Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/64/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510218351 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1510218351.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: Ľ. Q. R. J. H. V. Č. M. A. , narodený dňa XX.X.XXXX, F. Q. R. J. H. V. Č. M. A. , narodený dňa X.X.XXXX, deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny B., V. Č.. Xa, B., deti rodičov: matka I. Q. R. J. H. V. Č. M. A. H. V. Á. , trvale bytom B., P. Č.. XX, zastúpená Mgr. Miroslavom Golianom advokátom v Bratislave, Budatínska č. 16, H. F.. L. Q. R. J. H. V. Č. M. A. , trvale bytom T. A., T. Č.. XXX, zastúpený JUDr. Danušou Tichou, advokátkou v Bratislave, Námestie Martina Benku č. 6, o návrhu matky na určenie výživného na čas do rozvodu manželstva rodičov maloletých detí, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 13. marca 2013, č.k. 17P 280/2010-301, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V. rozsudkom, v poradí druhým, zo dňa 13.3.2013, č.k. 17P 280/2010-301, návrh zamietol. Ním sa matka domáhala úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom Ľ. T. F. na čas do rozvodu manželstva tak, že budú zverené do jej osobnej starostlivosti a ona ich bude zároveň zastupovať a spravovať ich majetok a otcovi bude uložená vyživovacia povinnosť k deťom od podania návrhu (od 9.8.2010) v sume 250,-- € mesačne na F. a v sume 300,-- € mesačne na Ľ. do času právoplatného skončenia rozvodového konania. Zročné výživné žiadala otcovi povoliť splácať po 100,-- € mesačne na Ľ. a po 50,-- € mesačne na F.. Navrhovanú výšku výživného zdôvodnila tým, že deti sú zvyknuté na určitý štandard. V návrhu uviedla, že postoj otca k deťom a jeho starostlivosť o ne nemožno pokladať za dostatočnú. Kupuje im iba jedlo, ktoré podľa nej nie je ani v dostatočnom množstve, na druhý deň má problém, čo im dať na jedenie, z čoho navariť. Peniaze na stravu jej otec nedá, kupuje stále tie isté salámy a syry. Deti otcom zabezpečovanú stravu pokladajú za jednotvárnu. Keď ona povie otcovi, čo má kúpiť, polovicu z toho nedonesie, potom má problém navariť. V priebehu konania (dňa 1.6.2011) matka zmenila svoj návrh s ohľadom na právoplatné rozhodnutie súdu vo veci rozvodu manželstva tak, že výživné navrhla určiť v sume 170,-- € mesačne na Ľ. a v sume 150,-- € mesačne na F. od podania návrhu na súd a zároveň navrhla určiť výživné v sume 100,-€ mesačne na každé dieťa od 14.9.2009 do podania tohto návrhu. Vo zvyšnej časti návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností zobrala späť. Dôvodom zmeny návrhu mala byť tá skutočnosť, že matka svojmu právnemu zástupcovi oznámila až po podaní písomného návrhu, že otec neprispieval na domácnosť odvtedy, čo sa jej priznal, že má priateľku, k čomu došlo v apríli alebo máji 2009. Neskôr (dňa 14.9.2011) matka opätovne zmenila návrh tak, že výživné navrhla určiť od 1.9.2009 v sume 100,-- € mesačne na každé dieťa do právoplatnosti rozsudku o rozvode. Napokon dňa 23.11.2011 matka v konečnom dôsledku navrhla výživné určiť od 1.9.2009 v sume 100,-- € mesačne na každé dieťa do 30.10.2010, nakoľko následne už otec výživné platil podľa rozsudku o rozvode a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. V poradí prvým rozsudkom, zo dňa 23.11.2011, č.k. 17P 280/2010-259, súd návrh matky o určenie výživného zamietol, vo zvyšku konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Na odvolanie matky Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 5.4.2012, sp.zn. 20CoP 4/2012, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (v zamietajúcej časti) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa mal skúmať, či otec maloletých detí uhrádzaním finančných nákladov domácnosti si zároveň plnil aj vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia § 71 Zákona o rodine, a teda či výživným prispieval na maloleté deti a zároveň aj na odôvodnené potreby jeho manželky. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd mal preukázané, že od podania návrhu na súd rodičia maloletých detí spoločnú domácnosť neviedli a spoločne nehospodárili, ale otec participoval na zabezpečovaní potrieb detí v dostatočnej miere. Podieľal sa aj na ich výchove a výžive. Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa vzhľadom na vyššie uvedené zistiť skutkový stav veci a vykonať za tým účelom dokazovanie a o podanom návrhu matky rozhodnúť v súlade s ustanovením § 65 Zákona o rodine v spojení s § 62 Zákona o rodine. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie matky bolo dôvodné, keď súd prvého stupňa svojím postupom jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že záver, ku ktorému súd dospel na základe zhodnotenia vykonaných dôkazov, vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, a tým je rozhodnutie nepreskúmateľné. Odvolací súd uložil prvostupňovému súdu znovu vo veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby zodpovedalo ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Po doplnení dokazovania súd prvého stupňa mal preukázané, že manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 4.11.2010, č.k. 12C 351/2009-101, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.1.2011. Na čas po rozvode boli obe maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať ich a spravovať ich majetok budú obidvaja rodičia. Otcovi uložil povinnosť platiť na výživu maloletého Ľ. sumu 170,-- € mesačne, na maloletého F. sumu 150,-- € mesačne, pričom zároveň určil otcovi povinnosť prispievať každému maloletému na tvorbu úspor po 50,-- € mesačne. Zároveň rozhodol aj o úprave styku otca s maloletými deťmi. Ešte pred rozvodom manželstva rodičov uznesením zo dňa 9.11.2009, č.k. 22P 377/2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.1.2010, č.k. 11CoP 4/2010, súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie, ktorým upravil styk otca s maloletými deťmi. Matka je od 15.4.2010 zamestnaná v spoločnosti Z., kde do konca roka 2010 dosiahla čistý mesačný zárobok cca 407,19 €. Jej evidencia na úrade práce trvala od 14.9.2009 do 14.4.2010, vyradená bola nástupom do zamestnania. Poberateľkou dávky v nezamestnanosti nebola. V mesiacoch júl a august 2009 bola zamestnaná vo firme R., odkiaľ odišla s odvodnením údajne zlých pracovných podmienok. Po ukončení rodičovskej dovolenky bola v domácnosti a mala iba sporadický príjem z občasných brigád. V obchodnom ani živnostenskom registri v spornom období evidovaná nebola. Iné vyživovacie povinnosti nemala a ani nemá. Otec ako riaditeľ policajného zboru v roku 2009 dosiahol čistý mesačný príjem cca 1.394,77 € a v roku 2010 cca 1.522,64 €. V obchodnom ani živnostenskom registri evidovaný nebol. Z miesta spoločného bydliska v B. na P. XX sa podľa svojho vyjadrenia odsťahoval dňa 24.11.2010, podľa tvrdenia matky už po vyhlásení rozvodového rozsudku. V mesiaci december 2010 zaplatil na maloleté deti bežné výživné v zmysle rozvodového rozsudku. Iné vyživovacie povinnosti nemal a ani nemá; v súčasnosti je ženatý. Maloleté deti boli v spornom období vo veku Ľ. trinásť rokov a F. osem a trištvrte roka, v súčasnosti sú Ľ. štrnásť a pol ročný a F. desaťročný. V septembri 2009 mladší maloletý nastúpil do prvého ročníka základnej školy, starší do piateho ročníka. F. je podľa lekárskeho potvrdenia zo dňa 24.10.2010 v liečbe dlhodobo nastavený na Aerius sol, Livostin, v zimných mesiacoch Imunoglukan a probiotiká, pričom prvé dve liečivá sú len čiastočne hradené zdravotnou poisťovňou a ostatné hradí rodič. Svedkyňa, stará matka maloletých detí zo strany matky M. V. uviedla, že v spornom období sa jej dcéra (matka maloletých) trápila, otec detí jej niečo dal, ale nestaral sa o ne, matka s deťmi chodila do jej domácnosti vždy v sobotu, kde jej spoločne so staršou dcérou navarili. Svedkyňa matke detí dávala 20,-- € až 30,-- €, pomáhala jej aj staršia sestra, napr. keď jej manžel kúpil svojim deťom kinder vajíčka, kúpil ich aj deťom Q., ktoré boli celé šťastné a hovorili, že im otec také nekúpi. Dňa 13.3.2013 matka žiadala rozhodnúť o výživnom na maloleté deti tak, že súd určí povinnosť otcovi zaplatiť ho na každé dieťa v sume po 100,-- € mesačne od 1.9.2009 do 31.10.2010. V mesiaci máj 2009 jej otec oznámil, že sa chce rozviesť, jeho výplata, ktorá chodila predtým na jej účet, už na tento účet prestala chodiť a otec detí jej nedával ani cent. Dostala od neho len sumu 150,-- € v septembri 2009 a rovnakú sumu v októbri 2009, a potom v roku 2010 sumu 150,-- € v septembri a 150,-- € v októbri. Zamestnala sa až dňa 15.4.2010, otec jej žiadne peniaze nedával. Do mája 2009 chodili od otca peniaze na účet matky a ona sa starala o chod domácnosti. Po mesiaci máj 2009 sa otec rozhodol, že bude účty platiť on, že sa bude tiež starať o domácnosť a potreby detí, čo bolo v čase, kedy príjem mal iba on sám. Matka nežiadala určiť výživné už od mája 2009, kedy otec prestal dávať peniaze na jej účet, lebo jej nechal 34.000,-- Sk, z ktorých financovala potreby detí. V júli a v auguste 2009 pracovala brigádne, túto prácu musela zanechať, lebo išlo o fyzicky namáhavú prácu, ktorú po telesnej stránke nezvládala. Prácu si ale hľadala a aj našla, nemohla však do nej nastúpiť, nakoľko, podľa tvrdenia matky, nemala kde nechať deti, lebo otec sa rozhodol, že v septembri 2009 pôjde na 2 týždne do Egypta s priateľkou, a keďže za to obdobie nebol v spoločnej domácnosti, dal matke 150,-- €. V októbri 2009 bol na liečení po bližšie neurčenú dobu a matke dal zase 150,-- €. Keď podľa prehľadu príspevkov otca vyplýva, že do domácnosti dával mesačne približne 700,-- €, jeho príjem bol vtedy okolo 1.500,-- €, takže mu zostávalo ešte 800,-- €. Súd prvého stupňa dôvodil, že v prípade, ak si povinný neplní svoju vyživovaciu povinnosť k nezaopatrenému dieťaťu vôbec alebo v dostatočnej miere, je nevyhnutné podať návrh na začatie konania čo najskôr. U maloletého oprávneného môže súd výnimočne priznať výživné aj spätne, a to až tri roky odo dňa podania návrhu na súd, avšak len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že sú dané takéto dôvody, musí mať preukázané, predovšetkým kedy si povinný prestal plniť úplne, resp. čiastočne svoju vyživovaciu povinnosť k oprávnenému. Matka návrh na súd podala dňa 9.8.2010, čo je deň, ktorý procesný predpis určuje za deň začatia konania. V prípade ak súd konanie začne ex offo, je týmto dňom ten deň, kedy súd vydal uznesenie o začatí konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania. Zákonnou podmienkou však je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd teda môže výživné na maloleté dieťa priznať aj spätne, ak z istých dôvodov, ktoré možno považovať za výnimočné, účastník žiada o spätné určenie výživného a v jeho počine nemožno badať snahu zneužiť tento zákonný inštitút. V prejednávanej veci dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného, t.j. pred podaním návrhu na súd, matkou preukázané neboli, keď za takéto nie je možné považovať tú skutočnosť, že matka svojmu právnemu zástupcovi až po podaní návrhu na súd oznámila, že otec na domácnosť neprispieval odvtedy, ako jej povedal, že má priateľku, čo bolo v apríli alebo máji 2009, resp. že medzi rodičmi došlo k nezhodám, ktoré boli dôsledkom nevery otca. Ako matka sama na pojednávaní uviedla, návrh nepodala skôr, lebo čakala, že sa situácia zlepší. Pritom matke musel byť minimálne od doby doručenia uznesenia o nariadení predbežného opatrenia o dočasnej úprave styku otca s maloletými deťmi dňa 20.11.2009 známy procesný inštitút predbežnej úpravy pomerov účastníkov konania, ktorý však nevyužila v záujme dočasnej úpravy vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom. Naviac matka vo svojom odvolaní zo dňa 30.11.2009 proti predbežnému opatreniu, ako na to poukázal kolízny opatrovník, uviedla, že nikdy pred podaním návrhu (t.j. návrhu otca o nariadenie predbežného opatrenia) nemala pocit, žeby sa otec v domácnosti necítil dobre, žeby mu vadilo, že je doma všetko v poriadku, upratané, navarené a domácnosť fungovala tak, aby boli všetci spokojní. Matka tiež sama odporovala opodstatnenosti svojej požiadavky o spätné určenie výživného, keď jeho pôvodne navrhovanú výšku celkom 550,-- € mesačne odôvodňovala vo svojom písomnom vyhotovení návrhu na začatie tohto konania tým, že deti sú zvyknuté na určitý štandard, z čoho vyplýva, že tento deti museli mať ešte pred podaním návrhu na súd, teda už pred augustom 2010 minimálne v takom rozsahu, ako je matkou požadovaná výška výživného. Matka sa zamestnala až dňa 15.4.2010, dovtedy bola bez príjmu s výnimkou dvoch mesiacov júl a august 2009, čo znamená, že otec zabezpečoval finančne chod celej domácnosti, a to vrátane materiálnych potrieb samotnej matky. Do apríla 2009 vrátane bola celá výplata otca poukazovaná na účet matky, z ktorej boli následne zrealizované dve mesačné platby za nájomné na základe trvalého príkazu. Matke na tomto účte, s ktorým disponovala len ona, a na ktorý ona sama žiadne finančné prostriedky nepoukázala, muselo zostať po úhradách nájomného minimálne 548,-- €, ktoré mala možnosť čerpať na dokúpenie stravy pre deti aj pre seba, keď považovala nákupy otca pre domácnosť za nedostatočné s tým, že deti aj ona trpeli hladom. Tiež v júli a v auguste 2009 bola zamestnaná v R., v týchto mesiacoch teda mala vlastný príjem, pričom poplatky spojené s bývaním otec hradil v plnej výške až do jej zamestnania sa vo firme Z. dňa 15.4.2010. Matka pracovný pomer v R. ukončila z vlastnej iniciatívy, pričom neosvedčila žiadnym spôsobom, že v tejto práci nemohla pokračovať z nejakého závažného dôvodu, napr. zdravotného stavu, čím jej konanie naplnilo obsah § 75 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine. Rovnako neobstojí tvrdenie matky, že hoci si prácu našla, nemohla do nej nastúpiť, nakoľko nemala kde nechať deti, lebo otec sa rozhodol v septembri 2009 ísť na 2 týždne do Egypta s priateľkou, keď skutočne na toto obdobie, ktoré podľa otca bolo kratšie ako dva týždne, mohla zabezpečiť opateru detí prostredníctvom svojej matky, ktorá jej bola vtedy nápomocná, resp. inej príbuznej osoby. Zároveň tento argument matky podporuje tvrdenie otca aj o jeho osobnej starostlivosti o deti, nakoľko pokiaľ by tomu tak nebolo, nemohla by matka dôvodiť tým, že počas dovolenky otca nemala kde nechať deti. V súvislosti s tým je nutné poukázať na obsah uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5.4.2012, sp.zn. 20CoP 4/2012, že aj výkon osobnej starostlivosti o deti a rodinu je na rovnakej úrovni, ako zárobková činnosť. To sa týka každého z rodičov, teda nielen matky, ale aj otca. Súd matkou udané dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie výživného od 1.9.2009 nemohol akceptovať, nakoľko nešlo o také objektívne dôvody, ktoré by jej zabraňovali domáhať sa nároku detí na výživné od otca súdnou cestou včas, teda v dobe, kedy si podľa nej otec prestal riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči nim. Keďže v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti podľa § 176 O.s.p. súd nie je viazaný návrhom, zaoberal sa sám z úradnej povinnosti otázkou dôvodov hodných osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného pred podaním návrhu na súd. Nezistil však žiadne okolnosti, ktoré by za dôvody hodné osobitného zreteľa mohli byť uznané, a preto nárok na určenie výživného za čas už od 1.9.2009 priznať nemohol. S ohľadom na uvedené súd ďalej skúmal dôvodnosť návrhu matky o určenie výživného od podania návrhu na súd, t.j. od 9.8.2010 do doby nej navrhnutou, t.j. do 31.10.2010. Odôvodnené potreby oprávneného zahŕňajú jednak potreby základné: stravovanie, ošatenie, hygiena, školské výdaje, cestovné do školy, pomerná časť nákladov za bývanie, poplatky spojené s príležitostnou liečbou a pod., ako aj potreby v širšej miere prispievajúce k rozvoju osobnosti mladého človeka: kultúra, šport, mimoškolské aktivity, záujmy, záľuby, dovolenky atď., všetko primerané veku dieťaťa. Schopnosti a možnosti povinného sú dané nielen jeho preukázanými zárobkovými pomermi, ale tiež všetkými ďalšími príjmami, najvyššie dosiahnutým vzdelaním, praxou, odbornosťou, pracovným zaradením, rozsahom a druhom vykonávanej pracovnej aktivity, vekom, zdravotným stavom, celkovým počtom vyživovacích povinností a pod. V konaní mal súd za dostatočne preukázané, že otec v dobe od podania návrhu na súd matkou do doby v konečnom dôsledku navrhnutej matkou, teda do 31.10.2010, platil nájomné v jednej polovici, čím sa podieľal na úhrade pomernej časti nákladov za bývanie detí, ktoré tiež tvoria súčasť bežného výživného, nakoľko je tým uhrádzaná jedna z ich základných potrieb - bývanie. Otec platil aj mesačný poplatok za užívanie internetu. Tiež v každom mesiaci (od septembra) platil obidvom deťom stravné v škole v plnej výške. Maloletému Ľ. platil mobilný telefón v záujme zabezpečenia komunikácie nielen s ním, ale aj s matkou. Podľa potreby zakupoval deťom lieky, ktoré vyčíslil sumami: 20,-- € v auguste, 2,85 € v septembri a 26,80 € v októbri, čo preukázal aj pokladničnými blokmi. V hotovosti matke na výživu detí poskytol v septembri sumu 150,-- € a v októbri sumu 150,-- €. Za potraviny vynaložil sumy: 345,15 € v auguste, 238,10 € v septembri a 133,13 € v októbri, ktoré podložil pokladničnými blokmi. Na oblečenie a zábavu pre deti vynaložil sumu 86,46 € v septembri. V zmysle nariadeného predbežného opatrenia o úprave styku trávili deti s otcom každý párny týždeň čas od soboty 10.00 hodiny do nedele 18.00 hodiny, a to v domácnosti terajšej partnerky otca v Z. L., kde im po túto dobu otec zabezpečoval všetky potreby. Matka v závere poprela otcom prezentované výdaje za oblečenie a zábavu detí, pričom v priebehu konania ale priznala, že otec deťom oblečenie kúpil, aj keď išlo o minimum. Matka pripustila úhradu liekov otcom, priznala aj hradenie polovice nájomného a internetu s tým, že tento užíval aj otec, tiež stravného v škole a platby v hotovosti. K zakúpeným potravinám sa vyjadrila tak, že tieto boli aj pre otca samotného, teda nielen pre deti. Čo sa týka rozporov medzi rodičmi ohľadne zabezpečovania stravy pre deti, ani jeden z nich nie je spôsobilý preukázať, koľko v skutočnosti deti reálne spotrebovali zo stravy nakúpenej otcom. Je nesporné, že každý druhý víkend stravu deťom zabezpečoval otec v súvislosti s ich pobytom u neho. Školské stravovanie deťom platil otec. Školské potreby mali deti hradené z úspor tvorených príbuznými zo strany otca, z týchto finančných prostriedkov sa im kupovalo aj oblečenie. K oblečeniu otec tiež uviedol, že ním kúpené veci pre deti sa matke nepáčili a boli vyhodené s tým, že on nemá vkus. Hygienické potreby ako mydlo a šampón podľa udania matky zabezpečoval otec. Pokiaľ matka otcovi vyčítala, že deťom prinášal jedlo až po skončení svojej pracovnej doby, teda keď už boli opäť hladné, a navyše v nedostatočnom množstve, súd zdôraznil, že matka bola taktiež povinná zúčastňovať sa na zabezpečovaní stravy pre deti, ako aj všetkých ich ostatných potrieb rovnako ako aj otec, nakoľko obidvaja rodičia sa musia podieľať na uspokojovaní všetkých odôvodnených nárokov maloletých detí podľa svojich možností a schopností. Ako matka priznala, v septembri 2010 jej prišli na účet finančné prostriedky v sume 10.000,-- € vyplatené jej z dedičstva a koncom toho mesiaca si kúpila za ne nový osobný automobil Fiat Punto. Disponovala teda značnou finančnou hotovosťou, ktorú využila na kúpu auta. Neobstojí jej vyjadrenie, že ho kúpila len preto, aby mohla deti voziť k lekárom, keď ani jedno z detí nie je zdravotne postihnuté. Matka uviedla, že odkedy je zamestnaná v Z. (15.4.2010), deti nevedia, čo je to byť hladný a smädný. Na druhej strane však tvrdí, že deti začali priberať, až keď bolo jej manželstvo s ich otcom rozvedené (4.11.2010). Kolízny opatrovník poukázal na obsah písomného podania matky súdu doručeného ako odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia (3.12.2009), v ktorom matka uviedla, že nemala pocit, žeby sa otec v domácnosti necítil dobre, žeby mu vadilo, že je doma všetko v poriadku, upratané, navarené a domácnosť fungovala tak, aby boli všetci spokojní. Takéto rozporuplné vyjadrenia matky si nemožno nevšímať a nevyvodiť z nich, ako aj z opakovaného pozmenenia jej návrhu záver, že jej konanie je účelové a tendenčné. Pokiaľ otec bol matke ochotný ponechať vždy po dobu svojej neprítomnosti v domácnosti počas dovolenky, resp. liečenia, čo bolo podľa všetkého obdobie nanajvýš dvoch týždňov, sumu minimálne 150,-- €, a to nielen v období jej nezamestnanosti, ale aj neskôr, pričom táto suma mala slúžiť výlučne pre zabezpečenie bežných potrieb domácnosti, nie teda na úhradu pravidelných poplatkov za užívanie bytu, ťažko prijať tvrdenie matky o tom, že otec deťom zabezpečoval stravu v malom množstve, resp. tak, že boli hladné a nedostatočne vyživované. Otec o deti jednoznačne záujem mal, keď sa ešte v čase pred rozvodom manželstva domáhal súdnej úpravy styku s nimi, v čom mu bolo aj súdom vyhovené, a proti ktorej sa matka odvolala. Treba dať za pravdu kolíznemu opatrovníkovi, že pre deti bolo dôležitejšie, že mali zaplatené poplatky spojené s bývaním a stravu v škole a nie to, že im matka počas prechádzky nemohla kúpiť cukríky alebo ísť s nimi do Mc´Donaldu, a že ak by deti boli skutočne hladné a podvyživené, boli by dostali signalizáciu aspoň zo strany školy alebo detského lekára. Ak takáto situácia podľa matky nastala, mala navštíviť ich pracovisko, kde by jej poskytli poradenstvo, a to aj čo sa týka spísania návrhu na určenie výživného na čas do rozvodu, ako aj na určenie výživného v nevyhnutnej miere predbežným opatrením. Keďže sa tak nestalo, považuje to za hrubé zanedbanie starostlivosti z jej strany. Z konania vyplynulo, že nároky oboch rodičov na uspokojovanie základných potrieb detí boli podľa všetkého odlišné, preto matka mohla zo subjektívneho hľadiska považovať príspevky otca za nedostatočné, keď napríklad v rámci organizácie voľného času s deťmi po ich príchode zo školy chcela prechádzky vypĺňať návštevou Mc´Donalda, resp. kupovaním sladkostí, na ktoré jej otec peniaze nedával, a o ktoré ho, ako otec uviedol, ani nežiadala, poznamenal však, že na cigarety jej zostalo vždy. Nielen podľa názoru kolízneho opatrovníka, ale aj podľa názoru súdu, je potrebné, aby deti mali zaistené základné potreby, pričom takouto potrebou nie je návšteva rýchleho občerstvenia typu Mc´Donald. Matka mala vypĺňať voľný čas detí skôr primeraným programom podľa ich veku - šport, hry a prechádzky do okolia bydliska, ktorých cieľom nemusí byť zariadenie produkujúce nie najlacnejšie a najzdravšie jedlo. Otec výživné podľa rozsudku o rozvode manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom začal dokonca plniť ešte skôr, než tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť (dňa 4.1.2011) už od decembra 2010. Súd tak dospel k záveru, že návrh matky je neopodstatnený a nedôvodný a nie je možné mu vyhovieť, pretože podiel otca na zabezpečovaní oprávnených nárokov maloletých detí, ako aj na ich výchove v spornom období bol dostatočný. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 77 ods. l veta tretia, § 62 ods. 1, 2, 5, § 75 ods. l Zákona o rodine. O náhrade trov konania rozhodoval podľa ustanovenia § 146 ods. l písm. a/ O.s.p. a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie matka. Dôvodila, že jej v rozhodnom čase (1.9.2009-31.10.2010) na výživu detí ich otec nedával. Je diskutabilné, či peniaze za obdobie september a október roku 2010 odovzdané otcom možno pokladať za výživné. Súd mal odôvodniť, prečo poukazuje na mesiac júl a august 2009, na finančné prostriedky, ktoré otec maloletých nechal na jej účte ešte v mesiaci júl 2009 v sume 34.000,-- Sk. Je pravda, že pracovala v mesiacoch júl a august 2009 v R., ale len brigádnicky. Jej fiziognómia jej nedovolila v tejto práci (pri páse) zotrvať, nevládala túto fyzicky náročnú prácu vykonávať. Po tom do práce nemohla nastúpiť, pretože otec maloletých detí uprednostnil zahraničnú dovolenku so svojou priateľkou napriek tomu, že ho upozornila, že nemá kde nechať deti a ona mala nastúpiť do nového zamestnania. Vyjadrenie súdu prvého stupňa v tom, že ich mala nechať u svojej matky, považuje za nevhodné, schvaľujúce správanie sa neverného manžela. V tom čase jej matka mala vážne zdravotné problémy, čo aj na pojednávaní uviedla, a teda nemohla sa o deti starať. Zdôraznila § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého povinnosťou manželov je byť si verní, pomáhať si, vytvárať zdravé rodinné prostredie pre výchovu detí a pod. Otec maloletých detí jej v máji 2009 oznámil, že si našiel novú známosť a že jeho výplata, a teda peniaze, ktoré chodili na jej účet, si nechá posielať na svoj vlastný účet. Peniaze, ktoré na účte mala (cca 34.000,-- Sk), použila na uspokojenie potrieb maloletých detí a chod domácnosti. Súd neodôvodnil, prečo poukázal na platby za mesiac máj a jún 2009 spolu v sume 580,-- Sk na bývanie, ak od otca za dané obdobie nežiadala peniaze. Od mája 2009 otec na výživu detí nedal (až na výnimky času jeho dovolenky, liečebného pobytu) žiadne peniaze a odmieta zohľadniť pred súdom zistené relevantné skutočnosti. Pre život nie je postačujúce vykonať len tzv. základné platby na službách spojených s užívaním bytu, alebo len základné platby za stravu deťom v škole. Aj keď nežiada od otca výživné za mesiac máj a jún 2009, na každý mesiac jej ostali finančné prostriedky okrem nutných platieb spolu v sume 580,-- €. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa v tom, že hoci sa na výchove detí podieľala, osobne sa o ne starala, hoci preukázateľne nemala peniaze, bola bez príjmu, nárok na výživné vo forme finančného príspevku na výživu detí od otca nemá, lebo otec naturálne potreby detí zabezpečoval. Aj keď súd vo svojom závere konštatoval, že otec sa podieľal na výchove detí, že sa o ne staral, neskôr vraj v rámci predbežným opatrením nariadeného styku s deťmi počas každého druhého víkendu súd vo svojom odôvodnení neuviedol, na základe akých skutočností k takémuto záveru dospel. Otec ale možnosť byť s deťmi počas nariadených víkendov nie vždy využil a prirovnávať čas strávený s otcom počas víkendov s časom, ktorý s deťmi strávila ona, nemožno. V konaní bolo preukázané, že uhrádzaním finančných nákladov domácnosti si otec svoju vyživovaciu povinnosť neplnil, deti hladovali. Peniaze, ktoré jej mal otec nechať počas jeho dvojtýždňovej dovolenky v Egypte (200,-- €) súd považoval za dostatočné. Nikdy otcovi nepovedala, že chce peniaze na to, aby deťom počas prechádzky kúpila cukríky. Mala záujem pracovať, po skončení pre ňu fyzicky náročnej práce v UNIPHARME chcela sa zamestnať v septembri 2009, k čomu nemohlo dôjsť pre nezodpovedné správanie sa otca, ktorý uprednostnil zahraničnú dovolenku so svojou priateľkou. Postavenie a pracovné zaradenie automaticky neznamenajú zákonom predpokladané správanie sa povinného subjektu. Len príkladmo poukázala na obdobie a jeho prežívanie, počas ktorého od otca nedostala ani len cent; uvádzané návštevy Mc´Donaldu nemôžu byť kladené jej na príťaž. Nemožnosť absolvovania návštevy Mc´Donaldu je len dôkazom toho, že zneprístupnením účtu matke sa životná úroveň detí rapídne znížila. Do času, kým otec prestal jej dávať peniaze, maloleté deti pokladali za určitý štandard. Deťom poskytovala starostlivosť v rozsahu, v akom ju dokázala poskytnúť z tých naturálnych plnení otca, ktoré mala k dispozícii, keď preukázané bolo, že naturálne plnenie otca pre deti nebolo postačujúce. Dôkazom nezodpovedného prístupu otca k uspokojovaniu potrieb detí je aj jeho vyjadrenie, že školské potreby si deti kupovali z ich vlastných úspor. Bez ohľadu na to, od koho mali deti úspory, tieto patrili im a neboli povinné ich použiť na kúpu tých potrieb, na kúpu ktorých boli povinní ich rodičia. Nesúhlasila s tvrdením súdu, že otec pokladničnými dokladmi preukázal finančné uspokojovanie potrieb maloletých detí, pretože takéto doklady nemožno pokladať za hodnoverný dôkaz, nakoľko je možné si ich zaobstarať v ktorýchkoľvek potravinách a deklarovať ich za vlastné výdavky. Má vedomosť o tom, že otec detí dostal darom od svojho brata sumu 33.210,42 €, o čom predložila výpis z účtu otca v peňažnom ústave. Neobstojí tvrdenie jeho brata v tom, že mal len záujem rozložiť celkový objem peňazí do viacerých účtov v banke, pretože si mohol celkový objem svojich peňazí rozložiť na toľko účtov, koľko by chcel s tým, že všetky by patrili jemu. Auto kúpila za svoje dedičstvo preto, že otec spoločné auto odviezol k jeho rodičom mimo Bratislavu. Mala za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy mu predložené, ako aj závery uznesenia odvolacieho súdu. Dostatočne preukázala nároky maloletých detí, príjem otca je dostatočný na to, aby si svoje povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 62 a § 75 Zákona o rodine mohol riadne splniť aj spätne, najmä ak sa preukázalo, aký postoj zaujal ku svojej rodine, k nej ako exmanželke, ktorá mu vytvorila podmienky pre štúdium na vysokej škole. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu vyhovieť. Otec vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky dôvodil, že odvolanie matky nespĺňa zákonom požadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 205 O.s.p., pretože absentuje presná a nezameniteľná špecifikácia rozhodnutia, voči ktorému odvolanie smeruje; absentuje zákonný dôvod na odôvodnenosť podania odvolania. Dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku súdu prvého stupňa bolo len to, že nebol dostatočne odôvodnený. Nevyplýva z neho, žeby súdu prvého stupňa vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu a/alebo jeho nesprávne právne posúdenie. Súd prvého stupňa tento vytýkaný nedostatok odstránil napadnutým rozsudkom, odôvodnenie zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Vyjadrenia právneho zástupcu matky sú len účelovým opakovaním tej istej (účelovej) obrany matky počas celého konania. Všetky tieto matkou tvrdené nepodložené, resp. vyvrátené skutočnosti boli v konaní riadne prvostupňovým súdom preskúmané a posúdené každé jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Bolo preukázané, že sa do rozvodu manželstva riadne a dostatočne staral svojou osobnou starostlivosťou a tiež aj po materiálnej stránke; nebolo preukázané, žeby starostlivosť o deti zanedbal. Obaja rodičia majú rozdielne predstavy o výchove detí a o spôsobe nakladania s príjmom spoločnej domácnosti, rozdielnu predstavu o tom, čo je štandard vo výžive maloletých detí. V priebehu konania matka niekoľkokrát uvádzala, ako jej nevyhovovalo, koľko peňazí jej dával, aké potraviny sa do domácnosti nakupovali aj napriek tomu, že tieto nákupy spolurealizovala aj ona sama a že práve ona vyberala a dávala do košíka potraviny, ktoré sa napokon kúpili. Matka si zrejme neuvedomuje účel výživného pre maloleté deti, ani osobnú starostlivosť o deti, dávky výživného považuje za svoje výlučné právo, ktoré má slúžiť zrejme na jej potreby k jej spokojnosti podľa jej predstavy. Za neprípustné, nemorálne a absolútne účelové považuje listinu na sumu 33.210,42 €, ktoré mal dostať od brata. Túto skutočnosť použila matka aj v konaní o rozvod manželstva, čo bolo vyhodnotené ako nepravdivé tvrdenie. Ak túto skutočnosť chcela matka uviesť aj v predmetnom konaní, mala tak urobiť v konaní pred súdom prvého stupňa a nie až v odvolacom konaní ako odvolací dôvod. Napokon túto skutočnosť súd prvého stupňa ani podrobne neprotokoloval, ohľadne spornosti pôvodu majetku, finančných prostriedkov na účte otca, ktoré malo byť uvádzané v rozvodovom konaní s tým, že tieto skutočnosti nesúvisia s prebiehajúcim konaním vo veci výživného. Súd prvého vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, dostatočne zistil skutkový stav veci, preskúmal aj dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 Zákona o rodine), svoje rozhodnutie riadne a vyčerpávajúco (preskúmateľne) odôvodnil. So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožnil. Odvolanie matky považuje za nedôvodné, špekulatívne, účelové, ktoré spôsobuje len zbytočné hromadenie sporov osobitne v už riadne preskúmanej a rozhodnutej veci. Odvolanie matky nespĺňa formálne a ani obsahové náležitosti, keďže jasne a zreteľne nepoukazuje na skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať samotné odvolanie. Odvolaciemu súdu navrhol odvolanie matky odmietnuť podľa ustanovenia § 218 ods. l písm. d/ O.s.p. V prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre odvolacie konanie, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Kolízny opatrovník navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec sa v dostatočnej miere podieľal na zabezpečovaní oprávnených nárokov maloletých detí v spornom období. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. mája 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Súd prvého stupňa vo veci vykonal, doplnil, dokazovanie správnym smerom, vyvodil z neho správne skutkové závery a vec aj rozhodol právne správne. Matka vo svojom odvolaní neuvádzala žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili rozhodnutie v súlade s jej návrhom. Ani len neuvádzala, koľko skutočne na výživu detí otec platil za ňou uvádzané rozhodné obdobie, aká je jeho výška nedoplatku na výživnom, ako navrhuje nedoplatok otca zaplatiť. Okrem toho nepreukázala, ani len netvrdila, že sú skutočne dané dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie výživného otcovi k maloletým deťom za čas od 1.9.2009 do podania návrhu na súd, ale ani v čase od podania návrhu do 30.10.2010. Takéto dôvody nevyplývajú ani z obsahu spisu. Naopak bolo preukázané, že v čase od podania návrhu na súd do 30.10.2010 otec riadne a dostatočne sa staral o maloleté deti osobne i materiálne. Nebolo preukázané, žeby starostlivosť o deti zanedbával. Na tomto mieste je potrebné ešte zdôrazniť, že práva a povinnosti k maloletým deťom majú obaja rodičia rovnaké. Matka ani len netvrdila, či a aké úsilie musela za otca vynaložiť, ktoré mal otec vynaložiť sám. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo 218/2009, 3Cdo 51/2011, 7Cdo 56/2011). Odvolací súd nedoručoval matke vyjadrenie otca a kolízneho opatrovníka k jej odvolaniu proti rozsudku, pretože v ňom (opakovane) uvádzali dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z ich písomného, ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa matky k danému vyjadreniu, vedomosť o ich vyjadrení, by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu, neovplyvnilo by vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu matke bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu (§ 224 ods. l, § 146 ods. l písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.