Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/49/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611010394 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Králiková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611010394.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikuša a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného B. D. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/60/2011 zo dňa 10.12.2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06. júna 2013 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovaného B. D., nar. XX.XX.XXXX z am i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/60/2011 zo dňa 10.12.2012 bol obžalovaný B. D. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 06.01.2011 v čase asi o 20.30 hod. v pohostinstve zvanom U I. nachádzajúcom sa v obci H. pri G. po predchádzajúcej slovnej hádke poškodeného s ods. U. Q., udrel päsťou poškodeného do ľavej časti tvár, následkom čoho poškodený spadol na zem, kde ho obžalovaný spolu s odsúdeným Q. udierali a kopali predovšetkým do oblasti hlavy, čím spôsobili poškodenému W. L. otras mozgu ľahkého stupňa, zlomeninu ľavého kĺbneho výbežku dolnej čeľuste s posunom úlomkov, pomliaždenie a odreniny centrálnej časti tváre, ako aj pomliaždenie záhlavia, s celkovou dobou liečenia v trvaní približne 35 dní. Za to bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 1, § 49 ods. 2 Tr. zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného W. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. pri G., L. ul. č. XXX/X s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný B. D. a to ihneď po jeho vyhlásení. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že považuje za potrebné upozorniť odvolací súd, že v skutkovej vete obžalobného návrhu obžaloby je skutok popísaný inak ako vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku. V obžalobe sa neuvádza, ktorý z páchateľov (ods. Q. alebo obž. D.) udrel a ako, poškodeného do jeho ľavej časti tváre. Z výpovede ods. Q., v tom čase v procesnom postavení obvineného však jednoznačne vyplýva, že práve on udrel svojou päsťou pravej ruky poškodeného do jeho ľavej časti tváre. Súd tak zásadne zmenil vo svojej výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku popis predmetného skutku, čím tak nebola zachovaná jeho podstata. Súd sa priklonil výlučne k tvrdeniam, ktoré na hlavnom pojednávaní prezentoval poškodený, pričom jeho výpoveď z prípravného konania je do značnej miery odlišná ako tá, ktorú prezentoval na hlavnom pojednávaní. Poškodený sám priznal, že v prípravnom konaní nevedel uviesť kto a ako mu spôsobil zranenie, ktoré zakladá právnu kvalifikáciu skutku, ako trestného činu, ale na hlavnom pojednávaní „akýmsi logickým úsudkom“ dospel k záveru, že to určite vykonal môj klient. V prípravnom konaní dokonca uviedol, že ho obžalovaný D. udrel do pravej časti tváre, pričom ale zranenie mu bolo spôsobené v ľavej časti tváre. Samotný skutok tak, ako ho poškodený popisuje na hlavnom pojednávaní sa tak podľa nášho názoru ani nemohol reálne stať. Napokon to aj potvrdzuje znalec D.. G..M., ktorý vo vzťahu k mechanizmu vzniku spôsobeného zranenia uvádza, že násilie, ktoré vyvolalo túto zlomeninu pôsobilo z boku, to buď úderom päsťou alebo kopnutím nohou. Teda nie odzadu, ako sa to uvádza v odsudzujúcom rozsudku. Nakoniec je potrebné poukázať na to, že táto verzia poškodeného nebola ani inak nijako potvrdená. Jeho manželka uviedla, že odsúdený Q. ako aj klient ho mali presne nepopísaným spôsobom udierať päsťami a kopať. Svedok G. H. samotné spáchanie skutku nevidel. Neskoršie si „spomenul“ na ďalšie okolnosti k veci, ktoré predtým z neznámych dôvodov pred políciou, neuviedol. Súd sa však pri svojom rozhodovaní opiera najmä o výpoveď tohto svedka, o ktorého dôveryhodnosti sú vážne pochybnosti, keďže ako tvrdí mal už s klientom v minulosti osobné spory. Naproti tomu klientovu verziu úplne potvrdzuje svedkyňa E. E.. Čo sa týka právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu výtržníctva tu poukázal na to, že skutok, ktorý sa uvádza v obžalobe ako aj skutok, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozsudku nemožno takto právne posúdiť. Konflikt, ktorý neskôr prerástol do fyzického napadnutia poškodeného zo strany ods. Q., vyvolal samotný poškodený. Preto v prípade, že ak sú pochybnosti o tom, ako konflikt začal a kto ho vyvolal, kto bol jeho iniciátorom, teda či to bol poškodený alebo obžalovaný alebo odsúdený Q., nie je možné skutok právne posúdiť aj ako trestný čin výtržníctva. Krajský súd v Bratislave konal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného B. D. za splnenia podmienok § 293 ods. 5 Tr. poriadku s tým, že obžalovaný B. D. požiadal súd o konanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa krajského prokurátora navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 315 ods. 1 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov u nich na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. V intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, že by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu determinovaným uvedeným ustanovením je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimku z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku a to dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na verejnom zasadnutí odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a všetky jeho výroky spolu s odôvodnením, sú v súlade s Trestným poriadkom. Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného a revízneho princípu preskúmaval postup konania súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak zistí, že toto nie je dôvodné. Čo sa týka výroku o vine, treba uviesť, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v zmysle § 2 ods. 10, ods. 12, ods. 19 Tr.por. a konanie obžalovaného správne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Vo vzťahu k vykonaným dôkazom odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na výpovede obžalovaného B. D., poškodeného W. L. a ostatných svedkov, ktoré v odôvodnení rozsudku v dostatočnom rozsahu popísal súd prvého stupňa. Nad tento rámec konštatuje, že obžalovaný B. D. poprel fyzické napadnutie poškodeného W. L., ale naopak podľa neho on rozbraňoval incident, ktorý vznikol medzi poškodeným a odsúdeným U. Q.. Poškodený W. L. podrobne popísal útok, ktorý začal odsúdený U. Q., pričom obžalovaný B. D. k nemu priskočil zozadu a rukou ho udrel smerom na dolnú sánku. O útoku obžalovaného B. D. nemá pochybností, pretože pri údere do sánky odsúdený U. Q. ho držal za košeľu. Výpoveď poškodeného potvrdila aj G. L.. Konflikt potvrdil aj svedok G. H., ktorý síce začiatok incidentu nevidel, ale jednoznačne potvrdil, že, keď bol poškodený na zemi, skláňali sa nad ním dve osoby a jedna z nich bol obžalovaný B. D.. Súd vypočul aj E. E., ktorá vypovedala v prospech obžalovaného B. D., ale táto výpoveď bola správne vyhodnotená ako nevieryhodná v snahe pomôcť obžalovanému. Obžalovaný namietal jednak výpoveď poškodeného, ale poukázal aj na závery znaleckého posudku vo vzťahu k zhodnoteniu zranenia poškodeného. Výpoveď poškodeného korešponduje s ostanými svedeckými výpoveďami a podporne aj so závermi znaleckého posudku. Podľa znalcov okrem iných zranenie bolo u poškodeného najzávažnejšie zranenie- zlomenina dolnej čeľuste. Znalec konštatoval, že toto zranenie vzniklo pôsobením z boku z ľavej strany a to údermi päsťou alebo kopnutím nahor. Poškodený uviedol, že úder smerom na dolnú sánku dostal zozadu. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 19 Tr. por. súd preto upresnil priebeh skutku s tým, že opravil skutkovú vetu skonkretizovaním konania obžalovaného B. D. tak, že tento udrel päsťou do ľavej časti tváre. Odvolateľ namietal, že touto úpravou nebola zachovaná podstata skutku. Vo vzťahu k zachovaniu podstaty skutku odvolací súd udáva, že táto je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne. Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Toto ustanovenie však súdu nebráni, aby prípadne prihliadol k tým zmenám skutkového deja, uvedeného v obžalobe, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní a ktoré nemenia totožnosť skutku. Vykonaním dôkazov sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje odpadnú a naopak niektoré pristúpia, nesmie sa však meniť podstata skutku (musí byť zachovaná totožnosť konania alebo následku). V danom prípade išlo o skonkretizovanie útoku obžalovaného na poškodeného, teda išlo o zmenu v jednotlivých okolnostiach tak, že súd konštatoval, že obžalovaný udrel poškodeného do ľavej časti tváre, následkom čoho tento spadol na zem, pričom totožnosť konania zostala zachovaná. Vychádzajúc z týchto záverov nedošlo pri úprave skutkovej vety k narušeniu totožnosti skutku. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku obžalovaného týkajúcej sa skutku ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný B. D. spolu s odsúdeným U. Q. neprimerane reagovali na konanie poškodeného, ktorý sa rozhodol v pohostinstve rozsvietiť, aby lepšie videl na automaty. Bezdôvodne vyvolali konflikt, ktorý gradoval až do fyzického útoku voči poškodenému. Ich konanie nebolo primerané na miesto útoku, t.j. pohostinstvo a malo za následok zranenie poškodeného s dobou liečenia asi 35 dní. Odvolací súd preskúmal aj výrok o trest a zistil, že tento je správny a zákonný. Prvostupňový súd sa pri voľbe druhu a výmery trestu, ktorý obžalovanému uložil dôsledne riadil ustanovením § 34 ods. 1, 2, 3, 4 Tr. zákona. Trest vo výmere 16 mesiacov ukladal za použitia § 37 písm. h/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 1 a § 49 ods. 2 Tr. zákona. Konštatoval správne, že uvedenej trestnej činnosti sa dopustil počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia a preto prichádzal do úvahy iba trest represívny. Zaradenie obžalovaného pre jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia je v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona. Keďže aj výrok o náhrade škody zodpovedá stavu veci, odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového rozhodnutia v žiadnom smere, preto postupoval podľa § 319 Tr. poriadku a podané odvolanie zamietol ako nedôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.