Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/240/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413225229 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1413225229.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s. so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Michalská 14, proti žalovanému: V. H., L. Y. L., F. X, zast. Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova 7, o zaplatenie 651,30 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 9. februára 2016 č.k. 40C/34/2015-106 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento (po čiastočnom späťvzatí a zmene žaloby) domáhal zaplatenia sumy 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. z jednotlivých splátok od ich splatnosti do zaplatenia, súčasne rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť ich náhrady pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 433,63 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného. 2/Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným dňa 21.02.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (č.l. 25-26 spisu), na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 50 000,- Sk (1.659,70 eura) pri úrokovej sadzbe 17,30 % p.a. Žalovaný sa zaviazal úver splácať mesačnou splátkou vo výške 1 308,- Sk (43,42 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na termín 20.03.2006, počet splátok 60, konečná splatnosť úveru 20.02.2011, RPMN 9,45 %. Podľa čl. II. bod 3. a 4. zmluvy o splátkovom úvere všetky právne vzťahy výslovne neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, VOP, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, v tomto poradí. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 28.12.2010 (č.l. 27 spisu) právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy vo výške 3 333,93 eura s príslušenstvom na žalobcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 spolu s prílohou č. 1 (č.l. 7-24 spisu) súd zistil, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy na žalobcu, pričom ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 3 333,93 eura a pozostávala z istiny 2 916,36 eura a úrokov v sume 417,57 eura, počet dní omeškania 1 311. Z výpisu z úverového účtu žalovaného (č.l. 48-50, 73-80 spisu) súd zistil, že žalovaný čerpal úver vo výške 50 000,- Sk (1 659,70 eura) a uhradil splátky spolu vo výške 18 664,20 Sk (619,54 eura), posledná úhrada bola dňa 15.06.2007 vo výške 1 400,60 Sk (46,49) eura. Podľa bodu 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. (č.l. 81-93 spisu) ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany Klienta (a/ ak je Klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní), Banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Úveru, t.j. požadovať splatenie Pohľadávky zo zmluvy o úvere a Klient je povinný splatiť Pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú Banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Podľa bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky. 3/Konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) v spojení s § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci svojho podnikania a zároveň úver bol žalovanému poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (žalobca v tejto súvislosti netvrdil ani nepreukázal opak). Predmetná zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, keďže má podobu typovej (štandardnej) formulárovej zmluvy, ktorá je charakteristická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a spotrebiteľ vzhľadom na formulárovú predtlač jej obsah nemôže žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť (charakter uzatvorenej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej ani nebol medzi účastníkmi sporný). Keďže v posudzovanej veci si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanému pohľadávku, ktorá na neho bola postúpená právnym predchodcom, súd sa v prvom rade zaoberal tým, či boli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky na žalovaného. Keďže zmluva o splátkovom úvere bola uzatvorená právnym predchodcom žalobcu, ktorý bol bankou, a týmto subjektom bola následne pohľadávka z tejto zmluvy postúpená na žalovaného, súd posudzoval splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky z hľadiska kritérií obsiahnutých v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý tieto podmienky podrobne (a konkrétne) vymedzuje. Súd pritom dospel k záveru, že tieto podmienky v posudzovanom prípade neboli splnené. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť na tretiu osobu iba takú pohľadávku (alebo jej časť), ktorá zodpovedá peňažnému záväzku jej klienta voči nej, s ktorým je klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením. V zmysle bodu 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. bola Slovenská sporiteľňa, a.s. oprávnená z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného (omeškanie s úhradou splátok úveru) oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o splátkovom úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Slovenská sporiteľňa, a.s. však nevyužila ani jednu z týchto možností (žalobca v tejto súvislosti netvrdil ani nepreukázal opak) a žalovanú pohľadávku postúpila na žalobcu bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o splátkovom úvere alebo odstúpením od nej. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca si v konaní (po čiastočnom späťvzatí a zmene žaloby) uplatnil zaplatenie pohľadávky predstavujúcej neuhradené splátky splatné v období od 20.12.2009 do 20.02.2011 (celkom 15 splátok po 43,42 eura, spolu 651,30 eura). Tomu celkom jednoznačne zodpovedá aj petit žaloby, v zmysle ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 43,42 eura od 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.02.2011 do zaplatenia. Pokiaľ však právnym predchodcom žalobcu nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o splátkovom úvere alebo odstúpením od nej, nemohla byť zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpená na žalobcu pohľadávka zodpovedajúca (aj) splátkam splatným po tomto dátume (vrátane riadneho úroku a úroku z omeškania z nich). V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže totiž banka postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. 4/Okrem toho však v posudzovanom prípade nebola splnená ani ďalšia podmienka pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu, a to písomná výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovanému na splnenie jeho povinnosti zodpovedajúcej nesplácanému (postupovanému) záväzku (s ktorým musel byť žalovaný dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní). Žalobca v konaní ani len netvrdil (a už vôbec nepreukázal), že by jeho právny predchodca takúto výzvu žalovanému doručil. 5/Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ Slovenská sporiteľňa, a.s. za popísaných okolností zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpila na žalobcu žalovanú pohľadávku, postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo má za následok neplatnosť postúpenia žalovanej pohľadávky na žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 podľa § 39 O.z. (pre rozpor so zákonom). Žalobcovi preto chýba v spore aktívna vecná legitimácia, z dôvodu ktorého súdu prvej inštancie neostávalo iné, ako jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 6/Pokiaľ žalobca argumentoval v prospech platnosti postúpenia pohľadávky, pričom poukazoval na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch odkazuje v poznámke 22) pri postúpení pohľadávky na § 524 Občianskeho zákonníka, a nie na zákon o bankách, ďalej, že účelom § 92 zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva, keďže ods. 8 tohto ustanovenia nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čomu zodpovedá aj to, že toto ustanovenie je súčasťou ustanovení ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO, a napokon, že zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, tak súd tieto argumenty nepovažoval za relevantné. Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o spotrebiteľských úveroch v poznámke pod čiarou odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka, súd konštatoval, že poznámky pod čiarou, na ktoré sa v zákonoch odkazuje, nemajú priamu normatívnu povahu, ale len charakter informačnej súčasti právneho predpisu. Odhliadnuc od toho však súd poukázal na to, že v posudzovanej veci bola predmetom postúpenia pohľadávka banky, ktorej podmienky postúpenia na iné subjekty špeciálne (osobitne) upravuje zákon o bankách. Preto súd aplikoval túto špeciálnu (osobitnú) právnu úpravu, ktorá má v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali prednosť pred všeobecnou právnou úpravou postupovania pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka. 7/Čo sa týka argumentu žalobcu, že účelom § 92 zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva, a nie úprava podmienok platnosti postúpenia pohľadávok, súd poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách (pôvodne išlo o § 92 ods. 7), podľa ktorej: "V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.". Práve dôvodové správy k zákonom slúžia (mali by slúžiť) ako výkladová pomôcka pri nachádzaní zmyslu a účelu zákona, keďže obsahujú (mali by obsahovať) zámer zákonodarcu, ktorý ho viedol k danej právnej úprave. Odhliadnuc od toho, že v dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu zákona o bankách sa celkom jednoznačne hovorí o inštitúte postúpenia pohľadávky (a nie o inštitúte bankového tajomstva), je podľa názoru súdu aj zo samotného textu citovaného ustanovenia (a jeho obsahu) celkom jednoznačné, že vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku na iné subjekty. Na uvedený záver pritom nemôže mať žiadny vplyv ani tá skutočnosť, že citované ustanovenie sa nachádza v časti zákona označenom ako ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO medzi inými ustanoveniami, ktoré skutočne (pritom však jednoznačne a výslovne) upravujú problematiku bankového tajomstva. V tejto súvislosti súd poukázal tiež na to, že banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu. Nad činnosťou bánk vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, poskytovať platobné služby pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 zákona o bankách). Z uvedeného špecifického charakteru činnosti bánk a ich špecifického postavenia vyplýva podľa názoru súdu aj dôvodnosť špecifickej (sprísnenej) úpravy podmienok, za ktorých môžu svoje pohľadávky voči svojim klientom postupovať na iné subjekty. A to aj za tým účelom, aby sa klienti vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, neočakávane neocitli v zmluvnom vzťahu s iným subjektom (aj takým, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska) bez toho, že by sa im poskytla možnosť uvedenému postupu zabrániť dodatočnou úhradou svojho záväzku voči banke, a to práve na základe výzvy banky na jeho splnenie. 8/Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, súd poukázal na to, že je celkom nemysliteľné, aby zákonodarca pri prijímaní určitého zákona dopredu myslel na všetky prípady neplatnosti právneho úkonu, ktoré môžu v budúcnosti nastať, a tieto výslovne zahrnul do textu zákona. Okrem toho, pri prijatí argumentácie žalobcu, by sa stalo obsolétne ustanovenie § 39 O.z., ktoré slúži práve na to, aby postihlo také prípady neplatnosti právneho úkonu, na ktoré zákonodarca pri prijímaní zákona nepamätal (ani nemohol pamätať). 9/Pokiaľ žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014, ďalej na nález z 01. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, ako aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.02.2013, a dožadoval sa priority výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, neumožňujúceho hľadať jeho neplatnosť "za každú cenu", súd uviedol, že závery plynúce z označených nálezov týkajúce sa preferencie výkladu zachovávajúceho platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, neboli použiteľné na prejednávanú vec. Skutkový, ako aj právny základ vecí, v ktorých boli označené nálezy prijaté, bol celkom odlišný od prejednávaného prípadu. Súd v prejednávanej veci dospel k záveru neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky pre nesplnenie zákonných podmienok ustanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právny predchodca žalobcu postúpil žalovanú pohľadávku na žalobcu v rozpore s výslovným znením zákonného ustanovenia kogentného charakteru (preto nebol dôvodný ani poukaz žalobcu na bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., kde si jednostranne a odchylne od kogentnej právnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách právny predchodca žalobcu upravil výhodnejšie vo svoj prospech podmienky postupovania svojich pohľadávok voči klientom). Išlo teda o prípad absolútnej neplatnosti podľa § 39 O.z., kedy neplatnosť nastáva priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc). Súd teda v takomto prípade nemá možnosť rozhodnúť sa, či neplatnosť právneho úkonu "uzná" alebo nie. V posudzovanom prípade navyše podľa názoru súdu vzhľadom na celkom jednoznačné znenie citovaného ustanovenia zákona o bankách a celkom jednoznačne preukázané nesplnenie tam uvedených podmienok právnym predchodcom žalobcu výklad ako taký ani neprichádzal do úvahy (a teda ani výklad v prospech platnosti postúpenia pohľadávky). Výklad má totiž miesto iba tam, kde je právny predpis (alebo právny úkon) nejasný, neurčitý alebo nezrozumiteľný, a práve výkladom (za použitia výkladových metód) sa zisťuje jeho skutočný zmysel a podstata. Tak tomu však v posudzovanom prípade nebolo. 10/Záverom, nad rámec uvedeného, a len pre úplnosť (keďže podstatná časť argumentácie účastníkov sa týkala otázky premlčania), súd dodal, že ak by aj v prejednávanej veci bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, súd by bez akýchkoľvek pochybností aplikoval na posudzovaný prípad právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku (a to vzhľadom na znenie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. aj bez vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného). V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Predmetné ustanovenie vyjadruje jednoznačnú vôľu zákonodarcu, akým právnym predpisom sa majú riadiť právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to (čo treba zdôrazniť) všetky právne vzťahy. Zároveň týmto ustanovením zákonodarca reagoval na polemiky, ktoré vyvolávala v oblasti spotrebiteľského práva duálna úprava niektorých inštitútov (vrátane premlčania) v Občianskom zákonníku a zároveň aj v Obchodnom zákonníku, a tieto polemiky vyriešil jednoznačne v prospech priority aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na tieto špecifické spotrebiteľské vzťahy. Uvedené ustanovenie síce v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nebolo ešte súčasťou právneho poriadku SR, právny predpis, ktorým bolo do právneho poriadku začlenené (zákon č. 102/2014 Z.z.), však nemá prechodné ustanovenie, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porov. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3M Cdo 14/2014). Navyše podľa názoru súdu zákonodarca predmetným ustanovením iba výslovne deklaroval to, čo považoval za samozrejmé už dávno predtým (v súvislosti so zvýšenou ochranou spotrebiteľa a rozsiahlou právnou úpravou prijatou za týmto účelom). Na podporu správnosti vyššie uvedeného záveru súd tiež podporne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2011, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2013, sp. zn. 2Co/370/2013, ale najmä na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 14. apríla 2015, sp. zn. 14Co/337/2013, v ktorom krajský súd v právnej veci rovnakého žalobcu, na ktorého bola postúpená pohľadávka z obdobnej úverovej zmluvy rovnakým právnym predchodcom (Slovenská sporiteľňa, a.s,), dospel k rovnakému jednoznačnému záveru o potrebe aplikácie právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. 11/O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. 12/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhol buď jeho zmenu a vyhovenie žalobe alebo jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie a poukázal na to, že účelom § 92 zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto zákonné ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušovaniu bankového tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr ako sú splnené stanovené podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo. Účel tohto zákonného ustanovenia je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92 Vládneho návrhu zákona o bankách, na ktorý poukazuje. Hlavný účel tohto ustanovenia bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomením bankového tajomstva a nie obmedzením možností postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu niet v zákone zmienky. Zákon o spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje možnosť postúpenie práva vyplývajúceho zo zmluvy na tretiu osobu, pričom tento zákon definuje, že týmto zákonom sú dotknuté ustanovenia zákona o bankách. Týmto zákonom totiž nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov. Nie je teda správny postup aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Poukázal tiež na viaceré rozhodnutia súdov súvisiacich s touto problematikou. Mal za to, že súd prvej inštancie tak pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia postupoval nesprávne, keď nezohľadnil limity dané zákonu o bankách, vôbec nezohľadňoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, neposúdil účel a cieľ úpravy § 92 ods. 8 a v nadväznosti na opakované závery Ústavného súdu SR nepostupoval ústavne konformným spôsobom, ale postupoval v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie tiež porušil závery a požiadavky Ústavného súdu SR k preferencii výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti, pri svojom postupe založil nepredvídateľnosť svojho rozhodnutia, k stranám konania pristupoval nerovnakým spôsobom, žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom a napokon namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. 13/Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu nesúhlasil s jeho tvrdením, že súd prvej inštancie hľadal neplatnosť postúpenia pohľadávky za „každú cenu“. Súd si oprávnene vyložil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách za pomoci výkladových pomôcok, ako je napríklad dôvodová správa, správne a objektívne. Súd prvej inštancie vyčerpávajúco objasnil svoje úvahy ohľadne následku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, s ktorými sa žalovaný stotožňuje. K námietke, že prvoinštančný súd sa nezaoberal posúdením vzťahu zákona o bankách a zákona o spotrebiteľských úveroch žalovaný uviedol, že vykonanie dôkazu je vždy na úvahe súdu. Vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods. 8 zákona o spotrebiteľských úveroch mal za to, že zákon o bankách predstavuje lex specialis k zákonu o spotrebiteľských úveroch a občianskemu zákonníku, použitie ktorého má prednosť pred všeobecnou úpravou, keďže detailnejšie upravuje pravidlá, v danom prípade postúpenie pohľadávky z bankovej inštitúcie na inú osobu. K predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 24Co/330/2013 uviedol, že rozhodnutie pojednáva o skutkovo odlišnom prípade - platnosť postúpenia pohľadávky bola posudzovaná z dôvodu absencie podstatných náležitostí na identifikáciu postúpenej pohľadávky, čo absolútne nekorešponduje s prejednávanou vecou. Zo znenia rozsudku je podľa žalovaného zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, obšírne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal. Nad rámec svojej povinnosti uviedol i ďalší dôvod, pre ktorý by žalobu zamietol, a to vznesenú námietku premlčania, ktorú vyhodnotil ako opodstatnenú. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti. 14/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 16/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 17/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 18/Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci správne rozhodol a skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 19/Ako je zrejmé z obsahu spisu, vo vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným bola dňa 21.02.2006 uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 50 000,- Sk (1 659,70 eura) pri úrokovej sadzbe 17,30 % p.a. Žalovaný sa zaviazal úver splácať mesačnou splátkou vo výške 1 308,- Sk (43,42 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na termín 20.03.2006, počet splátok 60, konečná splatnosť úveru 20.02.2011, RPMN 9,45 %. 20/Medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom bola dňa 21.12.2010 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok spolu s prílohou č. 1, podľa ktorej právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy na žalobcu, pričom ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 3 333,93 eura a pozostávala z istiny 2 916,36 eura a úrokov v sume 417,57 eura, počet dní omeškania 1 311. 21/Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je potrebné vo veci aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. 22/Základnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Dôvody sú tie, že banková činnosť a s ňou spojený vznik pohľadávok je na rozdiel od iného druhu podnikania špecifická, najmä pokiaľ ide o dopady finančných produktov na ekonomiku. 23/Odvolací súd poukazuje na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom k 21.12.2010, podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 24/Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka opodstatňuje záver, že s bankovým úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky. Postúpenie pohľadávky je bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie, výzva musí byť písomná, výzva musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní. 25/Nemožno spochybňovať právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávneným banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. 26/Žalobca v tomto konaní nepredložil dôkaz, že žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva na splnenie, tak ako to predpokladá § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto ustanovenia môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už v čase postúpenia splatnými. Z dôvodovej správy Zákona o bankách vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonodarca tak mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, zo strany právneho predchodcu žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 18.2.2011 len oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného § 92 ods. 8 zákona o bankách, sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané neboli, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby a túto dôvodne zamietol. 27/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu iné než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 28/Odvolací súd žalovanému, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 29/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).