Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/370/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511213089 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1511213089.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: A. E. R. R..K..S.., F. N.. Č.. X, L., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova ul. č. 8, Bratislava, proti odporkyni: Š. Y., nar. X. XX. XXXX, bytom O. N.. Č.. XXXX/X, L., t. č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom G. J., B. S. R.G. L. Y., J. N.. Č.. X - XX, L., o zaplatenie istiny 502, 38 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 39C/219/2012 - 69, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáhal zaplatenia istiny 502, 38 eur so 14 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 502, 38 eur od 30. 6. 2007 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 2, ust. § 100, ust. § 101 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, § 1 ods. 3, § 3 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že právny predchodca navrhovateľa V. L., C..R.. uzavrel s odporkyňou dňa 3. 1. 2005 Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. XXXXXXXXXX, s predmetom zmluvy otvorenie a vedenie bežného účtu bankou pre majiteľa účtu a poskytovanie ďalších produktov a služieb v zmysle zvoleného balíka služieb V. a mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa dlžnú istinu ku dňu 14. 12. 2009 vyčíslil v sume 816, 98 eur, keď dňom 3. 1. 2005 bol otvorený bežný účet, deň 14. 9. 2006 bol dátum poskytnutia povoleného prečerpania vo výške platného rámca 1. 659, 69 eur, dátumom zrušenia posledného platného rámca bol stanovený deň 29. 6. 2007 a tým aj stanovený dátum vzniku omeškania, bez uvedenia bližšej špecifikácie dlžnej istiny ako dlžná istina, úroky z istiny, úroky z omeškania a účtované poplatky, pričom bližšiu špecifikáciu žalovanej istiny neobsahoval ani zoznam pohľadávok uvedený v prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd prvého stupňa mal rovnako preukázané, že v oznámení o ukončení zmluvného vzťahu a o postúpení pohľadávky právny predchodca navrhovateľa listom oznámil, že pohľadávka, ktorú eviduje voči odporkyni vo výške 816, 98 eur, vrátane príslušenstva, ktorá vznikla zo zmluvy o bežnom účte, bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 12. 2009, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom postúpená na navrhovateľa, ako nového veriteľa a tiež mal preukázané, že v zmysle bodu 4.3.4. písm. b) a bodu 4.3.8 Všeobecných obchodných podmienok, právny predchodca navrhovateľa odporkyni oznámil, že odstúpil od zmluvy č. XXXXXXXXXX a zároveň dňa 14. 12. 2009 zrušil predmetný účet, pričom dňom zrušenia účtu zanikol zmluvný vzťah založený zmluvou. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ predložil zmluvu o postúpení splatných peňažných pohľadávok jeho právneho predchodcu, špecifikovaných v prílohe č. 1 a z oznámenia právneho predchodcu týkajúceho sa odporkyne mal preukázané, že k postúpeniu pohľadávky, ktorú mal právny predchodca navrhovateľa voči odporkyni došlo a k odstúpeniu od zmluvy o bežnom účte zo strany právneho predchodcu navrhovateľa najneskôr dňom 14. 12. 2009, pričom k omeškaniu odporkyne so zaplatením žalovanej pohľadávky malo dôjsť od 29. 6. 2007, od ktorého dátumu si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že zmluva o bežnom účte je spotrebiteľskou zmluvou a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom a odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Mal za to, že zmluva o bežnom účte je absolútnym obchodom, obchodným záväzkovým vzťahom a vzhľadom na to, že odporkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom navrhovateľa ako fyzická osoba (spotrebiteľ), posúdil súd prvého stupňa jej právne postavenie voči navrhovateľovi i podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovení súvisiacich. Podľa súdu prvého stupňa právne vzťahy upravené Obchodným zákonníkom sú typickými vzťahmi podnikateľov a pri právnej úprave spotrebiteľských vzťahov to znamená, že ak zmluvnou stranou je fyzická osoba, ktorá inak spĺňa predpoklady pre jej kvalifikovanie ako spotrebiteľ, aj vtedy ak sa vzťah inak posudzuje (typovo) podľa ustanovení Obchodného zákonníka, postavenie špeciálneho predpisu pri posudzovaní ochrany práv spotrebiteľa majú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a preto nie je použiteľné žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré by zhoršovalo postavenie spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ pripojenými listinnými dôkazmi nepreukázal právnu dôvodnosť uplatnenej pohľadávky a k tvrdeniu o danosti dlhu predložil len výpis z bankovej knihy, ktorý ku dňu 14. 12. 2009 predstavuje sumu 816, 98 eur, pričom tento debetný zostatok, dlh odporkyne zo zmluvy o bežnom účte je vyčíslením rôznych účtovných položiek (istiny, úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov a nákladov za vedenie účtu a účtovné operácie) s tým, že navrhovateľ právny základ ich výšky a samotného nároku nepreukázal, z dôvodu ktorého návrh zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ svoj návrh nedoplnil históriou účtu odporkyne s podrobným položkovitým výpisom z bežného účtu, s prehľadom kreditných a debetných obratov, ktorými by preukázal výšku a dôvodnosť uplatneného nároku. K opatrovníkom odporkyne vznesenej námietke premlčania súd prvého stupňa uviedol, že k odstúpeniu od zmluvy právnym predchodcom navrhovateľa údajne došlo ku dňu postúpenia pohľadávky, pričom doručovanie oznámenia o postúpení pohľadávky a odstúpenie od zmluvy navrhovateľ nepreukazoval, právny predchodca navrhovateľa poslednú účtovnú položku na účte vyčíslil v celkovej výške bez bližšej špecifikácie, s ktorej zaplatením bola odporkyňa v omeškaní odo dňa 29. 6. 2007. Navrhovateľ si uplatnil postúpenú pohľadávku návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 28. 6. 2011 a keďže odporkyňa je fyzická osoba, nepodnikateľ, ide medzi účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a preto všeobecná trojročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka) začala plynúť vznikom omeškania odporkyne dňa 29. 6. 2007 a uplynula dňa 29. 6. 2010 s tým, že aj v prípade preukázania existencie pohľadávky navrhovateľa, by sa stal jeho nárok pre vznesenú námietku premlčania nevymáhateľným. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporkyne v konaní, ktorej však žiadne trovy nevznikli, z dôvodu ktorého súd prvého stupňa odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ v celom rozsahu z dôvodu, že v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Vytkol súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie povahy a charakteru zmluvy o bežnom účte, ako i nesprávne právne posúdenie premlčania ním uplatneného nároku v konaní, spočívajúce v tom, že prvostupňový súd vznesenú námietku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o bežnom účte bola uzatvorená dňa 3. 1. 2005 podľa ust. § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, z ktorej nároky vznikli dňa 30. 6. 2007, teda pred 1. 1. 2008, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka s tým, že s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 1 ods. 3 prvá veta zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte má charakter absolútneho obchodu a pri posudzovaní, či sa jedná o obchodno - záväzkový vzťah, je rozhodujúca podstata právneho vzťahu, bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Navrhovateľ uviedol, že zmluva o bežnom účte nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci dlžníkovi, čo je charakteristické pre zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu navrhovateľa poskytnúť v prospech odporkyne finančné plnenie a zároveň záväzok odporkyne takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach, a preto nie je možné pri posudzovaní povahy zmluvy aplikovať ustanovenia občianskeho práva, nakoľko tento typ zmluvy, ako aj záväzkovo-právne vzťahy z nej, komplexne rieši Obchodný zákonník a všetky ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní majú kogentnú povahu. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka, ktoré vylučuje aplikáciu ustanovení občianskeho práva ohľadom spotrebiteľských zmlúv na danú zmluvu, nakoľko ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť až po 1. 1. 2008, sú pre posudzovanie zmluvy o bežnom účte uzavretej dňa 21. 7. 2005, z ktorej nárok pre navrhovateľa vznikol pred 1. 1. 2008, bezpredmetné. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o bežnom účte nebola ako zmluvný typ spotrebiteľskou zmluvou a výpočet spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku v znení účinnom do 31. 12. 2007 mal taxatívny charakter, pretože presne stanovoval skupinu zmlúv, ktoré bolo možné považovať za spotrebiteľské. Navrhovateľ zdôraznil, že vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy ako akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na právnu formu, bolo uskutočnené až novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 568/2007 Z. z., s účinnosťou odo dňa 1. 1. 2008, pričom v zmysle prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka sa vznik právnych vzťahov spred 1. 1. 2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov, t. j. podľa Občianskeho zákonníka, platného a účinného pred 1. 1. 2008. Zmluva o bežnom účte s možnosťou čerpania peňažných prostriedkov formou povoleného prečerpania, tak podľa navrhovateľa nepatrí medzi spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 ods. l Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31. 12. 2007, nakoľko až do 31. 12. 2007 zmluva o bežnom účte medzi spotrebiteľské zmluvy nepatrila a nie je možné na spotrebiteľský úver uzavretý pred účinnosťou zák. č. 568/2007 Z. z. aplikovať úpravu Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv. Poukázal na skutočnosť, že úpravu spotrebiteľských zmlúv podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka možno použiť iba na zmluvy uzavreté so spotrebiteľom po 1. 1. 2008, resp., ak nárok z tejto zmluvy vznikol po 1. 1. 2008, teda po účinnosti novely Občianskeho zákonníka, zákonom č. 568/2007 Z. z., a preto sa na premlčanie práva navrhovateľa zo záväzkovo-právneho vzťahu, založeného zmluvou o bežnom účte s možnosťou čerpania peňažných prostriedkov formou povoleného prečerpania, z ktorej nárok vznikol pred 1. 1. 2008, aplikuje úprava Obchodného zákonníka, platná ku dňu omeškania odporkyne so zaplatením pohľadávky a námietka premlčania vznesená opatrovníkom odporkyne v tomto konaní neobstojí, nakoľko navrhovateľ podal žalobný návrh ešte pred uplynutím 4-ročnej premlčacej doby. Navrhovateľ ďalej uviedol, že vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom má povahu vzťahu všeobecného právneho predpisu a osobitného právneho predpisu a inštitút premlčania je komplexne upravený v Obchodnom zákonníku, a preto je potrebné na posúdenie premlčania aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, pretože právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nebola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa. Zdôraznil, že odlišne upravená premlčacia doba v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rozdielnych legislatívnych procesov, z ktorých žiadny nesmeruje k ochrane spotrebiteľa, ako deklarovanej slabšej zmluvnej strany, nakoľko premlčanie pôsobí voči obom rovnako, pričom podľa navrhovateľa v zmysle čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa treba považovať také, ktoré chránia slabšiu zmluvnú stranu proti silnejšej. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o nepreukázaní nároku navrhovateľa na zaplatenie pohľadávky, nakoľko podľa jeho názoru v zmysle ust. § 132 O. s. p. svoj nárok, čo do právneho dôvodu a výšky riadne odôvodnil a právne kvalifikoval a dostatočne preukázal predloženými listinnými dôkazmi, a to zmluvou o postúpení pohľadávok s identifikáciou postúpenej pohľadávky, oznámením o postúpení pohľadávky a ukončení zmluvného vzťahu, odstúpením od zmluvy o bežnom účte, spolu s podacím hárkom a výpisom z bankovej knihy právneho predchodcu navrhovateľa k účtu odporkyne, pod č. XXXXXXXXXX, podpísaný dvoma poverenými pracovníkmi banky, z ktorého je preukázané nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov na účte odporkyne a predstavuje jednoznačný dôkaz o pravosti a výške pohľadávky. Uviedol, že mínusový zostatok 816, 98 eur predstavuje výšku nepovoleného prečerpania na bežnom účte odporkyne, ktoré odporkyňa do dnešného dňa nevyrovnala v celej výške. K dátumu vzniku omeškania s vrátením peňažných prostriedkov na účte odporkyne uviedol, že z predloženého výpisu z bankovej knihy vyplýva, že ku dňu 29. 6. 2007 došlo k vzniku nepovoleného prečerpania na bežnom účte odporkyne z dôvodu prevyšujúcich debetných obratov nad obratmi kreditnými, čím na účte odporkyne vzniklo nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov, na ktorých vrátenie vzniklo navrhovateľovi právo a deň 30. 6. 2007 je tak dátumom vzniku omeškania s vrátením peňažných prostriedkov. Navrhovateľ si zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 30 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 51, 20 eur. Opatrovníčka odporkyne sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. novembra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo medzi účastníkmi sporným, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa V. L., C..R.., P. X. Č.. X, L., IČO: XX XXX XXX, ako bankou (ďalej „právny predchodca navrhovateľa“) a odporkyňou, ako majiteľkou účtu, bola dňa 3. 1. 2005 uzavretá Zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu s predmetom otvorenie a vedenie bežného účtu č. XXXXXXXXXX bankou pre majiteľa účtu a poskytovanie ďalších produktov a služieb, v zmysle zvoleného balíka služieb „V., s vydaním novej platobnej karty Y. U., K.. H.V. Y. U., s denným limitom vo výške 663, 88 eur (ďalej „Zmluva o bežnom účte“). Predmetom odvolacieho konania bolo, okrem iného, právne posúdenie otázky, či Zmluva o bežnom účte uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnom ku dňu 3. 1. 2005, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinnom ku dňu 3. 1. 2005, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinnom ku dňu 03.01.2005, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinnom ku dňu 03.01.2005, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte dňa 3. 1. 2005, bola Zmluva o bežnom účte upravená len v Obchodnom zákonníku a pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka nebolo možné Zmluvu o bežnom účte subsumovať, avšak predmetná zmluva bola spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Spotrebiteľskou zmluvou je tak zmluva, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah. To znamená, že k zmluvným (obchodným) podmienkam môže spotrebiteľ pristúpiť, alebo nepristúpiť a nemá zásadným spôsobom možnosť takéto podmienky modifikovať. Spotrebiteľskou zmluvou je tak akákoľvek súkromnoprávna zmluva s takýmito znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd správne právne posúdil zistený skutkový stav veci spočívajúci v tom, že právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ a odporkyňa ako spotrebiteľ uzavreli Zmluvu o bežnom účte, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca navrhovateľa vystupoval v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a odporkyňa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka vystupovala ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Odporkyňa bola tak nepodnikajúcou fyzickou osobou, ktorá uzatvorila adhéznu (štandardnú, typovú) zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia s poukazom na skutočnosť, že neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná Zmluva o bežnom účte má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a, že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou Zmluvy o bežnom účte. Záver, že ide o formulárovú zmluvu, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a, že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, navyše preukazuje samotné číselné označenie klienta XXXXXX a za týchto okolností neexistujú pochybnosti, že odporkyňa ako spotrebiteľ bola slabšou stranou zmluvného vzťahu, z čoho vyplýva, že Zmluva o bežnom účte bola svojou povahou, zmluvou spotrebiteľskou. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je uplynutie času, ustanovené v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho odporca môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Vznesenie námietky má za následok zánik nároku, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Záväzkový právny vzťah právneho predchodcu navrhovateľa a odporkyne zo Zmluvy o bežnom účte ako zmluvy spotrebiteľskej, je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej „zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch“), nakoľko Zmluva o bežnom účte spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď Zmluvou bežnom účte, ako zmluvou spotrebiteľskou, sa právny predchodca navrhovateľa, ako dodávateľ zaviazal poskytnúť odporkyni, ako spotrebiteľovi, dočasné peňažné prostriedky, ktoré odporkyňa prečerpala a odporkyňa ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Aplikáciou zásady lex specialis derogat lex generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a preto je premlčaciu dobu potrebné posúdiť podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci opatrovníčka odporkyne vzniesla voči nároku uplatnenom v konaní navrhovateľom písomným podaním zo dňa 19. 2. 2013 námietku premlčania, na ktorú bol súd prvého stupňa povinný prihliadať, a ktorej dôvodnosť aj správne posúdil s tým, že právny vzťah medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou zo Zmluvy o bežnom účte vznikol dňa 3. 1. 2005 a právny predchodca navrhovateľa odstúpil od Zmluvy o bežnom účte listom zo dňa 14. 12. 2009, v zmysle bodu 4.3.4. písm. b) a bodu 4.3.8. Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu navrhovateľa a zrušil účet, čím zanikol právny vzťah z uzavretej zmluvy. K vzniku omeškania na strane odporkyne došlo podľa Výpisu z bankovej knihy dňa 29. 6. 2007, pričom týmto dňom sa mohol navrhovateľ domáhať zaplatenia žalovanej sumy a to v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, návrhom vo veci samej podaným na súde prvého stupňa do 29. 6. 2010, a nakoľko navrhovateľ návrh na začatie konania podal na súd prvého stupňa až dňa 28. 6. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby, rozhodol súd prvého stupňa vecne správne, keď návrh navrhovateľa zamietol. Odvolací súd považuje za potrebné zároveň zdôrazniť, že bez ohľadu na skutočnosť, že v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis, je daná aplikácia všeobecnej trojročnej premlčacej doby upravená v Občianskom zákonníku, Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola transponovaná do slovenského právneho poriadku dňom 1. 4. 2004, zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, teda pred uzavretím predmetnej Zmluvy o bežnom účte dňa 3. 1. 2005, ukladá povinnosti členským štátom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa pred nekalými, resp. neprijateľnými klauzulami v spotrebiteľských zmluvách, na tvorbe ktorých sa spotrebiteľ nepodieľal a ktoré zásadným spôsobom zhoršujú jeho postavenie, a preto je na prospech odporkyne ako spotrebiteľa ustanovenie o premlčaní uplatneného nároku v trojročnej premlčacej dobe pri spotrebiteľských zmluvách, upravených v Občianskom zákonníku a to aj napriek tomu, že spotrebiteľská zmluva o bežnom účte bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany opatrovníčky odporkyne síce nebolo potrebné sa zaoberať samotnou dôvodnosťou návrhu navrhovateľa na zaplatenie istiny 502, 38 eur s príslušenstvom, avšak napriek tomu odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na zaplatenie istiny s príslušenstvom, a to v rozsahu dôkazných návrhov navrhovateľa podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O. s. p. a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil správny právny záver, keď konštatoval, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal ním uplatnený právny nárok v konaní, neuniesol dôkazné bremeno, pričom svoje právne závery vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj v potrebnom rozsahu v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne odôvodnil. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keďže v odvolacom konaní už nebolo možné uplatňovať žiadne nové rozhodujúce skutočnosti ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, keď v odvolacom konaní navrhovateľ nepredložil žiadny nový dôkaz, ktorý by nemohol predložiť pred súdom prvého stupňa a nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia podľa ust. § 212 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď ním predložené listinné dôkazy v priebehu prvostupňového konania, zmluvy o postúpení pohľadávok, oznámením o postúpení pohľadávky a ukončení zmluvného vzťahu odstúpením od zmluvy, existenciu pohľadávky voči odporkyni v uplatnenej výške, nepreukazujú. Súd v občianskom súdom konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov podľa ust. § 101 ods. 1 O. s. p., pričom podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu na začatie konania a vo vyjadrení k nemu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení ako je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť účastníka konania v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej mu § 120 ods. 1 O. s. p. alebo vôbec nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). K záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno dospieť iba vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka, ale ani o tom, že by boli tieto tvrdenia nepravdivé. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov konania je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorého potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V prejednávanej veci je nesporné, že právny predchodca navrhovateľa ako postupca a navrhovateľ ako postupník uzavreli dňa 14. 12. 2009 Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bola aj navrhovateľom tvrdená pohľadávka voči odporkyni vo výške 816, 98 eur, pričom v súdnom konaní si navrhovateľ uplatnil zaplatenie istiny vo výške 502, 38 eur s príslušenstvom, avšak samotná Zmluva o postúpení sama o sebe, bez ďalšieho nepreukazuje existenciu pohľadávky navrhovateľa voči odporkyni, tým menej oznámenie o postúpení pohľadávky adresované odporkyni, či odstúpenie od Zmluvy o bežnom účte. Súd prvého stupňa preto správne vychádzal pri posudzovaní nároku navrhovateľa zo skutočnosti vyplývajúcej z jediného navrhovateľom relevantného predloženého listinného dôkazu - Výpisu z bankovej knihy, v ktorom je však uvedená iba pohľadávka právneho predchodcu navrhovateľa voči odporkyni, ktorá zostala v rovine tvrdení, bez splnenia dôkaznej povinnosti, keďže navrhovateľ neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci prehľad platieb poskytnutých odporkyni, ktorých zaplatenia sa navrhovateľ v konaní titulom dlžných súm, na základe predloženého výpisu z bankovej knihy od odporkyne domáhal, a to napriek, že bol súdom prvého stupňa na ich preukázanie listom zo dňa 1. 3. 2013, vyzvaný. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľ v konaní dôkazné bremeno neuniesol, t. j. nepreukázal dôvodnosť v konaní uplatneného nároku v sume 502, 38 eur, nakoľko pohľadávku nešpecifikoval a preto nie je možné posúdiť jej správnosť a oprávnenosť, keď samotný výpis z bankovej knihy predstavuje iba jednostranný právny úkon právneho predchodcu navrhovateľa o tvrdení, že odporkyňa má voči právnemu predchodcovi domnelý dlh v určitej výške, a tento je podpísaný len zamestnancami právneho predchodcu navrhovateľa, pričom takýto eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom, nie je pre dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania prípustný. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p, ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni úspešnej v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporkyňa si právo na ich náhradu neuplatnila. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.