, ktorý je vytvorený v rámci jeho záväzkov podľa tejto zmluvy o spolupráci. Súd poukázal aj na čl. VI. bod 4. zmluvy o spolupráci, podľa ktorého v prípade, ak bude spoločnosť Petit Press povinná tretím osobám na základe právoplatného súdneho rozhodnutia zaplatiť titulom uverejnenia príspevkov vytvorených redaktorom v rámci jeho záväzkov podľa tejto zmluvy, resp. titulom uverejnenia príspevkov vytvorených podľa č. V. bodu 4 tejto zmluvy, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bude sa táto náhrada považovať za škodu spôsobenú redaktorom spoločnosti Petit Press. Pre tento prípad sa spoločnosť Petit Press a redaktor dohodli, že redaktor je povinný nahradiť spoločnosti Petit Press 50% spôsobenej škody, maximálne do výšky trojnásobku priemernej mesačnej odmeny za posledných šesť mesiacov. Súd tiež zistil, že dňa 5.8.2002 bol v denníku SME, ktorého vydavateľom je spoločnosť Petit Press, a.s., publikovaný článok pod názvom "D. O. vystačil aj pre troch R.E.Í. s podtitulkom "Luxusný život na úteku“, ktorého autorom je E. A.. Článok sa venuje O. A., ktorý bol štátnym tajomníkom ministerstva pre privatizáciu národného majetku a neskôr riaditeľom J., a ktorý sa dlhšiu dobu ukrýval v Juhoafrickej republike. Článok sa zaoberá hľadaním odpovede na otázku, z akých zdrojov O. A. financoval svoj pobyt v tejto krajine. V tejto súvislosti autor článku obrátil pozornosť i na otca O. A., C.. D.. O.. R. A., B... Ďalšia časť článku, v ktorom je autorom konštatované, že „bohatstvo, ktorým dnes disponuje„ (autor tým myslel O. A.) „oficiálne pochádza z rodinných zdrojov“, sa venuje úvahám, odkiaľ a akým spôsobom mohol R. A. získať nemalé finančné zdroje. Čo sa týka obrany odporcu ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie, tu prvostupňový súd poukázal na to, že v prípade neoprávnených zásahov uskutočnených tlačou je nutné rozlišovať, či autorom správy (článku) je tretia osoba, alebo či ide o pracovníka vydavateľstva. Ak je pisateľom článku osoba odlišná od zamestnanca vydavateľstva, v tom prípade sa postihnutá fyzická osoba môže podľa platnej právnej úpravy domáhať občianskoprávnej ochrany podľa § 13 OZ buď samostatne na pisateľovi článku, či samostatne na právnickej osobe (najčastejšie z dôvodu, keď postihnutej fyzickej osobe nebude známy pisateľ článku), alebo na oboch z nich spoločne. Prvostupňový súd sa odvolal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, sp.zn. 23C 102/96. Prvostupňový súd ďalej ustálil, ktorými z jednotlivých tvrdení v článku, týkajúcich sa navrhovateľa, došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, a ktoré z nich neboli spôsobilé do nich zasiahnuť. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol nielen na to, v akej výške si ju uplatnil navrhovateľ za všetky žalované výroky (100.000,-Sk), ale aj na to, že článok mal formu glosy a vychádzal z prebratých výrokov. Sumu 15.000,-Sk, ktorú súd priznal navrhovateľovi ako nemajetkovú ujmu v peniazoch za výrok, „že starých majiteľov pod značným psychickým nátlakom prinútili podpísať notársku zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s FNM“, považoval za primeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol s tým, že napadnuté výroky buď nebolo možné hodnotiť ako nepravdivé alebo išlo o hodnotiace úsudky alebo nešlo o neoprávnený zásah. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, aj odporca. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že odvolaním napáda tú časť rozsudku, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, t.j. časť rozsudku, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby v častiach: · že C.. D.. O.. R. A., B.. so štvoricou partnerov sprivatizoval štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany, · že možnosti majiteľa sprivatizovaného mlyna sa rozšírili na celú branžu i mimo nej, · že sa majitelia piešťanských mlynární stali z vôle FNM správcami a neskôr aj majiteľmi Gemerského mlynu, · že svidnícky Svikon sprivatizovala skupina, ktorá zaň ponúkla najmenej - 50 miliónov korún, · že verejná súťaž sa skončila za dva dni od vydania informačného memoranda, · že A. starší sa stal na Slovensku kľúčovou postavou v privatizačnom procese, · že vlastní početné firmy a že je považovaný za jedného z najbohatších mužov krajiny, · že E. R. spravuje majetok A. nadobudnutý predovšetkým v privatizácii - ide o nehnuteľnosti, historické budovy, ako aj aktíva za viac ako pol miliardy korún, · ako aj v časti, ktorou nebolo rozhodnuté o zvyšku navrhnutej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 75.000,- Sk a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Navrhovateľ vytkol prvostupňovému súdu, že prehliadol zjavný záujem a cieľ odporcu, jeho zlý a presne cielený úmysel poškodiť občiansku česť navrhovateľa tým, že svojim článkom vykreslil jeho osobnosť spôsobom, ktorý u bežného a v dostupnom rozsahu informovaného čitateľa mal a zaiste aj vzbudil odpor k osobe navrhovateľa, k jeho rodine, t.j. osobám nosiacim meno A., k majetkovým hodnotám, ktoré navrhovateľ získal zákonným spôsobom a ktoré vlastní a využíva k starostlivosti o blaho iných tým, že im v právnických osobách, v ktorých pôsobí, dáva prácu; o blaho štátu tým, že riadne platí dane a odvody, že ide o majetok, ktorý užíva legálne, lebo mu patrí. Prvostupňový súd napriek vykonanému dokazovaniu prehliadol právnu reguláciu danú článkom 1 Protokolu č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je určené, že každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Súd tiež prehliadol diskriminačný zámer odporcu diskreditovať rodinu A.. Odporca ignoroval skutočnosť, že neexistuje rodinný majetok A., pričom odporcovi neboli a nie sú, a ani sa nikdy nestanú, známe vzťahy medzi členmi rodiny A.. Odporca chcel článkom vnucovať fabulačný dojem, lebo inak by zámer odporcu vybudovať článkom predstavu jednoliateho rodinného majetku a jednoliateho rodinného cieľa „podporiť a materiálne zabezpečiť muža na úteku“ mal nezmyslenú povahu a obsah. Odporca z množiny informácii a údajov o navrhovateľovi vybral, a do článku označenom ako spravodajstvo, zapracoval a uverejnil výlučne informácie, údaje a citácie negatívnej povahy a obsahu. Súd teda prehliadol zlý úmysel odporcu sústredený do dominujúceho citátu francúzskeho spisovateľa T.. Odporca situoval osobu navrhovateľa medzi osoby, ktorým nepatrí rešpekt, lebo sa o ňom vytvára (vnucuje) predstava človeka bažiaceho po majetku, ktorý majetok získal protekcionársky a až korupčne, ktorý takto získaný majetok využíva až kriminálnym spôsobom ku krytiu a zabezpečeniu skrytého pobytu v zahraničí „mužovi na úteku“ pri vnútení, že podľa T. je za každým veľkým bohatstvom skrytý nejaký zločin. Výsledok odporcovej novinárskej produkcie, ku ktorej sa svojvoľne podujal a dopracoval, preukazuje vadný a akejkoľvek etike odporujúci zámer autora vytvoriť slovesné dielko majúce povahu škandalizačného mixu zámerných a výlučne negativistických poloprávd, zámerných klamstiev a výmyslov kombinovaných s pravdivými faktami spôsobom vnucujúcim u priemerného čitateľa záver o tom, že za každým veľkým bohatstvom je skrytý nejaký zločin, a to všetko smerujúce k osobe navrhovateľa spôsobom vyvolávajúcim nutný osobný dešpekt. K tvrdeniu, že navrhovateľ so štvoricou partnerov sprivatizoval štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany má povahu skutkového údaju tvrdenia nepravdivého obsahu, lebo navrhovateľ osobne nič neprivatizoval a privatizácie sa zúčastnil ako jeden z piatich spoločníkov bez osobitného postavenia medzi nimi a išlo o privatizačnú metodiku danú zákonom č. 92/1991 Zb. a realizáciu uznesenia vlády SR č. 349/1992 a privatizantom bola právnická osoba, a nie navrhovateľ. Uvedenie mena navrhovateľa pri absencii akéhokoľvek iného mena malo jasný cieľ odkryť priemernému čitateľovi zdroj majetku navrhovateľa, ktorým mal byť rozdiel medzi viac než miliardu korún a získali za 291.000.000,- Kčs. Podľa navrhovateľa ide o postup voči nemu škodlivej a škandalizačnej povahy a na občianskej cti navrhovateľa poškodzujúci vo vzťahu k spoločníkom aj verejnosti. K tvrdeniu, že možnosti majiteľa sprivatizovaného mlyna sa rozšírili na celú brandžu i mimo nej, navrhovateľ uviedol, že ide o nemiestnu atomizáciu časti textu a zámerné skreslenie skutočného stavu, lebo neexistoval stav charakterizovateľný ako možnosti majiteľa sprivatizovaného mlyna, keďže žiadny majiteľ neexistoval, keďže majiteľom bola právnická osoba. Teda tiež ide o nepravdivé tvrdenie odporcu, ktorým bola poškodená občianska česť navrhovateľa, lebo išlo o tvrdenie vzbudzujúce nesúhlas a nevôľu v internom prostredí právnickej osoby Považské mlyny a cestovinárne spol. s r.o., t.j. spoločníkov, no aj v externom prostredí u iných podnikateľov všeobecne odmietajúcich akékoľvek tvrdenie o privatizácii štátneho podniku Mlyny a cestovinárne Piešťany iba navrhovateľom, či existencia akejsi dominancie navrhovateľa medzi nimi. Tvrdenie, že sa majitelia piešťanských mlynární stali z vôle FNM správcami a neskôr aj majiteľmi Gemerského mlynu, má povahu zámerného klamstva, lebo „majitelia Piešťanských mlynární“ neexistovali a majiteľom bola právnická osoba Považské mlyny a cestovinárne spol. s r.o.. Nikdy neexistoval subjekt pod obchodným menom Piešťanské mlynárne a podľa navrhovateľa ide opäť o zámerné skreslenie, zamlčanie či zahmlenie privatizačnej metodiky. Tvrdenie, že svidnický Svikon sprivatizovala skupina, ktorá zaň ponúkla najmenej - 50.000.000,- Sk, ako aj že verejná súťaž sa skončila za dva dni od vydania informačného memoranda, tu podľa navrhovateľa ide opäť o skutkové tvrdenie poškodzujúce občiansku česť navrhovateľa, lebo ide o skutkové tvrdenie nesmerujúce k objasneniu privatizácie Svikon š.p., ale opisuje príbeh, v ktorom „Jeden O. vystačil aj pre troch R.“ a „muža na úteku“ a „zdroje, z ktorých - podľa odporcu - mal muž na úteku žiť“, a teda bytostne sa dotýkajúce citov a cti navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že privatizáciu Svikon š.p. organizoval MPSPNM SR a FNM SR verejnou súťažou, že bolo 23 záujemcov o privatizáciu a právnická osoba SVIK spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej spoločníkom bol aj navrhovateľ, bola iba jedným zo záujemcov o privatizáciu, pričom verejná súťaž bola vyhlásená 1. 6. 1993 a SVIK spoločnosť s ručením obmedzeným podala svoj privatizačný projekt dňa 23. 6. 1993. Privatizácia Svikon š.p. prevýšila všetky plány dané privatizačným projektom, lebo SVIK spoločnosť s ručením obmedzeným je už dlhodobo garantom rozvoja Svidníka a jeho okolia, vysokej zamestnanosti a prieniku na zahraničné trhy. Tvrdenie, že A. starší sa stal na Slovensku kľúčovou postavou v privatizačnom procese, že vlastní početné firmy a že je považovaný za jedného z najbohatších mužov krajiny, je podľa navrhovateľa opäť množinou nepravdivých skutkových údajov odporcu, keď pravda je iná. Uviedol, že navrhovateľ nikdy nič ako fyzická osoba neprivatizoval a teda je zaiste nepravdivé skutkové tvrdenie, že A. starší sa stal na Slovensku kľúčovou postavou v privatizačnom procese, že vlastní početné firmy a že je považovaný za jedného z najbohatších mužov krajiny. Tieto tvrdenia v spojení s citátom spisovateľa T. majú povahu vulgarizácie a zosmiešnenia dlhoročného čestného života navrhovateľa, s cieľom akcentovať úspešnosť quasi detektívnej práce odporcu, no v skutočnosti množiny neprávd, výmyslov, fabulácií bulvárneho obsahu článku. Tvrdenie, že E. R. spravuje majetok A. nadobudnutý predovšetkým v privatizácii - ide o nehnuteľnosti, historické budovy, ako aj aktíva za viac ako pol miliardy korún, je podľa navrhovateľa opäť nepravdivé a výmysel autora článku, smerujúci k vybudovaniu predstavy u priemerného čitateľa o takom rozsahu majetku, že jeho obhospodarovanie je možné iba cestou tretej osoby. Podľa navrhovateľa ide o skutkové tvrdenie vyvolávajúce ujmu na jeho občianskej cti. Navrhovateľ má za to, že je nepostačujúce, aby jeho nároky na satisfakciu boli vysporiadané ospravedlnením, ale vyžadujú aj poskytnutie primeraného odškodnenia - náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy obmedzil sumou 100 000,- Sk, avšak nie z dôvodu vlastného ohodnotenia ujmy na občianskej cti uverejnením difamujúcich údajov, ale s prihliadnutím na predpokladané pomery u odporcu, najmä na rozsah predpokladaného príjmu, ktorý za predaný článok získal od vydavateľa. Preto stanovenie iba 15%-nej úspešnosti pri prejednaní a rozhodnutí o tomto nároku sa navrhovateľovi javí ako neprimerané. Skutočnosť, že prvostupňový súd nerozhodol o všetkých žalovaných výrokoch spôsobom zhodným so žalobou, nie je zákonným dôvodom na zníženie výšky uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že odporca zvolil pre predmetný článok formu glosy, no v skutočnosti spravodajstva, nemala za následok zníženie závažnosti vzniknutej ujmy, a preto nemôže byť považovaná za okolnosť, na ktorú by mal súd prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutých častiach zmenil a jeho žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Odporca vo svojom odvolaní namietol, že prvostupňový súd nesprávne posúdil existenciu pasívnej legitimácie odporcu. S namietanou neexistenciou pasívnej legitimácie odporcu sa pokúsil vysporiadať odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave a všeobecným odkazom na právnu úpravu, avšak v rozsudku sa nijako nevysporiadal s obranou, ktorú v tomto smere produkoval odporca. Odporca poukázal na to, že oblasť vydávania periodickej tlače a jej obsahu upravujú rôzne právne normy s tým, že v zásade ide o právne predpisy, ktoré zakotvujú administratívne predpoklady vydávania periodickej tlače, regulujú jej obsah, garantujú slobodu prejavu, ako aj upravujú možnosti osôb, dotknutých obsahom periodickej tlače, domáhať sa v prípade neoprávneného zásahu ustanovených prostriedkov nápravy. Uvedená právna úprava sa v čase napísania sporného článku odvodzovala od Ústavy SR a bola doplnená najmä zákonom č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, zákonom č. 212/1997 Z.z. o povinných výtlačkoch periodických publikácii, neperiodických publikácii a rozmnoženín audiovizuálnych diel, zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o slobode informácii), ako aj Občianskym zákonníkom (ďalej len OZ). Každý z týchto právnych predpisov je v určitom zmysle k vydávaniu a šíreniu periodickej tlače, a k činnostiam s tým spojených, lex specialis, a v určitom zmysle zase lex generalis. Pre posúdenie subjektu zodpovedného za obsah periodickej tlače je potrebné ako lex specialis aplikovať zákon č. 81/1966 Zb., čo jednoznačne vyplýva z účelu uvedenej právnej normy, ako aj z jednotlivých jej ustanovení. Poukázal na to, že v zmysle § 10 ods. 1 tohto právneho predpisu, za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ. Podľa odporcu jedine a výlučne vydavateľ zodpovedá za obsah periodickej tlače, nakoľko výlučne vydavateľ určuje (prostredníctvom šéfredaktora), čo bude obsahom každého vydania periodickej tlače. Autori jednotlivých článkov nemajú žiadnu právomoc rozhodnúť o tom, čo bude v rámci periodickej tlače šírené, k akým informáciám bude čitateľom periodickej tlače poskytnutý prístup. Uvedené platí bez ohľadu na to, či autorom článku je zamestnanec vydavateľa, alebo svoje služby vydavateľovi poskytuje na základe iného právneho vzťahu. Posudzovaný článok je spoločným dielom, na ktorý sa primerane použijú ustanovenia o zamestnaneckom diele. Výlučne vydavateľ ako osoba, ktorá bola v zmluvnom vzťahu s odporcom, vykonáva majetkové práva k spornému článku ako autorskému dielu, a teda výlučne vydavateľ je oprávnený rozhodnúť o jeho zverejnení. Vydavateľ ako vlastník periodickej tlače a ako osoba označená v ust. § 10 ods. 1 zák. č. 81/1966 Zb., je jediný oprávnený zostaviť obsah periodickej tlače a voči tretím osobám zodpovedá za jej obsah. Podľa odporcu pri aplikácii ust. 11 až 13 OZ na posudzovanú vec treba dospieť k záveru, že prostriedky nápravy pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv je možné uplatňovať výlučne proti subjektu, ktorý do dotknutých práv zasiahol. Odporca tiež namietol, že prvostupňový súd nijako skutkovo nevymedzil, aký zásah mal spôsobiť odporca do osobnostných práv navrhovateľa. Celý rozsudok je vedený argumentáciou o zásahu do osobnostných práv navrhovateľa práve zverejnením informácií uvedených v článku a negatívnym dopadom takto šírených informácií v periodickej tlači. Pokiaľ teda prvostupňový súd vidí zásah v šírení informácií na verejnosti vo forme článku, nie je odporcovi zrejmé, ako spojil tento tvrdený zásah s činnosťou odporcu. Dokazovaním bolo zistené, že odporca, plniaci si svoje povinnosti zo zmluvy so spoločnosťou Petit Press a.s., vytvoril článok ako spoločné dielo a toto odovzdal redakcii denníka SME. Sám nebol oprávnený a ani nerozhodol o jeho publikácii a informácie v ňom obsiahnuté nijako verejne nešíril. Podľa odporcu je absurdné, aby práve on zodpovedal akokoľvek za informácie zverejnené v denníku SME v spornom článku. Uviedol, že teoreticky by mohol zodpovedať voči navrhovateľovi za zásah do osobnostných práv, ktorý mu bol spôsobený skutočnosťou, že napísaný článok poskytol vydavateľovi periodickej tlače. V tomto ohľade však prvostupňový súd žiadne dokazovanie nevykonal a ani nijako sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Podľa odporcu, pri posudzovaní jeho zodpovednosti neobstojí odkaz na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave. Názoru, že vydavateľ zodpovedá, ak autorom článku je zamestnanec, ale nie v prípade, ak ide o autora na zmluvu, chýba akákoľvek právna logika a nezodpovedá ustanoveniam citovaných právnych predpisov. Pokiaľ by aj súd odkazoval na akúkoľvek existujúcu judikatúru, nezbavuje ho to povinnosti svoje závery jasne, zrozumiteľne, v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, čo však v napadnutom rozsudku vo veci posúdenia pasívnej legitimácie absolútne absentuje. Poukázal na to, že vydavateľ denníka SME - spoločnosť Petit Press a.s. je v súvislosti s týmto článkom žalovaná vo viacerých konaniach na Okresnom súde Bratislava I. Namietol tiež, že žiadna časť napadnutého rozsudku jednoznačne nestanovuje, prečo by zásah do práv navrhovateľa, bez ohľadu na to, či zaň zodpovedá odporca alebo nie, bol neoprávnený. Podľa odporcu napadnutý rozsudok nijako nevymedzuje naliehavú spoločenskú potrebu, ktorá je nevyhnutným podkladom pre opatrenie obmedzujúcim právo podľa čl. 26 Ústavy SR, resp. podľa čl. 10, ktorým uvedený rozsudok bezpochyby je. Čo sa týka piatich výrokov, ohľadne ktorých bol odporca v rozsudku zaviazaný k povinnosti strpieť uverejnenie novinového článku povahy ospravedlnenia, k výroku, že „išlo o mlyn, ktorého cena sa odhadovala na viac než miliardu korún získali za 291.000.000,- Kčs“, k cene, za ktorú mali navrhovateľ a jeho spoločníci Mlyny a cestovinárne Piešťany získať, uviedol, že súd nezohľadnil, že sporný článok je citáciou týždenníka Domino a táto citácia je aj z textu čitateľom zrejmá. Článok ohľadne ceny teda vychádzal z iného zdroja, ktorý citoval. Poukázal na to, že v týždenníku Domino bol dňa 13. 8. 1993 uverejnený článok „Ako melú A.-P. mlyny“ autora H.S. T., v ktorom je výslovne uvedené „uvedené osoby ( predtým sa v článku výslovne spomína aj navrhovateľ ) získali štátny majetok, ktorého cena bola odhadovaná na viac než 1 miliardu Kčs, za púhych 291.000.000,- ....“. Teda informácia uverejnená v článku, že podľa týždenníka Domino bola za predmetný podnik zaplatená cena 291 miliónov, je pravdivá. Odporca tiež poukázal na to, že v konaní nebolo nikdy preukázané, že by mal záujem navrhovateľa iba poškodiť a že motívom jeho konania bol zlý úmysel. Odporca takýto záver opakovane odmietol. Podľa odporcu nebolo v tomto prípade nutné vykonávať rozsiahly novinársky prieskum, nakoľko išlo o zjavnú citáciu výroku z iného periodika a tento výrok nebol nikdy nikým spochybňovaný. Odporca poukázal na to, že dňa 30. 6. 2008 Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 6Co 60/06 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 9. 12. 2005, sp. zn. 12Ct 23/02, ktorý sa týkal rovnakého článku ako je predmetom tohto konania. Uviedol, že v potvrdenom rozsudku na strane 8 bolo uvedené, že údaj o odhadovanej cene privatizovaného podniku sa nedotýka cti navrhovateľa. K výrokom, že „starých majiteľov pod značným psychickým nátlakom prinútili podpísať notársku zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s FNM a že D.. R. A., ktorý spisoval zápisnicu, ako právnik musel vedieť, že toto odstúpenie nie je platné“, odporca uviedol, že prvostupňový súd opäť nebral do úvahy, že ide o citáciu iného zdroja, a to článku R. T. „Ako sa možno stať správcom mlyna v Rimavskej Sobote“ uverejneného v denníku SME. Odporca má za to, že publikovaná časť článku nie je nepravdivá a takou by bola iba v prípade, ak by R. T. dané skutočnosti neopísal. Odporca poukázal na to, že vzhľadom na odstup od pôvodného uverejnenia spornej informácie a neexistenciu akejkoľvek požiadavky na jej opravu, resp. informácie, ktorá by článok R. T. popierala, nebolo potrebné vykonať novinársky prieskum. Opätovne poukázal na súdne konanie vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6Co 60/06, v ktorom odvolací súd uzavrel, že i keď nejde o pravdivé ( preukázané ) tvrdenia, tieto sa nedotýkajú cti navrhovateľa. K výroku, že „mlyny pána A. profitujú vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov. Štátny fond trhovej regulácie práve im umožnil, aby mohli nakupovať obilie od štátu a nie na trhu. Kým oni platili za tonu 3.600,- korún, ostatní za ňu na trhu zaplatili vyše 5-tisíc“, odporca uviedol, že opätovne ide o citáciu týždenníka Domino, pričom autorom bola politicky činná osoba O. E., ktorý v článku uviedol citované tvrdenia o špeciálnom zaobchádzaní zo strany štátnych orgánov. Podľa odporcu sa teda vo vzťahu k napadnutému článku nejedná o nepravdivé ani pravdu skresľujúce tvrdenia, nakoľko O. E. skutočne dané konanie opísal a autor článku na vyjadrenie O. E. poukázal. Urobil tak spôsobom, ktorý neponecháva čitateľa na pochybách, že sa nejedná o tvrdenia autora článku, ale o tvrdenia O. E.. Odporca sa domnieva, že hodnotiaci súd O. E., ktorý neskôr prevzal a ktorý bol zverejnený v denníku SME o špeciálnom zaobchádzaní zo strany Fondu trhovej regulácie má skutkový základ. Poukázal na to, že v konaní bolo výsluchom svedka potvrdené, že neexistovali pravidlá na nákup obilia od Fondu trhovej regulácie, pričom existoval široký priestor na nerovné zaobchádzanie s jednotlivými subjektmi na trhu. Ak bolo obmedzené množstvo obilia na Fonde trhovej regulácie k dispozícii na predaj, možnosť každého toto kupovať za zvýhodnené ceny bola značne obmedzená, keďže neexistovali pravidlá, od spomenutej štátnej agentúry nakupovali iba tí, ktorí mali dobré známosti a ktorým Fond trhovej regulácie obilie bol ochotný predať, preto mohla a podľa odporcu aj nastala situácia, že práve navrhovateľ a jeho spoločnosti boli oproti iným, ktorým sa vďaka neexistencii pravidiel na predaj obilia nepodarilo nakúpiť na Fonde trhovej regulácie, neoprávnene zvýhodnení. Podľa odporcu, keďže ide o ochranu verejného záujmu a o podozrenie z možného nezákonného postupu štátnych orgánov, hranice slobody prejavu musia byť širšie a prejav ako taký musí byť chránený i v prípade, ak nie je možné preukázať do detailu tvrdené skutočnosti. K výroku, že „noví majitelia svoj podnik vzápätí odovzdali zahraničnému investorovi, ktorý za svoju väčšinu v ňom - podľa týždenníka Trend - zaplatil 400 miliónov Sk“, odporca uviedol, že sa jedná o citáciu týždenníka Trend zo 14. 6. 1995, ktorý priniesol rozsiahly článok o privatizácii podniku Svikon. V zmysle uvedeného článku taliansky investor získal svoj 80%-ný podiel za 400 miliónov Sk. K predaju pritom podľa týždenníka Trend malo dôjsť iba jeden deň po podpísaní privatizačnej zmluvy s FNM. Odporca má za to, že časť článku je pravdivá a zjednodušenie - nesprávne uvedenie faktov možno považovať za prípustné zjednodušenie. Odporca má za to, že z uvedených skutočností vyplýva, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku zaujal nesprávny právny názor, nesprávne zistil skutkový stav, a preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojim prvým rozsudkom z 8.9.2009, č.k. 14Co/464/2008-436, zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobný návrh zamietol v celom rozsahu a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.778,53 eur, keď po doplnení dokazovania dospel k záveru, že odporca nie je vo veci pasívne legitimovaný. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.8.2011, sp.zn. 4Cdo/163/2010, bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu z 8.9.2009, č.k. 14Co/464/2008-436, a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že si odvolací súd nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa § 220 O.s.p. bez vykonania náležitého dokazovania, pričom vychádzal z iného skutkového stavu než súd prvého stupňa a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami §§ 120, 132, 211 a § 213 O.s.p., je jeho konanie postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Jej následkom je zrušenie rozsudku odvolacieho súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V ďalšom konaní odvolací súd doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov - E.. W. S., H.. J. P., D. H., E. Š. a I. M.. Svedkyňa E.. W. S. vo svojej výpovedi uviedla, že v roku 2002 pracovala v redakcii denníka SME ako zástupkyňa šéfredaktora, a mala na starosti oddelenie spravodajstva, politiky a komentátorov. V redakcii prebiehali porady na dennej báze a týždennej báze, kde sa vždy riešilo, či majú dostatok materiálu na zverejnenie a čo obsahujú jednotlivé články. Konkrétne odporca mal na starosti jednu celú stranu publicistiky, jedenkrát do týždňa. Téma na tejto strane bola vždy vopred prerokovaná na porade a keď napísal článok, bol odovzdaný na kontrolu ako ostatné články iných redaktorov. Odporca bol v pracovnej pozícii komentátora, a ona nevnímala rozdiel medzi pozíciou odporcu a iných redaktorov. Tému strany mohol odporca zvoliť po dohode a napísaný článok bol zverejnený po jeho schválení. Svedkyňa popísala činnosť editora tak, že predprípravná fáza spočíva v tom, že editor hovorí s redaktorom vopred, o čom bude konkrétny článok a po jeho odovzdaní ho skúma po štylistickej a obsahovej stránke a skúma aj to, či je článok založený na dostatočných podkladoch, aby neboli uverejnené nepravdy. Editor má právo priamo zasahovať do článku a meniť ho. Nevie na základe akého právneho aktu bol odporca na oddelení komentátorov, lebo to bolo vecou personálneho oddelenia, on bol jednoducho súčasťou komentátorov a ona bola v pozícii jeho nadriadenej. Odporca mal aj svoje miesto v redakcii, avšak na základe dohody medzi ním a šéfredaktorom, nemusel byť každý deň v práci, mohol pracovať aj z domu. Toto nebolo nič výnimočné, pretože takúto dohodu mali aj iní redaktori. O tejto dohode vedela od šéfredaktora alebo od riaditeľa vydavateľstva. Ona neriešila platové náležitosti odporcu, lebo to bolo vecou šéfredaktora. S odporcom boli v dennom kontakte telefonicky, nezúčastňoval sa denných porád, len pravidelných porád komentátorov jedenkrát do týždňa. Denných porád sa zúčastňovali len vedúci oddelení. Na otázku, prečo sporný článok bol zverejnený pod hlavičkou spravodajstvo, hoci odporca mal byť analytik a mal publikovať pod hlavičkou publicistika, svedkyňa uviedla, že toto bola chyba editora, prípadne zalamovača stránok, k čomu mohlo dôjsť aj preto, že svedkyňa ako editorka mala na starosti aj stránky spravodajstva. Nepamätá si, ktoré časti sporného článku boli výsledkom jej zásahu a ktoré nie, ani to, kto bol autorom názvu článku a jeho podtitulku. O tom, že tento článok bude zverejnený, rozhodla porada, kde boli šéfredaktor, editori, a mohli tam byť aj ľudia z komentátorov. Zápisnice z porád neexistujú. Svedkyňa si na porade vždy robila poznámky a podľa toho vždy kontrolovala veci. O tom, čo sa zverejní, bolo rozhodované na základe toho, čo bola momentálne aktuálna téma a určilo sa, kto bude zodpovedný za jej spracovanie. Niekedy sa komentátori pri aktuálnych témach podieľali aj na stránke spravodajstva. Či na porade k tomuto článku bol prítomný šéfredaktor si s istotou nepamätá, ale myslí si, že áno. Redakcia fungovala na princípe dohôd, bez pracovných príkazov. Podobne aj pri tomto článku bola téma výsledkom dohody porady. Pán A. tento záver prijal. Pod článkom je podpísaný pán A., pretože on bol autor a nepamätá si, ktoré časti článku upravovala ona ako editorka. Pokiaľ ide o túto spornú stranu, ona zabezpečovala grafickú časť, teda fotografie, a keďže ona ako audítorka zasiahla vždy do každého článku, určite zasiahla aj do tohto. Odporca bol na to zvyknutý a vždy si tieto zásahy vydiskutovali. Na otázku, či s tým odporca ako autor súhlasil, svedkyňa uviedla, že ona sa nikdy nepýtala na súhlas autora a nebolo ani povinnosťou odôvodňovať jej zásahy, ale bola to jej dobrá vôľa, keďže odporcu považovala za renomovaného autora, považovala za vhodné, vždy ho o tom informovať. Ak by odporca nesúhlasil s jej zásahmi, pohádali by sa, a ona by si presadila svoje. Článok by bol zverejnený napriek jeho nesúhlasu. Na otázku, či na charaktere článku niečo zmenilo to, že bol uverejnený pod hlavičkou spravodajstva, svedkyňa uviedla, že nešlo o čisté spravodajstvo a treba to vnímať ako reakciu na aktuálnu tému. Ona ako editorka sa nikdy nepodpisovala pod články ako ich spoluautorka, a to v žiadnom prípade. Pre samotný článok je úplne irelevantné, pod akou hlavičkou je zverejnený. V spornom prípade nešlo o čisté správy, išlo o analýzu, ktorá reagovala na aktuálnu tému - chytenie O. A. v Juhoafrickej republike, pričom účelom článku bolo aj danie veci do súvisu z minulosti. Svedkyňa H.. J. P. vo svojej výpovedi uviedla, že v redakcii SME pracuje od založenia tohto denníka v roku 1993 až doposiaľ. V roku 2002 pracovala ako zástupkyňa šéfredaktora, ktorým bol v tomto čase asi pán Š.. Za celé to obdobie mala na starosti rôzne veci, takže sa presne nepamätá, konkrétne čo robila v roku 2002. Pokiaľ ide o odporcu, pamätá si, že prišiel z redakcie Pravda, niekedy koncom 90-tych rokov a spočiatku pracoval ako jeden z komentátorov, teda ako kmeňový zamestnanec. Neskôr využili viacerí možnosť prejsť na základe živnostenského oprávnenia do režimu samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO). Po predvolaní na toto pojednávanie si preverila v redakcii , že v roku 2002 patril medzi nich aj pán A.Š.. Ona sa s ním pravidelne stretávala s tým, že niekedy sa k nej dostali ako zástupkyni aj jeho materiály, do ktorých občas aj zasiahla. Išlo však len o drobnosti. S prácou odporcu boli veľmi spokojní a bolo známe, že má jeden z najlepších archívov. Odporca v tom čase už nesedel každý deň v redakcii a komunikovali s ním cez telefóny a maily. Ona nebola jeho nadriadenou. Na otázku, aký bol rozdiel v redakcii medzi prácou kmeňového zamestnanca a SZČO, uviedla, že v tom nebol žiadny rozdiel, len to bolo výhodnejšie pre zamestnancov z hľadiska odvodov a ona sama je SZČO. Svedkyňa uviedla, že kniha dochádzok u nich neexistovala, pretože pri novinárskej práci sa príchody a odchody neevidujú. Aj so SZČO bola podpísaná pracovná zmluva o obsahu pridelenej práce. Pokiaľ ide o formu platenia, tieto osoby dávali faktúru na vopred dohodnutú sumu, ktorá im bola vyplácaná paušálne mesačne, a podľa výsledku práce im mohla byť navyše priznaná odmena alebo aj pokuta. Nevie sa vyjadriť k tomu, či si odporca čerpal v roku 2002 dovolenku. Domnieva sa, že odporca v roku 2002 mal v redakcii svoje pracovné miesto a pomôcky. Po predložení sporného článku odporkyni uviedla, že sa nepodieľala na jeho tvorbe, ale určite ho čítala. Témy na články sa určujú na základe dohody na poradách, kde je na základe návrhu šéfa oddelenia určené aj to, kto článok napíše. S námetmi na články však prichádzajú najmä redaktori. Svedkyňa D. H. vo svojej výpovedi uviedla, že pre SME robila v rokoch 2000 až 2008 ako zástupkyňa šéfredaktora, a potom prešla do vydavateľstva spoločnosti Petit press. Bola prijatá do SME ako expert na regióny, a takmer výsostne sa venovala regionálnemu spravodajstvu. S odporcom sa stretávala len pri náhodných stretnutiach a neprichádzala s ním priamo do styku, pokiaľ ide o výkon práce. V roku 2002 ho vnímala ako jedného z komentátorov, ktorý mal v redakcii aj svoje pracovné miesto v kancelárii komentátorov, avšak nevie sa vyjadriť, či sa tam zdržiaval 8 hodín alebo 5 minút. Ona robila aj funkciu editorky, ale len toho, čo sa týkalo jej oddelenia. Na otázku, či potrebovala súhlas autora článku k zmene článku, uviedla, že ak by išlo o vážny zásah, tak by ho požadovala, a pri menších nie. Aj keď sa jej to nikdy nestalo, ak by autor odmietol dať súhlas, tak by ho nezaradila do zverejnenia. Konkrétne odmietla by ho uverejniť. Ona z titulu svojej funkcie mala právomoc do týchto článkov zasahovať, čo vyplývalo z hierarchie a právnej zodpovednosti editora. Po svojom nástupe sa spočiatku zúčastňovala pravidelných porád, aby sa zapracovala, ale nepamätá sa, že by sa v roku 2002 zúčastnila pracovnej porady, kde bol pán A.. Na tvorbe sporného článku sa nepodieľala, a ani ho needitovala. Na otázku, aký bol rozdiel medzi kmeňovými zamestnancami a SZČO uviedla, že ona sama je SZČO, a z hľadiska práv a povinností tam nie je žiadny rozdiel. Rozdiel súvisel len v odmeňovaní, či pracovník chcel honorovaný zárobok alebo fixný príjem. Ona ako SZČO po dohode s druhou stranou čerpá aj dovolenku, pracovnú odmenu fakturuje, pretože má uzavretú manažérsku zmluvu. Pokiaľ ide o dovolenku, napíše len oznámenie neprítomnosti v práci v zmysle interného predpisu. Svedok E. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2002 pracoval v denníku SME ako šéfredaktor, a bol nadriadený celej redakcii SME. V tomto čase pán A. pracoval ako komentátor a analytik a bol jeho podriadeným. Podľa jeho názoru mal uzavretú zmluvu fixnú a záväznú, ale nevedel sa vyjadriť, či išlo o pracovnú zmluvu alebo o nejaký druh spolupráce. Odporca mal však fixný plat, pomerne vysoký na tú dobu, bol často navrhovaný na odmeny a tieto sa mu viackrát udelili. Pán A. chodil do redakcie pravidelne, spravidla raz za týždeň mali poradu komentátorov, kde riešili témy jednotlivých vydaní, ale prakticky do práce chodil každý deň, a často boli spolu v spojení aj telefonicky. Pevný pracovný čas nemal vyhradený, pretože to sa na písanie článkov nevyžadovalo a podstatné bolo odovzdanie článkov. Mal aj povolenie pracovať doma. Pokiaľ ide o samotný druh spolupráce, ako šéfredaktor mal právo zadávať mu témy na napísanie článkov a po napísaní článkov ich odkonzultovať a prípadne aj meniť. Pán A. bol však tak kvalitným redaktorom, že si nepamätá, že by nejako vážnejšie zasiahol do obsahu napísaného článku. Bol jedinečný v tom, že pracoval s tzv. otvorenými zdrojmi, teda pracoval s faktami, ktoré už boli niekedy zverejnené a tieto analyticky spájal. Mal jeden z najlepších archívov na Slovensku a tak si pamätal aj na fakty, na ktoré už ostatní zabudli. Pokiaľ ide o dohodu o spolupráci medzi odporcom a spoločnosťou VMV z marca 2000, pamätá sa na to len veľmi matne, ale keďže odporca bol exkluzívnym autorom a mali si ho snahu udržať, ide pravdepodobne o zmluvu, ktorá znamenala ešte užšiu spoluprácu s ním v tom smere, že mohol písať len pre denník SME a súčasne sa mu aj zvýšil plat. Povaha práce sa pritom vôbec nezmenila. Po tom, ako ho súd oboznámil s ďalšími zmenami na strane vydavateľa, konkrétne s predajom ochrannej známky z 30.6.2000 zo spoločnosti VMV na Grand press a následne so zlúčením spoločnosti Grand press s Petit press dňa 1.7.2001 svedok uviedol, že o tomto ako šéfredaktor vedel, ale na prácu redakcie to nemalo absolútne žiadny dopad. Ani konkrétne na prácu odporcu. V redakcii v tom čase boli zamestnanci na základe zmluvy podľa Zákonníka práce a pracovníci ako SZČO, ktoré pracovali na dohodu. Spôsob si mohli vybrať samotní zamestnanci podľa toho, čo im vyhovovalo viac. Zmluvy o spolupráci so SZČO mali tú výhodu, že takýto pracovníci mali vyšší plat, keďže si sami museli platiť odvody. Sporný článok je z obdobia, kedy bola odporcovi pridelená celá jedna strana na strane spravodajstva a analýz, do ktorej mal zabezpečiť témy a články. Konkrétne na obsah tohto článku si nepamätá. Po tom, ako sa svedok oboznámil s obsahom článku, uviedol, že si pamätá, že ho čítal a nezasahoval do neho, pretože s ním bol spokojný a schválil ho. Obsah článku len potvrdzuje výpoveď v tom smere, že odporca pracuje s otvorenými zdrojmi, pretože tam uvádzal množstvo už zverejnených faktov. Na otázku, kto prišiel s podnetom na tému článku svedok uviedol, že si to už skutočne nepamätá, lebo návrhy chodili z rôznych zdrojov, hlavne z porád. Faktom je, že v tom čase bola aktuálna téma pobytu O. A. v Juhoafrickej republike. Témy na spravodajskú stránku sa schvaľovali aj týždeň vopred, a mohlo to trvať aj dlhšie. Na ďalšie otázky svedok uviedol, že v roku 2002 existovali v redakcii pracovné zmluvy podľa Zákonníka práce a takúto zmluvu mal uzatvorenú aj on ako vedúci pracovník, čo bolo v redakcii pravidlom. Mal uložené aj špeciálne úlohy ako šéfredaktor. Pokiaľ ide o ostatných pracovníkov, okrem pracovných zmlúv boli uzatvárané aj zmluvy so SZČO. Pracovné zmluvy na jeho návrh a po schválení riaditeľom zabezpečovalo personálne oddelenie a zmluvy so SZČO podpisoval priamo riaditeľ, alebo jeho zástupca. Pokiaľ ide o techniku, mali rovnaký režim, že ich po obsahovej stránke spracovávalo personálne oddelenie. Pokiaľ ide o odporcu, vedel, že má špeciálne uzatvorenú zmluvu. Bez ohľadu na druh zmluvy mu boli všetci v redakcii podriadení, a on bol oprávnený vydávať im príkazy v súvislosti s vydávaním článkov, rozhodoval, kedy pôjdu na dovolenku, kedy budú v práci a pod.. Pokiaľ ide o spoluprácu s odporcom, konzultoval s ním témy na články, čítal jeho texty a mal právo do nich aj zasiahnuť. Na otázku, z čoho nadobudol vedomie, že sú mu všetci v redakcii podriadení, uviedol, že to mal priamo v opise práce v pracovnej zmluve, ktorá je štandardnou pre funkciu šéfredaktora. Táto zmluva by mala byť v archíve SME. Pokiaľ ide o internetovú formu článkov, táto časť podliehala tzv. oddeleniu webu a v tom čase platilo pravidlo, že články v printovej forme sa automaticky preklápali na internet. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu s odporcom, vedel len to, že existuje, predpokladá, že bola v písomnej forme, ale nikdy ju nevidel a neparafoval. O zmluve hovoril pred jej uzavretím s riaditeľom M., avšak zmluvu samotnú on neuzatváral. Z pondelkových porád s komentátormi neexistovali zápisy. Témy na články boli prijaté spravidla po dohode. Svedok k spornému článku uviedol, že si je istý, že ho čítal, nepamätá si presne kedy, teda v ktorom printovom vydaní, a v ktorej forme. On k článku nemal námietky a nepamätá si, že by bol mal námietky niekto iný z personálu. Autorom článku je odporca. Pokiaľ ide o dovolenky, voľno pri SZČO, svedok ako šéfredaktor rozhodoval, kedy si budú vyberať voľno aj tieto osoby. V redakcii musel byť vždy nejaký počet pracovníkov, a preto si museli vybrať voľno aj vtedy, keď im to nevyhovovalo. Svedok uviedol, že nevie, akým spôsobom prebiehalo vyplácanie platových náležitostí. Nemá žiadnu vedomosť ani o spôsobe predaja ochrannej známky v roku 2000 od VMV spoločnosti Grand Press, a teda ani to, či išlo o predaj podniku, alebo celej spoločnosti. V súvislosti s exkluzívnou zmluvou s odporcom mohol tento pracovať aj pre iné subjekty s ich vedomím aj súhlasom, pričom odporca tieto skutočnosti vždy oznamoval. Svedok si nepamätal, či im odporca oznámil v tejto súvislosti niečo aj v roku 2002. Na otázku, či články pred vydaním čítal pred ich editovaním, alebo po ňom uviedol, že niekedy pred a niekedy aj po. V roku 2002 bola editorom článku na str. 3 pravdepodobne pani S.. Pokiaľ čítal článok, vedel presne, že číta verziu priamo od autora, verziu po editovaní alebo verziu tesne pred vydaním. Vo vzťahu k spornému článku si nespomína na to, ktorú verziu čítal, ale pravdepodobne išlo o verziu po editovaní. Keď on článok schválil, išlo o definitívnu formu článku pred vydaním. Svedok I. M. vo svojej výpovedi uviedol, že je predsedom predstavenstva a súčasne generálnym riaditeľom vydavateľstva Petit Press a.s., ktorý je súčasne aj vydavateľom denníkom SME. Túto funkciu vykonával aj v roku 2002. Z titulu svojej funkcie má aj nejaké vedomosti o pôsobnosti pána A. v redakcii SME. Redakcia je samostatným tímom ľudí, ktorá pôsobí na určitej autonómnej báze voči vydavateľovi pod vedením šéfredaktora. Vydavateľ pritom nemá prístup do redakčného systému. Pán A. patril k ich najlepším komentátorom. Najskôr pôsobil ako zamestnanec, ktorý neskôr prešiel na voľnejšiu zmluvu, v zmysle ktorej bol platený podľa počtu textov a nemal žiadne redakčné povinnosti. Jeho články však taktiež podliehali editovaniu, či už zo strany editora, alebo ak išlo o vážnejšie články, tak aj zo strany zástupcu šéfredaktora alebo šéfredaktora. Svedok potvrdil, že Zmluvu o spolupráci, uzatvorenú medzi VMV a.s. a odporcom dňa 28.3.2000 podpísal on, a dodatok č. 1 k tejto zmluve z 30.6.2000, ktorý bol uzatvorený aj s ďalším subjektom - spoločnosťou Grant Press a.s., za neho podpisoval vtedajší technický námestník O. T., a to na základe plnej moci, ktorú môže založiť do spisu. Je pravdou, že v záhlaví zmluvy je uvedené že za VMV a.s. dodatok podpisuje on, avšak v tom čase zrejme nebol prítomný, a preto ho zastupoval pán T.. Celkovo to bola bežná záležitosť, pretože v spoločnosti fungovalo asi 40 manažérov, ktorí boli splnomocňovaní na rôzne právne úkony. Na ďalšiu otázku svedok uviedol, že sa nevie vyjadriť, akým spôsobom bol vytvorený zverejnený sporný článok. On sám ho čítal pred predchádzajúcim termínom pojednávania, avšak dnes si už na jeho obsah presne nepamätá. Môže sa vyjadriť len k zvyčajnému procesu vydávania článkov, ktorý prebieha tak, že redaktori pracujú samostatne bez nejakej objednávky, sami si vyberajú témy, ktoré podľa dôležitosti schvaľuje buď šéf oddelenia alebo šéfredaktor alebo jeho zástupca. K pracovnej zmluve s p. Š., konkrétne k dennému programu šéfredaktora, v ktorom z bodu 5 vyplýva, že urobí po porade zápis s hlavnými témami, svedok uviedol, že je pravda, že toto sa v zmluve nachádzalo, čo súviselo s tým, že po úmrtí pána D. bol šéfredaktor nahradený pánom Š. a do tejto zmeny sa preklopilo to, ako by mal fungovať šéfredaktor. Svedok vie o tom, že sa to aj najprv dodržiavalo, ale neskôr od toho pán Š. pravdepodobne upustil. Svedok to nekontroloval, a nikdy by ho za nedodržanie tohto nesankcionoval. Na ďalšiu, aký bol rozdiel medzi zamestnancami a pracovníkmi - SZČO svedok uviedol, že títo mali voľný režim. On nevie, či pán A. chodil do redakcie, ale v zásade je to jedno, pretože jeho úlohou bolo napísať text a odovzdať ho editorovi. Pán Š. mal voči týmto pracovníkom všeobecný mandát ako šéfredaktor podľa zmluvy. Editori zodpovedali za text zverejnený v novinách. Z hľadiska vydávania článkov bol proces úplne rovnaký, či ho napísali interní pracovníci alebo externí. Pán A. mal pozíciu externého redaktora. Na ďalšiu otázku svedok uviedol, že pokiaľ ide o autorské práva redaktorov, ako sa uplatňuje, ako sa tvorí spoločné dielo a podobne, že existuje Etický kódex pre redaktorov a dokument, na základe ktorého redaktori splnomocňujú vydavateľa na ich zastupovanie v autorských sporoch. Vo vnútri systému, pokiaľ ide o autorské právo, všetko funguje na základe uzavretých zmlúv o spolupráci, a to aj pre internetové a printové šírenie diela. Nie je preto uzatváraná žiadna špeciálna zmluva o šírení diela a zmluvy o spolupráci sa považujú za zmluvy o vytvorení a šírení diela. V minulosti, ani v súčasnosti neboli redakcie, resp. spravodajstvo pod ochranou autorského práva. Súčasný autorský zákon chráni len printové diela, pričom žiadne noviny nemajú uzatvorené zmluvy s redaktormi o šírení diela. V tomto smere sa pripravuje aj nová legislatíva. Na otázku zástupcu navrhovateľ či vie, prečo sporný článok bol zverejnený na stránke Spravodajstvo, svedok uviedol, že obsah článku si nepamätá, takže na to nevie odpovedať, a to čo vo všeobecnosti povedal, sa netýka tohto článku. V roku 2002 existoval Etický kódex Syndikátu slovenských novinárov, ktorého členmi boli len novinári a nemohlo byť jeho členom vydavateľstvo Petit Press. Odporcu v redakcii riadil vedúci oddelenia komentátorov a šéfredaktor. Pokiaľ chcel odporca dovolenku, musel mu ju schváliť šéfredaktor. Medzi SZČO a pracovníkmi v pracovnom pomere v zásade nebol rozdiel v schvaľovacom procese zo strany nadriadených. Šéfredaktor musel vedieť, kedy si kto čerpá voľno a SZČO nemuseli byť pravidelne v redakcii, a riešili si dochádzku podľa toho, ako im to vyhovovalo. Po doplnení dokazovania dospel odvolací súd opätovne k záveru, že prvostupňový súd nerozhodol správne, keď žalobe navrhovateľa čiastočne vyhovel. S otázkou preukázania pasívnej legitimácie odporcu, ktorú namietal už v prvostupňovom konaní, sa prvostupňový súd vysporiadal len tak, že v časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, označenom „pasívna legitimácia“, citoval rozsudok Krajského súdu v Ostrave, sp. zn. 23C 102/96. Poukázal na všeobecne akceptovaný, resp. prevládajúci názor, ku ktorému sa prikláňa súdna prax, že rozhodujúcou okolnosťou pre posúdenie zodpovednosti autora alebo pisateľa článku, je jeho pracovnoprávny vzťah k vydavateľovi. Podľa toho, ak je autor článku zamestnancom, je zodpovedný len voči vydavateľovi a jeho zodpovednosť voči dotknutej osobe je vylúčená. Vychádza sa zo záveru, že vydavateľ autora použil pri svojej činnosti, resp. že autor pri písaní článku konal v rámci plnenia „úloh“ svojej organizácie. Predmetná judikatúra však vznikla v čase pred rokom 1991, kedy spravidla všetci redaktori boli v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom a uverejňovanie názorov a článkov, ktorých autormi alebo pisateľmi boli iné osoby, sa uverejňovali so stanoviskom redakcie, ktorým vyjadrila odstup od názoru autora, resp. že názor autora nevyjadruje stanovisko redakcie. Judikatúra vychádzala z použitia analógie ustanovenia § 421 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, podľa ktorého škoda je spôsobená organizáciou, ak bola spôsobená v rámci plnenia jej úloh tými, ktorí tieto úlohy plnili. Tieto osoby za škodu takto spôsobenú potom nezodpovedajú, pričom ich zodpovednosť podľa pracovno-právnych predpisov tým nie je dotknutá. Uvedené ustanovenie bolo s účinnosťou od 1.1.1992 novelizované a zaradené pod § 420 ods. 2 s tou zmenou, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili, pričom ustanovenie o zodpovednosti podľa pracovnoprávnych vzťahov zostalo zachované. Na základe toho neskôr publikované názory (po roku 1989) pripustili, že hoci sa predtým pri posudzovaní skutočnosti, či zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (napr. vydavateľom) hovorilo o rámci, resp. o medziach plnenia úloh právnickej osoby, v súčasnosti sa znovu zdôrazňuje miestny, časový a vecný vzťah autora k plneniu činnosti vydavateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu, nie je, a ani nemôže byť rozhodujúcim iba formálny status, či autor je zamestnancom vydavateľa, ale treba tiež prihliadať na to, aký je miestny, časový a vecný vzťah autora k plneniu činnosti vydavateľa, a až na základe toho posúdiť, či v konkrétnom prípade za neoprávnený zásah zodpovedá len vydavateľ alebo aj autor. Zo znenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, druhá veta za bodkočiarkou, o zodpovednosti podľa pracovnoprávnych predpisov bez ďalšieho automaticky nevyplýva, že pod pojem „osoby použité právnickou osobou pri jej činnosti“ možno zahrnúť len osoby v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom podľa ustanovení Zákonníka práce. Z výpovede odporcu vyplynulo, že v čase od 1.4.1996 do 27.3.2000 bol zamestnancom vydavateľa denníka SME. Dňa 28.3.2000 uzavrel zmluvu o spolupráci s pôvodným vydavateľom, spoločnosťou VMV a.s. Bratislava, a aj potom, keď došlo k zmene vydavateľa, ich spolupráca pokračovala naďalej nezmeneným spôsobom. Spolupráca bola založená nielen na exkluzivite, ale odporca sa pravidelne zúčastňoval pondelkových porád v redakcii denníka SME - na oddelení komentátorov a na základe ústnej dohody s vtedajším šéfredaktorom Š. mal na starosti tretiu stranu výtlačkov SME. K svojej práci využíval priestory vydavateľstva, pracovné prostriedky poskytnuté vydavateľom pre výkon dohodnutej činnosti, a pri práci používal archív redakcie. Pri spracovávaní tém išlo o analytické články, na ktorých spolupracoval s ďalšími ľuďmi z redakcie a spôsob spracovania témy konzultoval s editorom alebo šéfredaktorom. Spracovaná téma podliehala schváleniu vedúceho vydania, zástupcu šéfredaktora alebo šéfredaktora. Z predložených listinných dôkazov odvolací súd zistil, že dňa 28.3.2000 bola s účinnosťou od 1.4.2000 uzatvorená medzi VMV a.s. a odporcom Zmluva o spolupráci (č.l. 417 spisu), na základe ktorej bol odporca povinný vytvárať pre spoločnosť týždenne komentáre k vnútropolitickej situácii na Slovensku, analytický materiál na základe vlastného výberu témy alebo na základe objednávky šéfredaktora, prípadne iné slovesné diela na základe dohody so šéfredaktorom denníka SME, a to v dohodnutom počte za pevne stanovenú mesačnú odmenu, exkluzívne a výlučne pre spoločnosť VMV a.s.. Podľa zmluvy bolo povinnosťou odporcu zúčastňovať sa aj jedenkrát týždenne porady u šéfredaktora denníka SME. V zmysle zmluvy odporca ako autor slovesných diel dal spoločnosti VMV, a.s., súhlas s disponovaním so svojimi dielami, vytvorenými pre účely vydavateľstva VMV a.s., a denníka SME, a to v prítomnosti i budúcnosti, bez ďalšieho obmedzenia, okrem knižného vydania týchto diel. Po tom, čo spoločnosť VMV a.s. v súvislosti s predajom ochrannej známky denníka SME spoločnosti Grant Press, a.s,. ukončila vydávanie tohto denníka, bol dňa 30.6.2000 medzi odporcom a spoločnosťami VMV, a.s., a Grand Press, a.s., uzatvorený Dodatok č. 1 k Zmluve o spolupráci zo dňa 28.3.2000 (č.l. 599 spisu), z dôvodu, že od 1.7.2000 sa mení vydavateľ denníka SME a i ďalších periodík, ktoré bude ďalej vydávať spoločnosť Grand press a.s., a táto v plnom rozsahu vstupuje do práv a povinností zo zmluvných vzťahov spoločnosti VMV, a.s.. Dodatok nadobudol účinnosť od 1.7.2000. Vychádzajúc z údajov v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 2473/ B a oddiel Sa, vložka č. 2471/B mal odvolací súd za zistené, že ku dňu 1.7.2001 došlo k zlúčeniu spoločnosti Grand Press a.s. so spoločnosťou Petit Press a.s., ktorá prebrala všetky práva a povinnosti zrušenej spoločnosti Grand Press a.s.. Možno teda konštatovať, že v čase vydania sporného článku mal odporca uzatvorenú písomnú zmluvu so spoločnosťou Petit Press a.s.. Ako vyplýva z faktúry predloženej odporcom (č.l. 591, 592 spisu), tejto spoločnosti odporca dňa 2.9.2002 fakturoval aj odmenu za dohodnuté výkony v mesiaci august 2002 (v počte 12 podľa priloženého zoznamu), ktorých súčasťou bola aj analýza: Jeden O. pre troch R. (5.8.). Z pracovnej zmluvy šéfredaktora denníka SME E. Š., jeho denného programu a pracovnej náplne (č.l. 602-604 spisu), ako aj z jeho výpovede vyplýva, že všetci redaktori denníka SME mu boli podriadení. Žiadne rozlišovanie medzi redaktormi pracujúcimi na základe pracovnej zmluvy a redaktormi pracujúcimi ako SZČO na základe zmlúv o spolupráci nebolo. Prístup šéfredaktora k nim bol rovnaký, rovnaké boli aj pracovné postupy. Z osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla, vydaného dňa 25.4.2000 Daňovým úradom Bratislava V a potvrdenia tohto daňového úradu z 2.5.2002 (č.l. 593, 594 spisu) mal odvolací súd za preukázané, že odporca bol samostatným daňovým subjektom a zaplatil paušálnu daň na zdaňovacie obdobie roku 2002. Výpoveďami svedkov v priebehu odvolacieho konania a predloženými listinnými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že na odporcu platil režim obdobný ako pre pracovníka v riadnom pracovnom pomere s tým rozdielom, že išlo o osobu, ktorá bola samostatne zárobkovo činná. SZČO však mali v redakcii minimálne rozdiely oproti statusu pracovníkov zamestnaných na základe pracovných zmlúv. Rozdiel spočíval len v tom, že si sami platili odvody, a pokiaľ ide o dochádzku, bolo na ich rozhodnutí, akým spôsobom si organizovali pracovný čas, pretože rozhodné bolo, aby predložili redakcii text, ktorý sa od nich požadoval zo strany vedenia redakcie, alebo text, ktorý im bol vedením schválený na základe ich návrhu. Odporca „plnil“ na objednávku vydavateľa, a očakávalo sa od neho, že pravidelne dodá určitý počet článkov. Z výpovedí svedkov, predovšetkým svedkyne S., ktorá editovala aj tento článok, bolo jednoznačne preukázané, že odporca bol autor prvotnej podoby článkov, s ktorou ďalej pracovali editori, ktorí mohli do neho zasahovať, pričom na to nepotrebovali súhlas odporcu. Nebol to teda odporca, ktorý rozhodoval o finálnej podobe a čase zverejnenia sporného článku, ale rozhodoval o tom vydavateľ, zastúpený vedením redakcie. Ako vyplynulo z dokazovania, odporca bol od 1.4.1996 zamestnancom vydavateľa denníka SME na základe pracovnej zmluvy, ktorá kontinuálne prešla do voľnejšieho zmluvného vzťahu na základe zmluvy o spolupráci do takej miery, že napr. šéfredaktor si ani nevšimol túto právnu zmenu, lebo forma spolupráce zostávala stále rovnaká. Aj v čase, kedy bol vytvorený sporný článok, sa odporca pravidelne zúčastňoval pracovných porád a mal na starosti celú stranu publicistiky. Podľa odvolacieho súdu nie je teda určujúce, že odporca v čase napísania a zverejnenia článku nemal s vydavateľom uzatvorenú pracovnú zmluvu podľa Zákonníka práce. Na základe zmluvy o spolupráci, ktorou sa obe strany riadili, bol odporca bol nesporne zmluvným spolupracovníkom vydavateľa, za účelom realizácie činnosti vydavateľa. Len od vydavateľa záležalo, či článok poskytnutý odporcom zverejní, alebo nie, resp. či v článku urobí zásahy a aká bude jeho finálna podoba. Aj proces vytvorenia sporného článku bol usmerňovaný editorkou a zástupkyňou šéfredaktora S. a šéfredaktorom Š.. Bol zverejnený až po tom, ako ho títo pracovníci redakcie odsúhlasili. Práve možnosť pracovníkov redakcie zasahovať do obsahu článkov odporcu nasvedčujú tomu, že na výsledky tejto činnosti treba pozerať ako na spoločné dielo v zmysle § 9 zák. č. 383/1997 Z.z. (Autorského zákona). Z pohľadu autorského práva bol aj sporný článok spoločným dielom, a preto zodpovednosť odporcu v spore o ochranu osobnosti je v danom prípade vylúčená, a za zverejnenie sporného článku zodpovedá vydavateľ podľa § 10 ods. 1 zák. č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu dospel odvolací súd k záveru, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný. Preto napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. opätovne zmenil a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa a odporcu, či predmetné časti článku vykazujú alebo nevykazujú znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa sa už odvolací súd nezaoberal, pretože by to bolo nadbytočné. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi priznal právo na ich náhradu. Nevyhovel tak návrhu právneho zástupcu navrhovateľa, aby odvolací súd v prípade neúspechu navrhovateľa v tomto konaní zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania, že odporca od roku 2004 až doposiaľ zavádzal a klamal súd, a až odvolací súd ho donútil predložiť doklady o tom, že bol podnikateľom. Podľa navrhovateľa odporca tým, že nehovoril pravdu, porušoval povinnosti účastníka konania, a preto by bolo v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), a aj s ust. § 142 a nasl. O.s.p., keby bola takémuto účastníkovi priznaná náhrada trov konania. Odvolací súd sa s týmito tvrdeniami navrhovateľa nestotožnil. Odporca už na prvom pojednávaní vo veci konanom dňa 6.11.2006, ako aj v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.3.2007, namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Prvostupňový súd sa touto jeho námietkou dostatočne nezaoberal, ohľadne posúdenia jej opodstatnenosti nevykonal riadne dokazovanie, a ani vo svojom rozsudku z 2.7.2008, č.k. 8C/440/2005-291 sa s ňou riadne nevyporiadal. Práve z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu, odvolací súd svojim prvým rozsudkom z 8.9.2009, č.k. 14Co/464/2008-436 zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a žalobný návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Následne na základe dovolania navrhovateľa Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 24.8.2011 sp.zn. 4Cdo/163/2010 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a uložil mu doplniť dokazovanie za účelom preukázania obrany odporcu o nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Dokazovanie tak bolo doplnené až v odvolacom konaní, a to nielen na základe pokynu dovolacieho súdu, ale aj na základe návrhov navrhovateľa. S tým súviselo aj dodatočné doloženie dôkazov zo strany odporcu. Z tohto dôvodu neboli splnené zákonné podmienky na to, aby odvolací súd vyhovel návrhu navrhovateľa a zo súdneho spisu vylúčil všetky dôkazy, ktoré odporca založil do spisu až v odvolacom konaní v súlade s ustanovením § 205a O.s.p.. Doplneným dokazovaním bola preukázaná dôvodnosť námietky nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu a odvolací súd opätovne návrh navrhovateľa z toho dôvodu zamietol. Odporca preto má podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania. Odporca podaním zo 4.7.2013 podľa § 151 ods. 1 O.s.p. vyčíslil celkové trovy právneho zastúpenia vo výške spolu 2 320,64 eur, a doložil aj osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Odvolací súd ako dôvodne uplatnené trovy posúdil len čiastku vo výške 1.778,53 eur. Trovy konania odporcovi vznikli zaplatením súdneho poplatku za odvolanie vo výške 81,33 eur (2.450,- Sk) a v súvislosti s právnym zastúpením vo výške 1 662,62 eur. Pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia odvolací súd čiastočne korigoval svoj názor vyjadrený vo svojom prvom rozsudku, podľa ktorého pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta treba vychádzať z toho, že ide o spojenie vecí (a preto nie je možné účtovať samostatne trovy z časti o uverejnenie ospravedlnenia a samostatne z časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, ako si pôvodne vyčíslil odporca). Odvolací súd vychádza z toho, že v konaniach o ochranu osobnosti je predmetom konania právo na túto ochranu, ktoré právo je hodnotou, pri ktorej je pojmovo vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch. Výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch síce vyjadruje stupeň a mieru zásahu, ale je iba jedným z prostriedkov nápravy ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. Aj keď sa navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal ochrany svojich práv súčasne viacerými osobitnými prostriedkami (morálnej satisfakcie a aj finančnej satisfakcie), nejde o spojenie vecí, pretože ide o jeden návrh, o jedno právo na ochranu osobnosti. Pri stanovení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony vykonané do 1.6.2009, kedy nadobudla účinnosť vyhl. č. 209/2009 Z.z., vychádzal preto odvolací súd z ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhl.), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. Teda nie aj z výšky žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy a ani zo spojenia vecí. Tomuto názoru odvolacieho súdu nasvedčuje aj znenie § 10 ods. 8 vyhl., v ktorom je od 1.6.2009 jasne stanovené, že vo veciach ochrany osobnosti, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy, je tarifnou hodnotou 2.000,- eur (bez ohľadu na požadovanú výšku finančnej satisfakcie). Odporcovi bola preto priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby nasledovne: - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - 14.11.2005 - podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3 (20% DPH), § 16 ods. 3 (tzv. režijný paušál) vyhl. (1.154,- Sk + 231,- Sk + 150,- Sk = 1.535,- Sk), t.j. 50,95 eur, - účasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci - 17.5.2006 - podľa § 14 ods. 1 písm. d), ods. 4, § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (315,- Sk + 63,- Sk + 164,- Sk = 542,- Sk), t.j. 17,99 eur, - účasť na pojednávaní dňa 6.11.2006 v trvaní od 9,00 hod. do 10,45 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (1.260,- Sk + 252,- Sk + 164,- Sk = 1.676,- Sk ), t.j. 55,63 eur, - účasť na pojednávaní dňa 26.2.2007 v trvaní od 9,00 hod. do 11,30 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (1.371,- Sk x 2 + 548,40 Sk + 178,- Sk = 3.468,40 Sk ), t.j. 115,13 eur, - písomné podanie na súd - vyjadrenie z 13.3.2007 - podľa § 14 ods. 1 písm. c), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (1.371,- Sk + 274,20 Sk + 178,- Sk = 1.823,20 Sk), t.j. 60,52 eur, - účasť na pojednávaní dňa 27.6.2008 v trvaní od 10,00 hod. do 12,30 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (1.465,- Sk x 2 + 586,- Sk + 190,- Sk = 3.706,- Sk ), t.j. 123,02 eur, - písomné podanie na súd - odvolanie z 18.7.2008 - podľa § 14 ods. 1 písm. c), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (1.465,- Sk + 293,- Sk + 190,- Sk = 1.948,- Sk), t.j. 64,66 eur, - účasť na pojednávaní dňa 19.5.2009 v trvaní od 9,00 hod. do 11,55 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1, § 18 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. (53,49 eur x 2 + 21,40 eur + 6,95 eur), t.j. 135,33 eur, - účasť na pojednávaní dňa 16.6.2009 v trvaní od 10,20 hod. do 11,45 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 8 - tarifná hodnota 2.000,- eur, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. - 20 % DPH zo súčtu odmeny a režijného paušálu (91,29 eur + 6,95,- eur + 19,65 eur), t.j. 117,89 eur, - účasť na pojednávaní dňa 8.9.2009 v trvaní od 9,00 hod. do 10,55 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 8, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. (91,29 eur + 6,95,- eur + 19,65 eur), t.j. 117,89 eur, - písomné podanie na súd - vyjadrenie z 30.6.2010 k dovolaniu navrhovateľa - podľa § 14 ods. 1 písm. c), § 10 ods. 8, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. (91,29 eur + 7,21 eur + 19,70 eur), t.j. 118,20 eur, - účasť na pojednávaní dňa 19.2.2013 v trvaní od 9,00 hod. do 11,06 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 8, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. (91,29 eur x 2 + 7,81,- eur + 38,08 eur), t.j. 228,47 eur, - účasť na pojednávaní dňa 2.4.2013 v trvaní od 13,00 hod. do 15,42 hod. - podľa § 14 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 8, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. (91,29 eur x 2 + 7,81,- eur + 38,08 eur), t.j. 228,47 eur, - účasť na pojednávaní dňa 2.7.2013 v trvaní od 9,00 hod. do 11,20 hod. - podľa § 13a ods. 1 písm. d), § 10 ods. 8, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. (91,29 eur x 2 + 7,81,- eur + 38,08 eur), t.j. 228,47 eur. Spolu vo výške 1 662,62 eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.